Opera Impresario Dotcom

Minulý piatok 21.10. som bol priateľmi, umelcami na dôchodku, Jozefom  a Máriou Klein, pozvaný na premiéru komickej opery Impresario Dotcom slovenskej hudobnej skladateľky Ľubice Čekovskej. Podelím sa s Vami o neuveriteľne intenzívny, hlboký umelecký zážitok.

Bolo to o mne. Od začiatku až do konca som mal pocit, že som na Duchovných cvičeniach sv. Ignáca Loyolského, ktoré kážem už po desaťročia po západnej Európe i na Slovensku. Už pred predstavením ma Jozef Červenka v bulletine SND naladil na správnu vlnu.  Až neuveriteľne mocne sa ma dotkli ním citované slová autorky opery: „Všetci hráme vo svojom živote nejaké úlohy, a je otázka, kto sme a kto sú ľudia, ktorí za nimi stoja. V tejto opere bolo pre mňa zvlášť dôležité, aby sme umožnili postavám vystupovať s ich áriami z operného repertoáru, čeliť im vlastným hudobným jazykom a rozvinúť z jednotlivých archetypov skutočné charaktery. Ako umelci chceme prežiť a teda hrať svoje úlohy. Táto opera ukazuje, ako sa snažíme vykresliť samých seba v čo najlepšom svetle  – speváci v opere sa k tomu pokúšajú zaujať určité postoje.“

Čekovská vytvorila vo mne pocit jemného, vycibreného ponímania a uvedomovania si uznanlivého postoja človeka súčasnej doby k jeho celkom konkrétnemu najvnútornejšiemu duchovnému a duševnému stavu, z ktorého niet úniku. Inteligentný, učenlivý, chápavý človek od zdvihnutia opony po jej pád, zasiahnutý na dne pravej srdcovej komory, musí zaujať stanovisko: „Kto som? Som ten, čo o mne hovoria druhí, alebo som ten, čo sám o sebe viem (slaboch).“ Čekovská sa netlačí do modernosti, ako som to desaťročia prežíval v niektorých západných operných domoch. Predstavuje svoj vlastný názor muzikalitou a kompozičným majstrovstvom ženy, ktorá cíti s človekom ťažkej doby, teraz zvlášť u nás, na Slovensku.

Operné dielo slovenskej  skladateľky vzniklo z iniciatívy festivalu Bregenzer Festspiele, SND v Bratislave a nemeckého vydavateľa Bärenreiter Verlag Kassel. Koncept sa rozvíjal v spolupráci s libretiskou Laurou Olivi. Autor predlohy je Carlo Goldoni v jeho komédii L`impresario della Smirne. V nej podobne ako v bratislavskej inscenácii umelci hľadajú finančného podporovateľa.

Obrovský výkon všetkých spevákov. „Brava, Brava“, som kričal Olympii (Eva Bodorová). V jej parádnej role som ju v SND videl aj po návrate z emigrácie. Conte Lasca (Pavol Remenár), velikánsky počin, úžasný výkon! Herecky zdatné, bravúrne, s perfektnou taliančinou, všetko dirigoval. V každom tóne jeho stále príjemného barytónu, aj na tom najmenšom jeho telesnom vysoko rafinovanom pohybe mi pripomínal umelcov mučiaceho impresária, ako som to prežíval so spevákmi, ktorých som sprevádzal v ich životnej realite. Boli okamžiky v ten večer, v SND, keď som úplne stuhol.

Je len samozrejmé, že v tomto neuveriteľnom dianí na javisku priam geniálnu rolu hrá réžia (Elisabeth Stöppler), a podľa mňa v tejto produkcii aj tvorcovia vydarených kostýmov (Nicole Plauler). Complimenti! Veľké uznanie v tejto súvislosti chcem okrem už povedaného vysloviť  Ľubici Čekovskej za takú citlivú, ale jednoznačnú podporu ženy v dnešnej našej spoločnosti. Príjemným prekvapením bola talianska dirigentka (Alice Meregagglai). Celý môj neopísateľný umelecký zážitok som večer zhrnul do jediného slova: „Revolúcia.“ Nenásilná, kultúrna, inteligentná revolúcia, ktorú naša dnešná spoločnosť nielen očakáva, ale aj vyžaduje.

„Ešte nikdy v živote sa nikomu nepodarilo zmeniť druhého človeka, len seba,“ povedala líška malému princovi (Exupéry). „Dôveruj (ty, už dávno nie katolícke Slovensko) Bohu tak, akoby úspech nezávisel od teba, ale od Boha. Ruku k dielu prilož tak, akoby si iba ty všetko chcel urobiť, a Boh nič. Bez Boha nič nemôžeš, hoci by si chcel. Ani on nič nechce bez teba, hoci môže. S Bohom dokážeš všetko.“ (Prvá iskra svätého Ignáca Loyolského, Gabriel Heveneši SJ, 1656-1715.)

Hrnieme sa za úspechom, padáme, mali by sme to pochopiť a hľadať to podstatné, znie posolstvo piatkového večera z 21. 10. 2022. Hľadáme pramene nádeje. To nemôže byť človek, ktorý je ako studňa bez dna, Conte Lasca, ale človek, ktorému je na dne studne plnosť, Boh. Keď ako kresťania  tolerujeme všetko, čo sa okolo nás deje a šíri, keď mlčíme, to nie je pokoj, ktorý priniesol na svet Ježiš. On chce, aby sme odvážne a odhodlane vyznali vieru v Boha, hľadali pravdu a spravodlivosť, čo je prvý predpoklad pre ozajstný pokoj vo svete. Každý to však nepochopí. Koľko času potrebovali učeníci, aby to pochopili a vytrvali s Ježišom. Celý tento liturgický rok (C) počúvame Lukášovo evanjelium. Opisuje cestu učeníkov. Ako často ich Pán musel poučovať, vysvetľovať im, čo je rozhodujúce v živote. Nie to, kto som, čo vlastním, či som úspešný, ale to, aký som, udáva cenu!

„Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul“ (Lk 12,49). To je tá druhá strana nenásilného, milosrdného, odpúšťajúceho Ježiša Nazaretského, muža jasného slova, ktorý vyžaduje aj naše rozhodnutie.  Je to výzva, centrálna otázka spásy. Hlavný problém človeka našej spoločnosti je jeho ľahostajnosť. Počúvame a nepočujeme, a čo počujeme, nedodržiavame. Slováci obdivujú telesnú blízkosť „Syna k Matke“, ktorá ho porodila a kojila; ale on povedal, že jej veľkosť spočíva v tom, čo počula a žila. Porodiť ho mohla aj iná žena. Evanjelista píše: „Akási žena zo zástupu skríkla: „Šťastný život, ktorý ťa nosil a blažené prsia, ktoré ťa nadájali. Ale on povedal: Ešte skôr sú šťastní tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“

Ježiš vyžaduje jasné rozhodnutie. Hodnotu takého rozhodnutia máme spoznať aj v opere, lebo sa to od nás v každodennom živote očakáva. Ide o bdelosť a vernosť. Oheň, o ktorom je v evanjeliu Ježiša Krista reč, má očisťujúcu funkciu, slúži dokonalosti. „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ Pri všetkej blízkosti k človekovi Ježišovi nikto nemohol zabrániť tomu, aby otvorene a nebojácne pred farizejmi a učiteľmi zákona presadzoval Božiu vec. Hovoril o tom odvážne pohýnaný Duchom, cestou do Jeruzaleme, cestou na kríž (Lk 11, 27-28).

Veľká škoda, že revolučné dielo mladej slovenskej komponistky a pianistky Ľubice Čekovskej slovenskí návštevníci opery SND viac neuvidia. Som hrdý na to, že máme takúto cítiacu a tvoriacu skladateľku, ktorá odvážne, vôbec nie populisticky, vstúpila do našej spoločnosti, keď zaujala jasné stanovisko. Jej Impresario ma presvedčil o tom, aby som si uvedomil, kedy mám vypnúť Iphone. 

Som z generácie, ktorá sa dotýka svätých. Slúžil som trom pápežom, bl. Pavlovi VI. a Jánovi Pavlovi I., aj sv. Jánovi Pavlovi II. Mali sme vízie do budúcnosti, nie všetky sa podarilo realizovať. Jediná chyba, ktorú človek môže urobiť, je vzdať to. Ale, ak chceš ísť k „horiacemu kru“, pozerať na svetlo, musíš sa vyzuť. Chcel som ruže a dali mi kaktus. Chcel som motýľa a dali mi larvu. Ale kaktus rozkvitol a z larvy bol motýľ. Pokoncilovú obnovu, ktorú začal aggiornamentom pápež Ján XXIII., nikto nezastaví. „Nič nie je ťažké, keď sme my ľahkí,“ povedal svojim protivníkom a zvolal koncil, ktorý zmenil svet.

V živote som videl 139 operných diel v slávnych európskych domoch od 51 komponistov. Carmen, ktorá „tiež preletí touto buffou opernou históriou“ (Jozef Červenka), teraz na doskách SND, som počul v MET, s mezospranistkou Marylin Horn, v Záp. Berlíne debutantku Joan Shuterland, V rímskej opere Violetta zomrela v hrdzavej posteli, ktorú nespokojní zamestnanci nemocnice cez okno vyhodili na ulicu. V divadle pri premiére lietali z galérie protestné letáky. V Československu bol komunizmus a Peter Dvorský ohuroval operný svet s áriou Che gelida manina. 2.2. 1986 už hviezdny slovenský tenorista premiéroval s Freni ako študent v Manon. Bol som tam. V Opernhaus Zürich som bol od jesene 1968. Videl som všetkých trinásť premiér Edity Guberovej, nespočetné reprízy, po jej posledné gala predstavenie, keď roku 2016 som sa vrátil na Slovensko. Triumfálny návrat Gruberovej po Pereirovej ére sme mohutne oslavovali 28. 9. 2012. Intendant bol Homoki. S nim do Zürichu prišiel aj dnes slávny slovenský tenorista Pavol Bršlík. V lete 2014 sa znovu hral Roberto Devereux zo sezóny 1997/98. Bol som na generálnej skúške a na troch ďalších predstaveniach. 27. 6. to bolo neuveriteľné, úžasne veľký triumf Slovákov v Opernhaus Zürich: Grúberová, Breslík a v zbore Igor Hädler, Rado Hanák a Jan Flögel, v šatni maskérka Mária Husárová. Neopísateľná atmosféra,  akú som v žiadnom z operných domov nikdy nezažil, bola na konci hracej sezóny, 13. júla 2014, v rámci letných hudobných slávností. Potlesk bez konca, donekonečna sme všetci v publiku vďační stáli.

„Revolúcia“ slovenskej skladateľky v jej opere Impresario Dotcom, posunula u mňa emócie na vyššiu umelecko-duchovnú hladinu. Keď som volal „brava, „brava“, tak to bolo zo srdca. Bol som smutný, keď som sa po predstavení nemohol stretnúť s umelcami, ako to bolo po každej premiére v Opernhaus. Tam sme išli všetci, priatelia domu.

Naučil som sa, že moja minulosť nie je moja budúcnosť. Že na svete „nič nie je ťažké, keď som ja ľahký“. Aj ty, „choď, polož jednu nohu pred druhú, choď ďalej, od pochybností k viere, nestaraj sa o to, čo sa ti zdá byť nemožné, rozpáľ oheň s tŕním, čo ťa pichá“ (Roger Schutz, zavraždený pri modlitbe uprostred mladých ľudí, Taizé).

Matky Terézie z Kalkaty sa pýta žurnalista, čo by sa malo v cirkvi zmeniť. Povedala mu: „Ja a Vy.“ Nenásilná revolúcia. Teraz na doskách novej budovy SND v Impresario Dotcom: O tom, „ako sa snažíme vykresliť samých seba v čo najlepšom svetle,“ ako aj o tom, ako vznikajú nové komunity a nikto nevie ako skončia. Ktovie, koľko hriešnikov, s ktorými Ježiš stoloval, sa okrem colníka obrátilo.