Dnes je 26.09.2017    meniny má: Edita Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Židovka

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha, Bratislava 8. 4. 2017.
Operu Židovka z roku 1835 (v Prešporku uvedená už v roku 1839), ktorú skomponoval francúzsky skladateľ Jaques Fromental Halévy (27. 5. 1799 Paríž - 17.3.1862 Nizza), libreto z pera spisovateľa Eugéna Scribeho, v hudobnom naštudovaní Roberta Jindru a réžii Petra Konwitschneho, uviedla opera SND v Novej budove 7. apríla v prvej premiére. Inscenáciu pripravila v spolupráci s Flámskou národnou operou v Antverpách a Gente a s Národným divadlom v Mannheime.

(Hudobné naštudovanie a dirigent: Robert Jindra; réžia: Peter Konwitschny; scény a kostýmy: Johannes Leiacker; svetelný dizajn: Manfred Voos; dramaturgia: Bettina Bartz; zbormajster: Pavel Prochádzka. Účinkujú: Rachel – Ludmila Slepneva; Éléazar – Michal Lehotsky; Kardinál De Brogni – Peter Mikuláš; Leopold – Juhan Tralla; Eudoxie – Jana Bernáthová; Ruggiero – Pavol Remenár.)

Pridržiavame sa pevne viery preto, lebo sme skúsili, že tí, čo veria, sa majú lepšie, ako tí, čo neveria? Éléazar, hlavný hrdina opery J. F. Halévyho Židovka ide cez mŕtvoly a svojho Boha by sa nevzdal, aj keby ho mal zničiť. Námety, ktoré Halévy tvorivo spracúva, sa dotýkajú súčasnosti, a neviem, kto by s návštevníkom operného domu mohol lepšie zatriasť, zalomcovať ním v jeho nezáujme voči dianiu v dnešnom svete či vyburcovať ho z letargie, ako práve vychýrený režisér Peter Konwitschny. V Janáčkovej opere Z mŕtveho domu v roku 2011 v Zürichu nechal väzňov sovietskeho trestaneckého tábora (gulagu) prezentovať na javisku vo fraku. V Bratislave je po piatykrát, tentoraz sú tu modré a žlté rukavice. Modrá je symbol pre kresťanov, žltá pre židov. A tak aj táto ľudská tragédia, ako mnohé predtým a potom, začína pomenovaním. Kresťan proti židovi a naopak.

A ešte je tam jeden neverný, slaboch, zbabelec, na jednej ruke modrá, na druhej žltá, potom medzičasom žiadna, odrazu na oboch modrá, a potom na oboch žltá rukavica; kam vietor tam plášť, v posteli a pod posteľou, nakoniec, keď je reč o troch, sú len dvaja, ktorí sa očividne viery vo svojho Boha nepridržiavajú len preto, aby sa mali lepšie, majú ho prečítaného, lebo veria, že on číta v ich srdciach, odkiaľ všetko ľudské zlo pochádza. Žiaľbohu aj búúúúúúú, ten zvuk, ktorý napodobňuje hovädzí dobytok... Táto ľudská slabosť, prejav vrcholnej nevďačnosti a neúcty voči umelcom a voči všetkým, ktorí sa na novej produkcii podieľali, nepatrí nikam, do operného domu už vôbec nie, veď nám to aj zbor predspieval, po tak úžasnom predstavení o láske v čase temnoty, ktoré sme tu ešte nevideli. Po oslavnom hymne Tedeum prednesenom na kolenách mohutným zborom, takýto zvuk po poslednom spadnutí opony, je aj výsmechom samého Boha, Stvoriteľa sveta a človeka.

Ak to posudzujem podľa Božej dobroty, píše sv. Ignác Loyolský, zakladateľ jezuitskej rehole, spolubratovi Rodriguezovi do Portugalska, potom nevďačnosť je postoj, ktorý zasluhuje najrozhodnejší odpor pred tvárou nášho Spasiteľa a Pána, a pred tvárou jeho stvorení, ktoré sú schopné pochopiť Božie a večné slávy. Nevďačnosť je najväčší zo všetkých hriechov, ktoré si človek vie predstaviť, lebo je opovrhovaním dobier, milostí a darov, ktoré sme dostali, je základom, pôvodom a prameňom všetkých hriechov a všetkého zla. Naopak, ako veľmi je vďačnosť za všetky dobrá a dary, ktoré sme dostali, milovaná a uctievaná na nebi i na zemi.

Židovka, opera J. F. Halévyho, ktorá bola prvýkrát uvedená 23. 2. 1835 v Paríži (Opéra (Salle Le Peletier) a v roku 1839 v Prešporku, je v reálnom živote utópiou, pretože človek nie je počítač, nemôže si jednoducho umyť ruky od všetkého, čo ho delí od druhých, nielen viera v Boha, ale aj tie nespočetné ideológie, izmy, egoistické záľuby, strach, vášeň, chybné rozhodnutia, túžba po moci, uznaní, bohatstve, násilí, náboženský fanatizmus, a napokon aj snaha ignorovať, nestarať sa o spravodlivosť, pokoj, porozumenie, dnes aj o zachovanie prírody. Človek dostal od Boha silu vôle slobodne sa rozhodovať pre dobro. Nemôže sa správať nezodpovedne, večne biť okolo seba a nie do seba.

Dej sa odohráva v roku 1414 po porážke husitov (o rok neskôr bude práve v mieste deja, v Kostnici, pred začiatkom koncilu upálený Ján Hus). Kresťania majú sviatok. Pred chrámom, z ktorého zaznieva Te Deum, oslavný hymnus na Najvyššieho, Stvoriteľa neba i zeme, rozhnevaný ľud nadáva na zmiešaninu nezladených hlukov, ktoré sa šíria zo susedného domu. Pracuje v ňom žid Éléazar. Ruggiero, ktorý ohlasuje slávnosť, nebráni rozhnevanému davu, aby na židovom dome rozbíjal dvere a okná. Prichádza kardinál de Brogni, ktorý Éléazara stretol už v Ríme, keď pri plienení mesta Neapolčanmi kardinálovi zhorel dom, v ňom jeho manželka a syn. O dcére, ktorá sa vtedy záhadne stratila, nemá dodnes žiadne správy. V mene všetkých kresťanov Éléazara, na ktorého útočili, prosí o odpustenie. Éléazar  nič neodpustí, pre neho platí len jedno, pomsta.

V Éléazarovom dome sa stretnú milenci, Židova dcéra Rachel so šľachticom Leopoldom, ktorý je kresťan. Rachel ale povedal, že je žid. A znovu, očakávajúc cisára, kresťania ohrozujú Éléazara a Rachel. Príchod cisára prinesie do davu pokoj. V Éléazarovom dome slávia paschu. Prítomný je aj Leopold. Neočakávane sa objaví princezná Eudoxie, kresťanka, ktorá pre svojho snúbenca Leopolda hľadá u Éléazara vhodný svadobný dar, šperk. Leopold sa utiahne do pozadia a Eudoxie ho nevidí. Keď princezná odíde, Leopold vyzná, že je kresťan. Éléazar mu za zradu hrozí pomstou.

Za prítomnosti cisára a kardinála de Brogni sa koná svadba princeznej Eudoxie s Leopoldom. Rachel spozná, kto je jej milenec. Verejne hovorí o jej vzťahu k Leopoldovi, ktorý je medzi kresťanom a židovkou pod trestom smrti zakázaný. Éléazar požaduje pre Leopolda podobný trest, ako dostane jeho dcéra Rachel – smrť. Kardinál de Brogni Leopolda vyženie z chrámu, všetci traja, žid Éleazar, jeho dcéra Rachel a kresťanský šľachtic Leopold sú vo väzení.

Princezná Eudoxie vo väzení v srdcervúcej scéne (prekrásny duet) prosí Rachel, aby odvolala obvinenie proti Leopoldovi a zachránila mu život. V začiatku ešte odhodlaná pre pomstu Rachel prijíma túto veľkú obeť, obidve ženy v jednej a tej istej silnej láske k Leopoldovi sú si veľmi blízko. V ďalšom stretnutí kardinál de Brogni žiada od Éléazara, aby prijal kresťanskú vieru a zachránil dcéru Rachel. Ten ani len v myšlienkach nesúhlasí. Radšej zomrie, ale najskôr sa pomstí jednému kresťanovi – to je kardinál de Brogni. Pripomenie mu, čo sa stalo v Ríme, že pri požiari jeden Žid zachránil jeho dcéru, meno toho Žida mu nepovie.

Lenže Éléazara trápi svedomie, lebo tá, ktorú zachránil z ohňa, má teraz v ohni zomrieť, jeho Rachel. Na otázku, ako by sa zachovala dcéra, keby mala zradiť svojho Boha, Rachel odpovedá otcovi Éléazarovi: Kresťanský volá, židovský očakáva. Boh, ktorý číta v mojom srdci pozná všetko.

Poprava Židov je pripravená. Leopold je vo vyhnanstve. Rachel, v premiére bratislavskej inscenácie ako kresťanská nevesta v bielych šatách má na hlave závoj, kráča hore schodmi na popravisko. Éléazar v bielom fraku za ňou a kardinál de Brogni chce vedieť tajomstvo. Éléazar sa zastaví, keď je Rachel už v ohni, a na otázku kardinála: Kde je moja dcéra?, Éléazar ukazuje rukou na Rachel: Tam je.

Naozaj grande francúzska opera, aj bez baletu a stredovekého šiki-miki, v súčasných moderných kostýmoch je pre náš dnešný svet veľkou výzvou. Určite na  zamyslenie. Nie je možné, aby návštevník operného domu prešiel hneď k režimu dňa. To neverím. Ak sa ho dotklo čo len jedno slovo: láska, faloš,  zrada, nevera, pomsta, odpustenie, nech ho to zamestnáva. Aj tolerancia. Tie tóny, ktoré vykúzlil orchester SND pod sugestívnou taktovkou mladého, ale tiež už chýrneho, dynamického, milo sa usmievajúceho dirigenta, sú balzamom na každú ľudskú dušu, lebo takáto hudba vedie človeka k poznaniu, že Boh je muzika. Len treba počúvať.

Napríklad duet dvoch dám vo väznici, židovky Rachel a kresťanky Eudoxie, ako pomaly aj s nasadením vlastného tela bránia svoju česť. Je to práca odvážneho režiséra, pre ktorého mŕtva ruka u Wagnera je jednoducho mŕtva, nepohyblivá. To treba vedieť a on to vie, že nenávisť na lásku sa premieňa len pomaly, že na tej ceste nie sú ani skratky ani obchádzky, že na začiatok nemôžeš dať, čo patrí na koniec, po tej ceste musí prejsť každý: narodenie, život, utrpenie, smrť, zmŕtvychvstanie. Občas pozrieť na medený kríž, ktorý Mojžiš vystavil židom na púšti. Kto na ten medený obraz pozrel, nezomrel. Kto pozrie na ten kresťanský, z dreva, možno aj vo Veľkom týždni, tiež ožije. Éléazar, Rachel budú s Leopoldom, princeznou Edoxie a kardinálom de Brogni spoločne sláviť Paschu, Veľkú noc, aj príchod novej jari, nového života.

Aký to luxus. Popri fantastickom zbore, dvoch vynikajúcich sopranistkách mať k dispozícii dvoch špičkových tenorov a veľmi solídny bas. Predpoveď Betiny Bartz (portál SND, apríl 2017) určite nikoho nesklamala. Bravi! Bravissimi! A ten, kto v živote videl 139 operných diel od 57 skladateľov o tom 140 diele, ktorým je grande francúzska opera Židovka na doskách SND, do ticha nemôže písať inak. Nech mu je odpustené. (Jedna otázka zostáva, či nás pán Manfred po predstavení svetelnými efektmi potrestal za ten búúúúúúúúúúúúú zvuk.)

Obraz ukrižovaného Krista

Rozmýšľanie o niekoľkých zobrazeniach Ježišovho ukrižovania, možnosti a zmysel
Autor: L. Čarný

Židovka

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha, Bratislava 8. 4. 2017.

Do nového roka

Autor: Pavol Tomašovič

František povzbudil Slovákov k odvahe

Autor: Timo Masár SJ; Slovo do ticha, Zürich, 22.1.2015.

Ouvertúra k Mozartovej „Čarovnej flaute“

Autor: Timo Masár SJ; Slovo do ticha, Zürich, 10.12.2014.

Rozlúčka s Igorom

Autor: Karol Moravčík

99. Katholikentag - Regensburg 2014

Autor: Ivan Vojtaššák

Rozhovor s filozofom Janom Sokolom

Video rozhovor Petra Križana s Janom Sokolom na stretnutí TF v Prahe.

Na Vianoce 2011

Autor: Pavol Tomašovič

Vianočný pozdrav Antonia Srholca

23.12.2011 12:12:50
Vianoce 2011
1 | 2 | 3
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7