Blízkosť človeka a prírody

Napriek tomu stojí život viac na nepublikovaných či vytesnených maličkostiach, ako na senzačných či šokujúcich informáciách, ktoré sa valia sociálnymi sieťami a médiami. Na rannom pohladení, žiariacich očiach, podanej šálke kávy, rukách pripravujúcich raňajky či večeru na stôl. Na pozdrave susedov, kolegov, priateľov a na ušiach ochotných vypočuť si druhého. Na spotenom tričku pri práci, na únave z dňa, ktorá zatvára oči do spánku. To všetko dáva všednosti dňa punc sviatočnosti a zmyslu spolubytia vystavanom na maličkostiach ľudskosti. Na zastavení, nie na ustavičnom zhone, viac na prehlbovaní daného ako na ustavičnej zmene, na ceste životom, nie v netrpezlivom dosahovaní cieľov. V mene cieľov a ideí často vytláčame blízkosť. S prírodou a ľuďmi okolo nás. Nie s tými, ktorí sa mihocú na monitoroch či stránkach novín, ale s tými, ktorých nám do cesty priniesol deň.

K nemu v tomto období patrí aj prebúdzajúca sa príroda, ktorá nečaká na zákon či pokyn zhora. Reaguje na lúče slnka, teplý prúd vzduchu a na svetlo, ktoré vytláča tmu. V tichom súzvuku a symbióze s celkom vesmíru premieňa sivosť na zeleň s pestrofarebnou krásou kvetov. Tieto premeny prírody, na ktorých stojí a padá život na zemi, sú pre nás samozrejmosťou. Berieme ich automaticky. No príroda nie je pre nás len zdrojom života, ale aj príkladom jeho pokračovania. Je odpoveďou na otázku, aj keď nemáme poruke odpoveď.

Nové nie je možné bez vnímania celku a na úkor  druhých. Nové nie je namierené proti starému, je nadviazaním naň. Nové sa rodí s každým a v každom z nás, ak porozumieme, čoho sme súčasťou. Ak nežijeme z hnevu nad negatívnym, ale z toho pozitívneho, čo život prináša. Tak ako príroda vďaka slnku a svetlu, aj my z priateľstiev, lásky a žiary v očiach. Nejde pritom len o prijímanie. Príroda nie je pasívna. Vnáša do kolobehu života kus energie a premieňa ju. Na pučiace listy, kvety a plody ovocia či zeleniny. Aj my sme súčasťou kolobehu života, nielen tým, čo sme dostali, ale aj tým, čo prinášame najmä pre druhých. Spoločnosť je naším spoločným zrkadlom, nie zrkadlom tých druhých. Nepodľahnime pokrivenému obrazu, ktorý ukazuje iba zlé. Reálni ľudia i každodenné maličkosti dňa ma presviedčajú o tom, že život je pestrý a vzácny. Ak v mene senzácie či nespokojnosti nevytlačíme maličkosti, ľudskosť a blízkosť, tak jar a oteplenie prídu aj do spoločnosti.

Zdanlivo nič nové, len odpoveď života na to, čo doň vložíme. Nič výnimočné, len dotyky ľudskosti, ktoré prinášajú nádej a radosť ako slnkom zohriaty vietor na tvári obdivujúcej zeleň sveta.

Autor: Pavol Tomašovič

(Vianočná úvaha pre priateľov.) 

Autor: Kristína a Peter Križanoví

(Tradičný vianočný pozdrav všetkým priateľom.)