Homília - 29.3.2020

Na 5. pôstnu nedeľu sa v liturgii stretávame s ďalším mega-textom Jánovho evanjelia. Je mega nielen svojou dĺžkou, ale najmä svojou výpoveďou. Čo nám však tento príbeh o smrti a vzkriesení Lazára vlastne hovorí? Čo nám hovorí zoči-voči súčasnej skúsenosti s nebezpečným ochorením, na ktoré vo svete zomierajú tisíce ľudí? Chce nás tento príbeh utešiť, aby sme sa nebáli smrti? Alebo nás chce dokonca ubezpečiť, že nezomrieme, ak budeme veriť v Božiu pomoc? Odpovede evanjelia sa skrývajú v odpovediach Marty, ktorá je v 11. kapitole Jánovho textu Ježišovou partnerkou v dialógu. Marta má otázky i výčitky, ale vyslovuje najmä vieru: „Uverila som, že ty si Kristus, Boží Syn, ktorý prichádza na svet“ (Jn 11,27).

Žiadne z evanjelií nemôžeme brať ako presný historický záznam toho, čo sa stalo. Evanjeliá sú svedectvá viery. Samozrejme, opreté o historickú skutočnosť, pričom zasa treba rozlišovať historicky zachytiteľné činy Ježišove a historicky zachytiteľný moment viery v neho ako „vzkriesenie a život“. Čo platí pre prvé tri evanjeliá, osobitne platí pre Jánovo evanjelium. Napísané 60-70 rokov od Ježišovej smrti je svedectvom o chápaní a žití viery medzi kresťanmi na konci 1. stor. n. l., že Ježiš je Kristus, Mesiáš, ktorý prišiel na svet. Autor evanjelia zjavne ani nemal ambíciu presne popísať, čo sa stalo, skôr mu išlo o vydanie svedectva o tom, čo Ježiš a jeho posolstvo znamená. Na rozdiel od ostatných evanjelií to Jánov text vyjadruje osobitnými obrazmi: Ježiš je ten, čo dáva živú vodu, je ten, čo je živým chlebom, ten, čo otvára slepým oči, ten, čo aj mŕtvych kriesi k životu.

Ako sa to spozná, že je to tak, že na Ježiša je spoľahnutie? Ak sa začítame do príbehu o Lazárovi, vidíme, že Ježiš nevystupuje  v úlohe zázračného liečiteľa, ktorý, kam príde, všetko zachraňuje. Keď sa k nemu dostane zvesť o smrteľnej chorobe jeho priateľa, neponáhľa sa uzdraviť ho. Iba záhadne povie: „Táto choroba nie je na smrť“ (Jn 11, 4). Ježiš nás neučí veriť, že kto v neho verí, predčasne či dokonca vôbec nezomrie. Vedie k inakšej viere: Táto choroba nie je na smrť; smrť nie je to posledné, čo nás čaká. Ak by náboženstvo bolo o vyhnutí sa predčasnej smrti (a ktorá je tá predčasná?), platila by posmešná výzva, ktorú Ježišovi na kríži adresovali jeho nepriatelia: „Ak si Syn Boží, zachráň sám seba!“ (Mt 27, 40) Takže aj svedectvo o Lazárovom vzkriesení je svedectvom o živote, ku ktorému sa dostávame cez smrť, a to prostredníctvom toho, ktorý je vzkriesenie a život. Apoštol Pavol to vyjadril slovami (dnešné druhé čítanie): „Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8,11).

Vynikajúci huslista, profesor Peter Michalica, v rozhovore o súčasnej situácii okrem iného spomenul svoju skúsenosť, ktorú zažil v mnohých chrámoch sveta, ako v nich vnímal odtlačok energie duší tých, ktorí sa tam modlili a chceli byť lepší. Doslova povedal: „Svetlo ľudskej duše dokáže mať obrovskú dezinfekčnú schopnosť. Najmä, ak je napájané zo zdroja spojených nádob viery a nádeje.“ (Po niekoľkých dňoch bez huslí..., Pravda-Víkend, 28.3.2020, s. 12-15.) Neviem, ako to presne pán Michalica myslel, ale azda je ten jeho zdroj blízko tomu, čo povedal apoštol o zdroji, ktorým je Kristov Duch v nás. Filozof Soeren Kierkegaard (+1855) napísal k Ježišovmu vyjadreniu „Táto choroba nie je na smrť“ celú knihu a nazval ju: Choroba na smrť. Kedy sme postihnutí takou chorobou? Vtedy, keď ide o chorobu našej duše či ducha, vtedy, keď nechceme byť sami sebou alebo sme sebou nezmyselným spôsobom a oddávame sa zúfalstvu. (Kierkegaardova kniha v preklade dominikána Petra Šajdu vyšla nedávno aj po slovensky.)

Časť svetovej verejnosti si azda po prvýkrát počas súčasnej krízy silnejšie všimla postoj cirkvi v piatok podvečer pri prenose z Námestia sv. Petra v Ríme. Symbolicky za hustého dažďa prednášal pápež František na ľudoprázdnom námestí meditáciu o búrke, uprostred ktorej sme sa ocitli: „Je to čas k opätovnému usmerneniu života v ústrety tebe, Pane, a v ústrety druhým. Cestou môžeme hľadieť na mnohých našich druhov, ktorí uprostred strachu reagovali odovzdaním svojho života. Tak pôsobí moc Ducha...“ František poukázal na tých, na ktorých sa často zabúda, ale dnes sa najviac obetujú, ako aj na tých, ktorí denne dodávajú svojmu okoliu nádej, nerozsievajú paniku a prijímajú zodpovednosť: „Koľko ľudí sa modlí, obetuje a prihovára za dobro všetkých. Modlitba a tichá služba sú naše víťazné zbrane.“

Umelec, filozof a pápež idú takto k podstate našich ohrození i našej nádeje. Nimi naznačené spôsoby myslenia a konania pokladám za tie, ktoré sú aj nám najprístupnejšie a zároveň najúčinnejšie – ako hovorí František, sú to zbrane, ktorými môžeme zvíťaziť.

Súbory na stiahnutie