H - 31.8.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 22. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V prvom čítaní zo Starého zákona budeme počuť varovanie pred pýchou. Kniha plná múdrych poučení vznikla asi 150 rokov pred Kristom. Hovorí sa, že pýcha je koreň každého hriechu a autor tej knihy píše: „Na rany pyšných nieto lieku.“ Ježiš oproti pýche ponúka pohľad na chudobných, vedie k starostlivosti o tých, čo potrebujú pomoc a nemajú sa čím odmeniť. Druhé čítanie z Listu Hebrejom pokračuje porovnaním Božieho zjavenia v Starom a Novom zákone. Ak Božie zjavenie kedysi budilo strach a prejavilo sa ohňom a búrkou, v novej dobe sa prejavuje cez spoločenstvo tisícov spravodlivých na čele s Ježišom Kristom.

Homília

Keď som bol celkom mladý kňaz, bol som najprv v pozícii kaplána, pomocníka farára. Veľmi dobre som sa cítil hneď na prvom mieste, u farára, ktorý bol vtedy odo mňa o viac ako 30 rokov starší. Často sme navštevovali susedné farnosti a iní kňazi navštevovali nás. Z príležitosti nejakého sviatku alebo na hody boli aj slávnostnejšie hostiny. Keď som prišiel ku stolu a pýtal som sa, kam sa mám posadiť, jeden zo starších kňazov mi zvykol povedať: „Kaplánko, je to jedno, kam sa posadíš, bude to vždy posledné miesto. Len šúchaj nohami a počúvaj múdrejších.“ Samozrejme, myslel to s humorom, a ja som sa medzi tými staršími kňazmi dobre cítil.

Šábesová hostina, ktorá sa spomína v dnešnom úryvku Lukášovho evanjelia, mala zjavne iný charakter. Viac ako o priateľské stretnutie išlo o hostinu podľa zaužívaných pravidiel. Vedelo sa, ktoré miesto je čestné a ktoré posledné. Kto prišiel prv, využil príležitosť a usadil sa na predpokladané lepšie miesto. Ježišovi to dalo podnet, aby hostí napomenul. Ktovie, ako to prijali? Ježiš to mohol myslieť aj s humorom a bola to celkom dobrá rada. Musieť opustiť zvolené miesto a presunúť sa na posledné je vskutku trápna situácia. Zmysel Ježišovej reči vysvetľuje jeho ďalšia poznámka o pozývaní chudobných a chorých. Ak pozveme tých, čo sa nám nemajú ako odplatiť, dostaneme podľa Ježiša odplatu pri vzkriesení spravodlivých.

Priblížme si ľudí, ktorí Ježiša pozvali na hostinu. Boli to farizeji. Niečo o nich vieme, v evanjeliách sa spomínajú často. Ich meno nemá dobrú povesť, väčšina ľudí si ho spája s falošnosťou. Nie je to veľmi presné. Farizejov bolo viac skupín, v zásade išlo o ľudí, ktorých by sme mohli označiť za horlivých veriacich, za takých, čo náboženstvo brali veľmi vážne. Ich zrod sa dáva do súvislosti s obdobím nadvlády Grékov, ktorí prinášali pohanskú kultúru, a tým, čo boli ochotní s nimi spolupracovať, ponúkali aj výhody. Farizeji s nimi zásadne nespolupracovali. Hlásili sa k tým Židom, čo jasne odmietali helenizáciu (grécku kultúru a pohanskú morálku) a za hrdinov pokladali tých, čo boli ochotní radšej zomrieť, akoby prijali grécke zvyky. Najmä v čase povstania Makabejcov (asi 165 pred Kr.) zomrelo v boji veľa mladých mužov a pri premýšľaní o ich osude sa medzi farizejmi uchytila viera, že tí, čo pre vernosť svojej viere zomreli, nezomreli naveky, ale budú vzkriesení z mŕtvych. Keď Ježiš spomenul odplatu ako vzkriesenie spravodlivých, dal vlastne obetavosť pre chudobných na jednu úroveň s ochotou obetovať svoj život v odpore voči nanucovanému pohanstvu. V evanjeliách sa nedočítame, žeby Ježiš sedával medzi ľuďmi od Herodesa alebo medzi saducejmi. Pravidelne sa však stretával s farizejmi. Dá sa povedať, že napriek viacerými rozporom malo preňho zmysel sa s nimi stretávať.

Keď si prenesieme rozprávanie z evanjelia do našej situácie, ako farizejov si dnes môžeme predstaviť nás, čo chodíme pravidelne do kostola, odmietame pohanské (dnes sa povie liberálne alebo progresívne) názory na morálku a držíme sa viacerých náboženských tradícií. V úcte máme aj svojich martýrov z čias prenasledovania: Bl. Zdenku, Titusa Zemana, Jána Havlíka a ďalších. V čom ale môže byť náš problém? Je presne rovnaký ako u židovských farizejov. Cítime sa lepší ako väčšina spoločnosti. Niektorí pokladajú sami seba aj za morálne nadradených. A niektorí sa aj viditeľne izolujú, dokonca od katolíkov, čo tiež pravidelne chodia do kostola (lebo sú pre nich málo konzervatívni). Po roku 1990 dostali katolíci verejne sa hlásiaci k svojej viere možnosť pôsobiť aj v politike. V prvom prieskume niekedy na jar 1990 mali podporu okolo 60%. Akonáhle však prejavili svoje postoje na viaceré otázky, podpora klesla na 20%. O nejaký čas ešte nižšie a nižšie. Viacerí z týchto ľudí to podnes považujú za cenu, ktorú treba zaplatiť za pravdu. Iste, politika je ošemetná a výsledky ovplyvňuje mnoho okolností. Prečo sa však v cirkvi i spoločnosti neradíme viac s Ježišom? On predsa nechodil medzi herodiánov, aby ho nemorálni ľudia tľapkali po pleciach. A nechodil ani medzi saducejov, aby si tam robil konexie. Chodil medzi farizejov, ktorí chceli byť úprimne spravodliví. Snažil sa im ukázať, že spravodlivosť pred Bohom sa nerieši len v súťaži medzi konzervatívnym a liberálnym, tradičným a moderným, ale omnoho viac sa to rozhodujúce odohráva na postoji voči prehliadaným a podceňovaným. Preto bol Ježiš najviac videný medzi takýmito ľuďmi. Medzi mýtnikmi a hriešnikmi.

Jeden nemecký biskup, keď hovoril so svojimi kňazmi, často im kládol otázku: Koľko priateľov máš medzi chudobnými? Podobná otázka platí pre nás všetkých: Koľko máme priateľov medzi chudobnými, osamelými, chorými, medzi nechodiacimi do kostola, medzi hriešnikmi? Nie preto, aby sme zoslabli či zhrešili, ale svojou pokorou a chápavosťou aby sme sami povyrástli a zmúdreli.