Úvod do liturgie
Dnes slávime 11. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V našej farnosti dnes máme aj hodovú slávnosť, keďže náš kostol je od 19. stor. zasvätený Najsv. Srdcu Ježišovmu. Čítanie zo Starého zákona pripomína osobitný vzťah Boha k izraelskému ľudu. Ak bude ľud žiť v úcte pred Bohom a bude počúvať jeho hlas, Boh ho ochráni a požehná. V evanjeliu je predstavený Ježiš ako ten, cez ktorého sa Boh stará o ľud. Do tejto starostlivosti Ježiš zapája aj svojich učeníkov. V druhom čítaní apoštol Pavol zdôrazňuje, že Boh nás nemiluje za odmenu, ale predchádza všetko naše konanie svojou láskou.
Homília
V súčasnosti by sme asi len ťažko našli katolícky kostol, v ktorom by nebol nejaký obraz či socha Srdca Ježišovho. Nebolo to tak vždy, úcta k Ježišovmu srdcu sa rozvíjala len pomaly a sviatok Srdca Ježišovho pre celú cirkev bol ustanovený až v roku 1856. Keď v roku 1864 vyhorel kostol v Borinke, nový kostol bol zasvätený Najsv. Srdcu Ježišovmu. Odvtedy máme obraz Srdca Ježišovho priamo pred očami. Za približne 150 rokov sa vo svete i v cirkvi veľa zmenilo. Ako sa nám tento obraz dnes prihovára, nakoľko ešte ovplyvňuje naše myslenie, našu nábožnosť, náš život?
Vieme, že niekto kreslí srdiečko vtedy, keď chce naznačiť, že niekoho má rád. Je to milé, detské, ale od takých obrázkov veľa nečakáme. Niečo iné je, ak o niekom povieme, že „má srdce na dlani“. Tým myslíme, že je úprimný, poctivý, že nemá bočné úmysly. Ešte niečo viac znamená, ak sa o niekom dá povedať, že do niečoho či niekomu dáva svoje srdce. Raz som to počul povedať od športového komentátora o jednom slovenskom futbalistovi: On je „srdciar“. Chcel tým povedať, že ten futbalista dáva do hry všetko, že nehľadí na seba a nevzdáva sa.
Srdce je pekný i silný pojem, väčšina ľudí ho však chápe skôr obrazne, poeticky, nie skutočne. Pozrime sa na srdce cez dnešné čítanie z Matúšovho evanjelia. Priamo sa v ňom pojem srdce nespomína, ale hovorí sa v ňom presne o tom, čo to značí „mať pre niekoho srdce“. O Ježišovi sa povie, že videl ľudí, že ich videl ľútostivo, že ich videl ako opustené, zmorené ovce bez pastiera. V texte evanjelia toto smutné hodnotenie situácie nasleduje hneď po tom, ako Ježiš navštívil viaceré mestá a dediny, kde učil o Božom kráľovstve a uzdravoval ľudí z nešťastia. Prirovnanie ľudí k unaveným, bezradným ovciam vyjadruje Ježišovu skúsenosť s týmito ľuďmi. Ľudia, ktorých stretával, nedívali sa s nádejou do budúcnosti, nečakali už vlastne nič od seba, ani od iných. Nešlo pritom o nejaké okrajové skupiny ľudí, ktorých by tzv. väčšinová spoločnosť odmietala. Ten zmorený a sklesnutý človek – to bol typický človek vtedajšej spoločnosti. Keď potom Ježiš hľadal spolupracovníkov, ktorí by išli medzi týchto ľudí, nehľadal aktivistov, ktorí by ľudí presviedčali, že ich situácia nie je až taká zlá, a ktorí by ponúkali nejaké nové učenie, novú politiku či nové náboženstvo. Ísť do žatvy – ako to Ježiš obrazne nazval – znamenalo ísť medzi týchto sklesnutých ľudí a vidieť ich v reálnej situácii, s nimi cítiť, a potom sa ich pokúsiť z ich situácie vyslobodiť.
V evanjeliu čítame, že Ježišovi apoštoli ako svoju úlohu dostali poverenie chorých uzdravovať, mŕtvych kriesiť, malomocných očisťovať a zlých duchov vyháňať. Možno nám to znie divne, azda sa nám ani nechce veriť, že také uzdravovanie je možné. Zostaňme pritom, že Ježiš posielal apoštolov k ľuďom, čo boli nešťastní, aby nezostali opustení a aby im pomohli. Ich pomery môžeme brať tak, ako sú pomenované, teda doslovne, že treba „mŕtvych kriesiť“, ale určite aj širšie, obrazne. Mŕtvy je napokon ten, čo nič nečaká, čo je nezaujímavý, odložený, ako zmorená ovca bez pastiera. Alebo vyháňať zlých duchov. Opäť sa to dá brať doslovne, ale opäť aj širšie, obrazne. V októbri 2024 vydal pápež František encykliku Dilexit nos (DN), po slov. Miloval nás. V podtitule sa uvádza: „O ľudskej a božskej láske Srdca Ježiša Krista.“ Prvá kapitola je o tom, čo je srdce, čo sa ním myslí, čo to znamená, ak povieme, že niekto má alebo nemá srdce. V závere 1. kapitoly František píše: „Pred Kristovým Srdcom prosím Pána, aby mal ešte súcit s touto zranenou zemou, na ktorej chcel prebývať ako jeden z nás. Nech vyleje poklady svojho svetla a lásky, aby náš svet, ktorý žije uprostred vojen, spoločensko-ekonomickej nerovnováhy, konzumizmu a neľudského používania technológií, mohol opäť nadobudnúť to, čo je najdôležitejšie a najpotrebnejšie – srdce“ (DN, čl. 31). Nešťastia a choroby dnes pomenúvame inak ako v Ježišovej dobe. Dnes ich Ježiš pomenúva ústami pápeža Františka a pápeža Leva, keď hovoria: Choďte k nešťastným ľuďom dnešného sveta, uzdravujte ich z posadnutosti vojnou, z návyku na nerovnosť, na zneužívanie každého druhu, liečte ľudí z posadnutosti konzumom, pomáhajte, aby sa nestali otrokmi nových technológií.
V pravidelnom zamyslení k nedeľnej téme, ktorá je spolu s biblickými čítaniami prílohou slovenských Katolíckych novín, autor zamyslenia sa zmieňuje, že niekedy biblické texty nie sú preložené celkom presne. Veta o ľuďoch z dnešného úryvku – ako zmorených a sklesnutých – by sa mala presnejšie preložiť, že ide o ľudí strýznených a odkopnutých, udusených a zašliapnutých. Čo máme v takejto situácii robiť? Citujem autora: „Keď prosíme Pána, aby poslal robotníkov na svoju žatvu, ide tu o všetkých, ktorí dvíhajú ľudskú dôstojnosť, ktorí sa vedia postaviť proti týraniu, ktorí akýmkoľvek spôsobom stavajú ľudí na nohy. A to v mene Ježiša Krista.“ (Marián Bublinec, Deň Pána, in: príloha KN, 14. 6. 2026.)
Encyklika pápeža Františka o Ježišovom srdci nie je text o tom, ako sa máme dívať na pekný Ježišov obrázok. Je o tom, ako sa máme dívať na seba a na svet. Na jednom mieste svojho textu František spomína filozofa Martina Heideggera, ktorý zdôrazňoval, že na začiatku každého myslenia, každej práce musí byť zasiahnutosť. Filozof to prirovnal k husej koži. Naskočí, keď si niečím mocne zasiahnutý (DN, čl. 16). Teraz ide o to, aby sme sa nechali zasiahnuť Ježišom, jeho láskou, jeho srdcom. Keď sa dívame naňho, dívajme sa zároveň na seba a na svet. Tam, v tých vzťahoch medzi nami, Ježišom a svetom odohráva sa to najdôležitejšie: naša premena i naša záchrana.