H - 29.6.2025

Úvod do liturgie

Dnešnú nedeľu sa spojili dve dôležité slávnosti. Spolu s celou cirkvou dnes slávime svätých apoštolov Petra a Pavla a v našej farnosti po sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorému je zasvätený náš farský kostol, slávime sviatok našej obce a farnosti, naše hody. Podľa dôveryhodných historických údajov apoštoli Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou v Ríme niekedy v rokoch 64 až 67 v 1. stor. po Kr. Dnešné prvé čítanie má veľkonočný charakter. Ako bol Ježiš vyslobodený z hrobu, tak je Peter vyslobodený z väzenia. Druhé čítanie prináša svedectvo apoštola Pavla z obdobia, keď bol väznený a tušil svoj koniec. Vyznáva sa, že jeho poslednou istotou je len Boh sám. Ako evanjelium sme dnes vybrali čítanie, ktoré sa čítava pri liturgii v predvečer sviatku apoštolov. Petrovo vyznanie lásky ku Kristovi pekne vyjadruje aj našu lásku k Ježišovi Kristovi. Jeho srdce náš oslovilo a my na jeho lásku odpovedáme.

Homília

Viacero miest a obcí na Slovensku má vo svojom erbe náboženský motív, ktorý sa vzťahuje k zasväteniu ich farského kostola. Na našom obecnom znaku je postava biskupa, ktorá má pri nohách obraz leva. Istý čas som sa nazdával, že v tom našom znaku je sv. Martin. V skutočnosti ide o sv. Prokopa, ktorý má sviatok onedlho, 4. júla. Sv. Prokop žil v 11. stor. (+1053). Najskôr žil ako pustovník pri rieke Sázave, neskôr tam s podporou českého kniežaťa Oldřicha I. založil benediktínsky kláštor. Prokop sa stal jeho prvým opátom, a keďže opáti používali znaky ako biskupi, je znázorňovaný s mitrou a berlou. Lev je tradičným symbolom českého kráľovstva, ale jeho obraz v našom obecnom znaku je omyl. Keď si pozrieme obrazy sv. Prokopa, tak vidíme, že na reťazi nemá leva, ale čerta. Obraz vychádza z legendy, podľa ktorej Prokop skrotil čerta a donútil ho pracovať. Celkom vtipná rozprávka. Svätí ľudia premáhajú zlo a menia ho na dobro.

Na slávnosť sv. Petra a Pavla som zvolil čítanie z Jánovho evanjelia, ktoré sa čítava v predvečer tohto sviatku. Podobne ako v legende o sv. Prokopovi sa v tomto čítaní mení zlo na dobro. Vo všetkých štyroch evanjeliách sa uvádza, že Peter, prvý medzi Ježišovými apoštolmi, trikrát zaprel svojho Pána (napr. Lk 22,54-62). Keď sa po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš zjavil svojim učeníkom, obrátil sa na Petra a trikrát sa ho pýtal, či ho má rád. Peter súhlasne trikrát odpovedal a od Ježiša dostal poverenie pásť Ježišove ovečky, teda starať sa o ľudí, ktorí uverili v neho.

V deň slávnosti sv. Petra a Pavla sa ako evanjelium čítava stať z Matúšovho evanjelia s Ježišovou otázkou, za koho ho pokladajú ľudia a čo si o ňom myslia jeho učeníci. Temer rovnaké čítanie sme počuli minulú nedeľu, ako Peter vyznal, že Ježiša pokladá za Mesiáša Božieho (Lk 9,20). Keďže dnes máme v našej obci aj hody na počesť Srdca Ježišovho, zdá sa mi vhodnejšie nechať sa povzbudiť čítaním o Ježišovej trikrát zopakovanej otázke: Šimon, miluješ ma? Ježiš sa nepýta Šimona Petra, či ľutuje, že ho v ťažkej situácii jeho utrpenia zaprel. Pýta sa, či ho miluje. Človek, ktorý miluje, nemusí byť človek bez chýb. Aj milujúci človek môže zhrešiť. Ale pretože je milujúci, vie svoj hriech oľutovať a napraviť sa. Čo nesmieme prehliadnuť: Láska nie je jednosmerná záležitosť. Láska nie je naša osobná záľuba, vášeň či hodnota, na ktorú sme náhodou natrafili alebo si ju vypestovali. Z našej strany je dôležitá túžba, otvorenosť a pripravenosť, aby – keď budeme oslovení – boli sme schopní si lásku, ktorá k nám prichádza, všimnúť a na ňu zareagovať. Toto osobitne platí pre lásku medzi Ježišom a nami. Nejde predsa o záľubu v Ježišovej peknej tvári alebo nadšenie preňho ako pre nejakého populárneho herca. Láska medzi Ježišom a nami je láskou k spoločnej veci, spoločnému poslaniu. Preto to poverenie: Pas moje ovečky! Preto tá výzva: Nasleduj ma!

Spoločná vec s Ježišom je jeho posolstvo, jeho evanjelium. Radostná zvesť o našej záchrane, o záchrane pre svet. Peter a neskôr osobitným spôsobom Pavol stali sa apoštolmi tejto Ježišovej veci. Išlo im o záchranu sveta nie nejakým vojenským, ekonomickým alebo politickým víťazstvom, ale prijatím Ježiša za svojho Pána a priateľa a prijatím jeho programu za vlastný životný program. Tento program je možné prijať iba z lásky, ktorá prepája rozum a cit, porozumenie i odhodlanie. Z lásky, ktorá sa nás dotkne a zachytí nás v samom strede našej osobnosti. Ako nazývame tento stred? Nazývame ho srdce. V tomto srdci sa prepája sviatok apoštolov so sviatkom našej farnosti, zasvätenej Najsv. Srdcu Ježišovmu.

Nejde len o nejaké romantické reči. Pápež František ako svoju poslednú encykliku vydal v októbri minulého roku dokument pod názvom Dilexit nos, po slovensky: Miloval nás. Je to text o ľudskej a božskej láske Srdca Ježiša Krista. V starej gréčtine pojem kardio označoval duchovné jadro ľudskej bytosti, stred tela i duše. František píše: „Srdce má schopnosť zjednotiť a uviesť do súladu osobný príbeh, ktorý vyzerá ako rozbitý na tisíc črepov, ale v ktorých môže mať všetko svoj zmysel.“ František mal talent prepájať aj tie najvážnejšie veci s vtipnými prirovnaniami. Aby ukázal, o čo ide pri srdci, ktoré sa nepredvádza navonok, spomína, ako jeho stará mama robievala šišky z veľmi tenkého cesta, potom ich dala na olej a cesto sa začalo nadúvať. Keď ich ako deti jedli, zistili, že šišky sú vo vnútri prázdne a nazvali ich „klamárkami“. Stará mama povedala: „Šišky zdajú sa veľké, ale vnútri nie je nič, nemajú nijaký obsah.“ K takýmto šiškám-klamárkam František prirovnal súčasný svet: „Keď vidíme, ako sa vyvoláva jedna vojna za druhou a krajiny v nich hrajú rolu komplicov alebo sa ľahostajne prizerajú alebo dochádza k obyčajnému boju o moc v mene vlastných záujmov, pomyslíme si, že spoločnosť vo svete stráca srdce.“ Na záver úvahy o svete a o nás položil otázku: Mám srdce? (Dilexit nos, čl. 19-23)

Kto má srdce, hoci je hriešny človek, miluje. Nie hocičo a hocikoho. Miluje najmä Ježiša ako apoštol Peter, svet neničí, ale sa oň stará, premáha zlo, krotí čerta ako sv. Prokop, a prosí tou dávnou modlitbou: Pane Ježišu, sprav srdce moje podľa srdca svojho! Nech je to aj naša veľká prosba a vyjadrenie radosti nad tým, že náš kostol a naša obec sú zasvätené práve Srdcu Ježišovmu, v ktorom sa všetko rozbité dáva dokopy a všetko podstatné zjednocuje!