H - 7.12.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 2. adventnú nedeľu. V prvom čítaní prorok spomína kmeň Jesseho, z ktorého vzíde nádejný oživujúci výhonok. Je to obrazné prirovnanie. Jesse bol otcom úspešného kráľa Dávida. V časoch proroka bol však tento kráľovsky rod už beznádejne vyhnitý. Zo zvyšku jeho koreňov však vyrastie nový výhonok, Mesiáš, ktorý prinesie spravodlivosť. V druhom čítaní apoštol Pavol povzbudzuje kresťanov v Ríme, ktorí pochádzali zo Židov a bývalých pohanov. Apoštolovi záležalo na tom, aby sa nedelili podľa starých predsudkov, ale správali sa podľa Ježišovho príkladu. V evanjeliu dnes počúvame o Jánovi Krstiteľovi. Z okraja spoločnosti burcoval ľudí, aby zmenili svoje zmýšľanie a správanie a prispeli k obnove sveta.

Homília

Už niekoľko týždňov znejú v obchodoch a na uliciach vianočné piesne, trblietajú sa vianočné stromčeky, organizujú sa vianočné trhy a uličky. Z Vianoc sa už dávnejšie stala úspešná marketingová značka. Niekto k tomu vtipne poznamenal, že Vianoce máme už mesiac vopred, a tak na Štedrý večer si možno mnohí s úľavou vydýchnu: Chvalabohu, je už po tom! Keď sme sa radili s pani katechétkou Maruškou, čo pripraviť na dnešný program pre deti v domčeku, povedala: Deti asi vedia, že advent je príprava na Vianoce, ale keď o tom rozmýšľam, v skutočnosti nejde o prípravu na príchod malého Ježiška, lež na príchod Ježiša dospelého. S ním sa máme stretnúť, s ním sa učiť, ako zmeniť náš život a svet.

Kto z nás chce zmeniť svoj život? Po zmene túžia skôr nespokojní, ako tí, čo sú so životom spokojní. Dôležitá je však otázka, s čím by sme mali byť nespokojní. Lebo sú situácie – počnúc vážnou chorobou –, ktoré veľmi zmeniť nemôžeme. S čím bol nespokojný Ján Krstiteľ? O ňom dnes počúvame, že ohlasoval pokánie, zmenu zmýšľania a správania. Ak prvá časť jeho výzvy obsahovala pokánie, druhá časť oznamovala príchod nebeského kráľovstva. Vieme, že v tej dobe pojem nebeského alebo Božieho kráľovstva označoval vládu, usporiadanie spoločnosti, ktoré bude naozaj spravodlivé, zvlášť voči tým, ktorým sa v spoločnosti najviac ubližuje. Ján Krstiteľ neoddeľoval osobný a spoločenský život. Oba sú prepojené, vzájomne sa podmieňujú. Spravodlivá spoločnosť nevznikne z nespravodlivých, do seba zahľadených a nerozumných jednotlivcov. Nevznikne ani z povrchného náboženstva, ktoré sa navonok leskne, ale zvnútra je falošné a prázdne.

Čo si Ján myslel o vtedajšej spoločnosti, čiastočne vyrozumieme zo spôsobu jeho života. Nežil v centre, ale na okraji. Text evanjelia farbisto opisuje Jánov vzhľad, dokonca jeho stravovanie. Dôvody Jánovej výzvy na pokánie sa dozvedáme z náznakov. Ak ohlasoval príchod nebeského kráľovstva, vtedajšiu moc v krajine asi považoval za nie-nebeské, nie-Božie kráľovstvo. Z evanjelia čítame, že nadväzoval na proroka Izaiáša, že sa cítil ako „hlas volajúceho na púšti“. Za taký hlas sa označuje jeden spravodlivý, k zlým pomerom nemlčiaci, uprostred tisícok nespravodlivých a mlčiacich. Nejde o jednoduchú pozíciu, málokto sa na to odváži. Ak sa zachytíme dnešného prvého čítania z Knihy proroka Izaiáša, Ján podobne ako Izaiáš šiel na koreň problému. Problémom v Izraeli nebola vonkajšia sekularizácia či liberalizácia spoločnosti, ktoré v Európe zažívame dnes. Problémom bolo vnútorné odpadnutie od Boha. Také odpadnutie je znakom biedy vo svetskej spoločnosti, ale čo naň povedať v spoločnosti založenej na náboženstve?! Preto Ján priam kričal na predstaviteľov náboženstva v Izraeli: Hady, kto vám ukázal, ako máte uniknúť Božiemu hnevu? Neodvolávajte sa na Abraháma, na náboženské dedičstvo, na svoje tradície; Boh si svojich verných utvorí radšej z kameňov než z ľudí, ako ste vy!

Prorok opísal spravodlivosť podľa Božej vôle zaujímavými obrazmi. Jej predstaviteľom nebude niekto z tradičných centier moci, ale niekto, čo sa objaví ako nečakane živý výhonok tam, kde sa zdá byť už všetko mŕtve. Ten Boží spravodlivý nebude vyzerať ako vojak opásaný nábojmi a granátmi, ale bude opásaný spravodlivosťou a vernosťou. Podľa čoho sa pozná, že na svet prišiel niekto takýto spravodlivý? Prorok to vyjadril na spôsob starovekých bájok, v ktorých sú ľudské charaktery zobrazené zvieratami. Príchod Božieho spravodlivého sa pozná podľa toho, že vlk sa znesie s baránkom, lev s teliatkom či krava s medveďom. A na zemi prestane ubližovanie a pustošenie. Predstavám, ktoré nemajú šancu na uskutočnenie, sa hovorí utopické. Naopak, tie, ktoré sa zdajú byť uskutočniteľné, sa hovorí realistické. V súčasnej politike sa za utopistov považujú tí, ktorí chcú bojovať do konečného víťazstva nad nepriateľom a za realistov tí, čo presadzujú ukončenie vojny aj za cenu veľkých ústupkov.

Kam sa radíme my? Ak sa hlásime k Izaiášovi, k Jánovi Krstiteľovi a najmä k Božiemu Spravodlivému, k Ježišovi, tak sa nezaraďujeme medzi utopistov, ani medzi realistov. Lebo Boží spravodliví si nemyslia, že na hriechy si treba realisticky zvyknúť, ale ani utopicky nesnívajú o tom, čo nikdy nebude. Radšej s nádejou na iskričky ohňa fúkame do pahreby, ktorá sa zdá byť mŕtva, a odhrabávame staré lístie, aby sme pod nimi objavili skryté výhonky nového života. Celkom konkrétne to značí, že sa sami staneme tým novým živým výhonkom spravodlivosti. Keď bola pred desaťročiami veľká potopa na Dunaji (bolo to prv, ako vznikla priehrada v Gabčíkove), boli na juhu Slovenska pod vodou celé dediny. Zázrakom bolo, že nik z ľudí nezahynul. Tesne pred prienikom vody boli vysťahovaní obyvatelia obcí i domáce zvieratá. Trvalo to niekoľko mesiacov až rokov, kým sa mohli vrátiť do svojich nanovo postavených obcí. Na znak vďaky pomenovali v maďarsky hovoriacich obciach svoje nové ulice podľa českých a slovenských miest, v ktorých im najviac pomohli. Jeden z pamätníkov z tých čias spomenul obraz, ktorý ho osobitne dojal. Videl ako po Dunaji pláva veľká kopa sena, na ktorej sa od strachu triasli líška a zajac a túlili sa k sebe.

Katastrofa niekedy doženie divé zvieratá k tomu, že hľadajú spoločne záchranu. Hlúpych a zlých ľudí k tomu nedonúti ani veľké nešťastie. Radšej sa budú v advente hrať na Vianoce a na Vianoce si už so sviatkami dajú pokoj. Buďme múdri a spravodliví, čo sa nehrajú, ale vo vedomí svojich slabosti aspoň túžia! Po pokoji, spravodlivosti, zmierení, láske. To nie je utópia. Stávame sa tým, po čom túžime.