H - 24.12.2025

Pre dvomi či tromi rokmi bol tu s nami na polnočnej sv. omši p. farár Stanko Sabol (toho roku v marci sme sa s ním rozlúčili v kostole a na cintoríne v Zohore). Vtedy na Vianoce som ho požiadal, aby sa prihovoril pri kázni namiesto mňa. Pamätám si, že začal s tým, že na polnočnej omši netreba kázať. Dávame mu za pravdu, v noci sa patrí oddychovať a snívať, nie veľa rozprávať.

Predsa, aspoň pár slov... Naše stretnutie v kostole prežívam ako pokračovanie štedrej večere v našich domácnostiach. Niekto má okolo seba veľkú rodinu, iný menšiu, viacerí sú sami. Tu v kostole sme teraz v našej rozšírenej rodine. Podobne ako v tej pokrvnej sme aj v tejto rodine všelijakí, viac či menej veriaci, viac či menej na seba dobrí, ale sme rodina. To, čo nás spája, vyslovujeme vo vianočných vinšoch. V podstate sa v nich opakuje, že si želáme zdravie, šťastie a Božie požehnanie. Nevieme si celkom predstaviť, čo môže byť obsahom týchto slov, a ani nevieme, ako by sa naše želania mohli splniť, ale túžime po tom, aby sme to zažili. Naše vinše a túžby sú ako cesta, na ktorú sa vydávame bez toho, aby sme mali vopred všetko zabezpečené, bez toho, aby sme aj cieľ cesty mali celkom vyjasnený.

Pri polnočnej bohoslužbe každý rok čítame známy príbeh z evanjelia podľa Lukáša o ceste Márie a Jozefa do Betlehema. Je to vlastne divné, že sa v pokročilom stave tehotenstva vydali na cestu a nemali zabezpečený v Betleheme nocľah. Autor evanjelia pripomína politické pomery, ktoré ich donútili cestovať. Keďže nebolo pre nich miesta v hostinci, dieťa prišlo na svet v núdzovom príbytku a uložené bolo do jasličiek pre zvieratá. Rozprávanie evanjelia sa nevenuje starostiam okolo narodenia dieťaťa v takomto prostredí, ale prechádza k jeho predstaveniu: „Dnes sa vám v meste Dávidovom narodil Spasiteľ, Kristus, Pán.“ Tak predstavilo samo nebo narodené dieťa betlehemským pastierom.

Mária, Jozef, narodený Ježiško, pastieri a nebeskí anjeli tvoria prvú vianočnú rodinu. Namyslenci, špekulanti, do seba zahľadení ľudia, ani notorickí pesimisti si v tejto rodine miesto nenájdu. Vianočnú rodinu tvoria tí, čo sa vydali na cestu, čo túžia po veľkých veciach, aj keď si ich splnenie nevedia celkom predstaviť, čo sa vopred nezabezpečujú, ale idú za svojou túžbou po zdraví, šťastí a požehnaní.

Prajem nám všetkým, aby sme si nielen vinšovali, ale naozaj túžili po zdraví, šťastí, Božom požehnaní, aby sme túžili po Božej sláve a pokoji, po živote v láske a spravodlivosti. Kto takto túži, je už na ceste a svoje túžby začína premieňať na skutočnosť.