H - 22.3.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 5. pôstnu nedeľu. Dnešné čítania zo Sv. písma nám chcú pomôcť pri odpovedi na otázku, či jestvuje pre nás nádej na vyslobodenie z veľkej bolesti a zo smrti. Keď v prvom čítaní počúvame proroka Ezechiela, ako hovorí o vyslobodení z hrobov, išlo o prirovnanie k nešťastnej politickej situácii jeho národa, ktorá bola ako hrob. Z takej situácie môže vyslobodiť iba Boh, ak sa otvoríme jeho slovu a prijmeme jeho Ducha. O tomto Duchu píše aj apoštol v druhom čítaní. Duch Boží premieňa a oživuje naše smrteľné telo. V evanjeliu je dnes toto oživenie z Božieho Ducha predstavené cez rozprávanie o smrti a vzkriesení Ježišovho priateľa Lazára.

Homília

Okolo veľkých sviatkov, ako sú Vianoce a Veľká noc, vysielajú viaceré televízne stanice filmy o Ježišovi. Predpokladám, že to tak bude aj tento rok. Niektoré náboženské filmy sa tvária, že podávajú presný obraz toho, aký Ježiš bol a čo robil. Niekomu sa to páči, možno si aj povie: Aha, takto to bolo, teraz to vidím na vlastné oči! Ja to nemám rád, lebo nieže film, ale ani evanjeliá nepodávajú presnú správu o tom, ako to bolo. Evanjeliá nie sú historické správy o Ježišovi. Sú svedectvom o význame Ježiša pre nás, o tom, čo znamená pre ľudí, ktorí v neho uverili.

Popis udalosti a význam udalosti nie je to isté. Zvlášť to platí pre takú udalosť, ktorej hovoríme zázračná. Zázrak je pre nás celkom mimoriadna udalosť, ktorá sa zákonmi prírody nedá vysvetliť. Čo taký zázrak je, raz vtipne vystihol jeden český kazateľ: „Zázrak je to, čo je za zrakom.“ Teda to, čo je v pozadí udalosti, čo je význam tej udalosti. Jánovo evanjelium nazýva takéto udalosti znameniami. Vo svojom texte ich uvádza viacero (prvým znamením je premenenie vody na víno: Jn 2,11).  Vzkriesenie Lazára, o ktorom dnes čítame z tohto evanjelia, označuje sa za posledné z Ježišových znamení. Čo je významom tohto znamenia, Ježiš vysloví pri stretnutí s Lazárovou sestrou Martou: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, nezomrie naveky.“ (Jn 11,25-26)

Čo však znamená žiť, aj keď sa zomrie? Vo filme sa dá nakrútiť scéna, ako niekto vychádza z hrobu, zvlášť ak židovské hroby neboli vykopané v zemi, ale boli to jaskyne. Vieme si predstaviť aj to, ako Ježiš nariadil odvaliť kameň od jaskyne a ako sa potom modlil. Nedá sa však nafilmovať život, ktorý je väčší ako smrť. O čom je taký väčší život, je naznačené v Ježišovej modlitbe pri hrobe. Všimnime si, že Ježiš neprosil Boha, aby mu dal moc vzkriesiť Lazára, ale hneď ďakoval, že ho vypočul. Ježišova modlitba takto vyjadruje jeho úplne spojenie s Bohom. Ježiš žije z Boha a v ňom, a ak niečo „zázračné“ hovorí a robí, robí to preto – ako je povedané v Jánovom evanjeliu –, aby ľud uveril, kto Ježiša poslal, teda aby spoznal, čo je „za zrakom“. Lazárovo vyjdenie z hrobu je potvrdením Ježišovho spojenia s Bohom Otcom a zároveň je aj dosvedčením života tých, čo síce zomreli ako Lazár, ale cez svoj vzťah k Ježišovi sú v tom väčšom živote, ktorý Ježiš zdieľa s Otcom. Lazár nemusí urobiť nič, aby bol vzkriesený, vlastne len jedno: Počuť a poslúchnuť Ježišov hlas.

Niekto si pri rozprávaní o takýchto udalostiach, ako je Lazárovo vzkriesenie, môže myslieť, že veriť, kresťansky veriť, značí veriť, že sa občas dejú takéto zázračné udalosti. Takéto udalosti však nemusia byť vecou viery, ony sa stávajú, dejú sú rôzne ťažko vysvetliteľné udalosti, a to veľmi dobré, aj veľmi zlé. Niektoré z tých zlých sú také zlé, že si ich ani nevieme vysvetliť bežnou hriešnosťou, a povieme, že ide o diabolské pôsobenie. A vďaka Bohu dejú sa aj ťažko vysvetliteľné dobré udalosti, v ktorých vidíme Božie pôsobenie. Našou úlohou nie je čakať na mimoriadne udalosti, ale pri zvláštnych i všedných udalostiach – či už sa týkajú nášho osobného života alebo veľkého sveta – máme sa pýtať a rozlišovať, ktoré z nich sú podnetom, oslovením od Boha a ktoré sú naopak navádzaním zlého ducha. Byť kresťanom neznamená čakať na zázraky, ale učiť sa vidieť to, čo je „za zrakom“, čo je pozadím udalostí – tých dobrých i tých zlých. A potom sa dať pozvať do spolupráce, ba viac, do spolu-myslenia a spolu-konania s Ježišom. Kto sa dá takto pozvať, overí si sám na sebe Ježišove slová, ktoré povedal Marte: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie.“

Počas pôstnej doby modlievame sa v našom kostole pobožnosť krížovej cesty. Aby sme nečítali vždy ten istý text, hľadáme vhodné texty takejto pobožnosti, ktoré sú pekné, múdre a nie sú veľmi dlhé. Na pobožnosť, ktorú chystáme v týždni pred Veľkou nocou na našej kalvárii, máme pripravený text, čo vychádza z udalosti, ktorá sa odohrala pomerne nedávno, v roku 199I v juhoamerickom Peru. V tejto krajine vysoko v horách pôsobili ako misionári medzi chudobnými ľuďmi aj dvaja poľskí františkáni – minoriti. Jedného dňa obec, kde pôsobili, prepadli členovia teroristickej organizácie. Bratia františkáni neutiekli, ostali pomáhať chorým a modlili sa s ľuďmi. Teroristi ich z nenávisti k viere a cirkvi zavraždili. V úvodnom slove ku knihe o týchto dvoch mučeníkoch, ktorú napísal jeden novinár, sa píše: „Zomierajú veľkí podnikatelia, politici, vojvodcovia a strácajú sa v minulosti. Svätí však ostávajú živí aj po smrti. Ba dokonca sú živí viac po smrti ako za života.“ (Alex Cordero, Umučenie Michala a Zbišeka, Krakow 2018.)

Kto verí v Ježiša, bude žiť, aj keď zomrie... Je to aj naša skúsenosť? Kto uveril, kto sa nechal Ježišom osloviť, nemusí čakať až na to, čo bude po jeho smrti. Už teraz, už dnes žije ten väčší život a je vďačný.