H - 29.6.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla, hlavných patrónov Ríma a celej cirkvi. Prvé dnešné čítanie spomína udalosť, ako bol Peter zachránený z väzenia v Jeruzaleme. Anjel, ktorý vyviedol Petra zo žalára, predstavuje Boží zásah, čo sa mohol udiať pomocou rôznych okolností. Druhé čítanie prináša svedectvo apoštola Pavla z obdobia, keď bol väznený a tušil svoj blízky koniec. Pavol sa vyznáva, že jeho poslednou istotou je len Boh sám. V evanjeliu počujeme apoštola Petra, ktorý za seba i ostatných učeníkov povie, že Ježiš je Kristus, syn živého Boha. Ježiš mu vo svojej odpovedi sľubuje, že Šimon sa stane Petrom, čiže skalou, na ktorej bude postavená cirkev.

Homília

Pamiatku apoštolov sv. Petra a Pavla máme tradične spojenú s mestom Rímom. Napomáhajú tomu obrázky, filmy a v súčasnej dobe aj televízne prenosy z Ríma, na ktorých vidíme najčastejšie chrám sv. Petra, ale aj baziliku sv. Pavla a ďalšie veľké chrámy. Neznalý človek sa môže nazdávať, že Peter a Pavol sú zakladateľmi kresťanstva v Ríme a že v tomto meste prežili mnoho rokov. Obaja však prišli do Ríma až v závere svojho života. Prečo je potom spojenie ich životov s Rímom také dôležité?

O Petrovi vieme, že sa pôvodne volal Šimon a bol rybárom, pravdepodobne bol vedúcim akejsi rodinnej firmy. Stretnutie s Ježišom mu zmenilo život, nepredstavujme si to však tak, že zmenil zamestnanie. Byť apoštolom nie je zamestnanie, starosť o živobytie mu zostala. Časom však dostala prednosť starosť o spoločenstvo Ježišových učeníkov. Sv. písmo v Petrovom prípade nespomína plánované misijné cesty ako u apoštola Pavla, ale vieme, že Peter tiež odišiel z Palestíny a že istý čas sa zdržiaval v Antiochii, potom v Korinte a napokon v Ríme. Kedy presne Peter prišiel do Ríma, nevieme, mohlo to byť okolo roku 60 po Kr. Peter zomrel v Ríme mučeníckou smrťou v roku 64 alebo 67 za cisára Neróna, ktorý v tom čase rozpútal veľké prenasledovanie kresťanov.

O Pavlovi vieme, že pochádzal z mesta Tarzus na juhu dnešného Turecka. Mal grécke a rímske vzdelanie, ako mladý človek prišiel do Jeruzalema, aby nadobudol židovské náboženské vzdelanie. Pravdepodobne sa chcel stať učiteľom zákona (rabínom). Zjavenie vzkrieseného Krista, ktoré sa udialo asi v roku 36 po Kr., mu celkom zmenilo život. Na známe misijné cesty sa nevydal hneď, prešlo ešte niekoľko rokov. Z praktickej stránky sa o živobytie staral sám, vykonával remeslo tkáča stanov. Do Ríma sa dostal dvakrát, v oboch prípadoch ako väzeň. Prvýkrát, v roku 63 po Kr. bol oslobodený, o štyri roky bol však opäť uväznený a v roku 67 po Kr. popravený.

V 1. stor. po Kr. v Ríme žilo 1-1,5 milióna obyvateľov. Z historických prameňov vieme, že už po roku 40 po Kr. bolo v Ríme veľa kresťanov. Išlo najmä o ľudí židovského pôvodu. Muselo ich byť naozaj mnoho, keď spory medzi kresťanskými Židmi a Židmi, čo Ježiša ako Mesiáša odmietali, dostali sa až k cisárovi Claudiovi, a ten roku 49 po Kr. vydal dokument, ktorým nariadil, aby všetci Židia opustili hlavné mesto. Keď asi roku 57 po Kr. písal Pavol list rímskym kresťanom, muselo byť v hlavnom meste kresťanov opäť veľa. Je to poučné aj pre nás dnes, ak si uvedomíme, že cirkev v Ríme nevznikla ako plánovaný projekt (ktorý by realizoval nejaký šikovný človek) a že v tých prvých asi 30 rokoch sa kresťanská viera šírila rozhovormi a životným svedectvom od človeka k človeku, že nešlo o nejakú organizovanú činnosť. Keď prišli Peter a Pavol medzi tamojších kresťanov, ich autorita bola veľkou posilou. Ak hovoríme, že Peter bol prvý pápež, nepredstavujeme si to ako dnes, že viedol nejaký úrad. Jeho aj Pavlova autorita spočívala na ich životnom svedectve, ktoré obaja zavŕšili svojou smrťou. Spolu s nimi v tej dobe zomrelo mučenícky množstvo kresťanov.

Keď Peter a Pavol prišli medzi kresťanov do hlavného mesta ríše, nepredstavovali si to tak, že získajú vplyv v centre a potom ľahšie rozšíria kresťanstvo do ďalších oblastí sveta. To sú naše predstavy z neskoršieho obdobia, keď misionári prišli niekam do hlavného mesta za vladárom, aby ho získali pre kresťanstvo, a on potom podporil prijatie kresťanskej viery v celej krajine. Pápež František často hovorieval, že obnova cirkvi príde z periférie, z okraja spoločnosti, spomedzi chudobných. Tak prišli Peter a Pavol na záver života do Ríma z periférie. Nie, aby dobyli moc Ríma, ale aby dosvedčili väčšiu moc Božiu, ktorá nepotrebuje blahosklonnosť mocných, lebo si zakladá na skúsenosti chudobných, zranených, hľadajúcich, pokorovaných, všetkých tých, čo Božiu moc skúsili sami na sebe. Na sebe to skúsili aj apoštoli Peter a Pavol. Podľa dnešného úryvku z Matúšovho evanjelia to Peter vyznal slovami: „Ty si Kristus, zjavenie živého Boha“ (Mt 16,16). A Pavol to v Liste Galaťanom zasa vyjadril slovami: „To, čo teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa“ (Gal 2,20).

Ani my dnes nemusíme byť v centre politickej, ekonomickej, ba ani cirkevnej moci, aby sa začali diať veľké veci. Dôležité je otvoriť sa moci Kristovho evanjelia. Ak sa jej otvoríme, nesklame nás, zafunguje.