H - 8.3.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 3. pôstnu nedeľu. Čítania zo Sv. písma na dnešnú nedeľu používajú obraz prameňa dobrej vody, aby ním vyjadrili zdroj nášho myslenia a konania, ktorý nachádzame v Bohu. Podľa rozprávania zo Starého zákona Izraeliti opakovane strácali dôveru v Boha i v seba a Boh cez Mojžiša im dával znamenia povzbudenia a záchrany. V dnešnom evanjeliu cez rozhovor Ježiša s jednou ženou zo Samárie je krásne vyjadrené, ako je Ježiš zdrojom vydareného života a riešenia našich problémov. V druhom čítaní nám apoštol povie, že tým prameňom, z ktorého žijeme, je samotná Božia láska rozliata v našich srdciach.

Homília

Niekedy v našom kostole zaznie aj pieseň, ktorá začína slovami: „Prosím Ťa, Bože, daj nám len, aby nám bolesť nebola ľahostajná ani deň, aby nás smrť nenašla vyprahnutých, aby sme robili dosť pre život iných.“ V ďalších odsekoch pieseň pokračuje prosbou, aby nám neboli ľahostajné krivdy, aby nám nebola ľahostajná vojna a naša budúcnosť. Ľahostajnosť je zvláštna črta. Nedokážeme byť stále pozorní na všetko dôležité, ale ľahostajnosť znamená, že sa ani nesnažíme. Pieseň upozorňuje, aby sme neboli ľahostajní zvlášť voči bolesti iných, voči krivdám a voči vojne. Z čoho pochádza ľahostajnosť a z čoho pozornosť voči tomu, čo je dôležité?

Čítanie z Jánovho evanjelia, ktoré sme si dnes vypočuli, nám ponúka odpoveď pomocou obrazu studne a vody. Má nám záležať na tom, akú vodu pijeme, z akého prameňa tíšime svoj smäd... Studnička a voda predstavujú obraz, ktorý si vieme predstaviť. Kto chodí na turistku, možno si pripomenie niektorú studničku v lese, pri ktorej sa v horúcom lete osviežil. Väčšina dnešných ľudí obraz studne s dobrou vodou asi nedokáže precítiť, keďže voda je v našich podmienkach príliš všedná a vodu si málo vážime. Navyše, keďže nepoznáme okolnosti dávnych čias, nevnímame ani dôležité narážky v rozhovore medzi Ježišom a Samaritánkou. Čo znamenalo, že Ježiš povedal žene: Daj sa mi napiť! A čo znamenalo, že po chvíli tá žena povedala Ježišovi: Daj sa mi napiť z tej tvojej vody, z ktorej už nikdy nebudem smädná! 

Záleží na tom, akú vodu pijeme, z akého prameňa tíšime svoj smäd... Inak povedané, záleží na tom, čomu veríme, na čom si v živote zakladáme. Pred týždňom sme si povedali, aké je dôležité vybrať si správnu autoritu. V kresťanstve je Ježiš Božím zjavením a hovorcom, ktorý sa nám neprihovára zvonka, ale je naším vnútorným učiteľom. Ježiš je autorita, ktorú ak nasledujeme, odovzdá nám seba samého a skúsenosť s ním nás potom premení zvnútra. Podľa dnešného rozprávania z Jánovho evanjelia Ježiš je sprostredkovateľom živej vody. Kto sa z nej napije, sám v sebe vytvorí prameň vody a jeho život potečie až do večného života. To je silné prirovnanie. Ak nezabúdame, že pri týchto výpovediach ide o to, čomu veríme, na čom si naozaj zakladáme, tak Ježiš je tu predstavený ako ten, kto nám umožňuje nájsť poznanie, z ktorého dokážeme správne myslieť, a motiváciu, z ktorej dokážeme správne konať.

Niektoré dôležité odkazy pri stretnutí Ježiša so Samaritánkou nám unikajú, lebo nepoznáme okolnosti. Živou vodou v týchto krajoch nazývali prameň vody, ktorá neustále prýštila zo zeme, nebola len sezónna alebo napršaná po zriedkavom daždi. Tam, kde bol takýto prameň, rozvinul sa uprostred vyprahnutej krajiny bohatý život – rastlinstvo, zvieratá, ľudia. Keď bol Ježiš prirovnaný k takému prameňu, jeho učeníci tým vyznali svoju vieru a skúsenosť, že Ježiš je zdrojom najmocnejšieho života a prameňom pravého náboženstva. Rozprávanie sa dotklo aj porovnania náboženstiev. Ktoré je to pravé? Vtedy ešte nešlo o porovnávanie kresťanstva, židovstva a islamu. V rozhovore sa spomenul rozdiel medzi náboženstvom Židov a Samaritánov. Ježiš na to reagoval, že o to už nejde: „Nebudete sa klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Nastala hodina, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde.“ Už samotný rozhovor Ježiša s tou ženou prekračoval hranice vtedajších náboženstiev. Žid sa nebavil so Samaritánom, muž sa nebavil na ulici s cudzou ženou. Naviac tá žena nemala dobrú povesť. Ak by sme čítali dlhší text tohto rozprávania, dočítali by sme sa, že tá žena mala až šesť partnerov. A Ježišovi to neprekážalo, aby s ňou hovoril o náboženstve, ktoré sa deje „v duchu a pravde“. Prečo práve s takou osobou? Ľudia, ktorým sa nevydaril život, boli podľa evanjelií najčastejšie tými, čo túžili po pochopení, po prijatí a spáse.

Čomu alebo komu veria ľudia v súčasnom svete? Aké náboženstvo určuje správanie tzv. elít a tzv. obyčajných ľudí? Komu veríme my? Je Ježiš pre nás naozajstným prameňom života? Ježiš s tou ženou nerozprával len vznešene, obchádzajúc každodenné problémy. Pomohol jej zorientovať sa v jej vzťahoch i v náboženstve. Ak sa necháme Ježišom, naším učiteľom v Duchu a pravde, osloviť, zbaví aj nás našej slepoty, hluchoty a ľahostajnosti. Podľa toho spoznáme, že sme uzdravení.

Pieseň, ktorú som spomenul v úvode, pochádza z Argentíny. Vznikla pred asi 30 rokmi ako reakcia na viaceré boľavé udalosti. Speváčka Mercedes Sosa (+2009), interpretka piesne, bola vo svojej vlasti pokladaná po desaťročia za hlas ubolených a ponižovaných ľudí. Ak sa napojíme na Ježiša ako na hlavný prameň nášho života, aj nám vyjde zo srdce niečo podobné, ako spievala Mercedes: „Prosím Ťa, Bože, daj nám len, aby nám bolesť nebola ľahostajná ani deň, aby nás smrť nenašla vyprahnutých, aby sme robili dosť pre život iných.“ (záznam orig.: https://youtu.be/Gvyl_zdji2k)