H - 10.5.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 6. veľkonočnú nedeľu. Prvé čítanie zo Skutkov apoštolov podáva správu, ako Ježišovi učeníci priniesli posolstvo o Kristovi Samaritánom, ľuďom, ktorých ostatní Židia odmietali. Svedectvo Ježišových učeníkov sa ujalo, lebo prinášalo aj uzdravenie a radosť. V druhom čítaní nás povzbudzuje apoštol Peter, aby sme boli pripravení obhájiť nádej, z ktorej žijeme. V evanjeliu nám Pán Ježiš sľubuje, že nás nenechá opustených, že nám dá svojho Ducha. On sa stane našou vnútornou silou, naším tešiteľom, obrancom a motivátorom. Dnešná nedeľa sa slávi aj ako Deň matiek. Pripojme sa našou vďačnosťou a modlitbou.

Homília

Pred tromi rokmi sme na 6. veľkonočnú nedeľu s niekoľkými deťmi slávili Prvé sv. prijímanie. Maruška, ktorá počas nedeľných sv. omší vedie programy pre deti, vtedy okrem iného deťom odporúčala, aby sa stali detektívmi, ktorí budú vyhľadávať odkazy od nebeského Otca v dnešnom svete.

Je takáto reč o Božích odkazoch len poetickou rečou pre deti alebo sú tie odkazy naozaj poznateľné v našom živote? Viera v Boha ako Otca, ktorý sa zjavil v Ježišovi a stále pôsobí vo svete svojím Duchom, je podstatou kresťanstva. Najjednoduchším vyjadrením tejto viery je prežehnanie sa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. V dnešnom úryvku z Jánovho evanjelia Ježiš hovorí o svojej prosbe, aby nám nebeský Otec poslal iného Tešiteľa. V gréckom origináli je Tešiteľ nazvaný parakletos a môže sa prekladať rôzne: tešiteľ, pomocník, sprievodca, ochranca i dodávateľ odvahy. Ježiš ho nazýva aj Duchom pravdy, ktorého nepozná hocikto, iba ten, kto je s ním spojený v poznaní a láske. Tieto slová pochádzajú z väčšieho súboru, ktorý v Jánovom evanjeliu zahŕňa Ježišovu rozlúčku s učeníkmi pri poslednej večeri, jeho vysvetlenie, prečo odchádza, a zároveň prísľub, že nezostanú opustení. V tej súvislosti Ježiš hovorí o inom tešiteľovi, o inom pomocníkovi pre jeho učeníkov, ako je on sám. Tento iný pomocník bude pôsobiť vo vnútri jeho priateľov a nasledovateľov. Ježiš to zaujímavo povie: „Ja som v Otcovi, vy vo mne a ja vo vás“ (Jn 14,20).

Význam tohto tajomného vyjadrenia dá sa predstaviť na situácii žiaka, ktorý je na skúške pred učiteľom. Spolužiaci mu môžu našepkávať, ale išlo by o pomoc zvonka, ktorá je nedovolená. Tou želateľnou pomocou zvonka bola predsa dlhoročná práca učiteliek a učiteľov, ktorá postupne mala napomôcť vlastnú žiakovu múdrosť. Učiteľ je doma v nejakom odbore vedy alebo umenia, žiaci sú jeho a on je v nich. To nie je len poetické vyjadrenie. Konečným cieľom je, aby žiak hovoril a konal sám zo seba. To, čo má sám zo seba, však musel najprv od niekoho prijať, byť obdarovaný a následne si to osvojiť, spracovať. Ešte sa patrí dodať, že hoci je potrebné, aby sme časť svojich vedomostí mali takpovediac „doslova“ osvojené, omnoho potrebnejšie je poznanie, ktoré sa deje s porozumením, ktoré umožňuje tvorivo zvládať rozličné životné situácie a nielen na ne čakať, ale ich aj sám vytvárať.

Božie pôsobenie v našom živote som prirovnal situácii zo školského prostredia, lebo Ježiš je naším milovaným učiteľom. To, čomu nás učí, však nezostáva zachytené len v nejakej knihe alebo v nejakom modele správania. Pamätáme si, ako sme na 1. veľkonočnú nedeľu čítali z Jánovho evanjelia o zjavení vzkrieseného Pána Márii Magdaléne. Spoznala ho, až keď ju s láskou oslovil. Odpovedala zvolaním: rabbuni, učiteľ! Tiež si pamätáme, ako sa apoštol Tomáš domáhal fyzického poznania vzkrieseného Ježiša, o ktorom mu rozprávali ostatní apoštoli. A ako po Ježišovom zjavení odpovedal zvolaním: Pán a Boh môj! Tieto vyznania viery nie sú vyslovením niečoho iba naučeného alebo napodobnením nejakého príkladu. Sú vyjadrením osobného vzťahu. Vzkriesený Ježiš je u svojho Otca, my sme vo vzťahu s ním a on je v nás.

Maruška pred tromi rokmi povedala deťom, že poznávať odkazy od nebeského Otca sa učíme cez príbehy zo Sv. písma, ale objavujeme ich cez príbehy z nášho dnešného života. Ako povedala, aby sme ich spoznali ako Boží hlas v nás, musíme byť ako detektívi. To sú odborníci na poznávanie stôp a náznakov, ktoré pre väčšinu ľudí zostávajú nepostrehnuteľné. Nevidia ich, lebo – ako povedal Ježiš – Ducha pravdy nemôže poznať ten, kto ani netuší, že jestvuje. Pred dvomi rokmi sme s priateľmi vydali knihu benediktínskeho mnícha Brata Davida. Svoju knihu nazval citátom od jedného amerického básnika: Len cez Teba som to ja. Táto veta dobre vystihuje jeho chápanie života. Všetci sme pred Tajomstvom života. Všetci, ale nie každý si dá námahu detektíva, aby objavil stopy, prejavy tohto Tajomstva vo svojom živote. Ježiš je ten, kto nás ako duchovný učiteľ do tohto Tajomstva uvádza. Brat David vo svojej knihe spomína na jeden zážitok z detstva. Sedel s mamou v čakárni u lekára. Po istom čase sa ho zmocnila netrpezlivosť. Všetko si v čakárni poobzeral a nevedel už obstáť. Vtedy mu mama ticho povedala: „Skús to urobiť ako ľudia v Rusku. Oni dokážu celé hodiny ticho sedieť, jednoducho sa nadychovať a vydychovať a pri každom dychu si v srdci udržať Ježišovo meno.“ Brat David píše, že jeho mama vtedy čítala knihu Rozprávania ruského pútnika, a dodáva: „V každom prípade mi v ten deň podarovala Modlitbu srdca. Zatváram oči, pokojne dýcham a myslím na Ježiša. Objavujem vlastné srdce ako tichý vnútorný priestor, kde som doma u Ježiša. Zisťujem, že môžem vojsť do tohto stredu, kedykoľvek sa mi zachce. Tento vhľad dáva môjmu životu ukotvenie, ktoré sa nedá stratiť.“ (David Steindl-Rast, Len cez teba som to ja, Petrus, Bratislava 2024, 18-19.)

Náš Otec v nebi nám cez Ježiša dáva vždy nové odkazy v Duchu Svätom. Vďaka nim objavujeme seba, učíme sa rozumieť svetu a aj liečivo konať v Božom mene. Učme sa týmto objavom spolu, povzbudzujme sa navzájom!