H - 25.12.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime Vianoce, slávnosť Narodenia Pána. Vyznávame, že Boh sa osobitným spôsobom zjavil v Ježišovi, ktorého nazývame Kristus, Spasiteľ a Pán. V prvom čítaní nás prorok Starého zákona pozýva k radosti, ktorú nám neprinesú mocní tohto sveta, ale jediný skutočný Pán – Boh. Druhé čítanie je začiatkom Listu Hebrejom. Autor premýšľa, ako Boh koná v dejinách a povie, že najkrajšie nás Boh oslovil vo svojom Synovi. Ako evanjelium sa dnes číta úvaha apoštola Jána o Božom slove, ktoré sa stalo pre ľudí orientáciou a svetlom. „Stalo sa telom,“ aby prebývalo, aby žilo medzi nami.

Homília

Vianočné sviatky patria neodmysliteľne do kultúry krajín, ktoré sú poznačené kresťanskou tradíciou. Neodvážim sa povedať, že do krajín kresťanských, lebo v Európe a Severnej Amerike, teda v tých tradične kresťanských krajinách, v krajinách donedávna pyšných na svoje bohatstvo a svoje politické usporiadanie, prežívame už dlhší čas odklon mnohých ľudí od kresťanstva, či už v jeho katolíckej alebo protestantskej podobe. Máme s tým každý skúsenosť aj vo vlastnej rodine.

Kto bol v noci na polnočnej sv. omši, vypočul si rozprávanie o Ježišovom narodení – ako sa Ježiško narodil v Betleheme, niekde v jasličkách pre zvieratá, ako mu spievali anjeli a prišli sa mu pokloniť pastieri. Vzdelaný kresťan by mohol vedieť, že nejde o rozprávku, ani o presnú historickú správu, ale o obrazné rozprávanie. Teraz pri vianočnej bohoslužbe už nepočúvame obrazné rozprávanie, ale teologické uvažovanie sv. Jána. Apoštol premýšľa o Bohu ako Slove, ktoré je pre ľudí svetlom, teda orientáciou, navigáciou pre náš život. Apoštol vyslovuje aj myšlienku, že Slovo Boha stalo sa telom, a dodáva vyznanie, že videl slávu toho, kto bol plný milosti a pravdy.

Premýšľanie evanjelia podľa Jána vyžaduje si inú predstavivosť ako  rozprávanie o anjeloch a pastieroch. Anjelov, pastierov, ovečky a najmä Máriu a Jozefa s Ježiškom máme znázornených na mnoho spôsobov v našich betlehemoch. Keď som bol malý chlapec, bývali sme v meste, kde boli štyri kostoly, páčilo sa mi, keď som ich mohol postupne navštíviť a poobzerať si betlehemy, ktoré tam mali vystavené. Znázornenie Ježišovho narodenia v podobe betlehema nie je len pre deti. Prvý takýto betlehem pripravil sv. František z Assisi v roku 1223 v jaskyni za mestom Greccio. Postavy ľudí a zvierat neboli z dreva, ale živé. Františkovi išlo o priblíženie jednej zo základných výpovedí kresťanskej viery, že Boh sa stal človekom, že Slovo Boha stalo sa telom.

Ako sa to dá pochopiť, ako uveriť? Niekto si nevie predstaviť ani to, že nejaký Boh jestvuje, nieto že sa čosi z neho – jeho slovo, jeho myšlienka, jeho duchovno stalo telom. Apoštol Ján povie, že to zažil: Hľadel som na jeho slávu, plného milosti a pravdy. Kto z nás sa k jeho vyznaniu pridá? Skúsenosť máme skôr s jestvovaním nemilosti a nepravdy. Apoštol Ján takú zlú skúsenosť nazýva tmou. Po tme a vo tme sa nežije ľahko. Jedno z vysvetlení, prečo niektorí ľudia už niekoľko týždňov pred Vianocami zažínajú vianočné svetielka, je, že zaháňajú tmu aspoň tým trblietavým elektrickým svetlom. Tmu, ktorá nás najviac ťaží, tmu hriechu, nemilosti a nepravdy však takéto svetielka nezaženú. Na to potrebujeme iné svetlo, ktoré sami nevlastníme, ale ono sa nám daruje, a my sa mu môžeme otvoriť, prijať ho.

Boh pri pohľade na svet nedelí svet na bohatý a chudobný, na svet Západu a Východu. Z Božieho zjavenia v Ježišovi Kristovi však vieme, že Slovo Boha stalo sa telom medzi chudobnými. O tom je narodenie Ježiša v jaskyni za mestom, o tom je koniec jeho života na kríži, o tom je Ježišovo prednostné pôsobenie medzi chudobnými. Nezľaknime sa, že ak máme dom, auto, ak si občas niečo drahšie kúpime, že už nepatríme medzi Ježišovi blízkych. Zľaknime sa však, ak si na bohatstve, úspechu a moci zakladáme, ak naše srdce nemá inú navigáciu ako elektrické trblietky z vianočnej dekorácie.

Pred pár dňami vysielali v televízii (RTVS) film pod názvom Šťastné a veselé. Neviem, nakoľko presne tento film odráža udalosť, ktorá sa udiala na Vianoce v roku 1914 na západnom fronte, na línii, kde proti sebe stáli nemeckí a britskí vojaci. Isté však je, že na viacerých miestach bojovej línie došlo na Štedrý deň k prímeriu a ku spontánnym kontaktom medzi vojakmi z nepriateľských zákopov. Údajne to začalo piesňou Tichá noc v nemeckých zákopoch, na ktorú nadviazali piesňou Briti, ktorí boli od Nemcov vzdialení len 100-200 m. Napokon sa osmelili, vyšli zo zákopov, vymieňali si malé darčeky, pomáhali si pochovať mŕtvych a vrcholom bola spoločná sv. omša, ktorú slúžil britský a nemecký kňaz.

Udalosť sa naozaj stala, obyčajní vojaci boli vtedy na viac ako 90% kresťanmi, uprostred utrpenia vojny im bolo jasné, že pokračovať vo vojne je nezmysel, boli to prvé mesiace vojny, zdalo sa, že je to možné ukončiť, ale vyšší politici to nedovolili, a vojna pokračovala za obrovských obetí až do novembra roku 1918. Viacerí intelektuáli sa za ostatných sto rokov vyslovili, že odklon ľudí v Európy od viery v Boha, kresťanstva a cirkvi začal práve po Prvej svetovej vojne. Vtedy mnoho ľudí prišlo o vieru v Bohu i nádej do budúcnosti a vyprázdnený priestor čoskoro vyplnili fašizmus, nacizmus, komunizmus, ale aj zhýralosť a konzum.

Apoštol Ján v úvode do svojho evanjelia nádejne napísal, že ten, kto prijal svetlo od Boha, dostal moc stať sa Božím dieťaťom, človekom milosti a pravdy, človekom lásky, citu a súcitu. Nejestvujú len zlé možnosti, nejestvuje len tma! Ponúka sa nám svetlo! Kto sa ním nechá osloviť, stane sa sám svetlom. Ak svoje vianočné vinše myslíme úprimne, neprednášajme ich len zo zvyku, pomôžme si navzájom prejsť od vinšov k ich uskutočňovaniu!