Dnes je 11.12.2018    meniny má: Hilda Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Poslušnosť verzus neposlušnosť (Gehorsam versus Ungehorsam)

08.2.2012 12:02:33
Autor: Peter Žaloudek
(preložil a spracoval podľa rozhlasového vysielania na Ö1, Erfüllte Zeit, 5.2.2012)
Ak existuje v rakúskej katolíckej cirkvi nejaké slovo, ktoré riadne rozvírilo prach, tak to bolo celkom určite slovo z minulého roka „Ungehorsam“ (neposlušnosť), ktoré použila vo svojej výzve Iniciatíva farárov. Jej vedúci predstaviteľ, farár Helmut Schüller z Probstdorfu pri Viedni, nedávno naznačil, že nemieni ustúpiť a že i tento rok bude v iniciatíve pokračovať. Dňa 3. 2. tohto roka uverejnila Iniciatíva farárov novú výzvu. Jej obsahom je hlavne vyčerpanosť farárov. V tejto výzve sa kladie dôraz na slovo NIE. Nie vyhladovaniu farností a zredukovaniu pastorácie kvôli drastickému úbytku  kňazov a  kvôli vysokému veku kňazov, ktorí sú ešte činní. Vo výzve sa opakuje niekoľkonásobné  NIE ako reakcia na tento stúpajúci negatívny trend.

O možnostiach konkrétnych riešení v tejto situácii sa už hodne diskutovalo, avšak debaty  o náročnom zachádzaní so slovom POSLUŠNOSŤ sú len veľmi sporadické, strohé, lepšie povedané žiadne. Toto slovo totiž neznie moderne a nemá ani dobrú povesť. Dôvody sú logické, stačí sa pozrieť na to, čo sa deje v Rakúsku, ale i v celom svete. Rehoľná sestra Brigitte Tallhammer, provinciálna predstavená Kongregácie sestier Salvatoriánok v Rakúsku, žije podľa troch evanjeliových rád: Chudoby, čistoty a poslušnosti. Na tému poslušnosti v relácii povedala: „Poslušnosť má veľmi zlú reputáciu. Tento výraz je extrémne stigmatizovaný. V mene poslušnosti sa už toľko toho  udialo – často, žiaľ, až s  polemickými  a tragickými dôsledkami. Ľudia boli ponižovaní,  utláčaní, ba dokonca vraždení. A to všetko v mene poslušnosti alebo preto, že sa konalo z rozkazu, pod  poslušnosťou,  či preto, že sa zodpovednosť za činy presúvala na tých, ktorí prikazovali. Obhajovať či zdôvodňovať takto poslušnosť  nie je rozhodne  ani prípustné ani prijateľné. Pre mňa je dôležité, že nem. slovo Gehorsam (od ge-horchen; podobne v slov. poslušnosť od po-slúchať) má vo svojej podstate význam: počúvať. Pozadím počúvania je dialóg. Ak totiž zoberiem ako základ poslušnosti hinhören (počúvať, čo mi ten druhý chce povedať), tak moja odpoveď je vlastne reakciou na to, čo som počul – ak som to počul. Prenesené do rehoľného života to znamená, že chceme hinhören (počúvať, čo nám chce povedať Boh). A na to je potrebné spoločné, vzájomné počúvanie sa. To je veľmi silná výzva.“

Ďalší, kto sa na tému poslušnosti vyjadril, bol kardinál Schönborn: „Kresťanská poslušnosť nie je ani slepá ani otrocká. Táto poslušnosť má svoje korene v samotnej Biblii a v živej cirkevnej tradícii. Neposlušnosť je bojové slovo. Toto slovo nemôžeme akceptovať. Ten, kto pri liturgii kňazskej vysviacky verejne na seba vzal službu, škodí sám sebe, ale i spoločenstvu, ak s týmto slovom zachádza ľahkovážne.“ Iný hosť, Helmut Schüller, zareagoval slovami: „Je zaujímavé, že toto slovo Ungehorsam (neposlušnosť) rozvírilo toľko prachu. Veď to slovo nerobí vlastne nič iné, len reflektuje realitu. Mali by sme si to konečne všetci priznať, prestať to obchádzať ako horúcu kašu a pomenovať veci pravým menom. V cirkvi to síce nie je bežné, pomenovávať veci pravým menom, ale my to budeme čoraz dôraznejšie konať a nazývať fakty tým, čím sú: To, čo ako kňazi a farári  už v tichosti konáme, aby sme mohli vyjsť v ústrety ľuďom dnešnej doby, je neposlušnosť voči platnému cirkevnému právu.“

Katolícky teológ prof. Wolfgang Treitler je laikom, nie je rehoľníkom a nie je teda „nútený“ žiť ani chudobu ani čistotu, ani poslušnosť. Do mikrofónu povedal: „Tieto tri evanjeliové rady nachádzame v Evanjeliu sv. Matúša v 19. kapitole, kde ide o to, že za účelom získania nebeského kráľovstva je potrebné zvoliť si určitú životnú formu. Čítame tam: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom sa vráť a nasleduj ma! (Mt 19, 21) Vernosť evanjeliovým radám je tým základným predpokladom poslušnosti. Posledný vzťah, vychádzajúci zo samej podstaty poslušnosti,  je však vzťah k Bohu. Tento vzťah platí ako záverečná, definitívna inštancia zo všetkých tých iných, ktoré by mohli poslušnosť vyžadovať. Neexistuje žiadna spoločnosť, ktorá je oslobodená od poslušnosti. V kresťanských spoločenstvách a v cirkvi však ako posledný dôvod poslušnosti musí byť požiadavka poslušnosti voči Bohu – len on jediný má právo vyžadovať od človeka poslušnosť. A táto poslušnosť voči Bohu platí pre všetkých tých, ktorí v Boha veria. Tie inštitúcie, ktoré si myslia, že zastupujú Boha, stoja automaticky samy vo vzťahu poslušnosti voči Bohu. Ak myslíme na pápežstvo či biskupov, oni sú síce reprezentanti, ktorí môžu poslušnosť vyžadovať, ale oni sami nie sú normou poslušnosti. Svojim postavením a zodpovednosťou majú dokonca ešte väčšiu povinnosť byť poslušní tomu Bohu, v mene ktorého chcú hovoriť. Z tohto uhla pohľadu teda poslušnosť nie je čosi ako diktátorský inštrument na ovládanie ľudí, ktorí  majú byť podriadení a musia vykonávať všetko to, čo si prajú ich predstavení, ale poslušnosť nesie v sebe čosi podstatné, čo je nekonečné, absolútne, a preto sa musí s týmto fenoménom zachádzať veľmi šetrne a opatrne.“

Konstantin Spiegelfeld, farár od Sv. Johanna Nepomuka vo Viedni, hovorí: „Mnohí Rakúšania sú slepo oddaní poslušnosťou predstaveným. Lamentujú síce medzi sebou a ohovárajú farára či biskupov, ale sami nemajú odvahu povedať: Teraz idem za farárom a poviem mu, čo si myslím. Alebo: Ja, ako farár, idem teraz za kardinálom a poviem mu, čo mi leží na srdci. Ako kňaz som sľuboval pri vysviacke úctu a poslušnosť. To však neznamená, že nemôžem kritizovať svojho biskupa. Súčasný kardinál si praje, aby každý, kto chce čokoľvek zmeniť, šiel za ním a povedal mu medzi štyrmi očami, čo si myslí. Niekoľkokrát som to už spravil. Môj predchodca mu písal listy. Poslušnosť vnímam nielen ako schopnosť jeden druhého počúvať, ale i ako korektív vlastného individualizmu. Ako kresťan predsa nežijem sám pre seba, ale v spoločenstve s inými.  Musíme sa navzájom počúvať, lebo inak, ak sa prepočujeme – škodíme sebe i spoločenstvu.“

Druhá forma poslušnosti – podriadenie sa autorite – môže mať v sebe ale aj čosi pozitívne, ako ďalej povedala sestra Brigitte Tallhammer. Rozpomenula sa na dobu svojho noviciátu, keď chcela niečo spraviť, nebola si však sama istá, či bude konať správne. A tak sa obrátila s touto vecou na svoju predstavenú a čakala od nej radu. Tá situáciu pochopila, mala nadhľad  a povedala jej, že nemôže za ňu prevziať kompetenciu rozhodnutia, že ona sama musí vedieť, či to má alebo nemá spraviť. „Vtedy sa mi otvorili oči a uvedomila som si dôvody mojich myšlienkových pochodov: Chcela som zodpovednosť presunúť na ňu. Ak mi to predstavená nedovolí – o. k., nedovolila mi to, nebudem to konať; ale ak mi to dovolí, o.k., dovolila mi to, spravím to...  Bol to pre mňa vtedy veľký objav, obrovská,  celoživotná skúsenosť, z ktorej čerpám a žijem dodnes: Nedelegovať moju vlastnú zodpovednosť na iných, ale prevziať zodpovednosť do svojich rúk, neutekať pred ňou,  postaviť sa jej zoči-voči. “

„Tým sme ale pomenovali inú dimenziu poslušnosti: To, čo poslušnosťou sľúbime, musíme vedieť akceptovať i vnútorne. A pri tomto procese hrá rozhodujúcu, nezastupiteľnú úlohu svedomie“ – pokračoval ďalej v rozhovore  teológ Wofgang Treitler. „Svedomie je tou  inštanciou, ktorá je potrebná, aby boli požiadavky poslušnosti tým človekom, ktorého sa týkajú, súhlasne schválené, a aby nedošlo k úkonu, ktorý sa deje len navonok. Neprospieva to žiadnej cirkvi, keď celé jej légie sľubujú síce navonok poslušnosť, ale vnútorne už dávno emigrovali – to je vlastne súčasný problém, s ktorým sa dnes na každom kroku stretávame. Svedomie nás vedie k tomu, aby došlo k zjednoteniu zmysluplných náboženských požiadaviek. V súvislosti s poslušnosťou považujem svedomie za ústrednú otázku. Všetko záleží na svedomí. Potrebujeme súhlas svedomia vo vzťahu k požiadavke poslušnosti, a zároveň potrebujeme svedomie i ako určitú formu produktívneho odporu, reakcie proti požiadavke poslušnosti, aby to, čo je prioritou – totiž ohlasovanie Božej prítomnosti – stalo sa prvoradým cieľom.“

Médiá, realita a demokracia

Autor: Pavol Tomašovič. Text bol skrátene uverejnený v časopise Literárny týždeník č. 19-20/2018.

Kresťansko-sociálny manifest

Autor: Karol Moravčík
(Referát na podujatí Kreditu - kresťanskodemokratickej akadémie, Bratislava, 30.3.2016.)

MDŽ

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha; Priateľkám 45. pozdrav z exilu k MDŽ; Zürich, 8. 3. 2014.

Ježíš nebyl Evropan

22.8.2012 11:08:12
Rozhovor redaktora Josefa Bruckmosera snáboženským sociologem José Casanova.
Překlad: Peter Žaloudek

Helmut Schüller k Veľkej Noci 2012

10.4.2012 11:04:15
Rozhovor pre rakúsky časopis Oesterreich
Preložil a spracoval: Peter Žaloudek

Reakcia Helmuta Schüllera na prejav Benedikta XVI.

Postrehy z diskusie v ORF 5. apríla 2012
Autor: Peter Žaloudek

Nadácia Polis – Helmut Schüller

04.4.2012 10:04:04

Reflexia diskusie s Helmutom Schüllerom
Autor: Jaromír Hánečka

Veľká Noc 2012

31.3.2012 03:03:34
Veľkonočný pozdrav Antonia Srholca

Poslušnosť verzus neposlušnosť (Gehorsam versus Ungehorsam)

08.2.2012 12:02:33
Autor: Peter Žaloudek
(preložil a spracoval podľa rozhlasového vysielania na Ö1, Erfüllte Zeit, 5.2.2012)

Záznam zo stretnutia s H. Schüllerom na pôde Teologického fóra

04.2.2012 12:02:37
Auto: Peter Žaloudek
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7