Dnes je 11.12.2018    meniny má: Hilda Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Záznam zo stretnutia s H. Schüllerom na pôde Teologického fóra

04.2.2012 12:02:37
Auto: Peter Žaloudek
Predseda TF Karol Moravčík privítal vzácnych hostí z Rakúska: Helmuta Schüllera, Johannesa Kittlera a pastoračného asistenta Hansa Koubu. V jeho úvodných vetách zazneli okrem iného i tieto myšlienky:   
Je podobná výzva, akou sa stala výzva rakúskej „Iniciatívy farárov“ (Pfarrerinitiative; PI) k neposlušnosti voči pápežovi a biskupom mysliteľná a  realizovateľná i na Slovensku? Slovenská cirkev, majúca po stáročia spoločné dejiny s Rakúskom v rámci starej monarchie, bola až do konca II. svetovej vojny vo svojej štruktúre, ako aj silným katolicizmom podobná Rakúsku. Až vývoj po II. svetovej vojne tieto dve krajiny spoločensky, ale i na cirkevnom poli odlíšil. V dobe komunizmu, keď neboli na Slovensku obsadené biskupské stolce, sa ľudia modlili a vkladali obrovské nádeje do voľby biskupov. Pripisovali im obrovskú moc a vkladali do nich veľké očakávania. V Rakúsku medzitým zosilnela angažovanosť laikov, ľudia sa cítia dospelejší vo viere, čo sa prejavuje okrem iného i v tom, že sa dokážu kompetentne vyjadrovať k rôznym otázkam. Veriaci v Rakúsku sa stali omnoho slobodnejší a dospelejší. V  tom môžu byť veriacim na Slovensku vzorom. Za ich postoje máme byť aj na Slovensku vďační. A poďakovať by sme im mali i za to, že sú akoby našim predvojom, učia nás nebáť sa a vyjadrovať sa k cirkevnému dianiu. Mali by sme byť vďační i „Iniciatíve farárov“, lebo v našom zastúpení bojuje i za nás. Ide jej o pravdivý život podľa Kristovho Evanjelia...

Z reči Helmuta Schüllera, ktorú som nielen tlmočil, ale som si ju i nahral, vyberám:
Prečo existuje  naša Iniciatíva farárov? Z týchto dôvodov: Vo farnostiach cítime čoraz väčší rozkol medzi tým, čo prežívajú veriaci, a tým, čo po nás žiada hierarchia. Vo farnostiach si nevyberáme ľudí, akí majú byť, mnohí sú úprimne hľadajúci – všetci majú svoje vlastné problémy a otázky na adresu cirkvi. Tie chceme s nimi riešiť. Ak vôbec ešte niekde žije duch II. vatikánskeho koncilu,  tak  je to práve vo farnostiach.
V dokumente II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes (Radosť a nádej) sú zdôraznené tri body:
1. Impulz communia – cirkev je spoločenstvo všetkých veriacich bez rozdielu. Toto spoločenstvo má byť charakterizované kolegiálnosťou – nielen medzi biskupmi a pápežom, ale hlavne kolegiálnosťou laikov s kňazmi a biskupmi.
2. Impulz pastoračnej blízkosti. Ide o pastoračné priblíženie sa človeku dnešnej doby. Už na samom začiatku Gaudium et spes sa píše: Radosti a nádeje, ale i utrpenia ľudí by mali byť radosťami, nádejami, ale i starosťami cirkvi.
3. Impulz pokrstených – povolanie pokrstených. Je to akoby znovuobjavenie II. vatikánskeho koncilu, ktorý dlhé roky pripravovali pionieri laického apoštolátu – tisíce a tisíce neznámych, avšak aktívnych laikov. II. vatikánsky koncil jasne povedal, že pokrstení majú samostatné vlastné a plnohodnotné postavenie. Na laikoch stojí celá cirkev. Avšak všetky tieto tri impulzy sú dnes vo veľkom nebezpečenstve.

1. Ak communio máme správne chápať  ako spoločenstvo zhromažďujúce  sa okolo Eucharistie – centrom spoločenstva je Eucharistia – práve tento stred je v nebezpečenstve, pretože máme nedostatok kňazov. Nejde len o communio jednotlivca, tak ako hovoria biskupi, že ľudia majú nasadnúť do auta a ísť tam, kde je omša či kňaz. Aký to len strašne úbohý obraz o eucharistii! Pre nás je eucharistia duchovným modelom spoločenstva – spoločenstvo s Kristom, spoločenstvo medzi nami, podelenie sa medzi sebou a hlavne s chudobnými. Eucharistia nie je len slávnosť spoločenstva, Eucharistia je zároveň i program spoločenstva.

2. Pastoračná blízkosť je tiež v nebezpečenstve, lebo kňazov je málo a majú čoraz väčšie územie na pôsobenie. Len raz za čas sa tam slúži omša – ako môže kňaz či farár poznať problémy ľudí, ich radosti, ich nádeje, ale tiež ich starosti a trápenia, keď tam nežije a zakaždým slúži omšu niekde inde. Z farára sa stal šofér z povolania. Ja  som sa nestal  kňazom preto, aby som bol aktívnym členom rakúskeho automobilového klubu (nem. Fahrer), ale aby som bol čo najbližšie ľuďom (nem. Pfarrer). Hovorím to ako humorný príklad, ale vec je veľmi vážna. Pastorácia blízkosti, pastorácia solidarity, pastorácia spolunažívajúcich je vo veľkom nebezpečenstve. A takto sa vzďaľujeme čoraz viacej od obrazu Krista, ktorý chcel byť s ľuďmi a chcel im pomáhať riešiť ich situačné problémy.

3. Činnosť pokrstených je v nebezpečenstve – moc v cirkvi majú len vysvätení, ako keby hierarchia mala z pokrstených strach a videla v nich len nepriateľov. Nevidia v nich nosičov Božieho ducha, ale len nosičov ducha doby a sveta. Ak by sa mali pokrstení laici viac spolupodieľať, spolurozhodovať spolu s klérom, videla by v tom hierarchia nebezpečenstvo  preniknutia ducha sveta do toho, čo je podľa nej Božím svetom. Príklad: Farské rady, i keď sa schádzajú s farárom, nikdy nemôžu prevalcovať farára, farár má proste stále pravdu, i keď je v absolútnej menšine.

Vedenie cirkvi sa bojí dať pokrsteným laikom väčšiu moc, pretože sa bojí, že by mohli na zasadaniach farských rád prehlasovať farára. Keď som ešte spolupracoval s kardinálom Schönbornom, chceli sme tieto praktiky zmeniť a pokúšali sme sa vytvoriť koncept novej spolupráce farárov s farskými radami na princípe rovnocennosti, aby farár už nemal také veľké kompetencie, ako doposiaľ. Lenže tento náš úmysel sa dostal do uší pápežskej nunciatúry vo Viedni, náš koncept nebol ešte ani len napísaný a pápežský nuncius už považoval za nutné zareagovať. Dva a pol riadkami dlhou odpoveďou zakázali publikovať tento náš ešte ani len nenapísaný koncept. Jednou z dodnes nezodpovedaných otázok zostalo, ako sa vôbec táto informácia dostala k ušiam pápežského nuncia. Na tomto príklade však vidieť, že tí čo majú zodpovednosť a moc v cirkvi, majú obrovský strach už i len z malých možných zmien. Z pohľadu do seba uzavretého systému je však logické a konzekventné takto konať – udusiť na samom začiatku akýkoľvek pokus, ktorý by mohol spochybniť existenciu systému. Ako vieme, takéto systémy majú stáročné skúsenosti. Akékoľvek snahy nahradiť farára laikom stroskotávajú na paragrafe č. 517 cirkevného zákona, podľa ktorého ten, kto riadi, moderuje a vysluhuje sviatosti, môže byť len a len konzekrovaný kňaz. A práve v takejto situácii potrebujeme nutne charizmu pokrstených, ktorí sa ako takí osvedčili vo svete a mohli by byť nielen skvelými vodcami spoločenstiev, ale i vysluhovateľmi sviatostí. Veľmi nutne ich potrebujeme! To je tak trochu teologické pozadie existencie našej PI.
Teraz menej teológie a viac histórie
V Rakúsku máme už skoro 40 ročnú skúsenosť s rozhovormi o cirkevných reformách. V rokoch 1969-1971 sa uskutočnila viedenská diecézna synoda s úmyslom pokračovať v diskusiách II. vatikánskeho koncilu na konkrétnom mieste diecézy. Prakticky o všetkých témach, ktoré tu spomínam, sa už na tejto synode diskutovalo. Nedostatok kňazov sme cítili už vtedy. V roku 1974 sme mali rakúsky synodálny proces. Nenazýval sa synodou, aby to nevzbudilo dojem, že je to synoda. V 80-ych rokoch niektorí intrigáni rakúskeho katolicizmu – politici ÖVP [dodatok prekladateľa] – sa dostali až do Vatikánu a tam sa im podarilo zaštepiť vedomie o tom, že rakúska cirkev sa nachádza v ruinách. Hlavne napádali kardinála Franza Königa, že je nutné korigovať jeho kurz. Došlo k menovaniu nového arcibiskupa v Salzburgu, Georga Edera, k menovaniu biskupa z Opus Dei vo Feldkirchu, Klausa Künga, a k menovaniu Hansa Hermanna Groera za arcibiskupa vo Viedni. Krátko na to bol menovaný Groerov pomocný biskup Kurt Krenn. Mnohí to vtedy vnímali ako križiacku výpravu Vatikánu voči Rakúsku. A už vtedy sa ujali hlasu prvé kritické skupiny veriacich. Došlo k protestnej akcii pred katedrálou Sv. Štefana pred vysviackou Kurta Krenna. V roku 1995 prepukla aféra sexuálneho zneužívania študentov Hermannom Groerom.  Hnev veriacich sa neobrátil len proti hierarchii ako takej, ale hlavne kvôli spôsobu, akým bol hlas ľudu, hlas veriacich potlačený a explodovalo to k otvorenej konfrontácii proti biskupskej hierarchii a proti Vatikánu. Tak vzniklo cirkevné referendum, ktoré vtedy podpísalo vyše 500.000 ľudí.
V roku 2006 niekoľko kňazov z diecéz vo Viedni a v St. Pöltene založili „Iniciatívu farárov“ – PI. Hlavne z dvoch dôvodov.

1. Mnohí z nás sa nachádzajú v situácii posledných farárov danej farnosti, podľa motta: „Posledný zhasne.“ Pre mnohých mojich kolegov je to veľmi ťažká situácia. Ja som tiež takým farárom, moja farnosť pozostáva zo 4 dedín, ktorá však už niekoľko storočí má túto tradíciu, žije tam 2.500 veriacich. Vďaka môjmu predchodcovi, ktorý tam pôsobil 35 rokov a mal otvoreného ducha, víziu do budúcnosti, ako aj schopnosť inšpirovať a angažovať ľudí, je v tejto farnosti dodnes čulý život. Ak by sa mi dnes napr. cestou domov niečo prihodilo, museli by byť moje štyri dediny rozdelené na susednú východnú a západnú farnosť – východná farnosť má už 8 dedín, takže keby k nim prišli moje štyri dediny, bolo by to dohromady 12 dedín. Ak by moje štyri dediny pridelili západnej farnosti, ktorá má už 5 dedín, vzrástol by počet tejto farnosti na 9 dedín. Už by tu neexistovala žiadna pastoračná blízkosť. Jeden náš spolubrat v Bad Tatzmandorfe má už na starosti 17 dedín. To bol prvý impulz k tomu, že už musíme niečo robiť, už nestačí len hovoriť o reformách.

2. Nastala doba, kedy už nemôžeme posielať do prvej línie na front laikov. Laici protestujú, píšu petície, laici poskytujú rozhovory pre média, len farári mlčia. Avšak, žiaľ, laici sú pre biskupov len vedľajšia vec, biskupi ich neberú vážne! Biskupi ich berú ako kverulantov,  ktorí navyše majú ešte falošnú vieru. Preto bolo vyslovenie solidarity s odvážnymi laikmi dôležitým impulzom pre našu Iniciatívu. A to, čo sme tipovali, sa splnilo – nervozita biskupov pri vzniku PI bola neporovnateľne väčšia ako pri laických hnutiach. Program výzvy k neposlušnosti je skoro identický s naším počiatočným programom. Len jedno jediné slovo tam bolo navyše – nazývame ho „U“ - wort – slovom: „U“ (Ungehorsam – neposlušnosť).

Ako sa veci vyvíjali ďalej?
Najskôr sme oslovili všetkých rakúskych biskupov. Z deviatich diecéznych biskupov prejavili ochotu hovoriť s nami šiesti, traja dialóg s nami odmietli. Predstavili sme im naše požiadavky, boli sme veľmi srdečne prijatí, otázky boli snáď po tisíckrát prepísané, priateľsky sme sa rozlúčili – bol to vždy priateľský rozhovor. Jeden z tých šiestich biskupov nás dokonca pozval do cukrárne na zákusok a kávu. To bolo v roku 2007. Potom sme sa dozvedeli, že pápež Benedikt XVI. príde Rakúska. Požiadali sme kardinála Schönborna o sprostredkovanie stretnutia s pápežom. Odpoveď bola: „Z časových dôvodov to nie je možné. Svätý otec prichádza do Rakúska ako obyčajný pútnik a diskusia s iniciátormi  farárskeho hnutia nie je žiadnou témou na púť.“ S úžasom sme však zaregistrovali, že návšteva Hofburgu (stretnutie s vládou, politikmi a umelcami) bola zaradená do pútnického itinerária. Vyzvali nás, aby sme napísali Svätému otcovi list. List s našimi požiadavkami sme napísali a v septembri 2007 sme mu ho odovzdali. Jednu kópiu som poslal pápežskému nunciovi, aby bol ušetrený námahy sondovaním, čo v tom liste stojí (ako to bolo v prípade návrhu listu o zmenách medzi funkciami medzi farárom a farskou radou). O pol roka neskôr, v máji 2008, sme dostali odpoveď od kardinála štátneho sekretára. Naše požiadavky teda neboli preberané teologicky, ale politicky, nie z Kongregácie viery, ale zo štátneho sekretariátu. Odpoveď znela tak, ako sme predpokladali: Všetky naše požiadavky boli preskúmané a s istotou bolo rozhodnuté, že ani jedna z týchto požiadaviek nekorešponduje s učiteľským úradom cirkvi. V liste bol priložený zoznam všetkých rečí, ktoré na túto tému vyslovil pápež. To bol koniec nášho prvého pokusu o dialóg s hierarchiou.

V tomto období ma pozvali  na obed k pápežskému nunciovi. Jedli sme bohatý, príjemný taliansky obed. Nunciom bol vtedy v Rakúsku Libanončan Edmond Farhad, priateľský človek, ktorý vyslovil prekvapujúco dve témy. Chcel sa ma spýtať, či tuším, aké problémy by mohol mať Vatikán so ženatými kňazmi. On je členom maronitskej cirkvi a v tejto cirkvi slúžia ženatí kňazi. Táto nunciova otázka ma dosť prekvapila. Poradil som mu, aby sa spýtal vo Vatikáne a on mi s humorom odpovedal, že v prípade nejakej odpovede ma bude informovať. Druhá jeho rada bola, aby sme cestovali do Ríma a tam hovorili na kompetentných miestach o našej Iniciatíve farárov. To sme spravili, hľadali sme vhodného partnera na oslovenie, požiadal som kardinála Schönborna o pomoc pri sprostredkovaní takéhoto stretnutia. Nakoniec sme dostali odporúčanie do Kongregácie pre vieroučné otázky. Termín sme si dohodli s arcibiskupom Luisom Ladariom, sekretárom Kongregácie, ktorú vedie  Kardinál Levada. Odcestovali sme teda do Ríma a na rímskom letisku na môj mobil volal sekretár kongregácie: Termín nie je z časových dôvodov možne dodržať. Šokovaný z tohto telefonátu a z takého spôsobu konania som hneď z letiska v Ríme  volal kardinálovi Schönbornovi a poprosil ho o pomoc, aby sa za nás prihovoril, že sme tam pricestovali po dlhých vyjednávaniach a prípravách. Za chvíľu mi volal naspäť, že celá naša záležitosť sa dostala až k pápežovi a že všetkým vatikánskym úradom bol vydaný zákaz hovoriť s nami. Pápež nám však – podľa slov Schönborna –odporúčal znovu rokovať s Kongregáciou pre náuku viery. Takže po dlhých telefonátoch sem a tam sme boli znovu na začiatku, tam kam sme pôvodne mali ísť. O desať minút neskôr mi volala na mobil Kongregácia pre náuku viery, že termín je predsa len možné dodržať, že problémy s nedostatkom času sa vyriešili. Mali sme následne dvojhodinový rozhovor v Kongregácii s arcibiskupom Ladariom, španielskym jezuitom, veľmi priateľským a skromným diskutérom. Veľmi trpezlivo nás vypočul, boli sme tam siedmi farári. Dohodli sme sa vopred, že každý z nás bude hovoriť len na základe vlastnej skúsenosti, že nebudeme vstupovať do teologických diskusií, budeme hovoriť len o konkrétnych pastoračných problémoch. Arcibiskupa Luisa Ladariu naše skúsenosti pravdepodobne naozaj veľmi zaujali. Na konci rozhovoru však, predsa len akosi nedôverujúc tej snáď až prílišnej priateľskej atmosfére, som sa spýtal, či si myslí, že to, o čom sme hovorili, by sa mohlo dostať do rozporu s teologickým učením cirkvi. Odpoveďou bolo najskôr veľmi dlhé mlčanie, a potom povedal: „Nie, sú to veľmi zaujímavé podnety, mali by ste o tom hovoriť s biskupmi.“ Na to som mu odpovedal: Ale veď my sme k vám prišli od biskupov, a tí nám povedali, že sa to musí rozhodnúť v Ríme! V tom ho ale nebadane napomenul jeho asistent, ktorý sedel po jeho pravici, mladý kňaz zo spoločenstva OPUS a začal vypočítavať, čo všetko z toho, čo sme povedali, je v rozpore s učiteľským úradom cirkvi. Arcibiskup Ladaria potom už len mlčal...
To potvrdilo, žiaľ, moju predošlú diagnózu, že sa Vatikán nachádza pevne v rukách kňazov zo spoločenstiev OPUS, OPUS DEI a LEGIONARI CHRISTI. Jeden zo spolupracovníkov Vatikánu nám pri neoficiálnom obede povedal: „V momente, keď sa vo Vatikáne uvoľní nejaký úrad – keď je vakantný, prázdny – je vypísané na toto miesto verejné konkurzné konanie v celej cirkvi  a hľadá sa vhodný nástupca. Biskupi však už väčšinou nemajú mladých kňazov. Tých, ktorí sú kvalitní, si držia vo vlastných diecézach. Ak do Ríma niekoho pošlú, tak len toho, koho sa chcú vo vlastnej diecéze zbaviť. Na druhej strane však stojí regiment mladých kňazov – zo spoločenstiev OPUS, OPUS DEI a LEGIONERI CHRITI, ktorí sa okamžite hlásia na uvoľnené miesta do Vatikánu. To znamená, že na rozhodujúcich miestach vo Vatikáne, tam, kde sa pripravujú dokumenty, sedí teologicko-politická stredná trieda, ktorá závery dokumentov vyhrocuje až do samej krajnosti. Od momentu, čo som sa toto dozvedel, už nie som si istý, či to má ešte vôbec nejaký význam, kto je pápežom. Jediné, čo by tu mohlo pomôcť, je, aby podobne ako Ján XXIII., ktorý mal odvahu zvolať koncil, prišiel niekto, kto bude mať odvahu zreformovať i vatikánsku kúriu. 

Toto všetko som preto teraz tak obšírne vysvetlil, aby ste pochopili, že PI, Iniciatíva farárov, má za sebou veľmi dôležitú a rozhodujúcu skúsenosť, prečo začala byť ešte aktívnejšia. Pozadie slova Ungehorsam sa dá veľmi rýchlo vydedukovať: Už pred dvomi – tromi rokmi sme uvažovali ísť s „farárskou neposlušnosťou“ na verejnosť. Stále sme však o tom diskutovali a nakoniec to zavrhli. V máji 2011 Peter Paul Kaspar, kňaz z Horného Rakúska povedal, že ak chceme, napíše k našim spoločným požiadavkám nadpis a sprievodný text. Z našich interných diskusií prevzal text a napísal k tomu: „Výzva k neposlušnosti.“ Tento text sme zavesili na našu vlastnú internetovú stránku, nič viac. O nejaký čas text objavila extrémne katolícka televízna stanica GLORIA TV. Plná pohoršenia – v úmysle nás poškodiť – ho poslala ďalším televíznym staniciam, očakávajúc tvrdú kritiku.  Prispela tak nepriamo k rozšíreniu našej publicity bez nášho pričinenia. Naše prekvapenia nad rozhorčenými reakciami boli veľké – s výnimkou slov „Výzva k neposlušnosti“ bol totiž text výzvy identický s našim prvým textom z roku 2006.

Reakcie boli veľmi rázne – reagovali všetky médiá a 19. júna 2011 dvaja biskupi – kardinál Schönborn a biskup Egon Kapellari z Grazu. Obaja položili otázku, či sa s touto výzvou ešte považujeme za členov cirkvi. Kardinál Schönborn oznámil, že nás pozve na rozhovor, aby sme si to vysvetlili, pozval  štyroch členov  PI, ktorí pracujú v jeho diecéze k sebe a dal nám otázky ohľadom našej spolupatričnosti ku katolíckej cirkvi. Na tieto otázky sme odpovedali, na jeseň sme mu odpovede odovzdali a odvtedy neboli žiadne reakcie. Iní biskupi sa najskôr držali v pozadí, až neskôr sa začali vyjadrovať. Rakúska biskupská konferencia sa našou iniciatívou zaoberala len indirektne, v jednej tlačovej diskusii kardinál Schönborn povedal: „Slovo neposlušnosť nemôžeme len tak akceptovať, je to bojové slovo.“ Na tomto slove však trváme! Tento stav pretrváva dodnes. Nejde nám o to, aby s nami rokovali biskupi, ale o to, aby začali nový dialóg s laikmi. Takýto dialóg s laickou základňou však biskupská konferencia odmieta. To je stav dialógu medzi biskupmi a PI. Dve tretiny až 80 % veriacich súhlasí s našimi požiadavkami. Z týchto 80 % má však asi 25-30 % problém so slovíčkom Ungehorsam. Máme už signály a sympatizantov z mnohých krajín: veľa nemeckých kňazov, ďalšia skupina prišla z Írska, v Normandii vo Francúzsku sa k nám pridali kňazi, v Belgicku, z Austrálie sme dostali list sympatizujúcich kňazov od National Catholic Priests. Pridávajú sa k nám kňazi z Brazílie, Mexika, USA a dokonca i zo Švédska.

Ako to bude ďalej? Chceme vytvoriť internacionálnu sieť a prepojenie so všetkými kňazmi sveta. V Rakúsku sme neustále v médiách, čo nás teší, lebo takto dostávame možnosť prezentovať sa navonok. Na druhej strane sa pokúšame o nový dialóg medzi klérom a laikmi a spolupracujeme so všetkými reformnými hnutiami...

Médiá, realita a demokracia

Autor: Pavol Tomašovič. Text bol skrátene uverejnený v časopise Literárny týždeník č. 19-20/2018.

Kresťansko-sociálny manifest

Autor: Karol Moravčík
(Referát na podujatí Kreditu - kresťanskodemokratickej akadémie, Bratislava, 30.3.2016.)

MDŽ

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha; Priateľkám 45. pozdrav z exilu k MDŽ; Zürich, 8. 3. 2014.

Ježíš nebyl Evropan

22.8.2012 11:08:12
Rozhovor redaktora Josefa Bruckmosera snáboženským sociologem José Casanova.
Překlad: Peter Žaloudek

Helmut Schüller k Veľkej Noci 2012

10.4.2012 11:04:15
Rozhovor pre rakúsky časopis Oesterreich
Preložil a spracoval: Peter Žaloudek

Reakcia Helmuta Schüllera na prejav Benedikta XVI.

Postrehy z diskusie v ORF 5. apríla 2012
Autor: Peter Žaloudek

Nadácia Polis – Helmut Schüller

04.4.2012 10:04:04

Reflexia diskusie s Helmutom Schüllerom
Autor: Jaromír Hánečka

Veľká Noc 2012

31.3.2012 03:03:34
Veľkonočný pozdrav Antonia Srholca

Poslušnosť verzus neposlušnosť (Gehorsam versus Ungehorsam)

08.2.2012 12:02:33
Autor: Peter Žaloudek
(preložil a spracoval podľa rozhlasového vysielania na Ö1, Erfüllte Zeit, 5.2.2012)

Záznam zo stretnutia s H. Schüllerom na pôde Teologického fóra

04.2.2012 12:02:37
Auto: Peter Žaloudek
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7