Dnes je 23.07.2019    meniny má: Oľga Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Vzťah medzi občianskou spoločnosťou a katolíckou cirkvou

24.3.2011 09:03:09
(Charta 77 – Revolúcia 89 – Súčasnosť)
Záznam z besedy, ktorú usporiadalo TF v Bratislave s Václavom Malým dňa 9.1. 2009.
Text spracoval Peter Cibira

Úvod

Po dlhšom čase od nášho stretnutia s Václavom Malým, pražským svätiacim biskupom a známou osobnosťou občianskeho odporu voči komunistickej totalite, prinášame prepis jeho slov o vzťahu medzi občianskou spoločnosťou a kresťanstvom. Prepis je súčasne aj prekladom, preto nie je úplne doslovný, predsa je spracovaný s nárokom byť čo najvernejší prednesenému posolstvu. Medzititulky v článku sú redakčnou prácou pre prehľadnejšie rozvrstvenie textu.

Václav Malý sa narodil  v roku 1950 v Prahe, teológiu študoval v Litoměřiciach, vysvätený za kňaza bol v roku 1976, dva roky bol kaplánom. Vo februári 1977 podpísal Chartu 77, v ďalšom roku sa stal členom „Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných“. V januári 1979 mu odobrali štátny súhlas. Potom pracoval ako zememeračský figurant, v máji ho zatkli (obvinili z podvracania republiky) a držali vo väzbe až do decembra 1979. Potom pracoval ako kurič v pražských hoteloch. V rokoch 1981-82 bol hovorcom Charty 77 a od novembra 1989 bol hovorcom Občianskeho fóra, spoločenského hnutia, ktoré bolo v Českej republike hlavným predstaviteľom demokratickej revolúcie v novembri 1989. Po roku 1990 nastúpil ako kňaz do pastorácie v Prahe a r. 1996 bol menovaný za pražského svätiaceho biskupa.

Text záznamu – Václav Malý

Požiadali ma, aby som hovoril o vzťahu medzi kresťanmi a občianskou spoločnosťou a tiež urobil krátku retrospektívu minulosti. Preto budem hovoriť o svojich skúsenostiach pred novembrom 1989, cez november a po ňom. Nebudem však nostalgicky spomínať na minulosť, ale chcem poukázať na  niektoré akcenty, ktoré sú dôležité aj dnes.

Skúsenosti a história

Doba pred novembrom 89 bola dobou šedou. Dá sa charakterizovať všeobecnou nedôverou sociálnych vrstiev (aspoň na území Čiech a Moravy). Bola to doba bez ideálov. Išlo o prežitie, zabezpečenie si nejakej základnej existencie. Záujem o verejné veci bol slabý. Ľudia doma kritizovali – vedeli, že systém je prehnitý – ale ich deti sa stávali rukojemníkmi. Bol to život dvojakej tváre. Hovorím to v skratke, ale preto, aby som na tomto pozadí ukázal, o čo išlo Charte 77. (Doba normalizácie je výborne popísaná v knižke Milana Šimečku: Obnovenie poriadku.)

Charta 77 – bolo to občianske hnutie, ktoré vzniklo na základe Helsinskej konferencie – tzv. tretí kôš Heslinskej konferencie sa týkal ľudských práv a tieto uzávery sa stali súčasťou právneho poriadku aj v našom štáte. O to sa opierala myšlienka Charty 77 (mimochodom, teraz v Číne bola založená Charta 2008, inšpirovaná Chartou 77).

Nepodávam ideálny obraz tohto spoločenstva, viac – menej bolo obmedzené na Čechy a na Moravu (na Slovensku sa to v podstate viac chápalo ako česká záležitosť; išlo to tam dosť pomaly; Chartu podpísali zo Slovenska známi ľudia ako Šimečka, Kusý, neskôr Čarnosgurský a Ponická). Ale v tomto období bez ideálov, v tomto „bezčasí“, bola to skupina ľudí, ktorí si uvedomili svoju občiansku zodpovednosť. Bolo to veľmi dôležité, pretože to bolo prekročenie určitého prahu – neočakávať len pomoc z cudziny, neočakávať príchod nejakého osvietenejšieho vládcu, ale uvedomenie si, že pomery záležia od nás, atmosféru v spoločnosti vytvára každý z nás. Iste, je dôležité, aké štruktúry vykonávajú moc v štátu, ale dôležité je aj to, v akom prostredí túto moc vykonávajú.

Zázrak spolupráce a hodnôt

Charta bola prostredím spolupráce rôznych svetonázorov. Neboli tam len kresťania, ale aj agnostici, socialisti, komunisti (vylúčení zo strany po sovietskej okupácií), trockisti.., teda ľudia rôznych svetonázorov. V podstate to bol zázrak, že sa všetci vedeli zhodnúť na základnom – podstatný je človek, rešpektovanie jeho dôstojnosti. To Chartu zjednocovalo a bolo to dôležité aj pre sebauvedomenie (nás) svojho kresťanstva. Bolo to prostredie neideologické – každý si podržal svoju vieru či svetonázor, ale nechceli sme vidieť situáciu cez ideologické okuliare.

A druhá dôležitá vec bola: vedomie, že človek ručí za svoje slovo – aktuálny moment dodnes, pretože vieme, ako sa so slovami žongluje, ako sa sľuby neplnia, ako slovo stráca svoj obsah. Svedectvo bolo v tom, že človek má stáť za tým, čo vysloví. Toto vidím ako dôležité momenty Charty.

Nehodnotím počet ľudí v Charte, pretože napríklad v porovnaní s poľskou Solidaritou, ktorá v dobe svojho najväčšieho rozkvetu mala cez desať miliónov ľudí, Charta bola hŕstkou. A nejde mi ani o glorifikáciu, ani o nostalgiu, ale o tie dôležité body, ktoré stoja pri základoch občianskej spoločnosti: zodpovednosť voči spoločnému, ručiť za slovo a presvedčenie, neideologické postoje, dôležitosť človeka ako takého, rešpektovanie jeho dôstojnosti.

Občianske či evanjeliové

To sa zhoduje aj s evanjeliovým pohľadom. Pretože jedinečné na evanjeliovej zvesti je: Boh človeku skrze človeka a človek skrze človeka Bohu. V Charte bol na začiatku človek vnímaný ako humánna záležitosť, ale aj tak to korešponduje s kresťanským pohľadom: Človek je Božou cestou do sveta a cestou cirkvi k Bohu je tiež človek. Na to by sa nemalo zabúdať, pretože nie je zásadný dav, systém či národ, kolektív. To už sú ďalšie záležitosti, ale treba vidieť konkrétneho človeka a jeho neopakovateľnú dôstojnosť.

Pre tento zárodok občianskeho hnutia (ktoré sa potom rozkošatilo v samizdatoch, ekologických  skupinách, mierových skupinách) bola charakteristická  solidarita a hľadanie konsenzu. Ľudia rôznych svetonázorov a duchovných zdrojov môžu nájsť konsenzus! Pokiaľ je hlavným cieľom chrániť dôstojnosť človeka – nie systému alebo dôstojných podmienok, ale človeka ako takého. Aj to je tiež  inšpirujúce. To korešpondovalo aj s tým, čo povedal Ján Pavol II. v Christifideles laici: „Človek je stvorený z lásky a pre lásku“. Boh stvoril človeka, aby mu odovzdal svoj bohatý vnútorný život – ak môžeme takto antropologicky hovoriť o Bohu, ale o Bohu nevieme hovoriť iným spôsobom.  Človek je jedinečný a zároveň má svoju jedinečnosť žiť – prijať to, že je stvorený z lásky, má to mať pokračovanie, že sa snaží rozvíjať lásku voči iným. A mať lásku voči inému znamená, že chránime jeho jedinečnosť, jeho práva, jeho slobodu.

Vidíte, ako súvisí pohľad evanjelia s ľudskými právami a ich rešpektovaním. I keď to v deklarácii ľudských práv nie je takto vyjadrené, ale vnútorná spojitosť je zreteľná. Myšlienka ľudských práv vznikla na židovsko-kresťanskej pôde. Aj tu je spojenie medzi evanjeliom a občianskou spoločnosťou, i keď ten proces prepojenia bol veľmi dlhý.

Aj v Charte sa hovorilo, že človek by mal konať podľa svedomia – nielen pragmaticky, utilitárne, ale dobre rozlišovať, čo je dobré, čo je potrebné a čo je zlé. Otázka svedomia je jedna z hlavných tém pri hlásaní evanjelia. Je to Boží hlas v nás, ale aj schopnosť (ktorá má byť kultivovaná a zjemňovaná) rozoznávať dobré a zlé. Toto je aj spojenie medzi Chartou a kresťanstvom – dôraz na svedomie ako také. Všimnite si, že dnes sa o svedomí v médiách nehovorí. To slovo akoby sa vytratilo. Hovorí sa o zodpovednosti, o slobode, ale nie o svedomí. Mladí ľudia tomu akoby ani nerozumeli, akoby to bola len poznámka pod čiarou. Je to výzva aj pre dnešnú dobu.

Ďalšia dôležitá výzva je, že Ježiš neoddeľoval profánne a svetské. Nebol to chrámový služobník, ale putujúci prorok, laik. Nebol viazaný rituálmi, náboženskosťou, ale sústredil sa na podstatné: Boh ťa prijíma a pozýva, otvára sa ti nová možnosť a záleží na tebe, či túto ponuku prijmeš. Nerobil to v rámci náboženských úkonov či mystických zážitkov. Nedá sa teda život rozdeľovať na chvíle, ktoré venujem Bohu a tie ostatné. Chvíle modlitby a bohoslužby sú nato, aby sme načerpali silu a odvahu na premieňanie seba samého, a svet nato, aby sme mohli ísť po ceste Božieho kráľovstva. Zasadzovať sa o slobodu a dôstojnosť človeka nie je niečo, čo by sa kresťana nemalo týkať – veď sme podľa Biblie stvorení k Božiemu obrazu. Aby mohol byť človek obrazom Božej slobody, musíme k tomu vytvárať a spoluvytvárať podmienky. Aj to je teologický dôvod angažovanosti kresťana vo svete. My kresťania sme sa v dobe normalizácie (aspoň zo začiatku) nechali zahnať do duchovného priestoru, pestovali sme svoju morálnu bezúhonnosť – čo je dôležité – ale zároveň akoby sa nás netýkalo to, čo je vonku. To sa postupne menilo, v čom zohral veľkú úlohu aj zomrelý pápež Ján Pavol II. – úsilie o premieňanie prostredia, v ktorom človek žije. Kresťan je podstatne súčasťou nielen putujúceho Božieho ľudu, ale aj súčasťou občianskej spoločnosti, kde ľudia zastávajú rôzne svetonázory. Byť súčasťou občianskej spoločnosti nie je niečo ako koníček, ale to, čo patrí k podstate viery. V tomto zmysle prišlo zblíženiu Charty a kresťanov. A našlo to svoj výraz aj v tom, že vtedajší najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi v českých zemiach kardinál Tomášek každý rok prijímal troch nových hovorcov Charty. A dokonca akoby prekonal svoj tieň, keď niekedy v polovici osemdesiatych rokov povedal, že poslanie kresťana nie je len obhajovať náboženské práva, ale aj ľudské práva ako také. To bol dôležitý zlom v rámci katolíckej cirkvi, že sa takto vyslovil jej najvyšší predstaviteľ. Tomášek sa stal symbolom a rešpektovanou osobnosťou popri Havlovi a a Dubčekovi (čo je v novodobých dejinách Čiech niečo výnimočné – pretože nedôvera k cirkvi je v českých zemiach hlboká). Bol symbolom a rešpektovanou osobnosťou nielen pre veriacich, ale aj pre tých, ktorí sa k viere nehlásia. Chcem ukázať tú vnútornú súvislosť a prepojenosť – v osemdesiatom deviatom sme teda takto spoločne so zárodkom občianskej spoločnosťou vstupovali do udalostí novembra. Bolo to zblíženie a vzájomný rešpekt. Potom mohlo zaznieť aj Havlovo „Láska a pravda musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“. To je úplne evanjeliové heslo. Bolo to často zosmiešňované, Havel bol predstavovaný ako idealista, ktorý nerozumie ekonomike... Aj keď vieme, že sa jeho heslo nikdy na tomto svete v plnej miere neuskutoční, predsa je to evanjeliové. A je to výzva platná navždy.

Zmena situácie

Do novembra sme teda vstupovali spoločne a boli tam veľké očakávania. Potom sa situácia začala meniť. Vládli očakávania, ale aj naivita. Zo strany spoločnosti vládlo presvedčenie (aspoň v Čechách), že ideové vákuum naplnia kresťania (teda konkrétne cirkev, pretože aspoň v Čechách identifikovali cirkev s kardinálom Tomáškom). A naivita bola aj na strane kresťanov, že sme si nechali nahovoriť, že dochádza k nejakej základnej duchovnej zmene. Ale bolo to inak. Zo strany spoločnosti nejakú dobu trvala zvedavosť, pretože to bolo niečo nové. Aj ja si pamätám, ako som bol takmer každý druhý deň pozývaný do televízie alebo rádia. A nielen ja. Aj pre redaktorov to bolo nové, nevedeli ako sa pýtať. Bolo to zaujímavé, ale spoločnosť rýchlo spoznala, že kresťanstvo je aj práca na sebe. Nie je to len prijať nejaké zásady a videnie sveta, ale aj náročné, každodenné, často neúspešné pracovanie na zdokonaľovaní seba samého. Ja som vtedy pôsobil  v kostole sv. Gabriela. Videl som stovky ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na „toho chlapíka, čo sa modlil Otčenáš“, ale postupne sa tí ľudia strácali (a to už počas prvých mesiacov). To ma upozornilo na to, že človek nemôže podliehať naivite, pretože by ľahko podľahol presvedčeniu, že teraz je spoločnosť otvorená kresťanstvu a dôjde k takému prepojeniu, ako došlo medzi kresťanmi a Chartou pred novembrom ´89.

Heslom sa stalo, že ekonomika zmení človeka. Zmena vlastníctva výrobných prostriedkov vraj podstatne zmení človeka. Ale to bol prvý veľký blud, ktorý spoločnosť rada počúvala. Videli veci na západ od našich hraníc, a tak boli presvedčení, že to rýchlo dohoníme a zmena príde sama od seba. K tomu treba pridať, že právne vedomie bolo chabé. Dôsledok toho pociťujeme ešte dodnes – nebola jasne pomenovaná vina, neboli potrestaní tí, u ktorých bola úplne jasná trestnoprávna vina. Spoločnosť sa ani nechcela pozrieť na seba, pretože by si ľudia museli priznať, že len prežívali a že systém svojim spôsobom podporovali.  Osobne vždy vyznávam, že som spoločensky zlyhal za boľševizmu dvakrát (osobných chýb mám samozrejme veľa): Keď som bol dva roky v Československej armáde, ktorá nebola na obranu, ale na podporu ideológie a agresivity vtedajšieho východného bloku; a že som išiel dvakrát voliť. To dodnes cítim ako spoločenské zlyhanie, pretože tými voľbami človek legitimoval systém. Systému nešlo o to, čo si človek myslí, ale o zachovanie vonkajšej lojality. Po novembri tu bola obrovská neochota priznať si zlyhanie veľkej časti spoločnosti, ktorá chodila voliť. Voľbám sa ľudia smiali, nebrali to vážne, ale súčasne tým legitimovali systém. V novinách potom mohli napísať, že vládnuca strana bola zvolená 99,7% občanov. Je dôležité si uvedomiť, že človek i spoločnosť majú minulosť. A kto iní ako kresťania si to má uvedomovať – pretože nadväzujeme na vieru predkov, na tradíciu, na dlhé putovanie. Chcem len ukázať na určité slabiny, ktoré ponovembrový vývoj nasmerovali inde.

Pozitívne však bolo, že prišla pluralita – pluralita rôznych názorov a pohľadov. Začalo sa verejne hovoriť o veciach. S tým však prišiel (nielen u nás, ale v celom našom civilizačnom okruhu) aj prepiaty individualizmus a duchovný synkretizmus (vytvoriť z rôznych duchovných ciest dokonalé náboženstvo podľa osobnej mienky; z každého si vybrať niečo ako „čerešničku na torte“ a dať to do jedného hrnca). Doba je výkonná, zdôrazňuje sa racionalita ekonomiky, ale zároveň povery len tak kvitnú. Tu vidím ako dôležité, čo hovorí súčasný pápež  Benedikt XVI., že je potrebné zapojiť do svojej viery rozum. Na jednej strane sú spoločnosť a systém obrovsky racionalizované, na druhej strane v osobnom živote dochádza k takýmto podivuhodným rysom, rôznym kultom, príchodu rôznych siekt a pod.

 Charakteristické dnes je, že sa cení len úspech, súťaž  a výkon. Akoby bol človek redukovaný len na to, čo urobí. V ekonomike to funguje, ale môže to podrývať vzťahy medzi ľuďmi. Vnímať iného len ako rivala, ako toho, nad kým musím vyhrať, to pre medziľudské vzťahy nie je práve to najlepšie. Opäť len v krátkosti popisujem terajšie duchovné prostredie. Nechcem ho vidieť čiernobielo, ani nechcem zovšeobecňovať. Chcem potom ukázať na to, v čom my kresťania môžeme prispieť k spolupráci s občianskou spoločnosťou.

Po novembri, samozrejme, a vďaka Bohu za to, prišla demokracia. Tá je založená zásadne na dôvere a debate. Dávame vo voľbách niekomu dôveru, ale po skončení volebného obdobia ju môžeme odňať.  Zásadne demokracia funguje na dôvere. A tiež na princípe ochrany menšín a porazených. Tiež je to dôležitá výzva pre kresťanov i cirkev, aby mohlo dôjsť k zblíženiu občianskej spoločnosti a kresťanov.

 Ďalším duchovným momentom v Čechách (neviem, ako je to na Slovensku) je, že časť mladých túži po nejakom duchovnom zakotvení, ale nie je to zakotvenie v identifikácii s nejakou kresťanskou cirkvou. To je nový jav. Do novembra ´89 boli cirkvi vnímané ako opozičný činiteľ proti vtedajšiemu režimu, čím získavali na popularite a príťažlivosti. Toto prestalo. A je to tak (ja myslím) aj dobre, pretože redukovať kresťanstvo na odpor proti totalite by bolo málo.

Na druhej strane Cirkev prišla do novej doby veľmi oslabená. Sám som precenil samizdatové aktivity, aktivity bytových seminárov, ale ukázalo sa, že to bola aktivita pár stoviek ľudí. Neboli to veci, ktoré by prerástli do života farností, do života všetkých spoločenstiev. Cirkev sa na začiatku deväťdesiatich rokov, v tej pluralite, začala cítiť ohrozená. Predtým bola scéna jednoduchá: hlúpa ideológia vnucovaná násilím – a alternatíva životného štýlu. Teraz sa naraz začalo ukazovať veľké množstvo duchovných ponúk. A kresťania zväčša reagovali strachom, určitou neistotou a pokušením urobiť z cirkvi ostrovček, pevnosť, ktorá drží tú štandardu pravdy. Zároveň bolo treba obnovovať štruktúry, ktoré zďaleka nefungovali tak, ako by mali – a do toho akoby zrazu nevošla individualita. Spoločnosť sa rozčleňovala, rástla pluralita, zatiaľ čo v cirkvi (i keď sa množili aktivity) sa začal dávať dôraz na štruktúry. To nie je reč proti štruktúram, cirkev musí mať ako spoločenstvo aj pravidlá. Ale akoby zrazu nevošla do toho individualita, akoby prekážala a začala sa zdôrazňovať poslušnosť, rešpekt k tomu, čo je v cirkvi považované za dobré. To, myslím, vytvorilo hrádzu voči pluralitnej spoločnosti. A zároveň je tu určitá skepsa voči demokracii. Pozorujem to u niektorých kresťanov. Súčasná česká politická scéna nie je príliš ideálna a u niektorých kresťanov vidím také skratkovité konštatovania: „To sme to s tou demokraciou dopracovali...“ S tým súvisí akési očakávanie „spasiteľa“. Najprv to bol v spoločnosti Havel, ktorý nemohol a ani nechcel byť spasiteľom, potom Klaus. Aj u kresťanov sa ukazuje pocit, že niekto to musí zobrať do ruky a urobiť poriadok:  biskup – nech povie, čo sa má robiť, nech nás zbaví neistoty. Chápem toto očakávanie - sme zneisťovaní atakom nielen reklám, ale aj ponukou iných duchovných ciest – ale môže to byť niekedy veľmi nebezpečné.

Mosty či výzvy

V čom teda vidím mosty medzi spoločnosťou a nami kresťanmi? Toto asi neplatí pre Slovensko, hovorím z českých skúseností. Je potrebné, aby sme sa ako kresťania prijali ako menšina. Pretože sme nemali – katolíci v Čechách – čas toto prežiť. Protestanti u nás to mohli prežiť, pretože po bitke na Bielej Hore boli zakázaní, potom síce povolení, ale v postate sa už nikdy nestali prevažujúcou časťou kresťanstva v českej spoločnosti. Katolíci boli väčšinoví kresťania do roku ´48 (kým komunisti prevzali moc), v rámci vtedajšej českej spoločnosti tvorili viac ako polovicu obyvateľstva. Ale prestalo to počas štyridsiatich rokov totality. A nemali sme čas reflektovať túto situáciu, ani si zvyknúť. Stále sme v pokušení, že musíme hrať dôležitú úlohu. V Prahe je to charakterizované napr. aj tým, že prezidentský a arcibiskupský palác sú vedľa seba. Ale nezodpovedá to dnešnej situácii.  Nechceme podliehať menejcennosti, ale je to (ešte z minulosti) také prepojenie duchovnej a svetskej moci. Myslím, že sa tomu ako kresťania musíme brániť. Jednotliví kresťania nech sa angažujú v politických stranách, nevládnych organizáciách, ale cirkev ako taká nemôže byť konkurenciou moci. Je len jednou z častí pluralitnej spoločnosti. A vďaka Bohu za to, že konfesijný štát už nie je témou dňa. Nemôžeme ako katolíci povedať, že chceme, aby to a tamto rešpektovala celá spoločnosť. Môžeme vysvetľovať etické veci, hovoriť o tom, ako na niektorý problém pozeráme, robiť osvetu, ale nie presadzovať svoje s tým, že to musí robiť celá spoločnosť. Znie to divne. Ja by som si tiež prial, aby sa spoločnosť riadila evanjeliom. Ale to sa nedá presadzovať cez zákony. Sme jednou zo súčastí spoločnosti a toto postavenie musíme rešpektovať a štát musí byť zásadne bezkonfesijný. A úlohou štátu je chrániť vyznávanie viery jednotlivých skupín, pokiaľ to nenarušuje celkové fungovanie, ale nemôže mať úlohu propagovania. Je ťažké, keď je človek o niečom presvedčený a za niečím si stojí, je ťažké to nepresadzovať, ale musíme si na to zvyknúť. Musíme si dať pozor na takéto pokušenie. Evanjelium je potrebné podávať ako ponuku, nie ako monopol na pravdu. Sme v službe viery, v službe svedectva a svedectvo znamená viac ako poučovanie. Naším poslaním je sprevádzať, ukazovať, kto to je Ježiš, ukazovať ho ako cestu, zároveň ukazovať svoj duchovný vzťah k Ježišovi – to je viac ako len nejaké učenie. Je pre nás nebezpečné zredukovať kresťanstvo na morálku. Iste je na to dosť dôvodov, keď vidíme problematické veci, nepekné záležitosti. Ale redukovať kresťanstvo na dokonalú etiku, to sa míňa s podstatou kresťanstva. Kresťanstvo znamená predovšetkým cestu v nádeji na naplnenie Božieho  kráľovstva, ale je to cesta spojená s pádmi a neistotami, ktorá nestráca zo zreteľa nádej. Mne osobne sa zdá, že takto treba prezentovať evanjelium a oslovovať spoločnosť. A keď sa nám to niekedy takto darí, nachádzame ľudí, ktorí počúvajú.

Zároveň je naším poslaním uniesť v cirkvi aj tých, ktorí sa s ňou neidentifikujú, ale zároveň hľadajú duchovné zakotvenie. V Čechách majú kresťania šancu vo vytváraní malých spoločenstiev, kde vládne dôvera a kde je človek prijatý taký, aký je. Nie prijatie až potom, keď dosiahne až akýsi morálny stav, kedy už môže medzi nás vstúpiť. Práve naopak – treba konať tak ako Ježiš. A to je veľká šanca, pretože hovorím, že cirkev je v podstate v tomto novom systéme  jediným prostredím, kde sa môžu stretnúť všetky sociálne vrstvy. Pozývajú ma na rôzne grémia – medzi bankárov a podnikateľov, ale aj medzi bezdomovcov a prostitútky – a tak vidím, ako je spoločnosť atomizovaná. Počas komunizmu sme boli atomizovaní, aby sme nevytvárali nejakú silu. Bolo to mocensky podporované a ľudia si zvykli na súkromie – môj dom, môj hrad. Dnes atomizácia prebieha z iných dôvodov – v podstate sa nepatrí, aby sa ľudia z rôznych vrstiev stretávali: taký manažér musí mať vždy kravatu, bankár musí byť dobre oblečený, a akosi sa nehodí, aby sa ocitol medzi tými, ktorí sú len tak vo svetri. A práve cirkev je prostredie, kde sa môžu všetci stretnúť bez ohľadu na spoločenské postavenie, bez ohľadu na vzdelanie. Myslím, že by sme si mali uvedomiť, že svojim poslaním máme rozbíjať túto atomizáciu – pretože tá atomizácia nie je len medzi bohatými a chudobnými, ale práve medzi rôznymi spoločenskými vrstvami.

Za dôležité tiež pokladám zmeniť pohľad na rôzne náboženské trendy. Žijeme v globalizovanom svete (to je tiež ďalšia veľká téma). Ľudia viac cestujú, prichádzajú k nám iné tradície (teraz moslimovia, ale budú prichádzať aj ďalší). Málo je známe, že sa urobil  koperníkovský obrat  v chápaní týchto duchovných tradícií. Už Druhý vatikánsky koncil hovorí o „semenách pravdy v iných náboženských tradíciách“. Teológovia dokonca hovoria o pôsobení Ducha Svätého v týchto tradíciách, i keď plnosť sa prejavuje v Ježišovi. Teologický dôraz je dnes: Ježiš jedinečný, ale nie výlučný. Mali by sme to mať pri hlásaní evanjelia a pri spolupráci s občianskou spoločnosťou na zreteli. Pápež Benedikt zdôrazňuje, ako som povedal, nielen skúsenosť, spontaneitu, ale vyzýva k opätovnému zapojeniu rozumu. Neznamená to elitársku vrstvu, ale intelektuálnu vrstvu a zázemie v cirkvi. Zdá sa mi niekedy, akoby sme boli na povrchu, akoby sme dávali dôraz na spontaneitu, na úctu k tajomstvu, ktoré nevieme a nemôžeme vysvetliť, ale zabúdame na rozum. Mnohí ľudia sa však pýtajú, chcú vedieť. Dnes je veľa vzdelaných ľudí i mimo cirkev, sú rôzne kvalifikovaní a samozrejme kladú aj nepríjemné otázky. Dôležité je na našej strane vedieť povedať aj „neviem“. Sám som sa to naučil a zistil som, že je poctivejšie, keď viem povedať „neviem“. Sú mnohé otázky, kde sa musím spýtať múdrejších, prípadne si môžem niečo naštudovať, ale sú aj otázky ako napr. prírodné katastrofy, kde i ja stojím pred akousi stenou, a predsa si poviem: „Bože, aj tak ti dôverujem“. A toto by sme sa mali naučiť. I takáto poctivosť je súčasťou viery. Nakoniec aj toto žil Ježiš: „O tej hodine vie len Otec.“ My Ježiša berieme akosi spätne pohľadom viery, že bol Spasiteľ, ale Ježiš plne žil aj ľudské neistoty. Snažíme sa o odpovede, ale nemáme ich na všetko. Vedieť to priznať je, myslím, pre ľudí dôležitejšie ako to, aby sme pôsobili ako monolit ľudí, ktorí majú na všetko odpoveď. Iste to však neznamená, aby sme sa o tie odpovede nesnažili.

Ako dôležité zároveň vidím  (ja tomu tak hovorím): obnoviť slovník. Používame slovník: Obeta, vernosť, láska, cudnosť.., ale dnešný svet to počuje inak. Keď sa povie „obeť“, dnešný človek myslí na prírodné katastrofy či automobilové a letecké nehody. Keď sa povie „vernosť“, tak si ešte niekto spomenie na partnerské vzťahy, ale vernosť je aj svojmu presvedčeniu, svojej životnej ceste, nie je to len záležitosť partnerských vzťahov. Láska znamená predovšetkým ochota vydať sa druhému, tak ako sa Boh vydáva nám. Tak by sme mohli pokračovať. Skôr ako začneme hovoriť o evanjeliu, je potrebné naviazať rozhovor. Sám sa o to snažím – keď za mnou prichádzajú neveriaci, začínam hovoriť o týchto termínoch, ktorým sa dnes dáva rôzny obsah, ale kde máme ako kresťania tiež čo ponúknuť.

Dôležité je tiež podchytiť zmysel ľudí pre tajomstvo. Žijeme z tajomstva Božej dobroty, Božieho daru voči nám. Časť ľudí vie tomuto načúvať. Teda treba vytvárať priestor stíšenia, kde nie sú len slová a presvedčovanie, ale kde sa človek učí byť sám zo sebou a s Bohom. To môže byť naša duchovná ponuka.

Čo sa týka angažovanosti – cirkev by mala vstupovať do priestorov, kde nie je nádej na okamžitý úspech – bezdomovci, prostitútky.., tam nie je nikdy možné povedať, že táto bolesť či problém už zmizne. Dnešná doba je založená na efekte, na viditeľných okamžitých výsledkoch. Ale Ježiš skončil z ľudského pohľadu katastrofálne. A predsa to bola cesta k novému životu. Teda treba ísť na stratenú vartu. Tu sa môžeme spojiť s mimovládnymi organizáciami, ktoré sa často týmito témami zaoberajú. To nás môže spájať s občianskou spoločnosťou. Pretože to je cesta evanjelia.

A zároveň sa zastávať slabých. Ježiš sa vzdal svojho práva, ale nie práv iných. Nejako veľmi sa nebránil ani pred Pilátom, ani neorganizoval nejaký odpor proti potupnej smrti na kríži. Ale vždy sa zastával nešťastných, potieraných... Mottom evanjelia je: Môžeme sa vzdať svojich práv, ale nesmieme sa prestať zastávať práv slabých. Toto si vážim na mimovládnych organizáciách. Zväčša sú to mladší ľudia, ktorí idú na stratenú vartu. Nikdy nebude úplný mier, nikdy nezmizne úplne hlad, nikdy úplne nezmizne prenasledovanie... Tam je najpodstatnejšie miesto cirkvi – nie moralizovať, ale ísť na túto stratenú vartu. To, myslím, aspoň časť spoločnosti dobre pochopí.

Nechcem prehliadať aj tie úspešnejšie prostredia – napr. málo vstupujeme do prostredia manažérov. Ale nie aby sme ich len podporovali k väčšej výkonnosti, ale k motivácii, aby sa tam ľudia cítili dobre, boli dobre motivovaní, spokojní. Je to tiež naše poslanie – týmto veciam napomáhať a stýkať sa i s týmito skupinami ľudí. V Amerike je to móda, aby sa manažéri stretali s hinduistickými guru. V tomto máme ako kresťania určitý dlh. Mali by sme sa cítiť súčasťou občianskej spoločnosti. Ako kresťania nie sme viac ako iní, nie sme lepší, sme súčasť tejto občianskej spoločnosti, ktorú máme obohacovať duchom evanjelia.

Záverečná výzva

Naším programom by mohlo byť: Ochota k obeti, pokora a dôvera. Všimnite si, že slovo pokora sa dnes skoro nikde nevyskytuje. Mnohí tomu rozumejú ako „prikrčenosť“, iní tomu vôbec nerozumejú. Ona však znamená to, že sme pred Bohom s prázdnymi rukami, že je to v jeho rukách. Ježiš mal tiež prázdne ruky, ale v okamihu smrti to bol ten spasiteľský čin, ktorý viedol k novému životu. A dôvera – ako sme povedali, že demokracia je založená na dôvere. To neznamená dať dôveru tým, ktorí sú na čele, ale dávať zásadnú životnú dôveru, že cez všetky chyby a neistoty je nádej, ktorou je Boh sám. A že aj keď tomu často nerozumieme a pýtame sa prečo a nemáme odpovede, že napriek tomu v sile tohto sprevádzania môžeme ísť ďalej. V tom môže byť naša ponuka pre občiansku spoločnosť.

Čiernobiele videnie sveta

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, č. 15-16/2019.

Starosť o spoločenstvo

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, 7-8/2019, 27. 2. 2019, roč. XXXII.

Čierno-biela spoločnosť

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.

Kto a aký (prezident)?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12.2.2019.

Médiá, realita a demokracia

Autor: Pavol Tomašovič. Text bol skrátene uverejnený v časopise Literárny týždeník č. 19-20/2018.

Kresťansko-sociálny manifest

Autor: Karol Moravčík
(Referát na podujatí Kreditu - kresťanskodemokratickej akadémie, Bratislava, 30.3.2016.)

MDŽ

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha; Priateľkám 45. pozdrav z exilu k MDŽ; Zürich, 8. 3. 2014.

Ježíš nebyl Evropan

22.8.2012 11:08:12
Rozhovor redaktora Josefa Bruckmosera snáboženským sociologem José Casanova.
Překlad: Peter Žaloudek

Helmut Schüller k Veľkej Noci 2012

10.4.2012 11:04:15
Rozhovor pre rakúsky časopis Oesterreich
Preložil a spracoval: Peter Žaloudek

Reakcia Helmuta Schüllera na prejav Benedikta XVI.

Postrehy z diskusie v ORF 5. apríla 2012
Autor: Peter Žaloudek
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7