Dnes je 23.07.2019    meniny má: Oľga Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Občianska spoločnosť a cirkev – spoločne v hnutí Charta 77

12.12.2010 07:12:28
Jesenné sobotné stretnutie Teofóra v Prahe
Hotel Adalbert, 13. novembra 2010

Autor: Marian Zajíček
V roku 1977 som pôsobil ako kaplán na katolíckej fare v Pezinku. Vôbec som vtedy netušil, že existuje nejaká Charta 77, ako mladý kňaz som žil úplné mimo „politické" veci, venoval som sa pastorácii takpovediac klasického typu. Začiatkom januára ma však navštívil môj kolega Róbert Gombík zo seneckej fary (dnes už môžem bez zveličovania povedať, že jeho návšteva zmenila môj život). Róbert bol naopak vnímavý k veciam verejným, dozvedel sa o Charte na Hlase Ameriky, prišiel rozrušený, nadchlo ho, čo sa dialo vtedy v Prahe. V ten večer sme si v Pezinku na fare vypočuli z rádia text Charty 77 a bolo to ako keby dýchla na nás sloboda, úplné nás to premohlo. Cítili sme, že ide o niečo veľké. Začali sme sa pohrávať s nebezpečnou myšlienkou, že tých odvážnych ľudí v Prahe podporíme. To sme nakoniec i urobili. Nasledujúci deň sme navštívili v Prahe Pavla Kohouta, ktorý nám dal kontakt na filozofa Jána Sokola, na katolíckeho psychológa Jiřího Němca a niekoľkých ďalších signatárov Charty. Navštívili sme ich, povedali sme, že ich chceme podporiť a Chartu sme podpísali. Viedli nás k tomu dobré dôvody. Reč o ľudských právach, ktorých sa text Charty dovolával, bola rečou o človeku, o jeho slobode a dôstojnosti. Bol tam veľký súlad s Bibliou a kresťanstvom. Preto sme do toho šli. Text Charty 77 sa okrem iného výslovné dotýkal i potlačovanej náboženskej slobody: „Sloboda náboženského vyznania, dôrazne zabezpečovaná článkom 18 prvého paktu (Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý vtedajšia CSSR ratifikovala) je systematicky obmedzovaná mocenskou svojvôľou. Nástrojom obmedzenia a často i úplného potlačenia radu občianskych práv je systém faktického podriadenia všetkých inštitúcií a organizácií v štáte politickým direktívam aparátu vládnucej strany a rozhodnutia mocensky vplyvných jednotlivcov."

Ja osobne som nevnímal Chartu 77 ako vyslovené českú záležitosť, alebo že u nás na Slovensku by sme snáď mali ísť inou cestou. Existovali proste ľudia, ktorí sa tou cestou vydali a ja som chcel byť s nimi solidárny. Mal som vtedy ešte možnosť, a myslím i povinnosť, hovoriť o týchto hodnotách verejne, a to som i robil. Nezdieľal som obavy apoštolského administrátora Júliusa Gábriša, ktorý hlavných iniciátorov Charty 77 vnímal ako exkomunistov pokúšajúcich sa týmto spôsobom opäť dostať k moci a dôrazne nás žiadal, aby sme sa od Charty dištancovali. Napríklad po stretnutí s Pavlom Kohoutom mi bolo jasné, nech už bola jeho minulosť akákoľvek, že to nie je nepriateľ Cirkvi. Nedokázal som si predstaviť, že by sa signatári Charty, ani jej vedúce osobnosti, tešili na prevzatie moci, keď nevedeli, čo sa s nimi stane zajtra, čo urobí Štátna bezpečnosť v nasledujúcich hodinách. Zo strany slovenských biskupov sme sa s Róbertom Gombíkom ocitli v izolácii a mali sme na našich biskupov ťažké srdce. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, že Július Gábriš bol jediný zo štyroch biskupov vnútených katolíckej Cirkvi v roku 1973 československými úradmi, ktorý splnil daný sľub a po vysvätení opustil rady Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris a taktiež jediný z nich, kto sa po vydaní dekrétu Quidam episcopi /1982/ spolu s kardinálom Tomáškom otvorene postavil proti združeniu Pacem in terris a zakázal ho. Bolo to pre mňa prekvapenie a cením si jeho statočnosť.
Cirkev však naozaj netvoria iba jej oficiálni predstavitelia a treba na tomto mieste povedať, že kresťanom všeobecne boli myšlienky Charty blízke, že zďaleka neoslovili iba nás dvoch. Dostalo sa nám veľkého povzbudenia a podpory od českých kňazov, menovite Václava Malého a Josefa Zvěřinu, Josefa Kordíka, ktorí Chartu 77 podpísali a aktívne sa v nej angažovali. Zo slovenských duchovných nám vtedy vyjadril podporu iba Anton Srholec, ktorého sme vtedy navštívili na fare v Perneku. Povedal, že by naplno s nami do toho išiel, keby nás bolo viac. Bolo to však pochopiteľné, bol starší, rozumnejší a opatrnejší, mal svoje skúsenosti z komunistických kriminálov. O texte Charty sme chceli informovať našich ďalších kolegov na slovenských farách a rozoslali sme niektorým z nich listy obsahujúce text Charty 77 a jej vtedy dostupné dokumenty. Ako som sa dozvedel pred tromi týždňami v rozhovore s pánom Balunom, zamestnancom Ústavu pamäti národa, bola Štátna bezpečnosť o tomto našom úmysle nejakým anonymným listom informovaná a celú zásielku zadržala na bratislavskej pošte, takže sa text Charty 77 k adresátom bohužiaľ nedostal. Tieto listy sa stali neskôr v trestnom stíhaní hlavným dôkazovým materiálom pre vynesenie nášho obvinenia z podvracania republiky podľa § 98. Ako advokát sa nás vtedy ujal JUDr. Ján Čarnogurský, ktorý tým pádom vystavil seba a členov svojej rodiny existenčnému postihu. K samotnému súdu však nedošlo. Po niekoľkých dňoch strávených v cele predbežného zadržania v bratislavskom Justičnom paláci sme boli vďaka apelom zo strany Amnesty International prepustení ale až do novembra 1989 trestné stíhaní na slobode. V roku 1978 nám bol odobratý tzv. štátny súhlas k výkonu duchovenskej činnosti. Opäť ani slovíčko nesúhlasu zo strany biskupov. Veľmi veľa pre nás znamenali návštevy u Mira Kusého, Hany Ponickej, Milana Šimečku a jeho syna Martina s manželkou Martou, poznali sme vzácnych ľudí z okruhu bratislavských výtvarníkov, hlavne Janka Budaja, Dušana Hanáka, Vlada Havrilu, Tomáša Petřivého, Gabriela Levického, Archleba. Oni žili a tvorili v duchovnej slobode, nezávislí na moci. Mohli sme prísť kedykoľvek, vždy boli dvere otvorené. Ľahšie bolo tak spoločne prežiť zlé časy.

Dánsky filozof, teológ a psychológ Søren Kierkegaard vo svojej knihe Súčasnosť hovorí, že pre revolučnú dobu je charakteristické vnútorné zanietenie. Pociťoval som ho v sebe v dobe pokoncilovej obnovy, tiež v roku 1968, keď sme sa dotýkali slobody a čítali necenzurované knihy a taktiež v hnutí Charta 77. I to bola doba zanietená a svojím spôsobom revolučná. Odvaha hŕstky ľudí žiť bez strachu a slobodne dávala veľkú silu iným urobiť to isté. Zostane stálym odkazom Charty 77, že vždy je možné nájsť v sebe odvahu a nemlčať, keď treba hovoriť, keď sa jednoducho treba ozvať. Poznám mladých ľudí, a nie je ich málo, ktorí pracujú v rôznych mimovládnych organizáciách. Ľudské práva sú im najvyššou hodnotou a bez nároku na odmenu obetujú svoj voľný čas, aby pomohli tým, čo žijú v neslobode. Nazval som ich „svätými dnešných dní".

Charta 77 bola neformálna československá občianska iniciatíva, ktorá kritizovala „politickú a štátnu moc“ za nedodržiavanie ľudských a občianskych práv, k rešpektovaniu ktorých sa ČSSR zaviazala pri podpise Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) v Helsinkách. Jej text mal formu petície a bol adresovaný vláde ČSSR. Prehlásenie Charty 77 pozri na: http://www.charta2007.cz/index.php?sh=dokum/2).

Súčasťou prehlásenia Charty bol text výslovne upozorňujúci na porušovanie náboženskej slobody:

Svoboda náboženského vyznání, důrazně zajišťovaná článkem 18 prvního paktu, je systematicky omezována mocenskou svévolí; oklešťováním činnosti duchovních, nad nimiž trvale visí hrozba odepření nebo ztráty státního souhlasu s výkonem jejich funkce; existenčním i jiným postihem osob, které své náboženské vyznání slovem i skutkem projevují; potlačováním výuky náboženství apod.

Autori tohto prehlásenia počítali logicky i s podporou cirkví, tej sa im však od oficiálnych cirkevných predstaviteľov nedostalo. Výnimkou bol kardinál Tomášek. Píše o tom obšírne Kamila Bendová, manželka hovorcu Charty 77 Václava Bendu, vo svojej práci „Charta 77 a křesťané“:
... Vedenie Charty 77 sa vo svojich textoch neobmedzuje len na protesty a kritiku postavenia veriacich v Československu, ale považuje kresťanov za svojich prirodzených spojencov. Dobre sa to dá ukázať či už na listoch adresovaných priamo pápežovi (List Charty 77 z 30. 11. 1978 Jeho Svätosti Jánovi Pavlovi II. – blahoprianie ku zvoleniu a List Charty 77 z 18. 5. 1981 Jánovi Pavlovi II. – s pozdravom k 61. narodeninám a prianím skorého uzdravenia z následkov atentátu), alebo na vzťahu k vtedajšej hlave českej katolíckej cirkvi, Františku Tomáškovi.
Spočiatku – ešte ako biskup a apoštolský administrátor pražský – podpisuje „Prehlásenie ordinárov ČSR“ (vyšlo 23. 1. 1977 v Katolíckych novinách), kde sa od Charty 77 dištancuje a v podstate ju odsudzuje: Preto my, ordinári zhromaždení na spoločnej porade v Prahe 14.januára, prehlasujeme, a to so všetkou vážnosťou, ženie sme žiadnymi signatármi tejto „charty“. Preto mu kňaz, väzeň z päťdesiatych rokov a signatár Charty 77 dr. Josef Zvěřina píše 24. 1. 1977 pomerne ostrý list, v ktorom okrem iného cituje z II. Vatikánskeho koncilu: V mnohých krajinách, kde je kňazov málo, alebo ako sa niekedy stáva, že sú zbavení patričnej slobody pre svoju činnosť, len ťažko by mohla byť cirkev prítomná a činná bez pomoci laikov.
Je tu cítiť jednoznačný posun, ktorý sa v priebehu ďalších rokov len prehlbuje. V októbri 1982 je v Informáciách o Charte uverejnený list Františka kardinála Tomáška vedúcemu redaktorovi Katolíckych novín, v ktorom je kritizovaný ideový obsah tohto periodika. V roku 1983 požiada Mária Rút Křížková kardinála o požehnanie k jej práci ako nové hovorkyni Charty 77 a dostane sa jej ho (predstavovanie nových hovorcov Tomáškovi sa potom stane každoročným pravidlom).
V máji 1984 krstí kardinál Tomášek – cez odpor svojho okolia – dieťa vtedajšieho hovorcu Charty 77. V druhej polovici osemdesiatych rokov už dochádza k jednoznačnému prepojovaniu síl. Dokladom nech je napr. v roku 1987 Tomáškom vyhlásené Desaťročie duchovnej obnovy národa, na ktorého ideovej príprave sa podieľali chartisti a ktorému Charta zaisťovala publicitu prostredníctvom rádií Hlas Ameriky a Slobodná Európa. Charta 77 taktiež podporila petičnú akciu Augustína Navrátila Podněty katolíků k řešení situace věřících občanů v ČSSR a svoj dokument k tejto veci (č. 9 z  29. 2. 1988) osobne odovzdala kardinálovi Tomáškovi pri príležitosti predstavovania nových hovorcov. Vzhľadom na ento vývoj vzťahov nie je divu, že vedenie Charty 77 píše vo svojom blahoprianí Františkovi kardinálovi Tomáškovi k 90. narodeninám (datované 29. 6. 1989) okrem iného tieto slová:
Chceme také poděkovat církevnímu knížeti primasovi království českého, arcibiskupovi pražskému a římskému kardinálovi Františku Tomáškovi za všechno, co v těžkých dobách pronásledování vykonal nejen pro záchranu a znovuoživení katolické církve v Československu, ale také pro obnovu jejího národního a ekumenického charakteru, a činíme tak z pozice lidí, kteří namnoze neuznávají církevní ani boží autoritu, kteří však hodlají respektovat pravdivě svědectví a osobní nasazení, ať už je naleznou kdekoliv.
Konečně do třetice chceme blahopřát a poděkovat velkému spoluobčanovi ThDr. Františku Tomáškovi. Blahopřát k tomu, že se stal v celospolečenském zcela nenáboženském smyslu jedním z velkých symbolů a autorit, které profilují cestu k možnému lepšímu příštímu našich národů, a poděkovat za to, že se neváhal zastat nespravedlivě pronásledovaných a angažovat se ve věci lidských a občanských práv a svobod nedbaje možné předhůzky, které služebníci nespravedlivé moci vystupňovali až v nechutné a urážlivé štvanice, že takovéto konkrétní a lidské a občanské angažmá je neslučitelné s jeho církevním úřadem.

Charta 77 sa od počiatku snažila byť nad nadnáboženská, nestrániť žiadnemu svojmu krídlu, pretože sa jednalo o voľné, neformálne a otvorené spoločenstvo ľudí rôznych presvedčení, rôznej viery i rôznych profesií, ktoré spája vôľa jednotlivo i spoločne sa zasadzovať o rešpektovanie občianskych a ľudských práv v našej krajine i vo svete. V Charte 77 bolo nepochybne silné ex-komunistické krídlo, ktoré zvlášť v počiatkoch hralo veľmi významnú úlohu. Napriek tomu predstavovať Chartu 77 ako akýsi druhý obrodný proces, v ktorého čele stáli komunisti vyhodení zo strany v rámci čistiek po auguste 1968, je úplne nezmyselné a nezodpovedá skutočnosti. Vplyv nekomunistickej časti chartistov postupne narastal, čo sa dá okrem iného veľmi dobre ukázať práve na vzťahu Charty 77 k cirkvám. Veriaci si i medzi pravovernými marxistami získavali úctu a obdiv. Rešpekt k presvedčeniu druhého sa stal jednou z hlavných čností chartistov.“


II. Vatikánsky koncil

GAUDIUM ET SPES

PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA
O CIRKVI V SÚČASNOM SVETE

V tejto konštitúcii nájdeme na viacerých miestach odporúčanie koncilu spolupracovať so svetom všade tam, kde ide o dôstojnosť a slobodu človeka, o základné ľudské práva. Vyberám nasledujúce:

Úzke spojenie Cirkvi s celou ľudskou rodinou
(1) RADOSTI A NÁDEJE, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.
Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa toto spoločenstvo cíti úzko späté s ľudstvom a jeho dejinami.

Pomoc, ktorú chce Cirkev poskytnúť každému človeku

(41) Cirkev teda v sile evanjelia, ktoré jej bolo zverené, proklamuje ľudské práva a uznáva i veľmi si cení dynamizmus, s akým sa v našich časoch všade tieto práva uplatňujú.


Politické spoločenstvo a Cirkev

(76) … Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a autonómne. Ale obidve, i keď z rozličného dôvodu, stoja v službe osobného aj spoločenského povolania človeka. Túto službu budú môcť vykonávať na osoh všetkým tým účinnejšie, čím lepšie budú medzi sebou udržiavať zdravú spoluprácu podľa miestnych a časových okolností.

Tieto odporúčania II. vatikánskeho koncilu našli v mnohých prípadoch naplnenie. Pred niekoľkými týždňami sme boli svetovými médiami informovaní napríklad o aktivitách kubánskych biskupov. Katolícky týdeník k tomu napísal

Kuba propustí vězně, církev "boduje"

Katolické církvi na Kubě se povedl husarský kousek. A úspěch si může připsat i španělská diplomacie. Po setkání havanského arcibiskupa kardinála Jaime Ortegy s prezidentem Raúlem Castrem, ministrem zahraničí Brunem Rodriguezem Parrillou a jeho španělským partnerem Miguelem Moratinosem bylo oznámeno, že Kuba propustí 52 politických vězňů. Španělsko je prý ochotno je přijmout.
První oficiální oznámení o propuštění největšího počtu politických vězňů za poslední desetiletí nebylo příznačně učiněno státními orgány, ale kubánskou biskupskou konferencí. Není to přitom první „bod“, který si kubánská církev v jednání se státem může připsat. Jak už jsme informovali v KT 26, církev vyjednala v předchozích týdnech propuštění jednoho nemocného vězně a přemístění dalších šesti vězňů do věznic poblíž jejich bydliště. A také zaštítila veřejné aktivity „Dam v bílém“, tj. žen politických vězňů, které neděli co neděli po mši pořádají v Havaně pochod, aby upozornily na nespravedlnost, která se děje jejich manželům. „Jsem velmi pohnutá a také překvapená, přesto zůstávám skeptická,“ nechala se slyšet mluvčí „Dam v bílém“ Laura Pollánová. Nicméně již dříve ocenila intervenci církve v jejich kauze a dokonce připustila, že se jim tím neotevírá „malý prostor, ale okno a možná i dveře“.

Som presvedčený, že je možné, a je pre Cirkev dôležité spolupracovať s rôznymi svetskými aktivitami všade tam, kde ide o človeka, jeho dôstojnosť a základné ľudské práva. Spolupráca je nepochybne viac ako samostatná aktivita, akokoľvek dobre mienená. Cirkev by tak významným spôsobom získala na svojom kredite.

Fotografie z jesenného stretnutia Teologického fóra v Prahe si môžete pozrieť tu


Súbory na stiahnutie

Prezentacia Obcianska spolocnost a Cirkev

Čiernobiele videnie sveta

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, č. 15-16/2019.

Starosť o spoločenstvo

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, 7-8/2019, 27. 2. 2019, roč. XXXII.

Čierno-biela spoločnosť

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.

Kto a aký (prezident)?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12.2.2019.

Médiá, realita a demokracia

Autor: Pavol Tomašovič. Text bol skrátene uverejnený v časopise Literárny týždeník č. 19-20/2018.

Kresťansko-sociálny manifest

Autor: Karol Moravčík
(Referát na podujatí Kreditu - kresťanskodemokratickej akadémie, Bratislava, 30.3.2016.)

MDŽ

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha; Priateľkám 45. pozdrav z exilu k MDŽ; Zürich, 8. 3. 2014.

Ježíš nebyl Evropan

22.8.2012 11:08:12
Rozhovor redaktora Josefa Bruckmosera snáboženským sociologem José Casanova.
Překlad: Peter Žaloudek

Helmut Schüller k Veľkej Noci 2012

10.4.2012 11:04:15
Rozhovor pre rakúsky časopis Oesterreich
Preložil a spracoval: Peter Žaloudek

Reakcia Helmuta Schüllera na prejav Benedikta XVI.

Postrehy z diskusie v ORF 5. apríla 2012
Autor: Peter Žaloudek
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7