Dnes je 12.12.2019    meniny má: Otília Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Solidárna spoločnosť ako alternatíva

Autor: Karol Moravčík; prednesené na sympóziu CEP a TF: Etika v čase krízy dňa 23.10.2009 v Trenčianskych Tepliciach.

Úvod

Na záver svojho komentára k návšteve pápeža Benedikta XVI. v Českej republike si Tomáš Halík položil otázku, či posmeškári voči cirkvi, viere a etike dokážu uprostred krízy svetového hospodárstva bez etiky revidovať svoju vieru vo všemohúcnosť trhovej ekonomiky bez prívlastkov – vieru v ekonomiku a politiku, ktoré nepotrebujú byť brzdené právom ani morálkou. (T. Halík, Víc než jen nostalgická vzpomínka, in: KT 42/09, Perspektivy 21.) V ostatnom čase nejde o ojedinelý hlas, ktorý nám kladie otázku, nakoľko je súčasná alebo nejaká ďalšia možná hospodárska kríza dôsledkom temer náboženskej viery v ekonomiku.

Dvadsať rokov po páde komunistického režimu si ešte dobre pamätáme na ekonomiku a politiku, ktoré sa v rámci komunistického projektu hlásili k určitej etike, napriek tomu sme reálno-socialistický model ekonomiky a politiky odmietli ako nemorálny. Bola socialistická ekonomika a politika pri svojom odvolávaní sa na etiku od počiatku pomýlená a neúprimná, alebo zhrešila viac tým, že bola nerealistická a nevedecká? A okrem iného, nepomohlo zlyhanie neúspešného socialistického modelu dovolávajúceho sa etiky v ekonomike aj následnej rezignácii na etiku pri vytváraní trhovej ekonomiky v nových demokratických krajinách a pri jej ďalšom globálnom rozvoji?

Zaiste, možno diskutovať, či a nakoľko bola trhová ekonomika v liberálnych demokraciách za ostatných dvadsať rokov naozaj bez etiky. Nejde nám však teraz o nejakú podrobnú politologickú analýzu. Skôr sa pýtame na naše modely, naše koncepcie, a na zdroje našej nádeje a dôvery, z ktorých by sme dokázali obnoviť naše spoločnosti aj eticky, aj ekonomicky. Určitú predstavu a skúsenosť máme najmä s dvomi modelmi – s modelom štátom riadeného hospodárstva a modelom hospodárstva trhového. Ako je známe, modelu štátom riadenej ekonomiky sme prestali veriť (ak sme mu vôbec niekedy verili), lebo zlyhal ekonomicky a nepotvrdil ani svoju ambíciu byť morálnym, keďže obral ľudí o slobodu, pokrivil solidaritu a pošliapal spravodlivosť. V súčasnosti sa prestáva veriť aj modelu trhovej ekonomiky (ak sme mu vôbec naozaj verili), a to temer z rovnakých dôvodov – stratil dôveryhodnosť kvôli svojmu odpútaniu sa od etiky a pre svoje povyšovanie sa nad právo a politiku, k čomu sa v súčasnosti pridáva aj sklamanie zo zlyhávania ekonomického.

Osobne patrím k tým, čo neverili prvému ani druhému modelu. Oba mi pripadali napriek svojej vizuálnej protikladnosti ako z jedného súdka, kde sa viac počíta s akýmsi naprogramovaním dejín, ako s človekom a jeho čnosťami a zlyhaniami. Preto som dúfal, že je možné usilovať sa o nejaký alternatívny model, v ktorom by sa viac počítalo s človekom ako tvorivým činiteľom a súčasne ako tvorom schopným solidarity. V niektorých krajinách západnej Európy po druhej svetovej vojne dostala takáto predstava o ekonomike pomenovanie sociálne trhové hospodárstvo, resp. solidárna spoločnosť. Nejde však len o ďalšiu ilúziu, o ďalšiu neodôvodnenú vieru?

Sociálne trhové hospodárstvo

Teológ Hans Küng v rámci svojho projektu „Svetový étos“ venoval sa aj tematike étosu v politike a hospodárstve. (H. Küng, Světový étos pro politiku a hospodářství, Praha 2000.) Viac ako desať rokov pred nástupom súčasnej hospodárskej krízy podrobil kritike liberálne trhové hospodárstvo, ale aj socialistický model, a to nielen model plánovaných ekonomík bývalých komunistických štátov, ale aj model tzv. štátu blahobytu či pestúnskeho štátu („švédsky“ model). Ako chvályhodnú ocenil koncepciu ekonomiky v povojnovom Nemecku, ktorú jej hlavný predstaviteľ Ludwig Erhard nazval „sociálne viazaným trhovým hospodárstvom“. Prívlastok sociálny tu nemal odkazovať na nejakú presne určenú podobu štátneho zásahu do ekonomiky, ale na samotný etický záväzok. V ideovom pozadí tejto koncepcie bolo presvedčenie o vzájomnej závislosti spoločnosti, štátu a hospodárstva, ako aj predstava o silnej úlohe štátu, ktorý mal za úlohu zabezpečovať slobodu trhu a zároveň pravidlá pre uchovanie konkurencie na trhu. V nemeckom uplatnení sociálno-trhového modelu sa spojili myšlienky evanjelickej sociálnej etiky s katolíckou sociálnou náukou, ktorá vychádzala z tzv. solidarizmu, kde boli hlavnými princípmi princíp solidarity (vyrovnanie medzi partikulárnymi a spoločnými záujmami) a subsidiarity (posun kompetencií na pokiaľ možno najnižšiu úroveň). Hans Küng nezamlčiava, že model sociálneho trhového hospodárstva mal tiež svoje ťažkosti (prvé sa objavili už v 60-tych rokoch 20. stor.). V ostatných rokoch sa k problémom, ktoré bolo treba tvorivo premýšľať a riešiť (starnutie obyvateľstva, sociálne zaťaženie štátu, vyrovnávanie pozícií na trhu, spoluúčasť zamestnancov na vedení podnikov, nástup nových technológií a pod.), pridal problém globalizácie čiže ten problém, že všetko, čo platí na úrovni národného štátu, neplatí aj na globálnej nadnárodnej úrovni. (Tento problém súvisí s pádom „železnej opony“, novými komunikačnými možnosťami, ale aj s presadzovaním sa nových silných ekonomík vo svete, ako sú napr. ekonomiky Číny a Indie.)

Možnosti „tretej“ cesty

Protagonisti súčasnej katolíckej sociálnej náuky sú viac-menej zajedno v tom, že aj z odstupu rokov možno súhlasiť s kritikou Karla Marxa voči sociálnej nespravodlivosti, ako aj s jeho snahou zastať sa tých, čo sú v spoločnosti vykorisťovaní. Podobne možno súhlasiť s Marxovým rozlišovaním formálnej a reálnej slobody; formálna sloboda zaistená víťazstvom občianskych revolúcií sa vzťahuje na abstraktného občana, ale nemusí sa vôbec prekrývať s reálnou slobodou konkrétneho človeka, ktorý nemá veľa možností niečo v spoločnosti ovplyvniť či dokonca nemá ani na chlieb pre svoje deti. Katolícki myslitelia však nikdy nesúhlasili s Marxovým riešením problému, ktoré malo spočívať v odstránení súkromného vlastníctva. Riešenie sa videlo v zachovaní vlastníctva, ale zároveň v jeho využívaní pre spoločné dobro; súkromné vlastníctvo má zostať súkromné, ale tomuto vlastníctvu treba vymedziť hranice.

Dá sa povedať, že katolíci už od polovice 19. stor. (keď r. 1948 vyšiel Marxov Komunistický manifest) sa snažili formulovať a formovať akúsi „tretiu“ cestu medzi liberálnym individualizmom a socialistickým kolektivizmom. Pre túto „tretiu“ cestu sa kedysi zaužíval pojem solidarizmus (Bližšie: R. Marx, Das Kapital/ Ein Plädoyer für den Menschen, München 2008, 44.), čím sa chcelo oproti individualizmu vyzdvihnúť zásadné prepojenie jedinca na ostatných ľudí a spoločné dobro, a na druhej strane sa chcela voči kolektivizmu zdôrazniť sloboda jednotlivca a právo na súkromné vlastníctvo (vo vzťahu k spoločnému dobru). Ak sa tu hovorí o „tretej“ ceste, netreba si to však predstavovať tak, že katolícky solidarizmus sa nachádza v nejakom presnom strede medzi liberálnym individualizmom a socialistickým kolektivizmom. Podľa Reinharda Marxa, súčasného arcibiskupa Mníchova a bývalého profesora kresťanskej sociálnej etiky, jestvuje trvalá katolícka afinita smerom k liberalizmu, ktorá nie je následným prispôsobením sa moderne, ale pochádza z novozákonného dôrazu na osobnú zodpovednosť človeka pred Bohom. Z toho nevyplýva nekritický obdiv voči tzv. voľnému trhu, ale snaha o sociálne riešenie v rámci, nie mimo trhu. Ak by sme to mali k niečomu prirovnať, tak azda k jazde na koni, na ktorom niektorí cirkusoví umelci (a Indiáni) dokážu zajazdiť aj bez uzdy, ale normálny jazdec si koňa zaistí uzdou. Podobne pri pokuse o sociálne vyváženie trhu pokúšame sa určitými pravidlami nasadiť uzdu „nebezpečne bezuzdnému“ trhu.

„Neviditeľná“ ruka trhu

Na tomto mieste sa treba zmieniť o dôvere v tzv. neviditeľnú ruku trhu, ktorá sa rozšírila aj v našich končinách od začiatku 90-tych rokov 20. stor. Z teologického hľadiska je táto „ruka“ podozrivá, že v modernom háve predstavuje staré uctievanie modiel. Na túto skutočnosť mieria dramatické vyjadrenia brazílskeho biskupa Pedra Casaldaligu: „Ako mám hovoriť o Bohu tvárou v tvár vraždiacemu neoliberalizmu, v tomto čase apokalyptickej temnoty, vo veku kolosa na hlinených nohách, zatiaľ čo sa vám, väčšine ľudskej rodiny Božej, odopiera voda a soľ, chlieb a vzduch, meno v knihe života a miesto na zahanbenom slnku? Nastala hodina, aby sme konali účinne, naliehavý čas solidarity, kairos rozhorčenej nádeje, politickej lásky a ekonómie Kráľovstva. Obraz bôžika trhu ale zakrýva živého Boha. Bez účinnej solidarity klesne ohlasovanie evanjelia len na úroveň potvrdzovania vládnucich bôžikov.“ (Pedro Casaldaliga je od r. 1971 biskupom v San Felix do Araguaia, Mato Grosso – Brazília. Roky žije v smrteľnom ohrození, keď naňho a jeho spolupracovníkov spáchali viacero atentátov. Citát in: Bilderverbot, Jahrbuch Politische Theologie, Band 2/1977, 19.)

Z morálneho hľadiska je neviditeľná ruka trhu tiež rozporuplná, lebo budí dojem, že morálnosť nezávisí od úmyslu, ale len od efektívneho dosiahnutia vytýčeného cieľa. No, a zo sociálno-ekonomického hľadiska sa o ruke trhu diskutuje, či je naozaj pravdou, že na začiatku môže byť náš sebecký záujem, aby bola na konci všeobecná spokojnosť a ekonomické pozdvihnutie všetkých. Tomáš Sedláček sa vo svojej knihe „Ekonomie dobra a zla“ (T. Sedláček, Ekonomie dobra a zla/ Po stopách lidského tázání od Gilgameše po finanční krizi, Praha 2009.) snaží vysvetliť, nakoľko si „otec“ modernej ekonómie Adam Smith zaslúži obvinenie, že odobruje sebecké konanie. Pripomína, že vo svojom diele „Teória mravných citov“ (vyd. 1759) sa A. Smith opakovane dištancuje od pokusu redukovať bohatstvo národov na nerestný egoizmus a že obvinenie musíme skôr adresovať istému rozprávkarovi menom Bernard Mandeville, ktorý sa svojským spôsobom vyslovoval aj k ekonomike. (V diele „Bájka o včeličkách alebo Súkromné neresti, verejné blaho“ (1714) sa Mandeville vo veršoch hlási k tézam, že najsebeckejšia spoločnosť najlepšie prosperuje: „I ten najhorší z celého zástupu, napomáha spoločenskému vzostupu.“ In: Ekonomie dobra a zla, 153-160.) Adam Smith len bez ďalšieho diskurzu predefinoval sebalásku z pozície ekonomicky zdarnej neresti u Mandevilleho na pozíciu sebazáujmu, ktorý je čnostný; zachoval však rozlišovanie márnotratnosti a produktívnej spotreby. 

Aj podľa T. Sedláčka však A. Smith pôsobí dosť schizofrenicky, keď v jednom svojom diele odsudzuje hedonizmus a v druhom („Bohatstvo národov“, vyd. 1776) prehlasuje, že neviditeľná ruka trhu nás elegantne riadi akoby bez nejakej ďalšej pomoci. Reinhard Marx pokladá Smithovo vyjadrenie o ruke trhu len za metaforu, ktorej netreba dávať väčší význam. Podľa neho chcel Smith len toľko povedať, že v modernej ekonomike sa v podmienkach trhu rozchádzajú individuálne motivácie konajúceho subjektu a sociálne konzekvencie jeho konania. Vraj nič viac, ani menej. Vážnejšie je, že z pár Smithových (Mandevillových) postrehov z 18. stor. sa vytvorila akási sociálno-metafyzická teória temer náboženského charakteru, v mene ktorej aj dnes mnohí veria, že presadzovanie vlastného záujmu jednotlivca – už tým samým, že jestvuje a uplatňuje sa – slúži spoločnému dobru. (R. Marx poukazuje na také prípady, ako bol napr. krach Enronu v USA, aby pripomenul, že výlučné zameranie na individuálny záujem vôbec neslúži spoločnému blahobytu, ale častejšie výslovne škodí. In: Das Kapital, 75.) 

Pozícia štátu na trhu

Klasický liberalizmus pokladal štát za trvalé ohrozenie slobody. O štáte si žiadne ilúzie robiť netreba (zvlášť v našich postkomunistických krajinách). Na druhej strane treba jasne povedať, že je to štát, ktorý môže byť nielen ohrozením, ale aj garantom slobody, a to aj trhovej slobody. „Keď sa štát postaví na stranu slabšieho vo formulovaní pracovného práva, práva spotrebiteľa či práva nájomníkov, potom neobmedzuje slobodu, ale otvára nové priestory pre slobodu“, konštatuje R. Marx, a dodáva, že „nepozná z dejín ani jeden príklad toho, žeby sa samotný voľný trh bez určitej miery štátnych zásahov a regulácií niekde vo svete prejavil ako blahodarný pre chudobných“. Podľa katolíckej sociálnej náuky štát smie a musí regulovať trhový mechanizmus v tých oblastiach hospodárstva, kde ľuďom trh neslúži, ale škodí. (Napr. mnohí ľudia trpia zadlžením, lebo rôzne finančné spoločnosti, banky a poisťovne zneužili ich dôveru. Nedá sa to jednoducho vybaviť tým, že títo ľudia sú sami vinní.) Trh najlepšie funguje vtedy, keď štát dokáže zabezpečiť stabilné pravidlá pre jeho fungovanie, čo neznamená len odstraňovať prekážky podnikania, ale zabrániť aj možnostiam trhového zneužívania. (V Nemecku zostala výstrahou spomienka na slabosť tzv. Weimarskej republiky, ktorá nebola slabá len voči deštruktívnym silám v politike, ale aj v hospodárskej oblasti, čím uvoľnila priestor pre nástup nacizmu.) 

Na základe týchto dôvodov a skúseností sa katolícka sociálna náuka zasadzuje za nutnosť silného štátu, ktorý zodpovedajúco princípu solidarity musí chrániť záujmy všetkých, zvlášť tých, čo sa nemôžu zúčastniť na trhovom konaní alebo na priamom pracovnom procese (deti, starci, chorí...). Zároveň štát podľa princípu subsidiarity nemá oberať jednotlivca a rôzne občianske zoskupenia o priestor ich vlastnej zodpovednosti a má garantovať ich právo na ovplyvňovanie politického a ekonomického života.

Potreba trvalej konfrontácie etiky s ekonomikou

Keď som v januári r. 1990 mal po prvýkrát v živote možnosť navštíviť západné Nemecko, strávil som krátky čas aj v jezuitskej škole St. Georgen vo Frankfurte n. Mohanom. Počas raňajok sme tam sedeli pri jednom stole s človekom, s ktorým sa už veľmi nedalo debatovať (mal bez dvoch mesiacov 100 rokov), ale o ktorom sme sa dozvedeli, že v priebehu 20. stor. azda najväčšmi ovplyvnil katolícky postoj voči modernej ekonomike. Páter Oswald von Nell-Breuning je pre mňa príkladom človeka, ktorý veľmi tvorivo a pritom bez akýchkoľvek ideových preferencií pristupoval k ekonomike a zároveň ju vždy aktuálne konfrontoval s etickými požiadavkami. (Dňa 8. 3. 1990 sa dožil 100 rokov; poznatky o postojoch O. Nell-Breuninga sú z diela: S. Pauly (vyd.), Theologen unserer Zeit, Stuttgart 1997, 111-124.)

O. von Nell-Breuning pôsobil ako teológ, ale ešte viac ako ekonóm a právnik. Od počiatku podporoval medzi katolíckymi kresťanmi, ktorí podozrievavo hľadeli na moderný trh, rozhodnutie pre systém trhovej ekonomiky a pripomínal, že s etickou výzvou voči ekonomike nemožno prichádzať zvonka, ale len s rešpektom voči zmyslu hospodárstva, jeho vnútornej logike a jeho objektívnym cieľom: „Čo je príkazom etiky, možno pre oblasť hospodárskeho života odvodiť len zo skutočného porozumenia zmyslu a cieľa hospodárstva samotného a jeho primeranej aplikácie na danú situáciu: preto je protiklad medzi ekonomickým zákonom a morálnym zákonom v ekonomike logicky vylúčený.“ (O. von Nell-Breuning, Macht, ökonomisches und moralisches Gesetz. In: Soziale Sicherheit?, Freiburg 1979, 163-175, 173.)

Súčasne zdôrazňoval, že pri požiadavke na etickosť ekonomiky si nevystačíme s kritériom tzv. trhovej konformity čiže s presvedčením, že trhovú ekonomiku možno označiť za sociálnu už tým, že sa zabezpečí hospodárska súťaž a individuálne problémy sa zmäkčia pomocou niekoľkých zásahov štátu. Podľa Nell-Breuninga sa sociálna politika nesmie scvrknúť na ľubovoľný a dodatočný prívesok voľne sa kolísajúceho trhu, naopak, musí zostať jeho vyrovnávajúcim protipólom. Sociálne systémy zabezpečenia nie sú podľa neho len obyčajným výdavkovým faktorom, ktorý brzdí podnikateľskú motiváciu, ale sú konštitutívnym prvkom ekonomickej výkonnosti. V tomto zmysle sa angažoval aj za silné odbory.

Sociálna trhová ekonomika, ako sa po vojne uplatňovala v SRN, nebola pre Nell-Breuninga nikdy predmetom viery (niekedy ironicky hovoril o sociálne temperovanom kapitalizme). Kládol si otázku, nakoľko by sa kapitalizmus mohol zmeniť prostredníctvom širokej spoluúčasti zamestnancov na výrobnom vlastníctve. Išlo mu o spoluúčasť zamestnancov na ekonomickej výkonnej moci, pričom by investori a pracujúci rovnoprávne tvorili vedenie podniku. V takom prípade by už nešlo len o sociálne trhové hospodárstvo, ale o demokratické trhové hospodárenie, čím by sa prekonal pretrvávajúci protiklad práce a kapitálu v podnikaní. Až do vysokého veku reflektoval aj nové problémy, ako napr. pokrok v technológiách a s tým súvisiaci úbytok pracovných miest, vzťah výroby a životného prostredia, krátenie pracovnej doby i zhodnotenie tzv. nevýrobnej práce v spoločnosti (súkromné činnosti, výchovná práca, domáce práce, starostlivosť o chorých a odkázaných, hudobná a terapeutická komunikácia, ako aj sociálna a politická angažovanosť v občianskych iniciatívach), ktorá sa nevykazuje v celkovom účte národného hospodárstva, hoci významne prispieva k fungovaniu spoločnosti.

Globálny trh a globálna solidarita

Nestor katolíckej sociálnej náuky O. von Nell-Breuning zomrel tesne predtým, ako sa po páde „železnej opony“ a masívnom nástupe nových technológií radikálne zmenilo svetové hospodárstvo. Možno len predpokladať, ako asi by sa zapojil do hľadania demokratizácie a sociálnosti trhovej ekonomiky na nadnárodnej úrovni, čo za jednu z najnaliehavejších úloh doby pokladá čoraz viac mysliteľov. Aj pápež Benedikt XVI. sa v tomto zmysle vyjadruje vo svojej ostatnej encyklike „Caritas in veritate“: „Silne sa pociťuje reforma tak OSN, ako aj medzinárodnej finančnej a ekonomickej architektúry, aby bolo možné konkrétne naplniť pojem rodina národov... Riadenie svetovej ekonomiky; ozdravenie ekonomík zasiahnutých krízou; realizácia celkového odzbrojenia; potravinová istota a mier; zaručenie ochrany životného prostredia a usmernenie migračných pohybov – to všetko si naliehavo vyžaduje existenciu svetovej politickej autority. (In: Čl. 67, Trnava 2009, 100-101.)

Pod vplyvom svetovej finančnej a hospodárskej krízy sa viackrát stretli predstavitelia najmocnejších štátov sveta, aby sa radili o opatreniach, ktorými by sa dokázalo predchádzať premene svetovej ekonomiky na tzv. „kasíno-ekonomiku“, zatiaľ sa však veľmi nečrtá globálna sociálna stratégia, ktorá by na spôsob bývalej socialistickej internacionály vytvorila internacionálu demokratickú. Najďalej asi pokročila spolupráca v oblasti sociálnej politiky na nadnárodnej úrovni v rámci krajín EÚ, ale aj tu sa opätovne objavuje národné sebectvo a snaha vyťažiť zisk z rôznych krátkodobých opatrení na úkor ostatných.

Je čoraz zjavnejšie, že v ekonomických a sociálnych otázkach úzko národnoštátne riešenia vedú do slepej uličky. Tak, ako máme globalizované finančné a ekonomické trhy, potrebujeme aj globálnu sociálnu politiku. Po 20-ich rokoch od pádu komunistických režimov sú však, žiaľ, priekopy medzi chudobnými a bohatými vo svete hlbšie ako kedykoľvek predtým. Ekonomika sa v demokratických krajinách stala matematikou a prestala byť humanistickou (a morálnou) vedou. A tak imperatívy ekonomiky, ako pripomína Jürgen Habermas, čoraz väčšmi kolonizujú priestory nášho života. V r. 1989 sme zažili oslobodenie našich krajín spod komunistických režimov, ale akosi sme zabudli, že ich pád nás aj poveril úlohou, aby sme v rámci otvorených hraníc (nielen pre trh!) hľadali lepšiu alternatívu na prekonanie chudoby a nespravodlivosti, ako bola tá, s ktorou zlyhali komunisti. Ak sa nám to ani pod vplyvom súčasnej krízy nepodarí, len ťažko bude možné zabrániť tomu, aby sa duchovia egoizmu, násilia, strachu, depresie a totalitarizmu nespojili a nevrátili, ako nás na to dávno upozornil Ježiš: Keď nečistý duch vyjde z človeka, hľadá si novú realizáciu, ale keď nenájde, niekedy sa vráti tam, odkiaľ vyšiel. Pri svojom návrate nájde dom vymetený a vyzdobený. To sa mu zapáči, a tak vezme ešte sedem iných duchov, horších od seba. Všetci vojdú a usídlia sa tam. A stav takého človeka, takej spoločnosti, je nakoniec horší, ako bol predtým... (Por. Lk 11, 24-26)

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Matej Vagač; 12.11.2019, beseda TF FK.

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Dionýz Hochel, študentský aktivista v roku 1989; 12.11.2019, beseda TF FK.

O opojení

Autor: Pavol Tomašovič; text bol uverejnený v LT č. 37-38/2019, 30.10.2019.

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Karol Moravčík; beseda TF FK 12.11.2019.

Sami proti sebe

Autor: Pavol Tomašovič
(Text vyšiel v časopise Literárny týždenník č. 33-34/2019 pod názvom: „Esej o strachu ľudí zo sociálnej izolovanosti: Sami proti sebe.“)

Rozhovor s generálom jezuitov

Tages-Anzeiger, 25.9.2019. Rozhovor viedol Michael Meier. Preklad: Timotej Masár SJ.

Čiernobiele videnie sveta

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, č. 15-16/2019.

Starosť o spoločenstvo

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, 7-8/2019, 27. 2. 2019, roč. XXXII.

Čierno-biela spoločnosť

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.

Kto a aký (prezident)?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12.2.2019.
1 | 2 | 3 | 4 | 5
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7