Dnes je 11.12.2019    meniny má: Hilda Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

"Pochodeň číslo dvě"

(Autor: Andrej Csuka, študent FF KU v Ružomberku; odbor: teológia - anglický jazyk a literatúra.)
„Můj čin splnil účel. Ale ať už to nikdo neudělá. Ať se ty studenty pokusí zachránit, aby celý život zasadili ke splnění našich cílů. Ať se přičiní živí v boji.“ (Jan Palach)

Minulý rok v auguste sme si pripomenuli štyridsiate výročie násilného obsadenia Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Tento rok v novembri si budeme pripomínať dvadsiate výročie „nežnej revolúcie“. Avšak to nebudú jediné udalosti týkajúce sa minulého režimu. 16. januára si pripomíname ešte jedno dôležité výročie, tiež štyridsiate, súvisiace s obidvomi vyššie spomenutými: Upálenie Jana Palacha.

Mnohí z nás si ho pripomínať nebudú. Možno ho jednoducho „nezažili“ (ako napr. aj ja)? Možno naň zabudli? Možno o ňom nevedia? Možno ich nezaujíma? Možno s ním nesúhlasia a zatracujú ho? Možno pred ním stoja s rozpakmi, nevediac, čo si o tom celom vlastne myslieť? Možno si v mene triezveho pragmatizmu ťukajú na čelo a krútia hlavou? No sú tu aj takí, ktorí si určite spomenú. Možno pozostalí, spomínajúc na milovaného človeka, ktorého im neľudský režim vzal. Možno tí, ktorí súcitia s vyhasnutým mladým životom, životom plným budúcnosti. Možno Janovi súčasníci alebo tí (ku ktorým sa radím aj ja), ktorí ho „objavili“ až neskôr. Teda tí, ktorým jeho obeta niečo dala a niečo v nich zanechala. Tí, ktorí s ním nadviazali vnútorný dialóg.

V mojom prípade to bolo pred niekoľkými rokmi pri čítaní knihy prof. Tomáša Halíka „Ptal jsem se cest“. T. Halík v nej opisuje svoju „palachovskú noc“, kedy pod kabátom niesol Janovu posmrtnú masku. Kráčajúc nočnou Prahou na omšu slávenú za Jana, s ním viedol svoj vnútorný dialóg. Pýtal sa, ako by mal osobne odpovedať na daný čin. Vedel, že nešlo len o čin nejakého zúfalca (už Chesterton vravieval, že samovrah pohŕda životom, no mučeník pohŕda smrťou), že už nešlo len o to, ako reformovať socializmus, ako mu dať „ľudskú tvár“. 
Išlo o niečo oveľa dôležitejšie, o mravný charakter celého národa. Išlo o hodnoty, na ktorých všetko stálo a všetko padalo. Išlo o život v pravde. Išlo o to, či prežívať, alebo žiť. V tú noc sa študent Halík zoči-voči udalostiam posledných dní pýtal, akú formu by mala mať teraz jeho obeta? Ako odpovedať na túto udalosť? Ako pokračovať v Palachovom odkaze? Jan si vytiahol lístok, na ktorom stálo „Pochodeň číslo jedna“. Ako konať, ak by mal Tomáš vo vrecku lístok s nápisom „Pochodeň číslo dvě“? Zvolil si cestu pravdy, cestu disidenta. A vždy, keď mu pri výsluchoch sľubovali za cenu kompromisov pre neho zakázané pôsobenie na univerzite alebo vycestovanie do zahraničia, spomenul si na Palacha a dokázal povedať jasné „nie“. Dokázal si zachovať svoju tvár. Dokázal dodržať to, čo mu v tú noc sľúbil. 

Tá otázka, ako odpovedať na Janov čin, napadla aj mňa. No nebol to ľahký dialóg. 
Pamätám si na jeden moment, keď som sledoval istý program v televízii, kde sa práve spomínali januárové udalosti. A spomínam si na slová človeka, sediaceho vedľa mňa, ako precedil pomedzi zuby: „A čo tým zmenil..?“ Z danej otázky bolo síce cítiť súcit so strateným ľudským životom, no nedala sa nepočuť aj skepsa s nádychom cynizmu. Vyvstala vo mne otázka: Mal daný čin naozaj zmysel? Oplatí sa ísť „janovskou“ cestou? Na prvý pohľad asi nie... No vtedy ma spontánne napadol jeden verš z Biblie: „Ak semeno neodumrie, neprinesie úrodu...“. Úrodu nevidno hneď. I „smrť“ toho semienka nemala na prvý pohľad zmysel. Nevidíme plody. Žiadne výsledky. Žiaden osoh. Nesie pečať absurdnosti. No niečo sa predsa deje. Hlboko v zemi. Niečo, čo nevidíme. Deje sa tam to podstatné. Tvoria sa korene. Tvorí sa to, bez čoho by úroda neprišla. Sú to pôrodné bolesti. Niečo umiera, no niečo nové sa rodí. Pravda, skrytá v semienku, leží pod zemou. Teda nie na povrchu. Prenikneme k nej, až keď prenikneme pod povrch vecí. 

Áno, štyridsať rokov je dosť dlhá doba a zdá sa, že v toku dejín je čin jedného pražského študenta navždy zabudnutý. No ako vravievali starí Židia, štyridsať rokov je znamením plnosti. Času dozrievania. Času naplnenia. Možno aj v týchto dňoch nastala chvíľa zotrieť štyridsaťročný prach z januárových udalostí a položiť si tú „janovskú“ otázku opäť: Akou obetou môžem prispieť ja? Akú odpoveď ponúknem ja? Je to otázka nepohodlná. Bolí. Vyrušuje z pokoja. Narúša celý pragmatický kontext života. Stavia nás pred otázky, ktoré si mnohokrát radšej nekladieme, lebo by sme museli mnohé opustiť a mnohého sa zriecť. Pretože by sme sa mohli o sebe dozvedieť veci, ktoré sa dozvedieť nechceme. Iste, zoči-voči dnešnej situácii, nemá význam škrtať zápalkou (ako sa vyjadril sám Jan na smrteľnej posteli, keď reagoval na ďalšiu vlnu sebevražedných pokusov; viď. úvodný citát). Janov čin bol hrdinský, prorocký, dramaticky vyjadrujúci postoj nesúhlasu a túžbu zobudiť svedomia, ale taktiež zasadený do daného dobového kontextu. Ide o Janovho ducha, ktorého treba opäť vznietiť, nie naše telá (žiaľ, aby to ľudia pochopili, musí sa niekedy nájsť niekto, kto položí svoj život; musí sa nájsť iskra, ktorá by roznietila oheň).

Ide o obetu. Ide o vyjdenie zo seba samého. Schopnosť obetovať niečo v mene vyšších cieľov, potrieb a hodnôt. Vyjsť zo svojej prízemnosti, z krátkozrakého narcistického a sebestredného krúženia okolo svojej osoby. Vyjdenie zo seba k druhým. Áno, mnohým sa to nepočúva dobre (v prvom rade mne). Na prvý pohľad človek stráca. No je zaujímavé, že daný postoj, ktorý pokojne môžeme nazvať aj „láskou“ (aj keď Janov čin by mnohí skôr nazvali „občianskou odvahou“), normálnou ľudskou láskou, človeka vôbec neochudobňuje. Práve naopak, tento postoj dáva. (Teraz teda nemyslím na nejaký sentiment; myslím na postoj v kontexte udalosti, ktorou sa tento článok zaoberá; zhorené telo ležiace na studenej januárovej zemi mi pripomína všetko len nie telenovelu.) Láska je paradox, čím viac človek dáva, tým viac dostáva. Je ako nevyčerpateľná baňa. A to človek zistí iba jediným spôsobom. Experimentom. No, nato treba jednu vec – odvahu. Teda čo robiť, ak sa človek odváži vytiahnuť si papierik s názvom „Pochodeň číslo dvě“? Možno pre mnohých klišé, ale inú odpoveď nemám – odpoveď si už musí nájsť každý sám. Hlavné posolstvo januárových udalostí spred štyridsiatich rokov – obeta v mene pravdy, v mene lásky, v mene odvahy (aspoň ako tomu rozumiem ja) – si musí aplikovať každý vo svojom kontexte života. V pravde jeho života. 

Jan sa obetoval z lásky k svojmu národu. Teraz sú tu tie naše „národy“. Nejde primárne o svet politického konfliktu, teda kontext, v ktorom sa udial Palachov príbeh (i keď, na Slovensku by sa dalo na túto tému tiež veľa rozprávať...). Iste, týka sa to i politiky. Je na ľuďoch, pôsobiacich v nej, aby v tom dravom, mnohokrát bahno pripomínajúcom prúde, ktoré sa nazýva „domáca politická scéna“, nestratili svoju tvár a česť (ak ešte nejakú majú) a budovali demokraciu prezieravo na hodnotách, bez ktorých žiadna demokracia nemá budúcnosť. Je však už na každom zvlášť, či vôbec, kde a kedy prebudí Janov odkaz a obetuje kúsok seba za niečo dobré. Vo svojej rodine, svojich vzťahoch, práci či spoločnosti. Na Janov hrdinský čin odpovedať hrdinským činom. Možno úplne nevšedne všedným (či všedne nevšedným...?). 
Netreba sa báť, treba sa učiť od prírody. Veci občas musia „odumrieť“, aby priniesli úrodu v pravý čas. Uplynulo teda celých štyridsať rokov. Možno už čas dozrel. Možno práve pre mňa... 

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Matej Vagač; 12.11.2019, beseda TF FK.

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Dionýz Hochel, študentský aktivista v roku 1989; 12.11.2019, beseda TF FK.

O opojení

Autor: Pavol Tomašovič; text bol uverejnený v LT č. 37-38/2019, 30.10.2019.

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Karol Moravčík; beseda TF FK 12.11.2019.

Sami proti sebe

Autor: Pavol Tomašovič
(Text vyšiel v časopise Literárny týždenník č. 33-34/2019 pod názvom: „Esej o strachu ľudí zo sociálnej izolovanosti: Sami proti sebe.“)

Rozhovor s generálom jezuitov

Tages-Anzeiger, 25.9.2019. Rozhovor viedol Michael Meier. Preklad: Timotej Masár SJ.

Čiernobiele videnie sveta

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, č. 15-16/2019.

Starosť o spoločenstvo

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, 7-8/2019, 27. 2. 2019, roč. XXXII.

Čierno-biela spoločnosť

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.

Kto a aký (prezident)?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12.2.2019.
1 | 2 | 3 | 4 | 5
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7