Dnes je 11.12.2019    meniny má: Hilda Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Manifest

Autor: Ivan Šimko
(Prednesené v rámci cyklu „Besedy TF“ dňa 09. 09. 2008 v Bratislave.)

Kresťanstvo sa musí stať znovu verejnou silou. Som presvedčený, že toto by mali kresťania vstupujúci do verejného života otvorene a poctivo povedať. Odmietnuť logiku sekulárnej spoločnosti, ktorá vytlačila základné otázky o zmysle života do súkromnej sféry, akoby pri tom, ako je organizovaná spoločnosť, nemali význam. Bezprostredným dôsledkom je, že obsahom politiky sa stávajú záujmy, peniaze a moc, stráca sa úcta k človeku a jeho skutočnému poslaniu. O všetkom rozhoduje bezohľadné sebectvo. Ďalekosiahlejším a oveľa hlbším dôsledkom je, že spoločnosť stráca zdroj svojej vnútornej sily, pretože sa z nej vytrácajú hodnoty, za ktoré sú ľudia ochotní niečo obetovať.

Sekulárna spoločnosť síce ctí politickú slobodu, ale v oslobodzovaní človeka, akoby dosiahla istú hranicu, za ktorú už nechce ísť. Už nedokáže pokračovať ďalej a usilovať sa aj o hlbšiu a plnšiu ľudskú slobodu. Nechce si komplikovať život napríklad hľadaním foriem, ako rešpektovať slobodu ľudského svedomia. Ba v prípade ohrozenia často nedokáže udržať ani politickú slobodu. História posledných sto rokov poskytuje o tom nejedno tragické svedectvo.

Je to predovšetkým preto, lebo sekulárna spoločnosť prestáva rozumieť tomu, že niečo je dobré, a niečo zlé. Stráca zmysel i pre to, čo je prirodzené a čo sa prirodzenosti prieči. Deje sa doslovne to, o čom pred vyše sto rokmi písal Nietzsche, že muži prestávajú byť mužmi a ženy ženami (....). V sekulárnej spoločnosti sa prebúdza individuálne sebectvo ľudí v rozsahu, aký sme doteraz nepoznali. Nikto si nikoho neváži, nikto neuznáva žiadne pravidlá, ktoré by dodržiaval aj bez donútenia, nikto neuznáva žiadnu prirodzenú autoritu. Sekulárna spoločnosť má takto tendenciu degenerovať a meniť sa na anarchiu. Anarchia však nie je spoločnosť, v ktorej si budú všetci robiť, čo sa im páči. Tí silní si svoje záujmy presadia, slabí budú musieť ustúpiť. Až kým sa nenájde niekto zo silných, kto sa ponúkne, že bude ochrancom slabých, nie však preto, lebo mu ich bude úprimne ľúto, ale preto, aby sa v zápase s inými silnými oprel o podporu más, a tak získal rozhodujúce postavenie. A vnúti spoločnosti tyraniu. Preto je sekulárna spoločnosť vnútorne ohrozená.

A je ohrozená aj zvonka. V prepojenom svete bude stále viac konfrontovaná s kultúrami, v ktorých sú ľudia ochotní aj umierať za svoje presvedčenie. Logika obrany sekulárnej spoločnosti je založená na dvoch predpokladoch. Jedným sú spoľahlivé zbrane a druhým myšlienka, že všetko, aj bezpečnosť, je možné si kúpiť. V zrážke s ľuďmi, ktorí sú pre svoje presvedčenie pripravení aj na najvyššie obety, sa však „kúpené istoty“ rozpadnú ako domček z karát. Pápež Benedikt na svetovom stretnutí mladých v Sydney varoval pred falošnými prorokmi, ktorí sú nositeľmi myšlienok relativizmu a sekularizmu. „Usilujú sa vás presvedčiť, že objektívna pravda neexistuje a že Cirkev a náboženský život patria iba do súkromného života. Táto cesta nevedie ku šťastiu a slobode, ale naopak k otroctvu.“ Svet je podľa pápeža unavený zo sebectva, nezáujmu a neúcty voči životu. Vyzval mladých ľudí k solidarite, k tomu, aby vydávali svedectvo o úcte voči životu, a aby budovali spoločenstvá. (Benedikt XVI., Sydney, 17.7.2008.)

Nie je úlohou cirkvi, aby vstupovala do politického zápasu. Jej poslanie je iné. Je to však poslanie, ktoré sa odohráva na tejto zemi, v tomto svete a dotýka sa tých istých ľudí, ktorí žijú aj v politickom spoločenstve. Preto sa cirkev celkom prirodzene musí zaujímať, či je toto spoločenstvo organizované spravodlivo, či má úctu pred človekom a pred tým, čo človeka robí veľkým. Vyjadruje sa, a je zle, keby mlčala, k tomu, čo človeku škodí, ohrozuje a demoralizuje. Kresťania sú povolaní žiť v tomto svete a angažovať sa pre dobro svojich blížnych, ako i pre slávu Stvoriteľa, ktorý nám tento svet odovzdal. Osobitne v podmienkach politickej slobody sú kresťania povinní skúmať, ako môžu ovplyvniť aj priame politické rozhodovanie tak, aby spoločnosť bola organizovaná čo najlepšie. Preto má zmysel hovoriť o kresťanskej politike. A to aj keď si pod kresťanskou politikou spravidla predstavujeme priveľmi konkrétne skúsenosti s ľuďmi a stranami, čo sa takto samy označili. A tu treba poctivo priznať, že pohnútky a duch politiky, ktorá sa hlási ku kresťanstvu, majú široký záber: od úprimnej túžby urobiť svet lepším, cez oportunistické hľadanie voľného politického priestoru, až po takých, čo si z tzv. „kresťanskej politiky“ urobili živnosť a úzkostlivo sa usilujú o akýsi monopol na ňu. 

Politika, ktorá sa v sekulárnej spoločnosti hlási ku kresťanstvu, sa najčastejšie označuje pojmom kresťanská demokracia. Zostaňme pri tomto pomenovaní, aby sme odlíšili to, čo jestvuje, a čo poznáme, od toho, čo hľadáme a potrebujeme. Spoločným menovateľom tradičnej kresťanskej demokracie je neschopnosť otvorene sa postaviť voči súčasným a prichádzajúcim problémom dnešného sveta. Kresťania sa v politike nechali zatlačiť do defenzívy. Prijali model sekularizovanej spoločnosti a len veľmi bojazlivo v ňom občas nastoľujú témy, ktoré sú témami kresťanskými. Len veľmi nesmelo upozorňujú na kresťanský rozmer každodennej politickej agendy. Nemajú však odvahu povedať to základné: Sme proti sekulárnej spoločnosti ako takej. 

Nie preto, lebo sa v nej ľudia dopúšťajú chýb. To sa deje všade. Sme proti jej podstate. Sekulárna spoločnosť si postavila zo svetských záujmov modlu, ktorej ako kresťania nesmieme slúžiť! Sme proti sekulárnej spoločnosti preto, lebo je sekulárna. Toto kresťania vo verejnom živote musia poctivo otvorene hlásať! Politici všetkých prúdov sa po páde komunizmu rýchlo rozutekali od ideálov slobody a spravodlivosti. Dnes sľubujú ľuďom šťastie len v rovine materiálnej. Peniaze sa stali modlou, pre toho kto ich má, i pre toho, kto po nich túži. Ony by v materialistickom ponímaní sekulárnej spoločnosti mali vyjadrovať i mieru slobody, nimi liberáli i socialisti, (aj keď každý rozličným spôsobom) merajú spravodlivosť. Tomuto pohľadu podľahli vo svojej praktickej politike aj tradiční kresťanskí demokrati. Ich ekonomická a sociálna politika, napriek vzletným slovám, nesiaha za nástroje, ktoré ponúka prevládajúca mienka sekulárnej spoločnosti. 

Nastolenie požiadavky, aby sa kresťanstvo znovu stalo verejnou silou, znamená nastoliť znova ideály. Je to návrat k tomu, čo človeka robí veľkým i vtedy, ak je chudobný. Pápež Benedikt, dávno predtým, ako sa stal pápežom, tesne po páde komunistických tyranií, napísal: „Technický pokrok a viera, že sa z neho dá skonštruovať nový svet, to oboje dohromady, vyúsťuje do názoru, že Boha je nutné z historického diania vypustiť, a predstavu, či existuje a kým je, odsunúť do oblasti súkromia... Posvätným pre náboženstvo (podľa tohto názoru) musí byť predovšetkým to, aby nevystupovalo z tolerantného priestoru čistého súkromia a neosobovalo si právo prejavovať sa verejne... V mene prevládajúcej ideológie pokroku sa ničia tie veľké mravné tradície, na ktorých spočívali staré spoločnosti, pričom naďalej pretrvávajú temné praktiky kúziel a mágie, a dokonca získavajú stále väčší vplyv. To znamená, že sa po celom svete šíri svojimi prázdnymi sľubmi duch vlastnenia, vyrábania a útekov do zajtrajškov. Znamená to takú jednotu ľudstva, ktorá vedie k zániku jeho naozaj jednotiacich síl i k vyhasínaniu jeho veľkých spoločných základných mravných princípov.“ (Joseph Ratzinger: Naděje pro Evropu?, Scriptum, Praha 1993, 84.)

Toto napísal teológ a filozof v období všeobecnej eufórie víťazstva Západu a jeho kultúry nad komunizmom. Nepríjemné veci sme vtedy možno ani nechceli príliš vidieť. Dnes musíme uznať: Mal pravdu. Veľmi presne pomenoval základný problém spoločností, s ktorými kresťania (ešte pred nedávnom prenasledovaní) mali byť čoskoro konfrontovaní. „Ak chceme problém prítomnosti, a teda i jej výzvu previesť na spoločného menovateľa, tak by som povedal, že spočíva v dvojakom rozpade morálky: V privatizovaní morálky na strane jednej a v jej redukcii na kalkuláciu úspešného...“ (Joseph Ratzinger: Naděje pro Evropu?, Scriptum, Praha 1993, 113.) Na túto výzvu kresťania vo verejnom živote zatiaľ nedokázali primerane zareagovať. Nedokázali preto, lebo nešli po podstate problému. Sám som bol súčasťou tohto prúdu politiky na Slovensku a som svedkom toho, že sme napokon zostali vždy pri čiastkových reformách. Nedokázali sme ísť po podstate. A tak sme sa nechali dotlačiť do defenzívy, do polohy jednej z málo významných, a tak trochu vždy problémových strán.

Tradičná kresťanská demokracia, a to nielen na Slovensku, má v praktickej politike dva hlavné problémy: Je ochranárska a príliš sa zviazala s bohatými sekulárnymi politickými prúdmi. Usiluje sa o udržanie svojich vlastných pozícií namiesto toho, aby sa predovšetkým zamerala na pretváranie spoločnosti. Akoby Kristova výzva jeho učeníkom všetkých čias, aby boli kvasom zeme, neplatila pre kresťanskú politiku. Z toho potom vyplýva i druhý problém, a to problém spojencov. Tradičná kresťanská demokracia nehľadá spojenca na to, aby presadila dobrú vec, ale príliš sa zviazala s tými, čo zdanlivo prinášajú a udržiavajú poriadok a moc. V minulosti to bola šľachta, dnes sú to spravidla liberálne a konzervatívne politické prúdy. A aj výzvu o tom, že „čokoľvek sme urobili maličkým a slabým, urobili sme to Kristovi“, nechávajú kresťania vo verejnom živote napĺňať iným.

Kresťanom v politike však musí ísť o viac. Musí im ísť o to, aby pretvárali spoločnosť, v ktorej žijú, aby do nej vnášali to, čo sa v sekulárnej spoločnosti samo od seba nezrodí: Hodnoty, étos a lásku k blížnemu. Preto je potrebné sa rozísť s koncepciou sekulárnej spoločnosti. Naša predstava nie je návrat k teokratickému štátu. Bolo by na míle vzdialené duchu Kristovej slobody, keby sme chceli vnútiť vieru ľuďom, čo kresťanstvo z rozličných dôvodov neprijímajú. Napokon, sa to ani nedá. Evanjelium je dobrou správou o zmysle a naplnení ľudského života a dejín, a ak má táto správa blahodarne pôsobiť, tak je nevyhnutné, aby jej ľudia uverili dobrovoľne. A je dôležité rešpektovať i tých, ktorý tak neurobia.

„Svoju zodpovednosť ku spoločnosti musí cirkev prejaviť rozličnými spôsobmi, v neposlednom rade tým, že sa bude sama usilovať o to, aby sa stala zrozumiteľnou. Že bude vysvetľovať to, čo je Božie, i morálne dôsledky, ktoré z toho vyplývajú. Musí presviedčať, lebo len vtedy, ak vzbudí presvedčenie, otvorí priestor pre to, čo dostala, a čo možno sprístupniť len cestou slobody... Cirkev musí byť odhodlaná trpieť. Nie mocou, ale duchom, nie inštitucionálnou silou, ale svedectvom, láskou, životom, utrpením pripravovať tomu, čo je Božie priestor, a tak pomáhať spoločnosti, aby našla svoju morálnu identitu.“ (Joseph Ratzinger: Naděje pro Evropu?, Scriptum, Praha 1993, 116.)

Cirkev však nie je nejaké abstraktné teleso. Nie je ani štátom, ktorý reprezentujú občania, čo by k tomu boli osobitne povolaní. Cirkev tvoria kresťania, a všetci sú povolaní napĺňať jej poslanie. Každý tam, kde ho život zavial. Slová teológa a filozofa, ktorý je zhodou okolností dnes pápežom, platia pre každého, kto sa cíti byť súčasťou cirkvi. Kresťan nie je preto kresťanom len vo svojom súkromí. Autentický Kristov učeník musí o tom, o čom je presvedčený, svedčiť vždy. Aj vtedy, keď koná vo verejnom živote. Či už ako profesionálny politik alebo ako občan. V demokratickej spoločnosti je to preto výzva pre každého občana – kresťana. Požiadavka, aby sa kresťanstvo stalo znovu verejnou silou znamená nastoľovať veci, ktorým ako kresťania veríme, verejne. Samozrejme, chceme to robiť s rešpektom pred demokratickými pravidlami. 

Demokracia je založená na pravde o rovnosti ľudí. O rovnosti, ktorá nevyplýva z našej svetskej skúsenosti, ale z viery v to, že sme stvorení na obraz Boží. Z toho, a jedine z toho vyplýva, že napriek všetkým odlišnostiam, má každý človek v niečom veľmi hlbokom a podstatnom rovnakú hodnotu. Preto má aj právo aj na rovnosť pred zákonom. Táto úžasná idea vznikla v lone kresťanskej civilizácie a je našou povinnosťou ju chrániť. To ale neznamená, že demokracia môže fungovať len ak bude sekulárna. Otvorene dopredu hovoríme: budeme svojich blížnych presviedčať, že spoločnosť, v ktorej žijeme, nemôže byť hodnotovo neutrálna. Chceme, aby spoločnosť začala znovu rozoznávať dobro od zla, aby sa vrátila k uznávaniu základných hodnôt, budeme bojovať proti degenerácii, zastávať sa toho, čo je človeku prirodzené. Ide nám o dôstojný život, ktorý sa dá viesť i bez modly zvyšovania spotreby a podnecovania všetkého, čo dáva človeku zabudnúť na jeho základné poslanie a zmysel jeho existencie. 

Nikoho nechceme odsudzovať. Ide nám o pokojný život a spoluprácu s každým na každom dobrom diele. Ale vo svojom základnom spoločenskom postoji zotrváme. A budeme ho vždy otvorene hlásať. Nebudeme automaticky preberať postoje a idey prevládajúcej mienky, ktorá v sekulárnej spoločnosti často nahradzuje štátnu ideológiu totalitnej moci. V podmienkach politickej slobody túto prevládajúcu mienku živia predovšetkým médiá, ale ona preniká do všetkých sfér spoločenského života. I tradičná kresťanská demokracia sa často touto prevládajúcou mienkou necháva ovplyvňovať, aj keď niekedy veľmi ťarbavo a nepresne odsudzuje ich ohlasovateľa, teda hlavne médiá. Autentický kresťan má hľadať vždy pravdu. Iba tak sa oslobodí od ideologického zvádzania sekulárnej spoločnosti.

Požiadavku, aby sa kresťanstvo znovu stalo verejnou silou treba nastoliť nie preto, aby kresťania vládli. Túto požiadavku je potrebné presadzovať preto, lebo sekulárna spoločnosť nie je schopná zabezpečiť podmienky pre dôstojný život ľudí. A aj to je potrebné povedať celkom otvorene: Kresťanom vo verejnom živote nejde o to, aby život ľudí v našej spoločnosti sa stal bezstarostnejší, ľahší. Nejde o to, aby prinášal podnety, ktoré prehlušia základné otázky o jestvovaní človeka. To ponúka veľmi nepoctivo práve prevládajúca mienka sekulárnej spoločnosti. Tá prezentuje luxus a nákladný spotrebný život silných, zdravých a úspešných. Slabých, trpiacich, opustených a umierajúcich však odsúva až za okraj svojej pozornosti. Kresťanom v politike musí ísť o dôstojný život, ale pre každého. Možno skromnejší, ale plnší, a určite aj hlboko radostnejší: Pretože dáva zmysel a perspektívu každému človeku aj vo chvíľach nepohody, slabosti, utrpenia a smrti. Odmietame modernistickú ilúziu adrenalínového televízneho „šťastia“, odtrhnutého od reality, vzbudzujúceho túžbu vlastniť a spotrebovávať stále viac. Proti tomu ponúkame koncepciu skutočného životného dobrodružstva, drámy s veľkolepou perspektívou pre každého. Nie pre anonymnú spoločnosť ďalekej budúcnosti, ale pre každú i dnes žijúcu ľudskú bytosť.

Ale poslanie kresťanov vo verejnom živote je naliehavé aj z ďalších praktických dôvodov. Vyprázdnená sekulárna spoločnosť je svojou podstatou ohrozená zvnútra i zvonka. Kresťania, ak budú svojmu poslaniu verní, môžu v politike poskytnúť svojej spoločnosti silu a nového ducha. Požiadavka, aby sa kresťanstvo stalo znovu verejnou silou, teda nie je návratom k stredovekým koncepciám usporiadania spoločnosti. Je to nová požiadavka, vyplývajúca zo skúsenosti s novovekým vývojom našej civilizácie. Jej adresátom nie sú držitelia moci v sekulárnej spoločnosti. Nechceme sa im prosiť, aby nás k tomu tiež pustili, lebo nás je stále ešte dosť, a aj my sme voliči. To napokon sčasti aj robia, a cenou za to je kolaborácia s ich záujmami a kompromisy. Táto požiadavka je výzvou adresovanou nám, kresťanom, aby sme učenie, ktorému sme uverili, oveľa intenzívnejšie premietali i do verejného života. Dôsledne, odvážne a vždy s rozumom. Hlavne však so srdcom. Predovšetkým to potrebuje dnešný svet. 

Túto požiadavku Cirkev nenastoľuje dnes preto, aby si zabezpečila vlastné postavenie voči svetskej moci tak, ako to bolo v časoch zápasov o investitúru. Táto požiadavka sa pozdvihuje preto, lebo svet bez hodnotovej orientácie stráca kontrolu nad sebou. Takto o tom píše vo svojej vizionárskej knižke Zbigniew Brzezinski tesne po páde komunistickej diktatúry v Sovietskom zväze a v celej východnej a strednej Európe. Končí ju veľkým volaním po politickej potrebe spoločného mravného konsenzu v stále viac preľudnenom a tesnejšom svete dvadsiateho prvého storočia: „Alternatívou totálnej kontroly sa nemôže stať amorálny zmätok, ktorý by sa kontrole vymkol. Globálna kríza ducha sa musí prekonať, ak má ľudstvo získať vládu nad svojim osudom.“ (Zbigniew Brzezinski: Bez kontroly, Victoria Publishing, Praha 1993, 219.)

Toto je veľká úloha pre kresťanov vo verejnom živote, v demokratickej spoločnosti. O toto sa má usilovať nová kresťanská politika. Povedané s teológom a filozofom, kresťania musia „rozraziť žalár pozitivizmu, prebudiť vnímavosť človeka pre pravdu, pre Boha, a tým tiež pre silu svedomia. Musia priniesť odvahu žiť podľa svedomia a tak udržiavať schodnosť úzkej cesty medzi anarchiou a tyraniou, ktorá je súčasne úzkou cestou pokoja.“ (Joseph Ratzinger: Naděje pro Evropu?, Scriptum, Praha 1993, 36-37.)

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Matej Vagač; 12.11.2019, beseda TF FK.

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Dionýz Hochel, študentský aktivista v roku 1989; 12.11.2019, beseda TF FK.

O opojení

Autor: Pavol Tomašovič; text bol uverejnený v LT č. 37-38/2019, 30.10.2019.

Načo nám bola revolúcia?

Autor: Karol Moravčík; beseda TF FK 12.11.2019.

Sami proti sebe

Autor: Pavol Tomašovič
(Text vyšiel v časopise Literárny týždenník č. 33-34/2019 pod názvom: „Esej o strachu ľudí zo sociálnej izolovanosti: Sami proti sebe.“)

Rozhovor s generálom jezuitov

Tages-Anzeiger, 25.9.2019. Rozhovor viedol Michael Meier. Preklad: Timotej Masár SJ.

Čiernobiele videnie sveta

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, č. 15-16/2019.

Starosť o spoločenstvo

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, 7-8/2019, 27. 2. 2019, roč. XXXII.

Čierno-biela spoločnosť

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.

Kto a aký (prezident)?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12.2.2019.
1 | 2 | 3 | 4 | 5
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7