Nepodľahnúť vzdoru ani melanchólii

Tohtoročný nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, maďarský spisovateľ László Krasznahorkai, ponúka v knihe Melanchólia vzdoru diagnózu spoločenskej situácie a varuje pred naivnou vierou v revolučnú zmenu. Tá zväčša preberá mocenské maniere, ľahko sa spája s násilím či nenávisťou. Z hľadiska inšpirácie a paralel so súčasnou dobou vo mne najsilnejšie zarezonovala postava Jánosa Valuska. Ľudia ho pre bezprostrednosť a úprimnosť považujú za slabomyseľného. Snažia sa ho zneužiť. Jednak tí, ktorí majú aktuálne moc, ale aj tí, ktorí chcú moc prevziať. János sa nechá vo svojej dobrosrdečnosti a túžbe po priateľstvách vtiahnuť do pouličných protestov a zmien, ktoré stupňovaním nenávisti ústia do násilia a smrti nevinných. Až dôsledky a vytriezvenie z revolučného vzdoru urobia z Jánosa človeka bez duše. Stratil radosť a nádej, ktoré ho dovtedy sprevádzali aj v situáciách zdanlivo beznádejných. Svetlo slnka aj svit hviezd, ktoré mu boli oporou v najťažších chvíľach, vyhasli. Keď sa pozrel smerom k hviezdam, videl už len strop.

Koľkokrát som aj ja podľahol melanchólii aj vzdoru? Na jednej strane je strata starosti o to, čo sa deje okolo mňa, na druhej strane je nutkavý pocit meniť všetko, čo nezodpovedá mojim predstavám. Ako žiť a napĺňať zmyslom darovaný čas medzi týmito krajnými deštruktívnymi prístupmi k životu? Každým pokusom byť mostom medzi dvomi protipólmi, medzi rozhádanými stranami či ľuďmi, sa v povedomí väčšiny stávame slabomyseľnými ako János. Tými, ktorí nerozumejú pravde, za ktorú vraj treba bojovať proti tým, ktorí ju vidia inak. Koľkokrát mi bolo jasné, ako je všetko zlé? Aj to, kto je za to vinný. Jedným z posolstiev diela je schopnosť pozastaviť sa. Zaujať odstup od prenikajúcej melanchólie, apatie, vzdoru. Zdvihnúť pohľad od seba smerom k oblohe. Porozumieť, že každý človek je súčasťou sveta, ktorý nás presahuje, a preto má v ňom svoje miesto. Iba tak je apel na dôstojnosť človeka legitímny. Ak platí pre všetkých, nielen pre tých, ktorí sú v danom čase pri moci, či pre tých, ktorí si myslia, že im ju treba vziať.

Otázny koniec dejín

Keď po páde Berlínskeho múru prišiel Francis Fukuyama s knihou Koniec dejín a posledný človek, vyvolalo to v akademickom politickom svete diskusiu. Vyústila do odmietavej odpovede v diele Samuela Huntingtona Stret civilizácií, v ktorom sa pokúša vyvrátiť Fukuyamove tézy. Súčasná situácia potvrdzuje stret civilizácií, ktorý je na hrane katastrofy. Paradoxne, ako to vo svete interpretácií býva, majú obidva pohľady viacero inšpirujúcich rovín, a nie sú príliš vzdialené od reality. Zdanlivo nesprávna téza o konci dejín a poslednom človeku stojí z hľadiska európskeho vnímania predsa len na zamyslenie. Dejiny v pôvodnom zmysle vnímame aj ako nekončiace úsilie ľudstva o naplnenie ľudskej existencie v spoločenstve s druhými, vďaka tradícii a pamäti, čo uchováva podmienky pre život. V európskom chápaní nadväzujúc na grécku filozofiu a kresťanstvo stojí myslenie a úsilie zamerané na budúcnosť a hľadanie pravdy na porozumení, že nás pravda presahuje, a tak je proces hľadania ustavične otvorený. Otvorenosť bola fundamentom demokracie a diskusie, ako aj motívom odstraňovania hraníc, teda uvedomením si, že druhí rozširujú naše poznanie. 20. storočie naznačuje, že pôvodný európsky koncept otvorenosti k druhému i samotnému poznaniu sme opustili. Tam, kde sme uverili, že niet inej cesty, opúšťame pôvodný koncept otvorenosti. A to na úkor ľudí. Potvrdzujú to krízy, vojny a boje o interpretáciu pravdy a budúcnosti. Aj v súčasnosti sme v zajatí ilúzie, že jediný správny pohľad na svet je práve náš s dôrazom na liberálnu demokraciu, kapitalizmus, zisk a jednotlivca. Zredukovaný na systém, ktorý stratil svoje predpoklady. Z presvedčenia o jeho pravdivosti vyvodzujeme záver, že ho máme právo nastoliť aj v iných krajinách. Nemá v tomto kontexte tak trochu pravdu Fukuyama, že otvorený príbeh dejín sme uzavreli do systému, ktorý považujeme za jediný správny? A nestráca sa nám v systéme otvorená diskusia, komunikácia, myslenie, a teda aj človek?

Stratení v rýchlosti

Rýchlosť podnetov a informácií, ktorým sme vystavení, nedáva priestor na porozumenie kontextu, ani na kontinuálne myslenie či reflexiu. Sme nútení množstvo informácií buď odmietnuť, alebo prijať v takej podobe, ako sa k nám dostanú, či ako sa nám javia. To, čo absorbujeme v podobe informácií (in-formovania), je sformátované spracovanie udalostí. Kvôli technologickým možnostiam a rýchlemu prenosu je príbeh preformátovaný a kontext minimalizovaný. Tak, ako slovo nezachytáva a neuchopí pravdu, ale je len odkazom k naznačovanému, tak aj videné alebo čítané je len odkazom ku skutočnostiam, ktoré sú oveľa širšie. Videné vytláča to, čo sa nachádza mimo horizont videnia, pričom pri obraze máme skôr tendenciu nedomýšľať širšie súvislosti. Videné sa nám javí ako pravdivé. O to viac, o čo rýchlejšie sa mihá pred naším zrakom. Mizne napätie medzi javom, teda tým, čo je videné alebo predkladané, a skutočnosťou, ktorá sa nedá vtesnať do obrazu alebo správy.

Nemení sa nám pred očami svet otvorený pre pravdu, pre druhých alebo pre iný názor na bojisko o pozornosť a jedinú správnu interpretáciu? Nie sme ustavične tlačení stáť na tej správnej strane, pričom vieme len to, čo nám bolo cielene podsunuté? Čo a odkiaľ vieme o druhých, proti ktorým protestujeme, na ktorých nadávame? Čo vieme o sebe? Čo je reálne, čo je videné, čo je emócia a čo reflexia myslenia?

Objav rezignácie

Tereza Matějčková v knihe Kto tu hovoril o víťazstve? ponúka osem cvičení o filozofickej rezignácii ako formu, ktorá umožňuje vrátiť sa k premýšľaniu s vedomím, že pravda, podobne ako láska, sa nepresadzujú násilím, ani na úkor iných. Pravda a láska sa neodkrývajú v boji s druhým, ale spoločným bytím a žitím v láske a pravde, ktoré nás presahujú. Pravda a láska sa nedajú sprostredkovať technicky či virtuálne, môžeme ich odkrývať iba vstupom do reálneho sveta vzťahov. Pozrime sa bližšie, v čom vidí Tereza Matějčková príležitosť na zamyslenie prostredníctvom pojmu rezignácia. 

Rezignácia na naliehavosť podsúvaného a videného je jednou z možností, ako venovať čas a život tomu, čo je reálne, bezprostredné, oslobodené od rýchlosti a technického spracovania. Venovať sa príbehu, ktorý sa nezačína videním, ale v ktorom je videné iba parciálnou stopou jedinečného príbehu jednotlivca a spoločnosti. V tomto kontexte nemusí mať pojem rezignácia negatívny význam, ktorý si často s týmto pojmom spájame. Zo skúsenosti vieme, že slogan: „Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku,“ je účelovým zatiahnutím do davu tých, ktorí váhajú a premýšľajú, ktorí sa nechcú stať súčasťou masy.

Rezignácia nemusí byť odmietnutím života či apatiou vo vzťahu k jeho prejavom, ale porozumením, že ako jednotlivec nemám potenciál rozumovo uchopiť celok ľudského spoločenstva ani vesmíru. Môžem však svoju energiu a myslenie sústrediť na parciálne časti, v ktorých dokážem napĺňať zmysel svojej existencie.

Rezignácia je rozhodnutím s ohľadom na budúcnosť, je porozumením, že niečoho sa musím vzdať, aby som mohol získaný čas a priestor venovať tomu, čo je v mojich možnostiach, čo považujem za podstatné. Je porozumením tomu, že nie iní ovládajú môj svet, moje myslenie, ale ja reflektujem mnou žitý svet. V ňom sa nedá zvaľovať vinu na iných alebo na pomery, pretože som spolutvorcom daného priestoru a vzťahov. Príkladom je manželstvo. Ide o rezignáciu na nespočítateľné množstvo potenciálnych možností žiť život bez stálosti hlbších vzťahov, žiť život v náhode a ustavičnom čakaní na lepšie, na množstvo, v ktorom sa nakoniec moje ja stráca, pretože je ľahko zameniteľné a nezanecháva stopu v žiadnom trvalejšom vzťahu alebo rozhodnutí. Rozhodnutie pre spoločný príbeh je rozhodnutím venovať svoju energiu a čas konkrétnemu vzťahu, a preto je rozhodnutím aj pre zajtrajšok. Nielen pre seba, ale aj pre partnerku či partnera. Je rozhodnutím nestratiť sa v množstve, ale nájsť slobodu pre druhého.

Rezignácia súvisí aj s tým, čomu sme kedysi hovorili pokora. Pramení z vedomia a vďačnosti za život, ktorý nevlastníme, ale sme jeho súčasťou s autentickou schopnosťou ho rozvíjať a prispieť k jeho pokračovaniu. V tejto pokore je rezignácia na snahu dosiahnuť jedinú správnu interpretáciu, prinútiť druhých myslieť ako ja, logickým vyústením. Neznamená to rezignovať na poznanie a pravdu, naopak, nenárokovanie si správnosti vlastnej interpretácie nám umožňuje byť ustavične otvorení pre rozširovanie poznania. Takáto rezignácia na presviedčanie druhých či boj proti novým a novým nepriateľom uvoľňuje čas a energiu pre konanie toho, o čom hovoríme, že je správne.

Dlhodobé pobývanie v prostredí zmyslovej rozmanitosti vytláča autentické myslenie smerom k reflexívnym živočíšnym pohybom, bez možnosti na realizáciu. Tí, ktorí nás presviedčajú, že musíme niesť zodpovednosť a venovať čas aj tomu, kde sa rozhoduje bez ohľadu na náš názor, tí potrebujú len alibi v podobe súhlasu s ich konaním. Paradoxne, inak vzácny aktivizmus sa môže stať v rýchlej dobe škodlivým, ak sa stane bojom proti iným názorom. Teda, keď je aktívna pomoc namierená proti inému, keď budovanie pokoja je podmienené výrobou zbraní, hľadaním negatív či eliminovaním iného pohľadu.

Druhým pozoruhodným ziskom rezignácie na dobové, mediálne či tzv. aktuálne spory je získanie času. Ten sme stratili nástupom médií, ktoré svet zmenšili a priniesli do obývačky, na monitory zariadení. Stratili sme ho v okamihu, keď sme podľahli ilúzii, že obsiahneme svet a môžeme byť pri všetkom, čo mediálne prostredie považuje za dôležité. V tejto ilúzii sa ľahko dostávame do situácie, že na to podstatné nemáme čas. Ak nemáme čas, znamená to, že sme stratili i pojem, ktorý by proti nemu vystúpil do kontrastu: nemáme priestor odstúpenia od plynutia, nemáme nadhľad, alebo rečou tradície, večnosť. Ak nemáme odstup, stali sme sa súčasťou rýchlosti, ktorá je vyčerpávajúca. Je ako princíp kapitalizmu, ktorý chce z danej chvíle a daného človeka vyťažiť čo najväčší zisk. Bez ohľadu na dôsledky. Bez odstupu a reflexie sme stotožnení s dobou a časom, ktoré s nami unikajú do stratena. Neriadime sa tým, čo bytostne potrebujeme, ale tokom sprostredkovaných ilúzií a predstáv.  

Zachovať seba a realitu

Večnosť potom nie je mimo čas, ale je jeho štruktúrou. Na úrovni spoločnosti bola takouto štruktúrou tradícia, od ktorej sme sa však oslobodili. Žijeme aj vďaka technike už tak rýchlo, že sa dejiny a dejinné udalosti stali obťažné. Nevieme oddeliť podstatné od povrchného, príčinu od dôsledku. Kolujúce obsahy správ nami prechádzajú bez zastavenia, bez reflexie a možnosti vidieť kontext. Sme vystavení ich ustavičným výzvam a emočným poryvom, no strácame vzťahy s konkrétnymi ľuďmi, ktorí nie sú iba tým, čo vidíme. Plnohodnotne zažiť či porozumieť znamená prežívať nielen seba, ale aj celok, ktorého sme súčasťou, čo predpokladá rešpektovať aj tradíciu, z ktorej vychádzame.

Udalosti sme premenili na mediálne správy a ľudí redukujeme na základe výrokov vytrhnutých z ich životných príbehov. Mediálne správy generujú udalosti a mapy predchádzajú územie. Zamieňame túžby, predstavy a myslenie za realitu. No takto produkované udalosti neberú vážne ani ich tvorcovia. Ak si totiž v mediálnom priestore môže povedať každý, čo chce, odkrýva sa nepodstatnosť a prázdnota. V rýchlosti a množstve sa stráca napätie medzi tým, čo bolo videné a tým, čo zostalo skryté, medzi tým, čo bolo povedané a čo zostalo zamlčané.

Rýchlosť vytesňuje premýšľanie a tým aj pamäť. Situáciu sa snažíme zachrániť technicky, ale externá pamäť nemá nič spoločné s pôvodnou pamäťou človeka a ľudstva. Pamäť je totiž to, čo bytostne alebo premýšľaním prechádza nami, je to zvnútornenie. To, čo rezignovalo na povrchné, nestále a uchovalo v danej chvíli podstatné. To, čo obstálo v toku premien. To podstatné tvorilo napätie medzi plynutím a stálosťou, medzi telom a dušou, medzi jednotlivcom a celkom.

Diskusia a dialóg boli vystavané na podobnom napätí, ktoré sa však v rýchlosti redukuje do jediných správnych interpretácií. Bez tohto napätia, bez premýšľania a pamäti nemáme ani dejiny a Fukuyamova interpretácia o konci dejín získava oveľa jasnejšie kontúry.

Pravda zo zastavenia sa

Nemať čas, podľahnutie rýchlosti nám neumožňuje vstúpiť do premýšľania i do vzťahov. S tým prioritne súvisí aj strata identity. S chýbajúcimi komunitami a spoločnosťou, ktorým by sme venovali svoju energiu. K mysleniu patrí nielen pohyb myšlienok, ale aj ich zastavenie, konfrontovanie s druhými a realitou. Pri myslení, dialógu či diskusii nejde o rýchlosť, ani o víťazstvo nad druhým. Ide o schopnosť zastaviť sa, počúvať, premýšľať a byť ochotný prijať inú či širšiu perspektívu. Priestor, v ktorom sa dnes vedú diskusie, neumožňuje odkryť kontexty. Stratili sme rešpekt k tomu, čo nevlastníme, čo nás presahuje.

Pravda nie je o víťazstve nad druhým. Víťazstvo života nad smrťou sme zredukovali na víťazstvo „našej“ pravdy nad inou interpretáciou. Pravda či láska sa však stávajú realitou žitím, teda v tom, čo nás mení. Nie druhých, ale nás. Nie je to dnes tak, že my chceme meniť druhých? Pozrime sa napríklad na otázku práv. Rétorika práv vnáša do spoločnosti bojový potenciál. Presadiť svoje práva bez ohľadu na skúsenosť, tradíciu či druhých. Bez ohľadu na príbeh života, ktorého sme súčasťou. Práva nemôžu stáť na vízii, ktorá nepovstáva z reálnej skutočnosti. V prvom rade sú na stole povinnosti k ostatným, aby v danom spoločenstve vôbec mohol vzniknúť život a tým aj nárok na právo. Právo, ktoré popiera fundament, spoločnosť a jej pokračovanie, nie je právom.

Ako pripomína Tereza Matejčková, odvrátenou stranou boja za práva v mediálnej dobe býva skutočnosť, že ide často o rétoriku, ktorá vytláča mlčanie, ktoré nikto nepočuje. Tí, ktorých dôstojnosť je pošliapavaná, sú zväčša tí, ktorí nemajú šancu ozvať sa. Vytlačili sme ich nielen z diskusie, ale aj z myslenia. Práva sú tak hlavne pre tých, ktorých je počuť. Pre tých, ktorí dostanú priestor, alebo si ho uzurpujú na úkor iných. V takomto mlčaní ospravedlňujeme situáciu i stav spoločnosti, ktorý je na pokraji zrútenia. Podľahli sme presvedčeniu o nekončiacom rozvoji a produkcii, uverili sme rétorike mocných, že v mene mieru je dôležité produkovať deštrukčné prostriedky. Podľahli sme ilúzii blahobytu, pričom konzumom ožobračujeme planétu a ľudí tretieho sveta, obhajujeme slobodu, ktorú zároveň limitujeme pre tých, ktorí s nami nesúhlasia. Vyžadujeme hodnoty a charakter viac od iných než od seba. Aby sme dokázali odkryť, že sa touto cestou ženieme do záhuby, predpokladá to schopnosť zastaviť sa a reflektovať dôsledky.

Víťazstvo bez porážky

Rezignácia tak nie je stiahnutím sa zo sveta či utiahnutím sa do seba, je skôr podmienkou možnosti byť s druhými. Jedine z porozumenia, že moje vedomie si samo osebe nestačí, že pre poznanie sveta musím sčasti opustiť vlastnú perspektívu a prijať širšie horizonty a že som akceptovaný len vďaka druhým, môžeme plnohodnotne žiť. Potom nejde o víťazstvo nad druhým, nejde o ovládanie sveta a druhých, ale o hľadanie priestorov spolužitia. Tým vzniká priestor aj pre slobodu, ktorá nespočíva v boji, obrane či presadzovaní vlastných záujmov, ale v zaujatí správneho vzťahu k svetu, sebe a druhým. Preto potrebujeme odstup aj od seba. Vtedy je sloboda otázkou bytia, nie vôle. Iba tak môžeme obstáť v iracionálnej dobe, ktorá stratila hodnotové krytie. Demokracia, liberalizmus, solidarita, láska či šťastie sú totiž projekty, ktoré nemožno dosiahnuť vytesnením druhých, ani víťazstvom nad inak zmýšľajúcimi, ale hľadaním rezonancie, ktorá predpokladá otvorenosť mysle i srdca, otvorenosť k presahujúcej skutočnosti.

Zastaviť sa, premýšľať, vnímať nespravodlivosť a pokúšať sa spájať nie je ľahké a nedarí sa mi to. Keď už neviem, ako ísť ďalej, vyjdem za mesto, za jeho každodenný hluk a pokúšam sa pozrieť hore. Ponad naliehavé problémy k hviezdam. Nie je to útek. Je to pokus zastaviť sa, aby som sa mohol vrátiť späť a uvedomiť si, že nie je všetko zlé, že každý človek si zaslúži rešpekt, úctu a dôstojnosť. Bez ohľadu na to, aký zastáva názor. Nechcem s nimi a proti nim bojovať. S mnohými nesúhlasím, nerozumiem im, ale tak to v živote je.

Hviezdy nad nami dodávajú vnútorný pokoj. Kto tu hovorí o víťazstve? Stačí byť. S druhými v živote.