Dnes je 21.04.2024    meniny má: Ervín Prihlásiť
title teoforum

MOJA EURÓPA

MOJA EURÓPA Fínsko

Fínsko

Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

K textu Václava Bělohradského: „Žijeme v prevrátenej demokracii“.

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 19. 9. 2023.

Oslovili ma dve veľmi výstižné charakteristiky, ktoré sú aktuálne aj u nás: 

a) „demokracia menšín“ verzus demokracia neorganizovanej väčšiny; b) apokalyptická politika a deštrukcia demokracie, ktorá je „halierovým mariášom“.

Je to skvelá analýza. Ale pripomína mi anekdotické vyjadrenie (azda Chestertona?) o britskom zdravotníctve. Ono sa vraj uspokojí so stanovením dokonalej diagnózy. O terapiu sa už nezaujíma. Preto text napokon vyznieva pesimisticky. Demokracia, ako si ju predstavujeme, ako by sme ju dokázali mať radi (a v našich úvahách iste ešte máme), sa rozkladá. Akoby sme stáli pred voľbou (aj u nás už 30. 9. 2023, ale v zásade je to akási existenciálna voľba súčasnej doby) medzi návratom k politike pevnej ruky alebo rozkladajúcou sa demokraciou, ktorá v podstate využíva tiež autoritárske metódy.

Václav Bělohradský to vystihol presne. Ale ani v najmenšom sa nepokúša o terapiu. Vlastne iba naznačuje, ako to bolo fajn, keď väčšina pod kontrolou a tlakom opozičnej menšiny rozhodovala o pravidlách i o tom, ako sa vládlo, ale sám uznáva, že to bola „halierová hra“, teda že nešlo o bytie a nebytie. Vo chvíli, keď o to ide, a to naznačuje, že v prípade životného prostredia to tak je, tak len konštatuje, že nastupuje celkom logicky „apokalyptická politika“, ktorá nechce a ani nemôže vyjednávať a rešpektovať politiku, ktorá je v opozícii voči nej, lebo hrozí katastrofa. Preto ju chce zničiť. Ale tým dochádza k deštrukcii toho, čo sme doteraz vnímali ako demokraciu.

Prívlastky pluralitná, liberálna, Bělohradský nepoužíva, ale celkom správne hovorí o demokracii, ktorá takou bývala, nie o demokracii, o ktorej hovorili aj totalitné režimy, pretože využívali niektoré demokratické mechanizmy, ale nerozumeli (nechceli rozumieť) ich účelu a duchu. A pes je zakopaný (podľa mňa) práve tam. Za technikou, ktorá vytvára demokratický režim vždy jestvovala nejaká predstava ľudí, nejaké idey, ktoré akceptovali, ktorým uverili. Lebo moc nemôže dlhodobo fungovať len za pomoci vládneho donútenia. (Talleyrand: S bodákmi sa dá urobiť všetko, ale nedá sa na nich sedieť.)

Po rozpade stredovekých koncepcií moci v ostrých zápasoch o novú podobu správy verejných vecí prišli idey, ktoré sa stali základom toho, čo dnes nazývame demokraciou. Zrodili sa z kresťanského ideového základu. Veď kde inde dokážu ľudia vnímať idey ako sú rovnosť, sloboda a bratstvo ako hodnoty, za ktoré sa vyplatí bojovať a aj umierať, ak nie v civilizácii, ktorá vyrástla z kresťanstva? Ten kresťanský ideový základ vtedy prežíval dramatickú obrodu a reformu. Lebo stredovekým koncepciám tak trochu zavadzali. V novoveku ich znovu pripomenuli noví učenci a bojovníci. I oni však čerpali z kresťanského pohľadu na človeka, na jeho miesto vo svete a zodpovednosť voči Bohu i ľuďom. Locke, Montesquieu, Rousseau, otcovia americkej ústavy, to všetko boli kresťania. Čerpali z toho, čomu nepochybne verili. Nebola to ale oficiálna katolícka cirkev. Tá ich diela v tých časoch dávala na index, bránila sa tomu a zväčša podporovala všetko to, čo pripomínalo stredoveké formy. A prehrávala vo svete i vo svojom vnútri.

Tomáš Halík prehovoril nedávno na zhromaždení Lutherskej federácie v Krakove. Svoje vystúpenie nazval „Sme na prahu novej reformácie“. Vo svojej prednáške vyšiel z pôvodnej reformácie, ktorú kresťanstvo zažilo nielen vystúpením Martina Luthera, ale i zásadnou duchovnou obnovou vo vnútri katolíckej cirkvi. Pripomenul veľkých katolíckych mystikov tej doby – Teréziu z Avily, Jána z Kríža a Ignáca z Loyoly. Toto všetko podľa mňa zrodilo i tie veľké idey, ktorými reformne zmýšľajúci kresťanskí myslitelia priniesli základné postuláty demokratického usporiadania spoločnosti.

Ľudstvo sa totiž vyvíja. Tento dynamizmus náš niekedy vyrušuje, ale ak ho ignorujeme, tak si začneme skôr alebo neskôr rozumieť s inkvizíciou v tom najpejoratívnejšom význame, v akom sa o nej hovorieva. Som presvedčený, že tento dynamizmus vložil do diela, ktoré stvoril, sám Boh, a našou úlohou je pozorne sledovať, čo prináša. Pohodlnosť v tom, na čo sme si zvykli, určite nepatrí ani k arzenálu cností, o ktorých hovoril náš Majster.

Preto nás nemusí vyrušovať, že i demokracia v 21. storočí si nevystačí s tým, s čím začínala, ba už ani s tým, na čo sme nadviazali v roku 1989. I teraz potrebujeme ľudí, ktorí budú hľadať hlbšie korene, ale hlavne idey, čo budú mať potenciál osloviť súčasnú a budúce generácie. A tu sa opäť mnohé oficiálne štruktúry katolíckej cirkvi (a nielen katolíckej, oveľa viac pravoslávnej a často aj evanjelici) inštinktívne správajú podobne ako v 16. až 19. storočí. Toho, čo oslovuje nové generácie sa ľakajú, a namiesto toho, aby hľadali kresťanskú odpoveď na nové otázky, takú, čo by sa nehlásila pohodlne k nejakej jestvujúcej autorite, ale ktorá by poctivo hľadala, zaujala a priťahovala, namiesto toho sa uzavierajú do doktrinálneho exilu. Strácajú vplyv a svet nechávajú napospas živelnému vývoju. Ak si pozorne všímame, nikto však neprichádza s nejakou skutočne novou, osviežujúcou ideou, ktorá by dávala nádej. Ak to nebudeme my, kresťania, tak podľa mňa ani taká idea nepríde.

Tomáš Halík v tejto súvislosti povedal veľmi presne: „Tam, kde cirkev uzatvára ,registrované partnerstvoʽ s politickou mocou, zvlášť s nacionalistickými a populistickými stranami, vždy na to tvrdo dopláca. Keď sa cirkev necháva skorumpovať politickým režimom, stráca najprv mládež a kriticky mysliacich vzdelaných ľudí; nostalgia po minulosti, po manželstve cirkvi a štátu, zbavuje cirkev budúcnosti. Keď cirkev vstupuje do ,kultúrnych vojenʽ so svojím sekulárnym prostredím, vychádza z nich vždy ako porazená a deformovaná; kultúrne vojny prehlbujú proces exkulturácie a sekularizácie.“ (Do kruhu tohto myslenia zapadol aj pastiersky list našich biskupov k voľbám, čítaný 17. 9. 2023.) Koncil podľa Halíka započal éru novej reformy kresťanstva, nielen katolíckej cirkvi, a František v nej svojimi ideou synodálnej cirkvi pokračuje.

Akú odpoveď nám tieto texty a úvahy dávajú pre celkom praktické rozhodovanie v nadchádzajúcich voľbách? Ako člen Kresťanskodemokratického hnutia chcem povedať: Dajme mu ešte šancu. Je to pluralitná pospolitosť a tak trochu zmietaná medzi tým starým a novým. Som presvedčený, že treba hovoriť o tom novom, a chcem o to aj zabojovať. Lebo skutočné odpovede na dilemy, rozkladné tendencie a nebezpečné trendy, ktoré budú schopné reagovať na vojnu i vnútorný rozklad, môžu priniesť iba kresťania, ktorí porozumejú tomu, čo sa deje v dnešnej ľudskej rodine. Povedané slovami Halíka: Kresťania, ktorí dokážu rozlišovať medzi duchom doby, ktorý je rečou tohto sveta, a znameniami doby, ktoré sú Božím slovom v udalostiach vo svete, spoločnosti a kultúre.

Voľby a ich kontext

Autor: Pavol Tomašovič; rozhovor pre My Trnava, 30. 9. 2023: mytrnava.sme.sk

"Prevrátená" demokracia

Autor: Karol Morvačík; Beseda TF FK, 19. 9. 2023.

Postrehy k rozhovoru Václava Bělohradského

Autorka: Zuzana Vargová; Beseda TF FK, 19. 9. 2023.

K textu Václava Bělohradského: „Žijeme v prevrátenej demokracii“.

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 19. 9. 2023.

Nepodľahnúť únave

Autor: Pavol Tomašovič; napísane pre NzR júl/2023.

Nesamozrejmosť

Autor: Pavol Tomašovič, napísané pre NzR 10/22, Trnava, december 2022.

Vianočné inšpirácie

Autor: Pavol Tomašovič, 24.12.2021.

Povedať „nie“ ekonomike vyraďovania

Autor: Pavol Tomašovič, príspevok do Besedy TF FK o pápežovi Františkovi a kapitalizme; 9. 3. 2021.

František proti ľahostajnosti

Autor: Ivan Šimko, príspevok do Besedy TF FK o pápežovi Františkovi a kapitalizme; 9. 3. 2021.

Politicko-náboženské zaradenie

Autor: Pavol Tomašovič; Beseda TF FK, 10.11.2020.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7