Dnes je 23.05.2019    meniny má: Želmíra Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Starosť o spoločenstvo

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, 7-8/2019, 27. 2. 2019, roč. XXXII.
Na základnej škole nás pani učiteľka chcela naučiť premýšľať o tom, čo počujeme. Postavila nás do radu a prvému niečo potichu pošepkala. Ten to povedal druhému, druhý tretiemu a posledný vyslovil nahlas to, čo počul. Takmer vždy zaznelo na záver niečo úplne iné než na začiatku. V reťazci interpretácií si každý zaradil počuté do vlastného porozumenia sveta. A keďže v medzičlánkoch vznikali rôzne korekcie pôvodného textu, konečný výsledok bol pre všetkých prekvapením. Často si spomínam na túto skúsenosť, najmä keď vidím a počujem množstvo „zaručených“ informácií a premýšľam, čo bolo ich pôvodným obsahom či cieľom. V tomto množstve však nemôžem metódu korekcie aplikovať na všetky dostupné podnety. Problém je zložitejší aj preto, že sa nielenže nenachádzame v rovnakom prostredí a nastavení pre počuté, ale do hry vstúpila aj vizualizácia, ktorá má silný vplyv na zaradenie informácií do kategórie „skutočné“. Interpretáciu reality oveľa rýchlejšie než hovorená reč posúvajú médiá a internet, a tak sa stáva spätný pohľad na to, čo bolo pôvodom interpretácie, zväčša nemožné. Aj keby sme na proces komunikácie a posúvania informácií nazerali pozitívne, nevyhli by sme sa istej dezinterpretácii. Nebola by podmienená len rôznym vnímaním sveta, myšlienkovým a citovým nastavením interpretov, ale aj množstvom a rýchlosťou, v ktorej proces prebieha.

Čoraz neistejším sa stáva aj samotné pozadie a podhubie komunikácie. Pôvodný cieľ médií, ktorý legitimizoval ich postavenie v spoločnosti, spočíval na informovaní o dôležitých udalostiach spoločenského života. Jeho postupnú premenu naznačil Jürgen Habermas vo svojom diele Štrukturálna premena verejnosti. V závere knihy upozorňuje na „pretrhnutú komunikačnú sieť kriticky diskutujúceho publika súkromných osôb“ (s. 365), z ktorého pôvodne vzišla verejná mienka. Prináša to jej rozklad na neformálne mienenie súkromných osôb bez konfrontácie s publikom a na formálne mienky publicisticky i mediálne činných inštitúcií. Vzniká tak množstvo protichodných interpretácií, ktoré nemajú rovnaký vzťah k realite a spoločný cieľ, pričom ich dôvod a vznik pramení viac v presviedčaní a sebaprezentácii než v hľadaní faktov. Problém zmätenia v otvorenom mediálnom prostredí nastáva podľa Habermasa v tom, že „publikum neorganizovaných súkromných osôb si nerobí nárok na verejnú komunikáciu, ale na presadenie verejne manifestovaných mienok vo víre demonštratívne či manipulačne rozvinutej publicity“ (s. 365). Strata kritickej publicity vo verejnom priestore, čiže strata konfrontovania každej informácie s realitou a kontextom prináša zmätok i stratu pôvodného rozmeru verejnosti.

Pretrhnutá sieť s realitou

Od doby, keď Habermas naznačil pretrhnutie siete s pôvodnou realitou, sa tento proces stal oveľa intenzívnejším aj vďaka internetu a sociálnym sieťam. Uvoľnenie z väzieb kultúrnych a spoločenských vzťahov a zhutnených skúseností života síce zrýchlilo pohyb a dostupnosť informácií, no zároveň interakciou v iných časopriestorových podmienkach a súvislostiach vytvorilo neprehľadné množstvo nových i fiktívnych kontextov, spôsobov ich začleňovania či použitia. Je preto veľmi ťažké hľadať korene a dôvody sekundárnych javov, ktoré nám v mediálnom priestore tečú každú sekundu. Ešte ťažšie je konštatovať, čo je v tom či onom prípade interpretácie pravdivá výpoveď o realite. Vo viacerých oblastiach života sa pohybujeme len vo výňatkoch širšieho kontextu, nehovoriac o zinscenovaných či nereálnych konštruktoch. Nejde už len o tradičné medzigeneračné nedorozumenia, ale v rámci jednej generácie sa stretávame s paralelnými nespojiteľnými víziami a predstavami. Živia sa vytvorením vlastných premís a sietí viazaných rôznymi túžbami, pričom informácie sú odstrihnuté od ďalšieho zvažovania. Svet myslenia sa rozpadol na množstvo nesúvislých blikajúcich sklíčok a každé z nich si nárokuje na celkový odraz pravdy. Vzniká pestrý blikajúci začarovaný kruh, ktorý urýchľuje tendencia presadiť sa čím skôr a zostať čo najdlhšie viditeľný. Zostávajúci voľný priestor je ešte intenzívnejšie zahusťovaný interpretáciami, ktoré sú pre rýchlosť, sledovateľnosť a údernosť zhustené do extrémnej podoby, pričom obsahy ostávajú vyprázdnené. Množstvo svetla nás oslnilo tak, že nevidíme podstatu. Na prvý pohľad paradoxne, no v línii kontinuity ľudského myslenia zákonite sa množstvo informácií a interpretácií kvôli zjednodušeniu a pokračovaniu zužuje do dvoch, maximálne troch prevládajúcich režimov reči. V množstve je toto zužovanie pohľadov zároveň umocňované tendenciou, kde je opačný názor automaticky považovaný za zlý.  V agresívnejšom prostredí, podnecovanom práve neprehľadnosťou, dokonca za nebezpečný, pretože ohrozuje rýchlosť posúvania nových správ. V takomto nastavení sa prirodzene posúva komunikácia k čoraz vyhranenejším a extrémnejším polohám. Zasahuje čoraz viac podvedomie, ktoré si prostredníctvom takýchto informácií ventiluje frustrácie definovaním vinníkov za vlastný neúspech. Najjednoduchšie modely transformácie neúspechu vznikajú presunom osobnej zodpovednosti na inštitúcie, politiku či inak zmýšľajúcu skupinu.

Obava z obhajoby pôvodných hodnôt

Pôvodné hodnoty, ktoré nielenže stabilizovali väčšie spoločnosti, ale umožňovali spoluprácu a generačné pokračovanie, sa v prostredí permanentného spochybňovania a individuálneho presadzovania javia ako brzda vo vývoji, ba dokonca sú označované ako diskriminačné. Vo verejnom priestore tak nastupuje korektnosť, ktorá nekriticky presadzuje väčšinové či módne trendy. Ako naznačuje Michel Houellebecq vo svojom románe Podvolení, z politicky korektného prístupu ku všetkému novému a inému, kde každý mal obavu presadzovať hodnotový systém, sa stala beztvará zmes (s. 117-118). Strach rozprávať a presadzovať pôvodné hodnoty prežitia a spájania spoločnosti vychádza z obavy ľudí, že budú mediálne a verejne napadnutí ako netolerantní a nedemokratickí. V prostredí, kde sa síce hovorí o tom, že nemožno kradnúť a treba mať v úcte každého človeka, no automaticky sa každý inak zmýšľajúci považuje za netolerantného či smiešneho, miznú akékoľvek predpoklady pre žité hodnoty. Tie totiž, ak sú hodnotami, majú trvalejší charakter než je dĺžka mediálnej kauzy a na rozdiel od sveta reklamy a okamžitého presadenia ich preveruje čas. 

Nebezpečenstvo totality

Beztvaré, no nespokojnosťou bublajúce podhubie je živnou pôdou pre nástup totalít. Dlhšie trvajúca bezhraničnosť, rýchlosť a neprehľadnosť, kde má každé individuálne rozhodnutie rovnakú váhu a právo na presadenie, prirodzene destabilizuje to, na čom spoločnosť stojí. Na vytváraní stabilného a bezpečného prostredia pre život človeka v nej. Predpokladom jej existencie je schopnosť dohody o elementárnych pravidlách a hodnotách. Tie musia zabezpečovať nielen dnešok, ale vytvárať predpoklady aj pre zajtrajšok. Individuálne predstavy musia mať svoj priestor, no nemôžu podkopávať piliere spoločenstva, bez ktorého by nikto nebol sám sebou. Dohoda spolužitia predpokladá mieru kompromisu, kde sa časť individuálnych predstáv a túžob podriadi spoločnému pokračovaniu života. Jeho základný princíp nie je postavený na ideológiách ani na ekonomických ukazovateľoch, ale na akceptácii jeho zrodu, udržania a pokračovania. V rámci spoločnosti a spolupatričnosti sa podieľame na jeho sociálnej kvalite. Nestojíme preto jeden proti druhému, ako súper či potenciálny nepriateľ. V ideálnom nastavení sme tu jeden pre druhého. Napriek tomu napätie medzi individuálnymi predstavami navzájom či spoločenským modusom nemusí mať deštruktívny či konfrontačný náboj. Môže byť podnetom k tvorivému procesu a individuálnemu uplatneniu. Predpokladá však mieru trpezlivosti, vynaliezavosti a času. Tomu by mal napomáhať a zodpovedať aj verejný priestor komunikácie. Predovšetkým  tých médií, ktoré tvrdia, že sú v službe verejnosti. Dominujúci výber len toho, čo vyvoláva napätie, vybočuje z bežného reálneho života či vyvoláva nové, často nereálne túžby, by mal byť nahradený širšou starosťou o spoločnosť a komunikáciu v nej, a nie elimináciou diskurzu v prospech jedného či populárneho videnia sveta. Vo verejnom priestore má individuálny záujem svoje miesto, no nemôže zahmlievať základný rozmer starosti o obec a svet. Spájať by nás tak nemalo hľadanie nepriateľa, ale starosť o spoločenstvo ľudí a porozumenie svetu.

Použitá literatúra:

Habermas, J. (2000): Strukturální přeměna veřejnosti. Prel. A. Bakešová, J. Velek. Praha: Filosofia.

Houellebecq, M. (2015): Podvolení. Prel. A. Beguivin. Praha: Odeon. 

Čiernobiele videnie sveta

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, č. 15-16/2019.

Starosť o spoločenstvo

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: Lit. týždenník, 7-8/2019, 27. 2. 2019, roč. XXXII.

Čierno-biela spoločnosť

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.

Kto a aký (prezident)?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12.2.2019.

Médiá, realita a demokracia

Autor: Pavol Tomašovič. Text bol skrátene uverejnený v časopise Literárny týždeník č. 19-20/2018.

Kresťansko-sociálny manifest

Autor: Karol Moravčík
(Referát na podujatí Kreditu - kresťanskodemokratickej akadémie, Bratislava, 30.3.2016.)

MDŽ

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha; Priateľkám 45. pozdrav z exilu k MDŽ; Zürich, 8. 3. 2014.

Ježíš nebyl Evropan

22.8.2012 11:08:12
Rozhovor redaktora Josefa Bruckmosera snáboženským sociologem José Casanova.
Překlad: Peter Žaloudek

Helmut Schüller k Veľkej Noci 2012

10.4.2012 11:04:15
Rozhovor pre rakúsky časopis Oesterreich
Preložil a spracoval: Peter Žaloudek

Reakcia Helmuta Schüllera na prejav Benedikta XVI.

Postrehy z diskusie v ORF 5. apríla 2012
Autor: Peter Žaloudek
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7