Voľby a ich kontext

Áno, aj keď s veľkou dilemou.

Zúčastňujete sa volieb pravidelne?

Pred rokom 1989 som voliť odmietal, od roku 1990 som volil v každých voľbách.

Pochádzate z disidentskej rodiny, váš otec pracoval v uránových baniach, čo pre vás znamená aktívne volebné právo?

Podieľať sa na spoločnom príbehu a to aj delegovaním právomocí hodnotovo blízkemu subjektu.

Čo by si mohol myslieť o súčasnom záujme o voľby Ľ. Štúr a všetci tí, ktorí za to bojovali? 

Štúr by sa zrejme divil. Napriek tomu, že sa podarilo presadiť používanie spisovného slovenského jazyka, si nielenže nerozumieme, ale jazyk zneužívame jeden proti druhému. Namiesto komunikácie často uprednostníme hľadanie nepriateľov, urážky a prehlbovanie nenávisti. Strácame povedomie o spoločnom dobre. Akoby reč prestala slúžiť na hľadanie dorozumenia, a stala sa skôr nástrojom, ktorým rozdeľujeme a zraňujeme tých, ktorí s nami nezdieľajú rovnaký názor. Zahľadení do seba strácame spoločný obzor.

Vzhľadom na percentuálnu účasť vo voľbách, ktorá na Slovensku nebýva vysoká, o čom to svedčí, ako o národe, o Slovensku? 

Z volieb sme primárne spravili boj. Politici mobilizujú voličov na svoju stranu proti tým druhým. Viacerí už zrejme nechcú bojovať, ani voliť takzvané menšie zlo. Prestávame veriť politike, ktorá sa nám vzďaľuje. A taktiež nám chýba užší kontakt so stranami, ktoré okrem pár výnimiek nemajú regionálnu základňu. Politika sa stáva čoraz viac virtuálnou. Volič rieši často iné problémy, ako sa riešia v parlamente.

Každý kto pracuje so slovom, hlavne v médiách, by sa mal zamyslieť nad tým, ako zrkadlí realitu. O politikoch a politike totiž vieme predovšetkým z médií. Ak je tu nedôvera, niekto ju sprostredkoval a šíril. Záchranou demokracie by podľa môjho názoru mohla byť komunálna politika. Veľké médiá ju zväčša ignorujú, azda až na škandály. Avšak aj do komunálneho prostredia sa zmenou osobnej komunikácie na komunikáciu sprostredkovanú implementovalo delenie a hra na imidž, čím sa postupne vytráca kontinuálna starosť o obec.

Slovensko má tak trochu aj smolu. Obdobie formovania národných štátov a politickej kultúry na začiatku dvadsiateho storočia prinieslo model spoločného štátu, no vznik prvého Slovenského štátu bol oneskorený a v područí mocenských dohôd pod diktátom Hitlera. Vznik samostatného Slovenska v roku 1993 sprevádzali zásadné spoločenské zmeny, na ktoré sme neboli dobre pripravení. Rýchlo sme sa chceli mať lepšie, kopírovali sme cudzie modely, pričom sme hodnoty podriadili financiám. Chýbajúce autority, stabilné inštitúcie či racionálny spoločenský diskurz absentujú dodnes. To spôsobuje zbytočné nedorozumenia aj neobjektívny pohľad na národ, čím sa formuje podhubie pre vzdor a extrémizmus. Dnes nám v strede spoločnosti narastá tzv. mlčiaca väčšina, ktorá sa nechce zapájať do sporov, ktoré sa zdajú nezmyselné pre konkrétny ľudský život.

Mnohí sa vyhovárajú, že nemajú koho voliť, že aj tak nič nezmenia, čo si myslíte o tejto skupine nevoličov?

Myslím si, že to súvisí so stratou dôvery, ktorá je výsledkom viacerých sklamaní, chýbajúcej zodpovednosti a stavu verejného mediálneho diskurzu. Žiaľ, ten je u nás už roky vyhrotený. Buď je človek za alebo proti. Jednoznačný čiernobiely postoj bez reflexie, bez premýšľania a alternatívnych riešení. Zdiskreditovali sme viaceré verejné inštitúcie, národné a občianske združenia i mnohých jednotlivcov. V rýchlo tečúcom prúde informácií bez kontextu nemajú ľudia šancu overiť si výroky politikov. Okrem pravoverných prestávajú veriť aj médiám. Cítia, že život prináša iné problémy, ako sú tie, ktoré sa prezentujú. Vznikli strany bez regionálnej základne, kde bola šanca overovať v malom, či ide danej strane alebo hnutiu o spoločné dobro. Mnohých, ktorí sa uchádzajú o volené posty, poznáme len z mediálneho prostredia, ale nie z konania v reálnom živote. Ľudia sa takto zrejme už viackrát sklamali a nechcú legitimizovať tých, čo len rozprávajú. O to viac, ak sa namiesto skutočnej diskusie vedie len takzvaná korektná politická reč alebo sa podsúvajú mediálne heslá.

Politiku sledujete, ako by ste zhodnotili politické kampane strán, resp. ako ju hodnotíte v posledných rokoch?

Pokračujeme v stavaní „babylonskej veže“. Časť politických subjektov si platí agentúry, ktoré ich naučia nielen to, ako sa správne vyjadrovať a vyhnúť priamej odpovedi, ale zároveň ich aj prezentujú ako prací prášok: po použití bude všetko biele. A nie je, ani nebude. Dostali sme sa do stavu, keď slová a ich reálny obsah boli vyprázdnené a nahradené emóciou. Racionalita sa stiahla do úzadia. Ide skôr o imidž a presadenie sa na úkor iných. Chýba nadhľad, ktorý sa kvôli sledovateľnosti vytratil aj z médií. Väčšia časť moderátorov a komentátorov sa v snahe urýchliť cestu k ideálnej spoločnosti angažuje pre jednu či druhú stranu. Bez priznania farby sa skrývajú za objektívnosť. Avšak cieľom diskusie by nemalo byť nachytať hosťa na hruškách či vynášať súdy. Prestali sme vnímať, že slovo proti iným je zbraňou a vo verejnom priestore dokonca atómovou.

Nemožno však viniť iba samotné médiá. Na simulácii reality sa podieľame všetci. Ide o širší problém, ktorý súvisí s uprednostnením ziskov pred hodnotami, ktoré overuje skúsenosť a čas. V rýchlosti, ktorej podliehame, sme zabudli, že ideálna demokracia je vízia, ku ktorej sa môžeme celoživotne len približovať. A to za predpokladu pretrvávajúcej úcty k druhému. Myslím si, že tento aspekt by mali reflektovať aj politické programy kandidujúcich strán. Žiaľ, práve programy zohľadňujúce vzájomné vzťahy a spolužitie sa vytrácajú.

Debaty, bilboardy, sociálne siete, drvivá väčšina názorov, príspevkov sú často urážlivé, obviňujúce, nechýbajú osobné útoky. Je toto správna cesta?

Sebaprezentácie, ktorým sme podľahli, nie sú cestou. Voľby by mali byť výsledkom aj rekapituláciou štvorročného úsilia, ktoré nie je len o uplatňovaní moci, ale hlavne o schopnosti spolupracovať, reflektovať a viesť korektné rozhovory aj s opozíciou. Problém našej spoločnosti vidím aj v tom, že sme akceptovali nesprávnu skratku, že politika je bojom opozície s koalíciou. Popierame tým samotný princíp delegovania moci i demokracie. Opozícia či vláda nie sú primárne protivníkmi, sú partnermi. Inak ignorujeme časť verejnosti. Princíp, ktorý u nás prevláda, je ako rakovina, pri ktorej rýchlo rastúce bunky požierajú telo svojho nositeľa. Tento boj skrývame za ideály, údajný rast a budúcnosť, no nevšímame si, že požierame prítomnosť i sami seba. Boj je natoľko úmorný, že občan zostáva na vedľajšej koľaji. Myslím si, že bez otvorenej diskusie medzi vládou, opozíciou a občanom nie je naplnený princíp demokracie. Hlas občana má byť v parlamente vypočutý, a nie umlčaný. My sme politiku zosobnili do pár mien a vodcov natoľko, že sa nám postupne stráca občan a vec spoločná.

Ako by ste zhodnotili politickú kultúru Slovenska?

Obávam sa, že s kultúrou to nemá dnes nič spoločné. Ku kultúre patrí vzájomný rešpekt, úcta, kultivovaný dialóg a pokus o hľadanie konsenzu. Pôvodná demokracia v starovekom Grécku bola oslobodená od súkromných záležitostí a politika riešila iba veci spoločného dobra. Dnes hranica medzi súkromným a verejným mizne, pretriasame súkromie politikov a čoraz viac aj súkromie občanov, čo je v príkrom rozpore s pôvodným konceptom demokracie. Politika sa nemá miešať so súkromím. V tejto úvahe sa odvolávam na Hannah Arendtovú, ktorá vo svojej knihe o pôvode totalitarizmu odkryla, že strata súkromia vedie k totalite. Je zaujímavé, že toto nerozlišovanie súkromia a vecí verejných presadzujú aj takzvané liberálne strany, čím zrádzajú podstatu, ku ktorej sa hlásia. Čím menej štátu tam, kde si veci vieme usporiadať sami ako slobodní jednotlivci.  

Čo jej chýba? Prečo to dospelo až sem?

Čím viac komunikačných možností máme, tým menej si rozumieme. To je podľa mňa ten paradox, babylonská veža. Nie sú vinné samotné technológie či médiá. Chybné je skôr zjednodušovanie pravdy a tiež nepochopenie, že realita je zredukovaná do obrazov, slov a znakov. Chybný je často aj náš prístup k technológiám a snaha použiť ich len pre vlastný prospech a prezentáciu. Opúšťame prirodzené komunity, ktoré nahrádzame skupinami na sociálnych sieťach.

Zlom v dôvere k médiám sa prevažne spája s nástupom sociálnych sietí, s ktorými chceli tlačené a elektronické médiá udržať krok. Začali preberať ako relevantné obsahy zo sociálnych sietí a dali ich na jednu úroveň s informáciami z reálneho sveta. Informácie sa zliali s emóciami, subjektívne s objektívnym, pretože podstata sociálnych sietí je iná, než je pôvodný koncept verejných médií. Stratili sme pevný breh, pri ktorom sa dá zastaviť, pozorovať a racionálne reflektovať to, čo sa okolo nás deje. Takto sa na nás skôr lepia peny tečúcej riavy, ktorej sa stávame súčasťou. Už nejde len o Baumanovu tekutú dobu, žiaľ, aj mnohí z nás sa stávajú tekutými subjektami. Preto tá absencia identity, to dovolávanie sa údajných individuálych práv.

Dnes sú sociálne siete plné politiky, názorov a náhlych vzplanutí, ktoré sa ďalej považujú za relevantný zdroj, ako by to malo podľa vás fungovať?   

Dôležité je vrátiť sa k žitým, a nie iba k sprostredkovaným komunitám. Ak si chceme uchovať pevnú pôdu pod nohami, tak potrebujeme obnoviť kontinuálne a racionálne myslenie. Bez myslenia strácajú slová zmysel. Už nejde o „neveriaceho Tomáša“, ktorý musel vidieť, aby uveril. Na nás sa valí toľko podnetov a obrazov, že takmer žiadny z nich nedokážeme vsadiť do širšieho kontextu. Nanovo by sme mali oprieť nielen svoje ruky, ale aj svoje myslenie o reálne vzťahy, priateľstvá a diskusie. Začať demokraciu zdola. Starosťou o obec, mesto, samosprávny kraj. Nehľadať nepriateľov, ale tých, ktorým podobne ako nám záleží na kvalite života.

Dá sa to v súčasnosti ešte zmeniť podľa vás k lepšiemu? Kde by muselo prísť k tomu uvedomeniu? U politikov či verejnosti?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.

Reflexia diskusie s Helmutom Schüllerom
Autor: Jaromír Hánečka