Povedať „nie“ ekonomike vyraďovania

Nie je zdrojom nerovnosti a kríz redukcia videnia sveta a vytesnenie životného príbehu ako celku, ktorý niesol úctu k minulej skúsenosti a ktorý bol zdrojom zrodu zodpovednosti? Nie je zdrojom omylov strata starosti o širší svet pre všetkých a naša zahľadenosť na úspech? Nie je akceptovanie vykolíkovaného územia vytesňujúce iných, deklarovanie vlastníctva, pravdy a ilúzia dovolávania sa rôznorodých práv tak trochu krátkozraké? Nezamenili sme príbeh, ktorého sme súčasťou, ktorý sa vďaka rozprávaniu a rešpektovaniu každého človeka nekončí, ale spoluvytvára kontinuálnu niť, za rozprávanie, ktoré sa začína a končí individuálnym videním sveta? Nezamenili sme román za informácie bez kontextu?

Stratili sme z obzoru spoločný príbeh, do ktorého sme vstúpili vďaka predchádzajúcim generáciám a začali sme riešiť seba. Namiesto vzájomného počúvania chceme meniť všetkých a všetko podľa obmedzených predstáv poznania. Aj kapitalizmus a ekonomika sa podobne vymkli zo svojich rámcov a vlastných základov, na ktorých stála ich legitimita. Ako hovorí aj pápež, ekonomika a peniaze sa namiesto prostriedku stali cieľom života.

Nie je tak viera v súkromné vlastníctvo a presvedčenie, že trh najspravodlivejšie vysporiada rôznosť, iba takou istou naivnou vierou, akou bola tá, keď sme zodpovednosť za život ponechali na centrálne riadenie štátu? Veď idea, že všetko má riadiť a vyriešiť trh a globalizovaná ekonomika, je v podstate ideológiou, ktorá povýšila prostriedok – financie – na zmysel ľudskej existencie. Tak ako sa ideológiou stalo povýšenie individuálnej slobody na cieľ ľudskej spoločnosti. Sloboda je totiž možnosťou naplniť ľudský život zmyslom. Sama o sebe, bez naplnenia jej podstaty bytia spolu s inými je nevyužitou prázdnou frázou. Sloboda je možná iba v spolužití, a preto nie je viazaná len na individuálne, ale aj na spoločné ciele, čo udržuje a uchováva priestor pokračovania. Sloboda zameraná iba sama na seba je sporná, pretože nemá priestor na svoje odkrytie. To sa totiž odohráva v spoločenstve.

Jednu z alternatív Ako z toho von načrtáva v rovnomennej knihe Georg Monbiot, britský environmentálny aktivista píšuci pre The Guardian. Nosnou témou, o ktorej hovorí, je to, čo sme v rýchlosti zmien a pohybov stratili zo zreteľa. Nosný príbeh, na ktorom sú vystavané nielen romány, ale aj spôsob nášho kontinuálneho premýšľania, pretože jedine v štruktúre príbehu možno rozprávať a myslieť tak, aby sme si navzájom rozumeli a nestratili to, čo bolo, a čo práve žijeme. Samotná perspektíva sveta i naše predstavy o ňom stoja na príbehu, na jeho porozumení a koncepte. Práve tie naše predstavy, ktoré sú zdrojom kríz, treba prehodnotiť.

Záleží na nás, kedy si na základe toho, čo sa deje okolo nás, priznáme, že príbeh takzvaného neoliberálneho pohľadu na svet, v ktorom sú ekonomika a individualizmus jediným východiskom z totality kolektivizmu, sa nielenže vyčerpal, ale vedie k rozpadu základov akéhokoľvek spoločenstva. K rozpadu komunít, držaných inými ako ekonomickými väzbami, k rozpadu rodín, života i človeka. Zoslabuje sa solidarita, spolupatričnosť a ochota pomáhať. Takýto kapitalizmus sám o sebe negeneruje hodnoty, ktoré sú jeho predpokladom, ale čoraz intenzívnejšie vyčerpáva zdroje kvôli individuálnym ziskom, pritom ide o zdroje pre všetkých. Vzniká preto viacero fundamentálnych protirečení. Napríklad na jednej strane presadzujeme a podporujeme slobodu pohybu, migrácie a výberu krajiny, v ktorej chceme žiť, na druhej strane prehliadame, že čoraz intenzívnejšou privatizáciou verejnej sféry, dopravy, médií, pôdy, vody a lesov, čiže verejných zdrojov života, znižujeme predpoklady slobodného pohybu tých, ktorí neboli úspešní. Kam to voláme migrantov, keď sme už pôdu sprivatizovali, vlastníme najlepšie akcie, pozemky a podniky? Akú slobodu im ponúkame v otvorenom trhovom mechanizme, keď nemajú nič? Nelákame ich ako sirény počas plavby Odyssea, aby definitívne stratili väzby, a aj to, v čom boli zakorenení – svoju kultúru, zem a myslenie? Nepodľahli sme aj my podobnej ilúzii, keď sme sa bez reflexie zbavovali všetkého minulého a nepripravení sme vstúpili do ringu boja o úspech, kde je viac porazených ako víťazov?

Legitimita privatizácie popri snahe napraviť škody znárodnenia stála aj na premise lepšieho spravovania fabrík, pôdy či akcií jednotlivcom ako štátom. Ide však iba o časť pravdy, ak sa prehliada, že v rýchlom svete zmien a zisku sa jednotlivec stáva bezmocným, ak rozhoduje iba výška kapitálu a jeho najrýchlejšie zhodnotenie. Vo svete bez spoločnej perspektívy sa to deje na úkor trvalejších hodnôt a obnovy zdrojov. „Spoločný dom – Zem – je drancovaný,“ hovorí pápež a dodajme, že je to najmä v mene individuálnych ziskov. Podobný proces poznačil aj základnú platformu demokracie, verejnú sféru a komunikáciu, ktorá sa sústreďuje a redukuje do mediálneho prostredia, ktoré je však čoraz viac ovplyvňované nielen skracovaním času rozprávania, ale závisí aj od technologických prostriedkov, ktorých chod, ochrana i rozvoj sú v rukách niekoľkých bohatých korporácií. Kompenzácie vo forme verejných médií či volieb sú neadekvátne, ak si uvedomíme, že základné témy a informácie pre verejnú diskusiu sú čoraz viac vyberané, interpretované a sprostredkúvané súkromnými zdrojmi, a teda v prospech účelových a individuálnych cieľov. Tým dochádza aj k transformácii a redukcii celej šírky spoločenských tém a diskusií iba na tie aspekty, ktoré zapadajú do logiky zaujímavostí a zisku. Čoraz viac sa riešia parciálne, často nepodstatné, mediálne nafúknuté kauzy so záručnou dobou jedného dňa, na úkor podstatného smerovania spoločnosti a reflexie omylov. Politika stráca obzor dlhodobého verejného záujmu, pretože ten sa redukuje na záujmy trhu a na krátkodobé individuálne túžby podsúvané vidinou bezstarostného života. Paradoxne, čím širšia je privatizácia verejných statkov, tým rozsiahlejšie sa rozpadá súkromná sféra, do ktorej vstupuje verejný dohľad. Identita osobnosti sa stáva čoraz ohrozenejšou.

Stratili sme svet kontinuity, v ktorom minulé a súčasné vízie dávali zmysel ľudskej existencii. Čaro nového, ktorému sme podľahli, nás v množstve alternatív odrádza od spomínania a zvažovania. Nosný príbeh rozprávania, v ktorom by sa nemal stratiť nikto z nás, by nemal byť zatienený nedostatkom času, komerčnou vidinou zisku či túžbou vlastného uspokojenia. Nemali by sa stratiť ani tí, ktorí z rôznych dôvodov nepatria k úspešným, či tí, ktorí si nemajú čo dať do úst. Nemožno ignorovať a prehliadať dôsledky prepojeného sveta tak, že iné názory vyradíme. Kultúra by mala vnímať i pády, omyly, smrť a zmysel každého človeka. Nejde, prirodzene, o návrat späť. Technologický pokrok, ktorý je oveľa rýchlejší ako naša schopnosť udržiavať ľudskosť v prostredí, ktoré spoluvytvárame, by nás práve preto nemal nechávať ľahostajnými.

Giorg Monbiot preto pripomína, že nie zisk, ale princípy, ktoré sú nám spoločné, majú určovať život i riadenie spoločnosti. Patria k nim dôvera, empatia, rešpekt, spravodlivosť, ale i vízia, že nikto netrpí hmotnou núdzou a nie sú ohrozené budúce generácie. Cieľom ekonomiky tak nie je diktovať pravidlá zisku, ale naopak, mala by byť prostriedkom na zabezpečenie dôstojnosti pre všetkých, rešpektujúc obnoviteľnosť zdrojov, z ktorých čerpáme pri tvorbe ziskov. Tak je možné eliminovať nielen zdroje nenávisti a nepokojov, prameniace zo straty elementárnej ľudskosti, ale aj bezohľadné ničenie životného prostredia.

Tam, kde prevláda iba efektivita trhu v podobe uprednostňovania čo najrýchlejšieho zisku pred udržateľnosťou života, kde sa uprednostňuje právo jednotlivca na úkor spoluvytvárania priestoru pre vlastnú legitimitu, čiže priestoru trvalejších a žitých komunít, tam sa rozpadá aj samotný príbeh spoločnosti a človeka, príbeh rozprávania, pretože čoraz častejšie niet komu rozprávať. Každý chce počuť iba vlastný príbeh, chce mať vlastný zisk bez ohľadu na ostatných. Šum slov sa vďaka technologickým možnostiam zmenil na víchricu informácií a podnetov, strháva však aj nás, pretože aby sme nevypadli z obrazu, nedokážeme často spomaliť či rozoznať vážnosť situácie. Reagujeme emocionálne. Prepadáme buď dojmu rezignácie, že sa nedá robiť nič, alebo spasiteľskému syndrómu, ktorý chce ihneď všetko zmeniť. To, čo však je najdôležitejšie, čo nie je otázkou hodín, ani dní, je prinavrátenie dôvery.

Ekonomika i spoločnosť môžu plniť svoju úlohu iba za predpokladu dôvery. Inak ide o diktát či totalitu. Dôvera predpokladá zhodu na hodnotách a základných princípoch. To, že totality v rôznych podobách podkopali väzby a predpoklady dôvery, neznamená, že máme rezignovať na dohodu a zhodu na tom, z čoho a vďaka čomu sme. To nedefinuje ideológia, ani moc, ani samotný trh. Základný princíp existencie, na ktorom sa vieme dohodnúť, je platný nielen pre jednotlivca, ale je nosný pre celok života a jeho pokračovanie. Ide v ňom o pokračovanie a dôstojnosť každého človeka a jeho života. Predstavy o ňom sú však zanesené množstvom ideálov a túžob. Tie treba zreálniť v kontexte s najslabšími, nie naopak.

Je isté, že ak chceme v živote pokračovať bez zväčšovania rozdielov medzi úspešnými a tými, ktorí sú na pokraji núdze, ak sa chceme vyvarovať krízam, ktoré zasahujú a ovplyvňujú svet, musíme sa naučiť vnímať ľudí v širšom príbehu, než je ten o bezstarostnom živote a zväčšovaní ziskov. Kresťanstvo celé stáročia tento príbeh dokázalo nielen interpretovať, ale aj vytvárať predpoklady pre jeho pokračovanie. Ak tú schopnosť osloviť človeka na prelome stredoveku postupne stratilo, nie je vinný príbeh, ale rezignácia na jeho pokračovanie. Uzavretím rozprávania iba do systému zákazov či definícií, podobne ako zredukovanie demokracie a trhu len na systém volieb a ziskov, prestávame vnímať odkazy a zázraky nových podnetov. Vytesnením presahov v mene racionálnych či mocenských obáv do definičných rámcov je podobnou redukciou života, ako keď ekonomika a kapitalizmus zredukovali všetky vstupy, predpoklady a dôsledky do vidiny individuálnych ziskov. Je iba náhradou pôvodného príbehu, ktorý bol nosným práve tým, že jeho tok sa nekončil naším odchodom zo sveta, čo dávalo garanciu jeho pretrvaniu napriek našej nedokonalosti.                

Život nám však zatiaľ, našťastie, každý deň, a to aj v období pandemickej krízy potvrdzuje, že nie efektivita alebo zisk, ale obetavosť lekárov, nasadenie sestier, ošetrujúceho personálu, objatia a obetavosť matiek, a predovšetkým dôvera v ľudskosť spojená s ochotou pomáhať sú základnými piliermi príbehu, ktorý môže pokračovať aj s vedomím smútku, trápenia a bolesti. Príbeh života, ktorý nie je čiernobiely, ktorý nie je zredukovaný na holé prežitie, ale nesú ho ľudia, ktorí nestratili svoju vnímavosť a srdečnosť. Záleží na nás, či budeme tento príbeh rozprávať, či mu dokážeme ešte načúvať a začleňovať doňho ďalšie nové odtiene. V duchu príbehu, vďaka ktorému som sám vyrastal, treba podotknúť, že dôležité je nestratiť vedomie, že náš individuálny príbeh je súčasťou väčšieho spoločného príbehu života, v ktorom je pre pokračovanie rozprávania dôležité, aby sa nestratil ani jeden individuálny príbeh a aby sa nevyčerpal ani priestor pre ďalšie rozprávanie.

Po druhej svetovej vojne sa program sociálneho štátu zaviedol práve kvôli tomu, aby sa spoločnosti vyvarovali návratu fašizmu. Ten totiž vyrástol na pôde nezmyselného utrpenia a biedy, nezamestnanosti a hladu. Dnes v mene väčších ziskov a vidiny ísť stále vpred opúšťame a rozpúšťame sociálne istoty a presúvame zodpovednosť opäť len na jednotlivca. Vytvárame tak podhubie, ktorého sme sa definitívne chceli zbaviť.

Reflexia diskusie s Helmutom Schüllerom
Autor: Jaromír Hánečka