Miznúce predpoklady slobody

Paradox osvietenstva: Zúženie priestoru premýšľania

V nasledujúcom texte ide o pokračovanie či rozšírenie premýšľania o diagnóze spoločnosti po osvietenstve a nástupe sekularizácie spoločnosti. Nielen vo filozofii, ale aj v literatúre vzniklo viacero pokusov ako zachytiť zjavné i skryté roviny ovplyvňujúce situáciu jednotlivca i spoločnosti. Ich zmysel, ktorý sa pôvodne potvrdzoval v spoločnom príbehu garantovanom kultúrnym či náboženským zjednocujúcim horizontom, sa rozpadol. Od okamihu, keď sme život a budúcnosť začali vnímať bez vedomia ich neobsiahnuteľnosti, v užšom rozmedzí z perspektívy poznania jednotlivca, začali byť konštruované víziami ideológií a pozemskej moci. Rozpadlo sa však aj podhubie reči, ktorej pôvodná schopnosť dorozumieť sa stála na pred-porozumení slovu, ktoré na skutočnosť odkazuje, no nedokáže ju uchopiť ako celok. Slovo predpokladalo druhého, tiež ticho a schopnosť vidieť inak. Rozhovor a diskusia viedli k zjednocovaniu perspektív, prípadne k udržiavaniu a vedomiu rozdielnosti, a tým aj otvorenosti. Strata spoločného porozumenia reči i otvorenému horizontu viedla jednotlivca do problému vysporiadať sa s vlastnou existenciou i s jeho akceptáciou v rámci spoločnosti. Človek vypadol zo spoločne žitého sveta, aj zo zdieľanej skúsenosti. Minulosť, v ktorej vyrastá, i tradícia sú spochybnené a budúcnosť prestáva byť spoločná. Zostáva osamelý. Zostáva cudzincom v spoločnosti, ako to naznačuje Albert Camus, stratený v mechanizme moci, ktorá je čím ďalej, tým viac skrytá ako v Zámku Franz Kafku, čo napokon ústi do totality a vojen Na konci sveta (António Labo Antunes), či do Neznesiteľnej ľahkosti bytia naznačenej Milanom Kunderom. Atomizácia jednotlivca vedie k čisto pragmatickému využívaniu druhých a človek zostáva Elementárnou časticou s čoraz limitovanejšími Možnosťami ostrova, ako ich popísal v románoch Michel Houellebecq.

Literatúra reflektuje túto skutočnosť odcudzenia jednotlivca už koncom 19. storočia. Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij v diele Bratia Karamazovovci načrtáva spoločenské pomery, dôsledky a zjednodušenie myšlienkových prúdov, ktoré sa opierajú len o osvieteneckú vieru. Tá kladie dôraz na to, čo je racionálne, vedecké a overené, pričom to, čo je neoverené a neuchopiteľné, a teda aj duchovné, vytláča mimo verejný záujem. Vytesní sa tak fundament, na ktorom stála civilizácia či politický život: viera v život a budúcnosť s vedomím ľudskej omylnosti. Vnímanie neuchopiteľnej pravdy alebo Boha, či založenie štátu ako začiatok spoločného príbehu, života, do ktorého jednotlivec vstupuje svojím narodením, dávalo istý zmysel ľudskej existencii. Vymazanie či ignorovanie začiatku tohto príbehu, či jeho redukcia do uchopiteľnej skutočnosti, revolúcie a ustavičnej zmeny, znižuje hodnotu samotného života jednotlivca. Ten sa zúžil do vymedzeného času a priestoru, v ktorom aj mizne. Strata kontinuity s vedomím presahu v čase, upriamenie sa iba na seba, na potvrdené či videné, prináša zmätenie. Postupne prestávajú byť relevantné skúsenosti jednotlivcov zamerané na to, čo je spoločné, dôraz sa kladie na presadenie individuálneho či skupinového, čím sa stráca ich kompatibilita. V kontexte kapitalizmu a trhu, kde sa do popredia dostáva zisk na úkor životného prostredia či práce druhých, sa paradoxne vytráca i pôvodný fundament akéhokoľvek obchodu, vzájomná dôvera a prospešnosť. Stráca sa duch a legitimita zákonov, ktoré sa doposiaľ opierali o skúsenosť, ktorá pretrvávala v čase a priestore. Sloboda jednotlivca sa stáva prioritou i útekom z nekompatibilného sveta, energiou, ktorá zároveň zoslabuje väzby, z ktorých človek vyrastá. 

Dostojevskij vo svojom diele Bratia Karamazovovci naznačuje, o čo sa opiera ospravedlňovanie konania vo svete spredmetnenia a chýbajúcej transcendencie, ktoré zhutnil v dialógu Ivana Karamazovova do konštatovania: „Ak nie je Boh, všetko je dovolené.“ Pôvodný koncept osvietenstva porozumieť svetu a žiť v slobode tak vedie k opaku. Hannah Arendtová vo svojom diele Medzi minulosťou a budúcnosťou pripomína, že ak sme stratili spoločný príbeh pretrvávajúci ponad čas jednotlivca, dochádza nielen k strate kontinuity, ale aj k rozchodu myslenia a skutočnosti. Dôsledkom je skutočnosť, že „moderný človek začína žiť vo svete, v ktorom jeho myseľ a tradícia myslenia nie sú schopné dokonca ani klásť správne a zmysluplné otázky, nieto aby boli ešte i schopné poskytnúť odpovede na svoje vlastné zmätenie“ (Arendtová, 2002, 15).

Dôsledky redukcie a spredmetnenia myslenia

V snahe vyhnúť sa nedorozumeniam bojujeme dnes proti dezinterpretáciám faktami. No skutočnosť nie je len súhrnom všetkých faktov či toho, čo dokážeme sprostredkovať a spracovať. Odmietnutím kontinuálneho príbehu myslenia, kde tradícia a dohoda na znakoch a symboloch odkazujú k otvorenosti a presahu, sme pravdu poznania uzavreli a podliehame ideám vybudovať raj na zemi. Bez ohľadu na zem a nepohodlných ľudí. Dvadsiate storočie prináša v Európe dôsledky takto videného sveta. Pokusy nahradiť stratenú vieru v budúcnosť, v ktorej minulosť i prítomnosť dávajú zmysel, sú ideológie. Zapĺňajú prázdne miesto po neobsiahnuteľnom presahujúcom rozmere, aby mohli legitimizovať konanie, moc i potláčanie ľudských práv v ich mene či v mene jedinej pravdy. Toto pokušenie vtesnať svet do definícií, do čierno-bieleho videnia, sa neustále vracia a vedie k redukcii ľudí na nepriateľov, na tých, čo stoja v ceste pokroku. Menia sa len pomenovania. Neveriaci, Židia, Rómovia, nepriatelia štátu, demokracie, migranti či najnovšie dezoláti. Opakovane sa snažíme v mene jednej vízie, v mene jednej pravdy vytlačiť iný názor, iné videnie sveta. Žiaľ, aj v mene individuálnej slobody, ktorá sa stala novou budúcnosťou, no stratila svoj predpoklad, ktorým je vzájomne sa rešpektujúca spoločnosť.

Ako vrátiť vieru v život a to, čo nás presahuje, do rozdeleného sveta, kde návrat k filozofickej pravde či teologickému odkazu na Boha zaváňa návratom k minulosti, ktorú svet vysmial a zahodil za hlavu?

Možno ide práve o to nezahodiť to, čo nás odlišuje, a to osobnú i spoločnú skúsenosť, a to aj napriek tomu, že sa nestaneme súčasťou väčšiny, nezameníme skúsenosť za ilúziu, za recyklovanú ponuku krajších zajtrajškov. Aj tá dnešná sa nám opakovane ponúka s jasným vymedzením bielej i čiernej, priateľov i nepriateľov, je oslobodená nielen od tradície, ale aj pohlavia. Porozumieť a nestať sa súčasťou nových náhrad za prázdne miesto po presahujúcom rozmere človeka však predpokladá vzdať sa individuálnej, vždy obmedzenej perspektívy a pokúsiť sa jej porozumieť nielen zo seba, ale vďaka komunite a priestoru, v ktorom sa naše videnie formovalo. To znamená pozerať nielen dopredu, ale vidieť aj vďaka odovzdanému, minulému i súčasnému to, čoho sme reálne súčasťou. Vidieť aj tých, ktorí sú iní, nesúhlasia s nami, no sú neodmysliteľnou súčasťou sveta. Korigujú našu pýchu a pocit neomylnosti. Chce to však vieru, že to, čo nás drží nad vodou, pri živote, je to, čo nás presahuje, čo sa nerieši bojom proti druhým, ale spolužitím v láske a pravde. Čo sa odkrýva reálnym praktizovaním toho, čo žiadame od druhých. Zároveň je dôležité porozumieť, že nadužívanie slov, hlavne tých „posvätných“, ktoré nám nepatria automaticky, ako sú sloboda či právo jednotlivca, vedie často k ich degradácii. Sloboda a právo nestoja na rozhodnutí či pocitoch jednotlivcov, ale na skúsenosti spoločnosti, na skúsenosti, ktorá zabezpečuje nielen práva prítomných, ale aj pokračovanie života vďaka novo prichádzajúcim.

Albert Camus vo svojej knihe Vzbúrený človek píše: „Súhrn všetkého, čo je možné, ešte netvorí slobodu, ale na druhej strane sa každý nedosiahnuteľný cieľ rovná otroctvu. Aj sám chaos je svojím spôsobom otroctvom. Sloboda jestvuje len vo svete, kde to, čo je možné, je súčasne definované ako to, čo nie je možné. Bez zákona niet slobody. Ak osud nie je usmerňovaný nejakou vyššou hodnotou, ak je kráľom náhoda, je to cesta do temnôt, strašná sloboda slepca. Na vrchole najväčšieho oslobodenia Nietzsche teda volí najväčšiu možnú závislosť. Ak neurobíme zo smrti Boha niečo ako veľké sebaodrieknutie a ustavičné víťazstvo nad sebou samým, bude utrpenie nenapraviteľné“ (Camus, 2004, 67).

Tereza Matějčková nadväzuje na tieto posuny obráteným výrokom z Dostojevského románu. Namiesto: „Boh je mŕtvy, všetko je dovolené“, formuluje: „Boh je mŕtvy, nič nie je dovolené“. Ak totiž pôvodné uvažovanie o Bohu stálo na predpoklade, že samotné slovo Boh nemôže obsiahnuť podstatu, je len odkazom na to, čo sa nás v hĺbke dotklo a čo nás presahuje, potom život, ktorý sa odkrýva naším poznaním, je otvorenou perspektívou, ktorú nemožno uzavrieť. To dávalo nádej aj v okamihoch, keď nič nedávalo zmysel a nič nezodpovedalo našim predstavám či rozumu, že v širšom kontexte ide o parciálnu časť celku, súčasť života a nemá zmysel naň rezignovať. Ak sme legitimitu života, ktorá odkazovala na to neuchopiteľné, vymenili za legitimitu nedokonalého človeka, ak sa meradlom práva i spravodlivosti stalo súčasné nedokonalé poznanie sveta, stávame sa otrokmi danej doby i poznania. V dobách transcendencie mohol človek, ktorý nezapadal do spoločnosti, obrátiť sa k tomu, čo spoločnosť i jej poznanie presahovalo, a v mene toho veriť a dúfať v život, ktorý časom odkryje pravdu. Ak sme transcendenciu odmietli, niet kam odstúpiť od naliehavosti doby, od tém podsúvaných rýchlosťou, ktorá nevytvára čas na odstup a racionálne zhodnotenie. Pri čoraz naliehavejších problémoch, ktoré sú stále viac vzdialené od našich individuálnych rozhodnutí, sme vyzvaní zaujať stanovisko. Byť na strane doby, ísť za správnou ideou a víziou, alebo stáť mimo. Rozhodujeme sa čoraz viac intuitívne na základe množstva sprostredkovaných emócií, ktoré vyvolávajú prirodzenú reakciu. Strácame slobodu odstupu, pretože v dobe bez transcendencie, v dobe prevládajúcej sprostredkovanej reality niet veľa alternatív. Za alebo proti prúdu sveta. To, že takéto smerovanie vykazuje permanentné krízy, zvaľujeme na druhých.

Ak teda naše myslenie a hlavne naša kultúra stratili v mene nedokonalého jednotlivca rozmer presahu, ak sa sústreďujeme kvôli „viditeľnosti“ len na vlastnú prezentáciu, potom sa nemožno diviť, že takáto kultúra sa zmieta v opakujúcich sa krízach – ekonomických, spoločenských, ekologických, vo vojnách a frustráciách. O to viac, o čo častejšie reagujeme na sprostredkované ako na reálne žité. Riešenie kríz len zmenou predstaviteľov systému, a nie jeho nastavenia a vnímania jeho nedokonalej verzie, je prehlbovaním krízy.

Na stratu žitej reality upozorňoval už v 30. rokoch 20. storočia Hermann Broch v románe Námesačníci. Označil náhradu pôvodného rozprávania odkazujúceho na presahujúce duchovné roviny za pokus uchopiť skutočnosť do vlastného rozprávania, ktoré v ďalšom období preberú médiá, pričom z pôvodného účelu informovať sa vďaka komercializácii transformujú do úlohy prorokov, kazateľov a sudcov, až sa v mene čitateľnosti budú prezentovať za držiteľov pravdy a správnej interpretácie. Stratou vedomia o podstate slova a reči, vytesňovaním osobnej skúsenosti z otvorenej konfrontácie, zrýchlením a čoraz technickejším presunom informácií bez kontextu s cieľom upútať pozornosť či rozvíriť emócie, sa pôvodné obsahy slov rozpadli do čoraz izolovanejších vnemov a interpretácií jednotlivcov, čím sa oslabila kontinuita i spoločná pamäť ako základ rozprávania. Spolu s vierou v transparentnosť všetkého, kde človek stráca intimitu, zázemie súkromia a domova, priestor formovania identity, sa otvorený verejný priestor, reprezentovaný sociálnymi sieťami a médiami, mení na babylonské zmätenie, kde sa každý chce presadiť na úkor iných, bez rozlíšenia podstatného a nepodstatného, i bez poznania tých, ktorí informácie sprostredkúvajú. Hrozí, že ak verejný priestor zúžime len do mediálneho priestoru, pri neustálom tempe má tendenciu rýchlych záverov, diskreditácie a verejnej popravy tých, ktorí nesúhlasia s preferovaným videním sveta. V zmätku podnetov a neprehľadnosti zdrojov ticho túžime po poriadku, cenzúre a limitovaní informovania. Pôvodná sloboda, po ktorej sme túžili, narazila na chýbajúci predpoklad uplatnenia, na úctu k životu, ktorý presahuje predstavivosť človeka. Vedieme spory a sme deň čo deň do nich vťahovaní v mene zdanlivej pravdy a pozície na správnej strane dejín. Sme ako námesačníci, čo stratili moc nad osobným životom a kráčajú v tme za svetlom mesiaca, ktoré vrhajú všadeprítomné monitory. Zahľadení do svetla zabúdame, že mesiac je len odrazom slnka a svet sa netočí okolo mesiaca. A tak náhrady v mene vedy, národa, individualizmu, liberalizmu či konzervativizmu len prehlbujú spor v spoločnosti.

Dôsledok myšlienkových náhrad za presahujúcu vieru: Pohľad na telo

Modernou sa rozumelo podľa Matějčkovej obdobie, v ktorom sa vedelo alebo verilo, kam ideme a o čo je dobré sa usilovať. Je to doba viery v pokrok, za ktorý sa platí. Pokrok smeruje k naplneniu ľudskej existencie, k porozumeniu svetu i vláde nad ním. Mení sa aj vzťah k telu. To sa pred modernou muselo prispôsobiť v prospech ducha či duše, muselo trpieť v mene lepšieho života, v náboženskom chápaní v mene života po smrti. Nástupom moderny, stratou či odmietnutím presahujúceho rozmeru života, treba telo využiť. Zmysel sa obracia na uspokojenie tela. No jeho limity robia zmysel nedostatočným. Nietzsche považuje telo za podstatné, pričom rozum je iba racionalizáciou pudov. Moderna nás zároveň vytesnením toho, čo nás presahuje, dostala do situácie strácajúcej sa identity, ktorá nemá stabilnejšie prostredie pre svoje potvrdenie.

Vytriezvenie prináša postmoderna, ktorá vnáša skepticizmus voči sebe i moci. Postmoderna kladie dôraz skôr na diferenciu než na identitu (Matějčková, 2024, 14). Zdôrazňuje inakosť, ktorá sa stala posvätnou. Predchádzajúca skúsenosť transcendencie sa vtelila do druhého, do iného ako ja. Postmoderna vystavuje i telo diskurzu. „Jazykové kategórie, ku ktorým patria aj vedecké výroky, neodrážajú vopred dané fakty, ale ich vytvárajú“ (Matějčková, 2024, 18). Z toho pramení viacero závažných dôsledkov. Veda začína potvrdzovať to, čo chceme, aby bolo potvrdené, ako aj to, že zmenu netreba zdôvodňovať, ale argumenty musia hľadať tí, ktorí obhajujú status quo. Zároveň sa gender – súbor noriem, ktoré zakladajú naše vnímanie toho, čo je mužské a toho, čo je ženské – odpútava od tela, získava nad ním prevahu. Telo sa stáva spoločenskou kategóriou, stáva sa politickým.

Postmoderna prinášajúca rôznosť sa však pod tlakom rýchlosti a neschopnosti uniesť rozdielnosť, v netrpezlivosti komunikácie, ktorá sa nekončí definitívnym rozhodnutím, kto má pravdu, v tlaku nového, často i na úkor kvality a hodnôt, nahrádza neoliberalizmom. „Podľa tejto ideológie buď ste neoliberáli alebo ste ich nepriatelia. Teda, ak nie ste ako my, tak vás buď násilím ovládneme, alebo nemáte právo na existenciu“ (Emil Višňovský, Lit. týždenník, dec. 2024, 4) či na prístup do verejnej sféry. Nepripúšťa sa nijaká iná možnosť, iná interpretácia tém, ktoré sú označené ako fundamentálne (napr. liberálna demokracia, globalizácia, greendeal, vojna, pohlavie a iné). Nikomu nevadí, že ide o obrat o 180° od pôvodnej idey liberalizmu, ktorá zahŕňa pluralitu a toleranciu názorov. Aj takých, s ktorými nesúhlasíme, no garantujeme, že musia odznieť. Pluralita sa zredukovala na dualitu, pričom moc má vždy tú správnu interpretáciu a farbu.

Myšlienkové konštrukcie ohľadom genderu ako súboru noriem sa presunuli k genderu ako pocitu. Prestáva platiť gender ako prevládajúca skúsenosť pre pokračovanie života, a tiež ako sociálny konštrukt, a čoraz častejšie sa hovorí o genderi ako vnútornom pocite. Ako každý pocit patrí a je prístupný len človeku, ktorý ho práve vníma. Nastáva významný posun. Norma je obecná, no pocit je súkromný. Z pocitu sa stáva niečo sväté, niečo, o čom nemožno pochybovať, ani diskutovať. A o tom, čo je súkromné, sa ťažko vedie diskusia. Nastáva zaujímavý obrat. Ak sa moderna vymedzila voči vláde ducha nad telom a začínala vyžadovať práva v mene tela, ktoré mi patrí a môžem s ním robiť, čo uznám za vhodné, a teda aj potrat je vnímaný ako rozhodovanie o vlastnom tele, tak doba po postmoderne, takzvaná transmoderna opäť odmieta telo ako danosť alebo fakt a začína rozhodovať pocit, ktorý je podobne ako duch ťažko uchopiteľná, iracionálna skutočnosť. Doba racionality začína opäť akceptovať iracionálnosť?

Transsexualita stojí na podobnej iracionálnej premise – ide o víťazstvo vôle či pocitu nad telom. Nemateriálneho nad materiálnym. Pocit sa rozchádza s realitou tela. Telo má byť prispôsobené pocitu, vôli či postoju, v najširšom zmysle slova prevládajúcemu duchu doby.

Ak je pocit viac ako dlhoročná spoločná skúsenosť, nielen v otázke tela, ale aj spravovania spoločnosti, ak emócia rozhoduje o výsledkoch volieb a o sprostredkovaní informácií, potom je logické, že tí, ktorí chcú uplatňovať moc, využívajú emóciu na to, aby moc získali či upevnili. Očakávanie, že v priestoroch, kde sa emócia rozširuje, ako sú ulice, médiá či sociálne siete, sa dopracujeme k spravodlivosti a poznaniu, je ilúzia. Podobne ako očakávanie, že výmenou politika sa zmení spoločnosť. Politik je dôsledkom systému a zrkadlom spoločnosti založenej na sprostredkovaní a emóciách. To, že za tridsaťpäť rokov sme stále nespokojní a hľadáme vinu v politikoch, potvrdzuje, že nie politik, ale systém je chybou. Že slobodu stále očakávame od iných, že bude garantovaná systémom, a nie jej uplatňovaním v živote. Ak spoločnosť vykazuje neustále krízy, je čas zamyslieť sa nad vierou, ktorej sme uverili. Alebo skôr nad tým, či sme skutočnú vieru nenahradili tým, čo nášmu životu nedáva zmysel. Ten sa stráca aj v takom preferovanom boji za slobodu pre ostatných, ktorý je skôr presadzovaním našej predstavy o slobode druhých ako reálnym vstupom do slobody, ktorý musí spraviť každý za seba. Dôraz na pocit a emócie je prirodzenou reakciou na vytesnenie iných ako racionálnych prístupov v minulosti. Nemalo by však ísť o opačný extrém, nerešpektujúc komplexnosť človeka, jeho skúsenosť, vzťahy a spoločnosť.

V naznačenom kontexte možno čiastočne porozumieť aj tomu, čo sa nám zdá na pohľad iracionálne. Napríklad odmietnutie odborného či vedeckého prístupu sa pri nasvietení skúsenosťou dlhodobého spochybňovania autorít, ktorému sa nevyhla ani samotná veda (napr. Conterganova aféra 1957-1961 v USA, liek Talimdomid), nejaví až také nepochopiteľné. Súvisí to aj so situáciou počas šírenia ochorenia Covid-19, kde reálny a umocnený strach zamiešal pocity, pričom u nemalej časti obyvateľov bol pocit z ohrozenia očkovacou látkou väčší ako z rizika ochorenia. Vo svete, kde sú autority i veda spochybňované a nahrádzané mocou, kde ľudí lieči namiesto lekára politik z obrazovky, vo svete, kde o svojom tele môžeme rozhodovať, ako chceme alebo ako cítime, sa môže nakoniec rozhodovať každý podľa toho, ako sa v danom momente cíti. Čím väčší strach, tým väčší spor. Z pohľadu ohrozenia sa nám javilo odmietnutie očkovania ako nezodpovedné konanie voči druhým a najmä starým ľuďom, no paradoxne sme v predchádzajúcich rokoch v oblasti starostlivosti, úcty k príbehom a ohľaduplnosti k iným takí dôslední neboli.

Nedôslednosť a nedorozumenia sa nevyhýbajú ani transmoderne. Myslenie aj vďaka technológiám, médiám a sociálnym sieťam opustilo reálny priestor a čas, predbieha realitu, pričom dochádza k rozporom v akceptácii a vnímaní prítomnosti, ako aj k strate kontinuity. Bez nej sa nedá spoliehať na racionalitu a v čoraz intenzívnejšom prúde podnetov sa nedá orientovať. Spoliehať sa na pocit či skracovať komunikáciu do podcastov je zradnou cestou. 

Postmodernu sme nenápadne opustili

Pri chýbajúcom spoločnom príbehu rozprávania, ktoré by prekračovalo a pred druhými aj potvrdzovalo našu skúsenosť, máme z pohľadu racionality dojem, že žijeme v dobe, ktorej nerozumieme. Nerozumieme politikom, biskupom, ani spoluobčanom. Je však náš pocit dostačujúci na to, aby sme sa postavili proti nim či proti tým, ktorí necítia a nevnímajú ako ja? Ide naozaj už len o pocit alebo presvedčenie postavené na individuálnej životnej skúsenosti? Pocity sú dôležité, no v kontexte reálnej, nie sprostredkovanej skúsenosti. Tá potrebuje čas i priestor. A predovšetkým ľudí, ktorí nebudú presviedčať ostatných o vlastnej pravde, ale budú v nej žiť.

Príbehy a skúsenosti komunít spred roka 1989, ktoré nemali mocenské ambície, ktoré nebojovali proti niekomu, ale vytvárali a rozširovali priestor komunikácie, prijatia a slobody, nie sú spomienkovým optimizmom na minulosť. Sú skúsenosťou, v ktorej sa potvrdzovala naša identita a viera v budúcnosť napriek zdanlivej nemennosti systému. Ak dnes upadáme do skepsy z pomerov spoločnosti, nezahadzujme vlastnú skúsenosť, ktorá potvrdila, že nie boj či revolúcia, ale neustála tvorba komunít slobody a vzájomnej spolupatričnosti vytvorili podhubie pre zmenu spoločnosti, ktorej sme súčasťou. Nešlo o zmenu zhora, ale o otvorenosť voči zmene seba a svojho videnia sveta.

Pokušenie stáť na tej správnej strane, ísť s dobou, ktorá stratila tradíciu a racionálny fundament, stotožniť sa s ideológiou neoliberalizmu, konzervativizmu či progresivizmu môže byť takisto nebezpečné, ako bolo nebezpečné zostať slepým voči komunizmu, ktorý tiež – kým sa nestal mocou a nepreukázal v politickej praxi – bol pocitovo či naoko sčasti akceptovateľný. Tam, kde chýba pokora pred životom ako takým, sú schopné ideológie pri moci obetovať akýkoľvek život, ktorý by ohrozil ich postavenie. Emancipácia človeka od presahujúcich dimenzií, od zeme a prirodzených väzieb – tento omyl osvietenstva, ktorý vytesnil ľudskú omylnosť, limity reality i človeka – prevrátila naše vnímanie hodnôt, na ktorých po stáročia stála európska kultúra. Očakávania neustáleho rastu a inovácií narazili na svoju kapacitu, na realitu času a priestoru, na skúsenosť. Trh, politika i spoločnosť stratili svoj fundament, akým je vzájomná dôvera. Najväčšie zisky nedosahujeme v priestore reálnej práce, ale v oblasti špekulácií, bankovníctva, vojenského či výnimočného stavu. Aj samotná demokracia prestáva byť akceptovaná v kontexte väčšinového rozhodnutia, je čoraz ťažie mať väčšinu, ktorá nie je totalitná, a na presadenie idey je jednoduchšie byť na strane menšiny alebo byť samotnou chránenou menšinou. Obnovená túžba po našom víťazstve nad druhými, po infiltrovaní našej pravdy druhým bez ohľadu na rôznosť pomerov, túžba po pevnej ruke a vytesnení tých, ktorí myslia inak, je opäť prítomná. Už nie parlamentná diskusia a hľadanie kompromisov, už nie diplomacia a dialóg, ale vyhrážanie, sankcie, vojna a strach. Legitimitou sa opäť stáva hrubá sila. Slová stratili schopnosť dorozumenia. Človek iného názoru, oponent či kritik stráca vo verejnom mediálnom i osobnom priestore svoju dôstojnosť. Keď stratíme presahujúci rozmer života, keď stratíme vedomie vlastných limitov a upriamime sa na dosahovanie náhradných cieľov namiesto zmyslu – aj v podobe dobre znejúcich téz, ako sú práva jednotlivca, národa, demokracie či slobody – stávajú sa cenzúra, lož a nenávisť prostriedkami na ich dosiahnutie. V mene budúcnosti opakovane ženieme jednotlivca na front. Jedného proti druhému. Paradoxne sa tak tézy slobody a demokracie môžu stať prostriedkami pre násilie, pre uchopenie moci nad druhými.

Nevládzem stáť na žiadnej z týchto pomyselných strán. Ak je pravda či Boh, čiže presahujúci rozmer človeka, mŕtvy, ak sme vlastné poznanie povýšili na spravodlivosť, sme v područí totality a neslobody. Mizne aj to, na čom stojí a padá európska civilizácia – uznanie dôstojnosti každého človeka. Aj toho, s ktorým nesúhlasíme. Odtrhli sme jablko poznania, ktoré sme si privlastnili, a tak stratili harmóniu spolubytia. Pokúšame sa ju opäť vrátiť presadením vlastnej pravdy a obetovaním iných v jej mene, vytvárame nových Ábelov a Kainov v babylonskom pomätení jazykov. Berieme spravodlivosť do vlastných rúk, čím spôsobujeme nové podoby utrpenia.

No viera a láska sú stále prítomné a každý z nás má možnosť vnášať ich do všedného dňa. To nie je ilúzia, to nie je ideológia, to je moja skúsenosť s ľuďmi vo svete, ktorí nestratili ľudskosť.