Vytrácanie ducha

„Západný duch a svetové dejiny sú späté vo svojom vzniku: je to duch slobodného dávania zmyslu, je to otras života iba akceptovaného a jeho istôt“.[3] Ovocím tohto ducha na začiatku dejín bolo vyklonenie sa iba zo starosti o seba a domácnosť k starosti o svet a obec. Zodpovednosť jednotlivca za obec je tou energiou, na ktorej stojí idea demokracie a z ktorej vo svojich počiatkoch čerpala silu.[4] Človek svoju dôstojnosť i zmysel existencie potvrdzoval v rámci verejného politického priestoru, ktorý aténska polis poskytovala svojim občanom. Ľudové zhromaždenie ako politické usporiadanie sa pôvodne schádzalo na tržnici – agore[5] a neskôr na pahorku nýmf.

K základným predpokladom demokracie patrili zviazanosť s polis a zodpovednosť za ňu, úcta k zákonom i tradícii a rovnosť identická so slobodou. Myšlienkovým motívom, ktorý viedol k postupnému vzniku demokracie, bola spoločná zodpovednosť. Tá bola viazaná k obci – polis, ktorá bola považovaná v tom čase za najvhodnejší útvar verejného života. „Konečne dovŕšená a dokonalá spoločnosť, vytvorená z viacerých dedín, je obec, spoločenstvo, ktoré už skoro dosiahlo ciele všetkej sebestačnosti a ktoré síce vzniklo pre zachovanie života, ale trvá za účelom života dobrého.“[6] Sebestačnosť je prvkom obce, ktorú človek sám v sebe nemá, no zároveň ju potrebuje pre dosiahnutie jednej z najdôležitejších cností antiky – dokonalosti. Tá sa mohla naplno rozvíjať iba v spoločnosti. K jej vytvoreniu sú potrební jedinci, pričom jedinec sám o sebe nestačí k naplneniu svojho postavenia vo svete. Vzájomná spolupráca je čímsi, čo je v každom z nás. „Z toho je teda zrejmé, že obec je prirodzený útvar a že človek je bytosť prirodzene určená pre život v obci...“[7]

Vznik polis nebol v gréckej spoločnosti vnímaný len ako prirodzená výslednica fyzikálnych potrieb pre prežitie. K dôležitým úlohám patrila výchova ku kráse a cnostiam. „Každé spoločenstvo je zostavené za účelom určitého dobra“[8], pričom „za účel politického spoločenstva je potrebné pokladať krásne skutky, a nie iba obyčajné súžitie“.[9] Takto pochopená starosť o spoločenstvo umožňovala vzájomnú úctu a prepojenosť občanov. Demokraciu tak v prvom rade necharakterizuje predpis noriem, ale účasť občanov na politickom dianí.

Tradičné vnímanie ducha i konkrétnej etiky, ktorá je v politickom kontexte hlbšia než formálna morálka, možno spolu s Paulom Ricoeurom definovať spojením „žiť dobre – s druhými a pre druhých – v spravodlivých inštitúciách.“[10] Kritika v nasledujúcich riadkoch teda vychádza predovšetkým z mapovania toho, ako sa vytráca podstata demokracie, pričom vzhľadom na rozsah práce sa sústreďuje predovšetkým na stratu pôvodných konceptov, ako aj stratu nielen súkromnej sféry, ale i tej verejnej, ktorá v trhovom mechanizme je viac či menej podrobovaná tlaku trhu a sledovanosti. Kritický pohľad nehľadá problém v médiách, politikoch či voličoch, ale má snahu odkryť stratu spoločného i netrpezlivosť myslenia, ktoré často i v mene pravdy obhajuje urýchľovanie procesov, ktoré môžu viesť k totalitám. 

V eufórii slobody pred tridsiatimi rokmi 95% voličov odovzdalo svoj hlas vo voľbách. S vytriezvením a ubúdaním nadšenia klesali percentá účasti a v roku 2016 nedosiahli ani 60%. V komunálnych voľbách už o všetkom rozhoduje menšina a tvárime sa nadšene, keď účasť atakuje aspoň 30 %. Strácame nádej v dôstojnú reprezentáciu i spravovanie vecí verejných. Čo je však horšie, že nielen v politickom priestore mizne aj viera v dorozumenie. Tí, čo vstupujú do verejného priestoru, politici, novinári i viacerí občania sú takí presvedčení o svojich pravdách, že vedia s kým sa baviť nebudú, s kým nediskutujú, a to i napriek tomu, že pôjde o zvolených zástupcov nezanedbateľnej čiastky spoluobčanov. Ak sa do diskusie vstupuje, tak nie s cieľom počúvať sa a dohodnúť sa, ale presadiť svoju pravdu. Veríme ešte vôbec demokracii a voľbám, ak máme problém medzi sebou diskutovať, ak časť reprezentantov reálnych občanov nepripustíme k slovu a dokonca máme problém akceptovať výsledok volieb? Za pravdivý výsledok berieme iba taký, ktorý nám vyhovuje?

Rád by som dal bokom spôsoby posudzovania, ktoré sa vedú v mediálnom priestore. Tam, a pramení to čiastočne z podstaty médií, vedia presne, kde je dôvod a kto je vinný. Politici a inštitúcie bez rozdielu. K negatívnemu posudzovaniu prispievajú často i samotní politici, ktorí vstúpili do hry seba prezentácií, obrany svojich záujmov a dolievajú olej do ohňa hlavne vtedy, ak môžu zaútočiť na politického protivníka. Občan, volič, je tak divákom nevšedného seriálu, ktorý je dlhší nielen ako telenovely, ale u nás aj ako ľudský vek. Televízne noviny či spravodajstvo v printových médiách má o každodenný materiál postarané. Strieľa sa slovami, pojmami v snahe pripútať pozornosť. Viditeľne sa menia len herci a figúrky systému, ale tvorcovia scenárov zostávajú v skrytosti a nepomenovaní. Dane platiaci divák je komparzista presvedčený o možnosti voľby medzi viac-menej rovnakou prázdnotou toho istého obsahu a po rokoch má pocit, že bol podvedený. A práve pri nás, spoluaktéroch, by som sa rád zastavil. Veď o politikoch sa môžeme dočítať či dozvedieť hocičo, predovšetkým to negatívne.

Samozrejme, aj o nás si kde-kto utrie ústa. Hlavne, ak nám nie je jasné, koho voliť, ak nezdieľame rýchle riešenia a spoločné heslá. Ak nebojujeme pri každej výzve za spravodlivosť a slušnosť na uliciach a na námestiach. Ak váhame, či proti zlu a nenávisti máme bojovať tou istou kartou, až do zničenia celej spoločnosti. Sme ľahko posudzovaní odborníkmi. Pasívni alebo masoví neuvedomelí voliči, ktorí nerozumejú problémom, volia stádovito či pocitovo. V duchu hesla predstaviteľa nemenovanej strany „volíme srdcom“. A to, ak odolalo infarktom z toho, čo sa deje okolo, je čoraz viac zatrpknuté.

Áno, sociológovia by určite presne teoreticky pomenovali, aký je slovenský volič i prečo. Nie je zlé poznať vlastnú diagnózu, problémom je, či je stanovená komplexne a berie do úvahy i ľudský rozmer a vlastný podiel viny. Nielen ten viditeľný. Diagnóza by nemala zanedbávať psychiku ani myslenie. A práve o myslenie mi ide. S ním súvisia naše nádeje a predstavy. Čo sme očakávali od demokracie? Išlo o rozhodnutie vydať sa na ťažkú cestu neistoty nielen s priateľmi, ale so všetkými, aj s tými, ktorých nemusíme či dokonca nemáme radi? Vydať sa na cestu a nestratiť na nej ľudí, ktorí nevládzu? Vieme sa zastaviť a rozprávať s tými, ktorí váhajú, a skúmať, či je pre všetkých zabezpečená reálna možnosť dôstojného života? Alebo sme sa intuitívne rozbehli za vidinou vlastného úspechu či naopak čakáme, že všetko je jasné a nájdu sa ľudia, ktorí nás povedú k všeobecnej spokojnosti? Na zaplnených námestiach, v tej mase jednoliatosti, sme naivne predpokladali, že máme o podobe krajiny a jej spravovaní jasno. Realita to nepotvrdila. Napriek zväčšujúcim sa rozdielom medzi percentom bohatých a ostatnými, napriek rozporom medzi množstvom a kvalitou, dôstojnosťou a závislosťou chceme ísť stále vpred. Vraj už aj tak meškáme a nie je o čom debatovať. Akoby Fukuyamova vízia o konci dejín, s ktorou sme tak nesúhlasili, bola realitou.

Spoločný cieľ nahradili preferencie individuálneho, presadzované bez ohľadu na skúsenosť a ostatných, bez potvrdenia legitimity overenej časom. Nepozeráme ani naľavo, ani napravo. Nová doba nemá pravicu ani ľavicu. Iba úspešných, ktorí majú strach o to, čo majú, a sklamaných, ktorí síce čosi majú, ale s tým i stupňujúci dojem, že majú málo. Ten, ktorému nejde karta, kto sa nepresadil, kto nezapadol a neprispôsobil sa dobe, to už je iný príbeh. Jeho individuálny problém. Bezdomovec, nezamestnaný, stovky kilometrov za prácou dochádzajúci. A s tým i presvedčenie, že za peniaze možno všetko. Prispôsobiť si spravodlivosť, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, informácie či vraždu. Väčšia berie.

Johann Baptist Metz hovorí o autorite, ktorú neodstránila ani moderná kritika – o autorite trpiacich. Rešpekt pred cudzím utrpením je podľa neho podmienkou akejkoľvek politickej kultúry. A má pravdu. No i na nej vznikajú interpretácie, ktoré sa vzďaľujú podstate. V dobe, kde si nás nikto nevšíma, kde sme súčasťou systému a mechanizmu formálnej demokracie, prepadáme sebaľútosti i tam, kde je pre vlastnú identitu dôležité prijať svoje limity a inakosť. Práve tú paradoxne v spoločnosti, ktorá je otvorená, chceme dať na úroveň ostatného. Akceptácia sa tak skôr podobá zovšeobecneniu, zaradeniu a jedinečnosť sa stráca v rovnakom pomenovaní. Pritom uznanie každého z nás nie je v prvom rade dané zákonom, ale spolu-bytím.

Môže spoločnosť konzumentov čoraz viac atomizovaná a zameraná na vlastné túžby, vedieť, ako mať starosť o svet, keď dominujúci postoj voči všetkému je postojom spotrebným, ktorý v mene vlastného prospechu  a presadenia nevníma iného, hlavne nie toho, kto stojí v ceste? Nie je naša snaha o rovnosť či pomoc iným iba snahou čo najskôr zaradiť to, čo  je iné, odlišné, do systému našej idealistickej predstavy o jedinečnej európskej civilizácii? Pomáhame či zaraďujeme? Riešime dôsledky či príčiny? Aký máme rešpekt pred človekom, ktorý má odlišný názor, ako je ten preferovaný? Namieste je Metzova otázka, ako sa môže slobodná demokracia chrániť pred fundamentalizmom jedinej pravdy, ktorý sa dostane k moci, alebo chce jednu pravdu nahradiť druhou? Vieme sa chrániť voči terorizmu a násiliu na nás a zároveň vieme zabrániť nášmu násiliu i vo forme presadzovania vlastnej kultúry na úkor iných?

V diele Totalita a nekonečno Emmanuel Lévinas píše: „Zvrchovanou skúškou slobody nie je smrť, ale utrpenie. O tom vie veľmi dobre nenávisť, ktorá sa snaží uchopiť neuchopiteľné a pokoriť iného z výšky cez utrpenie“ (3. diel). Aj preto sa Metz pýta, či jestvujú na pôde moderny ešte inštitúcie, ktoré by samy seba chápali ako akumulované spomienky. Reprezentujú aj spomienku na cudzie utrpenie? Bez výčitiek svedomia žijeme v takzvanom civilizovanom svete, v ktorom každú minútu umierajú ľudia od hladu, ničí sa naše spoločné životné prostredie, iné kultúry myslenia, no nás trápi, že nemáme auto podľa najnovšieho modelu, nemáme počítač s najväčšou kapacitou, že z peňazí, ktoré našetríme, nemôžeme ísť na exkluzívnu dovolenku a nemôžeme si kúpiť všetko, čo ponúka reklama. O čo teda ide? Čím skôr sa zaradiť do systému globalizovaného trhu v naivnej predstave, že systém zlepší svet? Čo uchovávame dnes? Vlastné bolesti, sklamania a frustrácie alebo utrpenie a starosť o iných? Čo zostalo z vedomia bolesti a utrpenia pri budovaní krajšieho komunistického zajtrajška vo vedomí dnešnej mladej generácie? Čo sme jej odovzdali? Naivnú predstavu, že každý je tvorcom svojho šťastia a jedno budovanie krajších zajtrajškov nahrádzame iným?

Nie som za masochistické pripomínanie a opakovanie útrap, ale za spracovanie sily nádeje aj napriek utrpeniu a zdanlivému zúfalstvu. Ide o udržanie trpezlivosti voči pravde a spravodlivosti, ktorú nemožno uponáhľať rýchlym a násilným presadzovaním. Ani v mene slobody, demokracie či (našej) civilizácie. Ide o udržanie napätia duše medzi individuálnym a spoločným, reálnym a ideálnym, materiálnym a presahujúcim, medzi prítomným a budúcim. Z hľadiska politiky štátu je potom podľa Lévinasa dôležité, aby sme mali jasno aj v otázke, či je spoločnosť v bežnom slova zmysle výsledkom zásady „človek človeku vlkom“ (najnovšie: „šikovným patrí svet“), alebo zásady, že „človek je tu pre človeka“. Vyplýva to sociálne, spoločenské, so svojimi inštitúciami, univerzálnymi formami a zákonmi z toho, že sa vymedzili dôsledky vojny medzi ľuďmi, alebo z toho, že sa spoločnosť vymedzila na základe etického vzťahu k človeku (druhý ako blízky a zároveň absolútne iný)?

A tu sa otvára aj praktická, nielen filozofická rovina otvorenosti a trpezlivosti voči neobsiahnuteľnej pravde, spravodlivosti a inakosti druhého. Cit pre utrpenie iných je ruka v ruke spojený s úctou k inému, neuchopiteľnému a neredukovateľnému podľa našich predstáv a videnia sveta. Tu vidím aj úlohu inštitúcií, ktoré chcú niesť pamäť, bez ktorej nemôže človek tvoriť budúcnosť civilizácie. Tá bez vedomia ľudských limitov, utrpenia, hľadania a nádeje, v uzavretí sa len do materiálneho a viditeľného má v súčasných pomeroch viac tendenciu k samozničeniu ako k rozvoju. A tak, ako hovorí Metz, sľubujú otázky utrpenia a presahu do budúcnosti viac ako apriori trhu. Otázka zmyslu ľudského života je tak aj napriek všetkým výdobytkom techniky otvorená. Za predpokladu, že sa nedáme strhnúť emóciami a sprostredkovanými obrazmi a ideami. Tie nás dnes stavajú proti sebe...

Na základe čoho sme apatickí k politike a aká je naša predstava o nej? Služba či cesta k moci? Je v systéme, ktorého prioritou je neustály rozvoj, hromadenie,  hrubý národný produkt, kde úspechom je zisk, do ktorého sa nezapočítavajú ekologické, sociálne, dlhodobé a mentálne vstupy a škody, je v takomto systéme vôbec možné očakávať, že utrpenie sa bude eliminovať a človek sa bude rozvíjať? Ak je reč o hodnotách iba PR agendou a morálka sa vyžaduje účelovo iba od iných, je racionálne diviť sa, že na konci takto presadzovaného príbehu sú úspešní tí, čo majú najväčší zisk? Koľko energie a financií sme investovali do vzdelania, do budovania verejných projektov a koľko do súkromných projektov? 

Ako sme využili potenciál otvorenosti, rôznosti, možnosti výberu a slobodu slova? Na poznanie či na zdiskreditovanie iných? Praktická sila otvorenosti sa ukáže iba vtedy, ak sa čo najväčšie množstvo ľudí vie dohodnúť o predstave spoločnosti, na ktorej budú spoločne pracovať. Počet subjektov hlásiacich sa o priazeň nás voličov svedčí o opaku. To, že sme v praxi opovrhli povesťou o Svätoplukových prútoch po skúsenosti s komunizmom, je čiastočne pochopiteľné. Proti logike je však potom naša rezignácia na politikov, pretože tí kopírujú a ťažia z rozdrobenosti. Posilňovanie individualizmu zároveň prehlbuje stratu dôvery v dohodu i o tom najpodstatnejšom. O tom, že chceme, aby život pokračoval a čo najviac ľudí žilo dôstojne v spravodlivej spoločnosti.    

Aké je teda naše myslenie a čo ho ovplyvňuje? Túžba po zmene pramení z presvedčenia, že súčasný stav je zlý a zmena je potrebná. Presvedčovanie a rozhodovanie, ak k nemu vôbec prichádza, sa deje v množstve nespracovateľných podnetov a informácií. Vystavení sme rýchlosti a prostrediu trhu. V spoločnosti, kde zisk je dôležitejší ako poznávanie súvislostí, sa meradlom správnosti stáva zmena, rýchlosť, množstvo a úspech. Bez z ohľadu na dôsledky. Tieto kritéria sa čoraz viac presadzujú aj v zdravotníctve, školstve či v nevýrobných sférach. Miesto autorít, múdrosti a myslenia sa reprezentantmi úspechu a vzormi pre spoločnosť stávajú milionári a mediálne celebrity. Bez problémov môže byť premiérom či politikom herec, podnikateľ, komik i duševne chorý človek. Bez poznania ich participácie na spoločenskom živote. Rýchlosti podliehame všetci. Chceme sa presadiť, byť v čo najkratšom čase úspešní a ihneď šťastní. V behu, bez možnosti preverenia zdrojov, siahame po informáciách, s ktorých si skladáme obraz o ľuďoch a o svete. Poznávanie opustilo priestor konfrontácie slov so skutkami, porovnávania nového so starým a zredukované informácie bez kontextu sa ponúkajú ako neotrasiteľné pravdy. Čas pre poznanie prestal hrať rolu. Všetko tu a teraz nájdeme na internete. Veríme tomu, čo sme si vybrali.

Tento prístup nastolil jeden z najhorších zmätkov našej doby. Zamieňanie informácií s pravdou, ideí s poznávaním, cesty s cieľom. Odsúdenia vynášame v médiách, na uliciach a pri pive. Heslami a tvrdeniami sme nahradili súdy, diskusiu i hľadanie. Nepotrebujeme ich, vieme svoje. Spravodlivosť, pravdu a úctu vyžadujeme od iných, pričom my sami, ak sme ešte nerezignovali, sme iba na ceste k nim. Znakom doby je tak spochybňovanie každého každým až po stratu dôvery ku všetkým i k sebe samým.

Zmätok v pojmoch a používaní informácií je urýchľovaný stieraním hraníc nielen medzi skutočnosťou a prianím, ale i v samotnej komunikácii, vo vzťahoch a v umení.  Naznačuje to i román nositeľa Nobelovej ceny Maria Vargasa Llosu Pětinároží. Písaný je jazykom tekutej doby. Lacným, šteklivým, vkusu podliezajúcim štýlom. Za týmto jazykom je príbeh o tom, ako prehliadame zdroje podnetov. Konzorcium, podnikateľ či zbohatlík si priamo alebo prostredníctvom podielov a akcií založia prípadne ovplyvňujú printové či elektronické médium, cez ktoré presadzujú videnie sveta, ktoré vyhovuje zhodnocovaniu ich kapitálu, odrovnávaniu iných predstáv či diskreditácii protivníkov. Problém nie je v možnosti, ale v skrytosti majiteľa i zámeru, výberu tém a cieľa informovania. Čitateľ v dobrej viere nepozná kódovanie a režim informovania médií, zvlášť, ak sa väčšina odvoláva na nezávislosť či verejný záujem. Množstvo tém a informácií nemá šancu konfrontovať s realitou. Je odkázaný na filter dôvery a podprahovo vyvolanú emóciu. Skryté zámery cez podnety textu a obrazu, ktoré sa nám sprostredkovávajú na sietnicu oka, pôsobia na naše myslenie. Preberáme modely a schémy, ktoré sa prezentujú ako jediné správne. Možné rozpory medzi tým, čomu sme uverili, a tým, čo žijeme, nestíhame konfrontovať.

Napríklad, na jednej strane sa v mene slobody legitimizuje posúvanie a stieranie hraníc tradície a morálky až po rušenie rozlišovacích formulácií, väzieb a princípov pokračovania života, na strane druhej sa neustále odvolávame na spravodlivosť a právo. Tie však stoja práve na tých princípoch a väzbách, ktoré marginalizujeme či rušíme individualizáciou. S tým postupne miznú i predpoklady slobody a priestor osobnostného rastu, súkromie a intimita človeka.

Život, ktorý žijeme pod vplyvom takýchto impulzov, je na pohľad pestrejší ako ten reálny, no neodkrýva, skôr tlmí vlastné vrstvy duše, ani nevytvára priestor na obohatenie našich talentov, ale naopak, zrkadlením vnemov a podnetov nás vťahuje do sveta vytvoreného z určitej perspektívy. Reálne sa scvrklo a sploštilo do zábleskov na našej sietnici, ktorá je neustále vystavovaná novým a novým podnetom. Čím dráždivejší podnet, tým rozorvanejšia duša a myseľ. Samotné šťastie zredukované do predstavy blahobytu a rozkoše, prináša nutkavú obsesiu stupňovania a hromadenia, ktorá ústi napriek naplneniu k nepokoju a nespokojnosti s tým, čo človek má a čím je. Na princípe stupňovania a ustavičnom kolobehu je založený aj princíp trhu, ktorý po nasýtení základných potrieb posúva svoje ponuky a konzum do presýtenosti. Nútený je tak posúvať predstavy túžob i za hranice racionálnosti a zdravého rozumu. V podobnom prostredí fungujú aj médiá, ak sú postavené do prostredia konkurencie a peňazí, kde o úspešnosti rozhoduje počet divákov. Sprievodným javom je tak rozdúchavanie senzácií i sporov, výnimočnosti a posúvanie informácií, ktoré sa vymkli z normálu. Fabulujú sa nepriatelia a inscenujú situácie podľa predstáv sledovateľnosti či priamo majiteľov médií. Paradoxne sa z plurality názorov vytráca odlišnosť a informovanie nahrádza presadzovanie jediného správneho videnia sveta. Každý, kto stojí v ceste, sa mediálne zosmiešni či zdiskredituje.

V románe peruánskeho spisovateľa Vargasa Llosu sa nájde novinárka, ktorá prizná zlyhania a odkryje dlhodobé financovanie diskreditácie majiteľom média. Či k tomu prichádza alebo príde aj v našich reáliách, je na našej pozornosti a zvážení. Podobne by sme mali byť rozvážni aj pri každom novom škandále či zviditeľňovaní súkromia rôznych osobností. Nemali by sme si zvyknúť a tolerovať mechanizmus škandalizovania či mediálneho znemožňovania politických oponentov, a to ani vtedy, keď nám to názorovo hrá do kariet. Takto vyvolávané emócie majú vplyv nielen na úroveň diskusie (ak sa vôbec deje), ale zásadne stupňujú nedôveru nielen voči konkrétnym osobám, ale i spoločnosti, ktorej sme súčasťou. Škandál a jeho účelové šírenie však ani v románe ani v živote nie je cestou k odkrývaniu pravdy. Pri jeho účelovom vyhľadávaní a vytváraní je neférovým až primitívnym spôsobom presadzovania vlastného videnia sveta s cieľom upútať pozornosť.

Kontrola moci, taká dôležitá pre demokraciu, nemôže skĺznuť do ustavičného rozdúchavania vášní a nedôvery, hlavne, ak moc vzíde z legálnych a legitímnych volieb. Zredukovanie politiky do boja dvoch či viacerých názorových skupín, zúženie informovanosti len na negatívne a tendenčné dohady či módne trendy prináša v dlhodobej perspektíve stratu viery v demokraciu. A to po tridsiatich rokoch od novembra 1989 nie je dobrá cesta. Tak, ako na literárnom poli nie je jednoznačnosť, vulgárnosť, lacnosť až primitívnosť cestou k mysleniu, ale naopak, je to pohyb opačným smerom. Každý, kto narába so slovom, by si mal byť vedomý svojej spoluzodpovednosti za kontext rozprávania.

Ten môj vychádza z viery, že nie všetci sme sa stratili v nedorozumení a tušíme, že osobná komunikácia a skúsenosť je cesta, ktorá nás spája. Som za ňu vďačný i za vás, ktorí ste nestratili chuť nielen po nej ísť, ale na nej aj myslieť. Ak nás zároveň znepokojuje aj stav politiky a spoločnosti na Slovensku, skúsme sa oslobodiť od podnetov, ktoré nás stavajú proti sebe a vystúpme z rýchlo tečúcej rieky zašpinenej hľadaním chýb, nepriateľov, extrémov, ako aj ohováraním a obviňovaním. Skúsme opätovne pomenovať hodnoty, vďaka ktorým sme tu a ktoré by sme chceli udržať. Pravda sa namáhavo i zdĺhavo odkrýva v realite. V žitom svete s ľuďmi okolo nás. Myslením, rozhovormi a porovnávaním slov a skutkov. Nachádzajme si na to čas. Vrátením dôvery medzi nás sa zväčší možnosť pozitívnych zmien v spoločnosti. A odkryje sa i to, kto naozaj reprezentuje našu vieru, že život a šťastie sú možné iba v spoločnosti a spoluzodpovednosti. Tam, kde sa nezabúda na utrpenie a na ľudí.

Aj preto by vo volebnej ponuke nemali chýbať subjekty, ktoré vo svojich programoch myslia vážne riešenie problémov ľudí na periférii úspešnosti, tých, ktorí v konkurencii financií a zisku ostali nielen porazení a neúspešní, ale i tých, ktorí nemajú šancu vôbec. Pretože autorita trpiacich by mala byť prítomná i v prostredí, ktoré si sami vytvárame v mene svojho úspechu a zisku. Samostatnou kapitolou (a výčitkou) je generácia, ktorá príde po nás do podmienok, ktoré sme pre ňu z pohľadu životného prostredia a distribúcie ekonomických výdobytkov ešte viac zhoršili, ako to bolo vtedy, keď sme sami do priestoru spoločného sveta vstupovali. Otázka budúcnosti tak nie je otázkou prosperity, ale uchovania ľudskosti a predpokladov spoločne zdieľaného sveta.

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 12. 3. 2019.