Dnes je 22.03.2019    meniny má: Beňadik Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Wie geht´s, Herr Pfarrer? (Ako sa máte, pán farár?)

Autor: Július Marián Prachár
(Podľa knihy: P. M. Zulehner, Ergebnis einer Kreuz&Quer Umfrage, Kňazi sú za reformy, Styria, ORF, 2010; odznelo v rámci cyklu Besedy TF, 14. 12. 2010.)

Titul knihy pochádza z jedného filmu ORF a tému sexuálneho zneužívania detí. O škandáloch je známe, že mediálne boli prehnané; pre cirkev sú však väčším problémom než pre iné inštitúcie; ku škandálu zneužívania sa pridal druhý škandál – ututlávanie. Najmä v USA sa cirkevná vrchnosť riadila maximou: „Ohrozená nesmie byť svätosť Inštitúcie“. Náboženské oddelenie ORF v spolupráci s GfK Austria, ktorí robili dotazník, a pod vedením a interpretáciou prof. P. M. Zulehnera, skúmalo, ako je to s profesijným a privátnym životom kňazov v Rakúsku. Oslovení boli len kňazi v pastorácii. Najmarkantnejším výsledkom štúdie sú zistenia, že reformy si praje viac kňazov než by sme očakávali, že viac než polovica opýtaných zmýšľa inak ako cirkevné vedenie a že 74% opýtaných jasne vidí, že aj veriaci v dôležitých otázkach zmýšľajú inak než ich cirkevná hierarchia.

Výsledky ankety sú zhrnuté do 4 častí: 1. Ako zmýšľajú kňazi o sexuálnom zneužívaní v cirkvi a ako hodnotia krízový manažment; 2. Povolanie a život kňazov; 3. Farári v strese modernizácie; 4. Mladí kňazi: kam sa uberá kňazstvo, a tým aj cirkev?

Prvým výsledkom analýzy je fakt, že kňazi patria k vysoko motivovanej profesijnej skupine. Majú vznešené ciele. Viac než pod nejakou cirkevnou vrchnosťou cítia sa byť Božími služobníkmi, ktorí chcú s bibliou v ruke modernému človeku pre jeho dobro sprostredkovať zážitok s Bohom. Voči hierarchii sú kriticky lojálni, ale slepá poslušnosť je väčšine cudzia.

Škandále zneužívania detí sa mnohých trpko dotkli aj napriek tomu, že sa ich verejne zastal napr. Hans Küng a ohradil sa voči ich paušálnemu podozrievaniu. Pre 80% opýtaných sú škandále zneužívania pre cirkev väčším problémom, než pre iné inštitúcie. S konaním cirkevného krízového manažmentu v Rakúsku súhlasí 66%, ale výhrady voči rímskemu manažmentu má až 78%. Zároveň by však z rôznych postojov a skúseností cirkev mohla profitovať. Podľa psychológov sú deti ohrozené najmä pri osobách s nedostatočnou ľudskou a psychosexuálnou  zrelosťou. Týkať sa to môže tak všetkých duchovných, ako aj pedagogických povolaní a vlastných rodičov detí.

Z obsahu ankety možno vyčítať, že zrelosť kňazov ovplyvňujú najmä tri oblasti: rodičovský dom spolu s rovesníkmi; príklady z cirkvi – kňazi, učitelia náboženstva; stretnutia so ženami, prípadne s mužmi, ako aj vzťah k žene. Kňazskému semináru sa všeobecne pripisuje pozitívna rola, hoci s pripomienkou väčšieho dôrazu na ľudskú zrelosť. 58% považuje tradičnú cirkevnú sexuálnu náuku skôr za negatívnu. Otvorenou otázkou ostáva či doterajší spôsob celibátneho života psychosexuálnej zrelosti napomáha, alebo jej prekáža.

V roku 1995 zverejnila Viedenská univerzita k tejto téme štúdiu, v ktorej sa konštatovalo, že v tom čase bolo v Rakúsku sexuálne zneužívaných 25% dievčat a 8-10% chlapcov. Viac ako 8 z 10 prípadov sa odohralo v rodinách, ostatné v pedagogických zariadeniach. Táto štúdia sa konala pre ochranu detí, ale aj výchovných inštitúcií, do ktorých vkladajú rodičia svoju dôveru. Starať sa o kvalitu starostlivosti o deti má svoje opodstatnenie:

  1. Deti sú vždy odkázané na lásku, ľudské teplo a prítulnosť zo strany dospelých. Blízkosť a náklonnosť patria k pracovným predpokladom pedagogického povolania. Zároveň je tu nutné dodržať profesionálny dištanc, aby neprišlo k využívaniu a zneužívaniu.
  2. Nebezpečenstvo zneužitia v pedagogických zariadeniach znásobuje aj prostredie. Dôsledkom vzdialenosti od rodiny a emocionálnych deficitov sú deti často viac náklonné prijímať prejavy nežnosti a láskavosti. Vychovávatelia tu musia byť vybavení vysokou mierou vzdelania a kompetencie.
  3. Páchateľmi sú zväčša muži, ktorí sa k deťom chovajú násilne a zneužívajúco. To môže mať korene v ich spoločensky chápanom mužskom postavení, ktoré ich definuje ako silnejšie a vodcovské pohlavie. Zároveň to môže súvisieť s problémom mužov vedieť sa vysporiadať so svojim vlastným vnútorným životom, hovoriť o svojich pocitoch, fantázii a obavách.
  4. Pre ochranu detí je nutné ich vychovávať nielen pre poslušnosť, ale aj schopnosť klásť v určitých prípadoch odpor a povedať „nie“. V praxi je potrebné zmeniť doterajší obraz dieťaťa a vidieť v nich viac samostatné osobnosti, ktoré majú byť schopné odmietnuť a ohradiť sa voči neprístojným emocionálnym ponukám.
  5. Pedagogickým inštitúciám, aj cirkevným, sa radí väčšia samokontrola, ako aj kontrola a spolupráca iných inštitúcií. V Rakúsku na to zriadili diecéznu komisiu.
I. Ako žijú a pracujú farári v súčasnosti 

Život jednotlivca je vydarený a šťastný, ak sa vydarí v dvoch oblastiach: v láske a v práci, benediktínsky povedané ora et labora, alebo podľa Viktora Frankla: žiť pre niekoho alebo pre  niečo. Z tohto zorného uhla sa v knihe pýtali na vydarený život kňazov: Ako sa im darí žiť spokojne v práci a láske?

Niekoľko výsledkov:

·                    V Rakúsku je známa z dôvodov nedostatku kňazov tzv. reorganizácia farností na megafarnosti. V zásade nemajú kňazi výhrady. Ale často sú tým preťažení a strácajú kontakt s miestnou cirkvou. Nie ľudia sa tým vzďaľujú cirkvi, ale cirkev ľuďom. Preto by bolo treba miestne cirkvi chrániť a udržať.

·                    Fatálnym vedľajším produktom megafarností je zmena kňazského poslania – kňazskej roly. Stráca sa to, čo im bolo doteraz sväté: byť blízko človeku, slávenie sviatostí, reprezentácia Krista, spolupráca so spolupracovníkmi. Naproti tomu narastá potreba byť manažérom pre veľkú farnosť. Nevidia to ako zisk, ale skôr nechcenú obetu, ktorá ich demotivuje a ochudobňuje.

·                    Schodnejšiu cestu ako vyriešiť nedostatok kňazov vidia vo svätení angažovaných a osvedčených katolíkov, ktorí majú rodiny, čo by bolo pre všetkých obohatením. Takéto zmeny si prajú aj kňazi, ktorí by naďalej radi ostali celibátnikmi. Nejde im o odstránenie celibátu, ale o získanie vyššej kvality pre kňazstvo. Za ženatých kňazov hlasovala väčšina, takisto za znovuprijatie laicizovaných kňazov do kňazskej služby. Ak by sa celibát stal slobodným a voliteľným, z tých, ktorí sú za, až 81% by ostalo naďalej v celibáte. Reformu evidentne nechcú pre seba, ale pre iných. 51% opýtaných si vie predstaviť svätenie za kňazov aj u žien.

Keby kňazi dostali možnosť ženiť sa a ostať pri tom v kňazskej službe: Ostali by ste naďalej v celibáte?

1.      zaiste

46%

2.      pravdepodobne

32,7%

3.      asi nie

13,2%

4.      iste nie

5,4%

Neviem

2,0%

Otázkou je, čo s masívnou disonanciou medzi klérom, hierarchiou a veriacimi. Kňazi hovoria o narastajúcej „horizontálnej schizme“ a riešia to tzv. modernou „neposlušnosťou“, za ktorú berú osobnú zodpovednosť. Druhá otázka je, či je to dôsledok prispôsobenia sa „zlej dobe“, alebo majú „ucho na srdci človeka“ a skôr vedia ako vniesť evanjelium do života moderného človeka než hierarchická cirkev s prežitými názormi a postojmi. Tiež je otázkou, čo podnikne cirkev, aby sa narastajúcim disonanciám medzi klérom a vrcholovou hierarchiou, ako aj veriacimi, zabránilo. Nádej, že by to Cirkev riešila vhodnými reformami, majú len máloktorí kňazi, väčšina je skeptických. Skôr vidia, ako sa cirkev laikom a laickým iniciatívam a hnutiam vzďaľuje. Kto ostáva, sú často skupiny, ktoré nevládzu držať krok s modernizáciou alebo ho držať ani nechcú. Farári navrhujú jedno riešenie na prekonanie narastajúcej vzdialenosti medzi kňazmi a hierarchiou, a to väčšiu možnosť rozhodovať o svojom biskupovi.

Ako dnes farári žijú?

Zoči-voči narastajúcej mobilite kňazov (cestovanie, vzdelávanie, práca, médiá) bude rásť dôležitosť ich stability: Byť niekde „doma“, aby ľudsky neboli úplne vykorenení. Pojem byť doma, niekde bývať, neobsahuje len materiálny rozmer – byt, budovu, zariadenie, ale aj ľudí a dobré vzťahy. K bývaniu patrí aj spolubývanie, a tu môže byť reč aj o erose a sexualite. Výskum poukazuje na fakt, že pre celibátne žijúcich kňazov je situácia bývania pre spokojný život veľmi dôležitá. Týka sa to však aj ostatných dospelých jedincov. V Rakúsku vyzerajú domácnosti kňazov nasledovne:

·                     Mnohí majú pre svoju domácnosť plateného zamestnanca na niekoľko hodín denne.

·                     Mnohí žijú sami.

Stála správkyňa (domvedúca, gazdiná) je pre mnohých finančným problémom, ale chápu takú osobu aj ako partnerku pre rozhovor. Je problém takú nájsť alebo ju zaplatiť. Osamote žijúci kňazi sa cítia často naozaj opustení. Najmä v situáciách, keď človek potrebuje telesne niekoho nablízku, keď sa majú zle, sú chorí, ale aj vtedy, keď je potreba podeliť sa s nejakou radosťou či v obave zo situácie na dôchodku. Pri porovnaní s výsledkami ankety z r. 2000, pociťuje v roku 2010 menej kňazov žijúcich osamote nedostatok telesnej blízkosti nejakého blízkeho človeka. Otázne je, či preto, lebo sa po tom menej túži, alebo majú k blízkosti viac príležitostí. Z ankety sa to autori nedozvedeli. Odpoveď na otázku, kde sa kňazi cítia naozaj doma, je napokon podobná ako u ostatných ľudí. Nie je to len ich byt a dom, ale aj spoločenstvo a jednotlivé osoby. Kňazi, ktorí žijú v pestrej palete vzťahov, nepovažujú ani celibátny život za život v osamotení. Martin Buber: „Všetok skutočný život pochádza zo vzťahov“. Pre všetkých ľudí platí, že žijú z náklonností, možnosti milovať a byť milovanými. Zaujímavou otázkou však je, ako tieto stretnutia a vzťahy majú konkrétne vyzerať u celibátnika. Navyše, ak sa roky pripravuje na život v odlúčenom prostredí seminára alebo noviciátu.

Sieť vzťahov, v ktorej kňazi žijú, sú:

·                    Vlastná farnosť          94%

·                    Spriatelení kňazi         71%

·                    Spriatelené osoby       89%

·                    Dôverná osoba           64%

·                    Priateľ                        47%

·                    Priateľka                     29%

Ako sa farárom darí žiť v celibáte?

Zdá sa, že prípady zneužitia majú len nepriamy vplyv na debatu okolo celibátu, nakoľko je relevantne podložený fakt, že väčšina prípadov sa aj tak stala v rodinnom prostredí a mimo cirkevného prostredia. Pravdepodobnejšie je, že do budúcnosti bude stále menej sexuálne nezrelých osôb vidieť práve v celibátnom spôsobe života možnosti svojho dodatočného dozrievania. Debata okolo celibátu sa v cirkvi vedie dvomi smermi:

  • Jeden je zameraný na osobu, na osobné ľudské práva. Či má vôbec cirkevné spoločenstvo právo tak hlboko zasahovať do osobného rozhodnutia jednotlivca. (Akútnou býva otázka napr. pri cirkevnom zamestnancovi, ktorý sa rozvedie a je druhýkrát sobášený.)
  • Druhou je pastorálna stránka. Tu nejde len o jednotlivého kňaza a jeho slobodnú voľbu, ale aj o schopnosť veriaceho spoločenstva sláviť eucharistickú slávnosť.

Na otázku, ako sa im darilo v celibáte, dve tretiny odpovedali, že sú a boli v podstate šťastní. To môže súvisieť aj s faktom, že mnohí  si v celibáte našli vlastnú cestu, ktorú si vedia osobne zodpovedať. Priznalo sa k tomu až 67% opýtaných. Polovica opýtaných kňazov našla osobné životné šťastie v zodpovednej modifikácii celibátneho spôsobu života. Zdá sa že v modernom svete patrí celibát, podobne ako manželstvo, k vysokorizikovým životným formám, ktoré ale väčšinou neprodukuje nešťastných jedincov. Tí, ktorí sú v tomto životnom štýle šťastní, nebudú nič meniť, ani keby – pri zachovaní úradu farára – sa mohli ženiť. Dokonca aj nespokojní – menej šťastní – tvrdia, že ani to nie je dôvod, aby celibát opustili. Možno preto, lebo by to vnímali ako kritiku seba a priznanie omylu, že toľké roky žili spôsobom, s ktorým nesúhlasili. Pre „vernosť voči sebe samému“ odmietajú zmeny.

Ale na druhej strane aj kňazi podliehajú modernému individualistickému trendu. V minulosti spoločnosť, ako aj cirkev, určovali formu manželského života. V súčasnosti mnohí pestujú vzťahy a partnerský život bez inštitucionálnej dimenzie. Spoločnosť tu má stále menej moci ovplyvňovať osobný život jedinca zvonku. To ale neznamená, žeby jedinci boli menej šťastní. Niečo podobné sa deje aj v cirkvi pri preberaní zodpovednosti za formu a štýl vlastného života. 89% kňazov sa cíti byť doma pri spriatelených osobách a 29% opýtaných vo vzťahu k priateľke. Čo to znamená konkrétnejšie, sa nevie. Pri tejto individualizácii je charakteristické, že narážame na tichú kultúru tabuizovania týchto otázok. O to sú tieto otázky nástojčivejšie. Ako sa s tým vysporiada cirkevná vrchnosť? Možno žiadať niečo podobné, ako kardinál Schönborn, že ak sa narazí na odklon od oficiálne vyžadovanej životnej praxe, treba sa rozhodnúť medzi úradom alebo vzťahom. To je pekná, jasná reč pre verejnosť. Ale čo spraví hierarchia, ak bude musieť priznať, že sa tu nejedná len o vybočenie jednotlivcov, ale sa to týka dvoch tretín všetkých?

Ďalšou otázkou je, ak vzťah muža a ženy neostane len v rovine symbolicko-komunikatívnej sexuality, ale prejde aj do generatívnej formy, a výsledkom budú deti. Ako sa zachádza s dotknutými ženami a potom aj s ich deťmi? Je ale tiež možné, že pri všetkom rešpektovaní  eroticko-sexuálnej dynamiky vzťahu muža a ženy, nie všetky formy vzťahov musia byť predmetom a náplňou klasického manželstva. Moderná verejnosť rozmýšľa väčšinou dichotómne: Buď sú vzťahy už manželské alebo nie sú žiadne vzťahy. Prehliada sa, že môžu jestvovať aj zabudnuté formy „priateľskej kultúry“, ktoré jestvujú a pestujú sa. Možno by to mohla byť aj akási „pionierska práca“ celibátnych kňazov, ktorí tieto nevyvinuté aspekty modernej priateľskej kultúry znovu objavujú a uvádzajú do praxe. 

Kto na tieto skutočnosti príliš rýchlo pozdvihne svoj moralizujúci prst, tým ešte nič nevyrieši. Pri porovnávaní diecéznych a rehoľných kňazov sú pri tejto problematike len malé rozdiely. Vydarenie šťastného života sa ale pravdepodobne neodvíja od „prvotného vstupného rozhodnutia“, ale od priebehu nasledovného života a rokmi prežitých skúseností.

Pri voľbe celibátnej formy života sa pri kňazstve zdôrazňujú jeho výhody, napr. menej starostí o rodinu a schopnosť byť mobilnejší v pastoračnej práci alebo možnosť solidarizovať sa s nedobrovoľne slobodnými či možnosť poukazovať na podobnosť so životným štýlom samého Ježiša. Týmito tvrdeniami ale ešte nie je povedané, že podobné výhodné predpoklady pre službu nemožno nájsť aj u ženatých. V konečnom dôsledku možno povedať, že oba varianty môžu pastoráciu obohatiť: tak celibátny ako aj ženatý kňaz. 65% opýtaných kňazov považuje spoluprácu so ženou v kňazstve za obohacujúcou. Je patrične dokázané, že tímy pracujú lepšie a kreatívnejšie, ak v nich muži a ženy kooperujú. Ale aj partnerstvo vidia mnohí ako nápomocné pre ich pastoračnú prácu; 46% považuje vlastnú skúsenosť s partnerstvom za obohacujúcu.

II. Farári v strese modernizácie

V postoji voči modernému svetu nie sú zajedno. Polovica dáva modernému svetu a viere dobré šance. Dve tretiny sú za otvorenejší prístup voči modernému svetu. Otvorením sa svetu nerozumejú prispôsobenie sa: „Cirkev sa má viditeľne odlišovať od moderného sveta“. Názory na problémy s moderným svetom idú dvoma smermi: Jedni zdôrazňujú „odchod sveta od náboženstva“, druhí viac „vzdialenosť cirkvi od sveta“. Z týchto dôvodov pochádzajú dva varianty postojov: Optimistický a pesimistický.

Pesimisti: byť neoblomne, vhod, alebo nevhod prorockým protipólom voči tomuto svetu. Nakoľko je svet odkresťančený a cirkev sa zosvetšťuje, treba sa chrániť ohraničením sa voči svetu a uzatvorením sa pred ním. Optimistický variant vidí vo svete veľa pozitívneho, ktoré je prejavom Božieho pôsobenia. Je to dôvod, aby sa cirkev tomuto svetu ešte viacej otvorila.

V zásade mnohým ide „kritickú lojalitu“ s moderným svetom, o prítomnosť vo svete, bez prispôsobenia sa, bez rozpustenia cirkvi vo svete. Nie viera je v kríze, ale dnešná cirkev, ktorá sa nedokáže odvážne konfrontovať s modernou kultúrou. Tieto postoje majú vplyv na správanie farárov, kde jedni sa na svet dívajú z uzatvorenej pozície, kým druhí posudzujú cirkev z pohľadu moderného sveta.

Symbolom moderny môže byť aj kňazské oblečenie

V oblečení sa symbolicky vyjadruje postoj k modernému svetu. Skeptici voči svetu nosia častejšie kňazský oblek (87%) než tí otvorenejší (13%). Moderný svet je teda pre jedných šancou na zvestovanie evanjelia (len sa mu tak, ako to navrhol II. vatikánsky koncil, treba viac otvoriť), pre druhých je svet ohrozením. Oblečenie je často znakom týchto postojov. Moderna sa často identifikuje so sekulárnosťou, a tak sekularizácia znamená pre mnohých opak spirituality.

Ján XXIII svojim aggiornamento myslel tiež na to, „aby bola cirkev vo svete súčasnejšia – prítomnejšia“, ale nie aby sa lacno prispôsobila. Chcel teda „pokresťančenie sveta“ a nie „zosvetštenie cirkvi“. Presnejšie, aby cirkev prijala dobré zo sveta, aby mohol aj svet prijať zase to dobré z cirkvi. Aby svet mohol kritizovať cirkev a cirkev prorocky a nenásilne mohla korigovať svet. Evanjelizácia, pri ktorej cirkev svet učí, ale aj sama sa nechá poučiť. K tomu je ale potrebné, aby sa svetu otvorila. Podľa kardinála Carla M. Martiniho: Cirkev musí akoby zostúpiť z provinčnej Galilei do sveta otvoreného mesta Kafarnauma. Kňazi, ktorí sú viac otvorení svetu, majú väčšie porozumenie pre potreby ľudí a sú viac ochotní ich sprevádzať vo všetkých etapách ich života. Obe skupiny však majú záujem stáť blízko Bohu a človeku, preto  ich možno právom nazvať spirituálne založenými. Predsudok, že svetu otvorení kňazi sú menej duchovní než tí druhí, sa nedokázal. Skupina optimistov je preto ústretovejšia aj voči záverom II. vatikánskeho koncilu a vyžaduje radikálnejšie presadzovanie jeho uzáverov. Pesimisti chcú z koncilu presadzovať čo najmenej.

Ambivalenciou k modernému svetu sa cirkev dostáva do vážnej fázy prerodu – prestavby.

Skončila sa tzv. konštantínovská éra. Už neplatí to, čo celé stáročia – viera ako „osud“, ale viera sa stáva „voľbou“. Ľudia si môžu voliť všetko, len nie to, aby nevolili. Kedy sa to deje, je otázne. Niektorí sa do niečoho narodia a sú v tom bez akejkoľvek voľby až do smrti. Iní si v živote položia otázku, reflektujú prijaté, hodnotia a volia si. Človek si ale nevolí ako osamelý jedinec, ale zaodetý do vlastnej biografie a sociálneho okolia. Preto je vždy otázne, na základe čoho si niekto zvolí ostať a iný opustiť cirkev. V Nemecku vyslovila Biskupská konferencia názor, že je to aj na základe iritácie cirkevným spoločenstvom. Čím je niekto viac iritovaný, tým skôr opúšťa toto spoločenstvo. Príkladom sú posledné sexuálne kauzy v cirkvi.

Otázne ale je, či dôvodom odchodu je naozaj táto iritácia alebo je to len posledný impulz, nie však skutočný dôvod. Biskupská konferencia to pripúšťa, ale aj spochybňuje, lebo napr. mnohí, čo ostávajú, sú ešte viac informovaní aj o chybách ľudí v cirkvi, teda aj viac iritovaní,  a predsa neodišli. Ostávajú preto, lebo odchodom by prišli o mnohé, na čom im záleží: rituály, posila a útecha, spoločenstvo, služby, hodnoty, ktoré cirkev zdôrazňuje. Ak sa však človek od týchto hodnôt začne vzďaľovať, môžu ho o cirkev ľahšie obrať rôzne, aj menšie „iritácie“.

Podobné problémy sa týkajú aj kňazov, ibaže nie sú iritovaní natoľko cirkvou ako takou, ale svojimi vlastnými predstavenými. Najviac sú iritovaní kňazi „otvorení svetu“, lebo otvorenosť považujú za nevyhnutnú pre svoju kňazskú činnosť. O to viac, že spolu s nimi to cítia aj im podobní veriaci. Toto napätie medzi kňazmi a vrchnosťou má na nich rôzne dôsledky.

  • Mnohí napr. participujú na rôznych reformných iniciatívach.
  • Iní prevádzajú prax, ktorá je mimo línie úradnej cirkvi – napr. otvorenejšia ekuména, pastorácia znovusobášených alebo forma ich vlastného života.
  • Mnohí emigrujú vnútorne; čím skôr idú do penzie.
  • Iní kvôli vzťahu so ženou a sobášu odchádzajú z úradu. Profesijné nešťastie vymieňajú za osobné šťastie.
  • A sú aj takí, ktorí utečú do psychosomatických chorôb alebo k alkoholu a drogám. Z kreatívnej túžby kňazstva ostane deštruktívny útek.

75% opýtaných tvrdí, že v dôležitých otázkach je veľký rozdiel medzi postojmi veriacich a hierarchie. Medzi „optimistami“ (voči svetu) je až 90% tých, čo sa nazdávajú, že je veľký názorový rozdiel medzi veriacimi a hierarchiou, medzi kňazmi spolu až 72%.

Problémom ostávajú aj pokusy vyriešiť nedostatok kňazov tvorením tzv. „megafarností“ – spájaním farností. Aj tu „modernejší“ viac trpia a cítia sa byť väčšmi preťažení ako „tradičnejší“. Možno preto, lebo tradičnejší sa skôr utiahnu do klasickej pastorácie a uspokoja sa s kultovo-sviatostnou činnosťou. S takým riešením ale väčšinou nikto nesúhlasí. Kňazi sa stávajú preťažení a mení sa ich úloha. Z dušpastiera sa stáva manažér veľkého organizmu. Preto v megafarnostiach nevidia riešenie nedostatku kňazov.

Už pred desiatkami rokov diskutovali K. Rahner a J. Ratzinger o možnostiach, ako riešiť problém nedostatku kňazov. A to zo zorného uhla priority pastoračnej služby veriacemu ľudu. Iste s tým súvisí aj celibát. Ak by sa s uvoľnením podmienky celibátu získal väčší počet kňazov, musí sa cirkev usilovať o modifikáciu doterajších podmienok pre vysviacku kňaza. Len tak si vedia kňazi v službe predstaviť ďalších spolupracovníkov, ktorí ich odbremenia v službe. Zbožný pohľad do minulosti v tomto prípade veľmi nepomáha. Optimisti si vedia predstaviť široké spektrum možností svätenia nových kňazov. U pesimistov je to súhlas najmä s osvedčenými ženatými mužmi, vyvolenými z farského spoločenstva.

Optimistom však nejde len o odstránenie nedostatku kňazov, ale aj o samotný princíp: o kvalitatívne obohatenie kňazského stavu. Kňazský stav by sa obohatil o skúsenosti z rodinného života, spoločenstiev, partnerstva a života s vlastnými deťmi. Najstaršou požiadavkou sú tzv. „viri probati“ – v manželstve a svetskom povolaní osvedčené osoby. Lenže iba bohaté cirkvi si môžu dovoliť platiť kňazov na plný úväzok. Chudobné preto domýšľajú riešenia. Podobne ako sv. Pavol, si vedia predstaviť nielen „viri probati“, ale aj „personae probati“, teda v spoločnosti overené a skúsené osoby, čiže mužov i ženy. Po teologickom vyškolení budú vysvätení do „miestneho presbytéria“ – týmu „starších“ , ktorí sú poverení vedením miestnych farských spoločenstiev. Pre budúcnosť by to mohlo znamenať, že cirkev bude mať dobre akademicky vyškolených kňazov, ktorí pretože nebudú ženatí, budú bez rodiny mobilnejší. Ich hlavnou úlohou bude zakladať nové farnosti. Tzv. „kňazi zakladatelia“. A potom by mohli byť kňazi vysvätení len pre určité spoločenstvo, čiže tzv. „presbytérium správcov“. Ich stabilita umožní, aby mohli mať aj rodiny. To, čo obsahuje doteraz každé kňazstvo – rozmer „misijný i správcovstvo“ – sa takto rozdelí na dva typy kňazov.

Podľa štúdie si väčšina opýtaných vie predstaviť spoluprácu s vysvätenými ženami. U optimistov je to až 83%, u skeptikov 30%. Zákaz pápeža Jána Pavla II. nediskutovať o tomto probléme zdá sa pre väčšinu prekonaný. Podobne veľké percento si vie predstaviť vysvätenie ženatých s rodinami, hoci sami by ostali naďalej v celibáte – 57%. Zo skupiny skeptikov však až 61% považuje túto možnosť za nešťastnú a negatívnu pre cirkev a kňazstvo.

S novými možnosťami riešenia súhlasia kňazi z dôvodov získania nových spolupracovníkov – kňazov, kvôli obohateniu kňazského stavu, ale aj kvôli vlastnému životnému šťastiu. Ako celibátnici majú kňazi rôzne skúsenosti. Možno ich zadeliť do troch skupín:

  • 22% kňazov, ktorí prežívali v živote najrôznejšie krízy. Život v celibáte pre nich nie je ľahký a boli blízko tomu, aby to vzdali. 70% z nich si zvolili samostatnú cestu a štýl života.
  • Iní tiež prežívali rôzne krízy. Z nich až 85% si zvolilo svojský, vlastný spôsob života, ktorý si vedia zodpovedne obhájiť. Na tejto ceste sa stali šťastnými mužmi. Z opýtaných žije takto až 52%.
  • Treťou skupinou sú osoby bez životných kríz – 25%. Necítili a necítia potrebu hľadať svojskú, vlastnú cestu. Aj teraz sa cítia byť šťastní.

Podľa výsledkov až 77% kňazov, ktorí prežívali rôzne životné krízy, by boli ochotní sa oženiť. Aj medzi tými, čo sú bez kríz, je to 26% opýtaných. Môžu takéto skúsenosti nechať cirkevnú hierarchiu ľahostajnou? Alebo treba o tom ešte premýšľať a pýtať sa, aký to má dopad na cirkevné predpisy, ktoré sa pokladajú za „dobré samy o sebe“?

Zo štúdie sa nedá zistiť, čo to presne a prakticky znamená „ísť vlastnou cestou, ktorú si viem zodpovedne obhájiť“ a ku ktorej sa hlási 67% opýtaných. Naznačuje to len, že sa tu žije nie celkom podľa disciplíny úradnej cirkvi. Lenže ani v minulosti, tak v občianskej ako aj cirkevnej spoločnosti, sa nedarilo všetkým žiť podľa ideálnych predstáv a nariadení. Nad dvoma tretinami kňazov však zjavne cirkevná autorita stratila moc a neformuje ich osobný život. Zadefinovať tento stav ako utajovanie, klamanie či ututlávanie, by nebolo presné. Skôr ide určitý disent kňazov voči cirkevnej hierarchii, ktorý sa takto prejavuje ako túžba po reforme, alebo ak sa príliš dlho ignoruje, vyhľadá si svoju vlastnú cestu. Ak si cirkev v tomto nevie a nechce pomôcť, tak si pomôž sám! Tak zmýšľa a koná 70% opýtaných. Či to však znamená byť zodpovedný aj za nejakú partnerku, partnera alebo dieťa, sa zo štúdie nedá vyčítať, ale ani principiálne vylúčiť. Môže ísť aj o prípad, ktorý spomínal kardinál Döpfner, o tzv. „vopred sa ponáhľajúcu poslušnosť“. Teda avantgardu, ktorá už dnes žije to, k čomu sa cirkevné spoločenstvo len pomaly približuje. Osoby, ktoré svoje reformné túžby nevyjadrujú len verbálne, ale aj reálne. Zo strany veriaceho spoločenstva majú takýto kňazi širokú podporu. Preto tu biskupi majú zviazané ruky. Keby chceli radikálne zakročiť, zruinovali by si celú diecézu.

T. 32: Vyhodnotenie celibátneho života – kde sa cítim byť doma

 

Pri spriatelenej osobe

Pri dôvernej osobe

Pri priateľke

Pri priateľovi

Všetci opýtaní

89%

63%

29%

47%

Našiel som si vlastnú cestu, ktorú si viem zodpovedať

 

92%

 

72%

 

34%

 

54%

Biskupi nezasahujú aj preto, lebo okrem celibátu kňazov tu ide ešte o väčšiu hodnotu, a to možnosť každú nedeľu vysluhovať veriacim eucharistickú slávnosť. Nejde o protikladné pozície, teda o zrušenie celibátu, aby sa zabezpečila eucharistia, ale skôr na jednej strane o dobro celibátu a na druhej strane ešte o väčšie dobro eucharistie, z ktorej cirkev sama žije. O zabezpečenie eucharistickej obety v spoločenstve veriacich sa usiluje tak Vatikán, ako aj biskupi, a tí aj za cenu nutných reforiem. Napr. biskup Erwin Kräutler z Brazílie: „Nesvätiť ženy je len cirkevná disciplína, ktorú môže pápež zmeniť zo dňa na deň.“ (Dve tretiny z 850 farností v jeho diecéze už dnes spravujú ženy.)

III. Mladí kňazi

Mnohí si sťažujú, že mladí kňazi sú ľudsky a duchovne nezrelí, často ide o také typy, ktoré by v minulosti sotva prijali do seminára. V ostatných rokoch sa pri prijímaní do kňazstva kritéria vraj zredukovali len na celibát a poslušnosť. Mnohí mladí kňazi môžu byť pre skeptikov povzbudením, lebo začínajú zmýšľať tak ako oni, čo im a aj cirkevnej hierarchii môže dodať na presvedčení, že kríza je len dočasná, treba ju len vydržať a nepodľahnúť pokusom o nejaké reformy. Podľa štúdie to vyzerá tak, že čím je kňaz mladší, tým je väčšia jeho skepsa a odstup od modernej kultúry a modernizačným návrhom iných kňazov. Výnimkou je postoj podľa ročníka vysviacky. Jestvujú kňazi, ktorí išli za kňazov vo vyššom veku (tzv. oneskorené kňazské povolania), ich príbeh má niekedy podobu konverzie – od svetského na nábožný spôsob života. Títo ľudia majú svoje skúsenosti so životom a svetským povolaním, na čom sa potom u niektorých zakladá určitá skepsa voči modernizovaniu cirkvi. Mladší kňazi svoje ohraničenie voči svetu dávajú najavo aj symbolicky. Generácia koncilových kňazov – 60-69 ročných si na vonkajšom kňazskom oblečení nezakladá.

T. 33: Vek a modernizácia

Vek

Cirkev by sa mala svetu

viac otvoriť

Do 39

22%

40 – 49

27%

50 – 59

39%

60 – 69

41%

70 a viac

42%

Ježiš Kristus podľa Sobrina

24.3.2011 10:03:48
Autor: Karol Moravčík pre TF; Dolná Krupá, 21. 3. 2011

Nezomiera cirkev, len jej forma

(Podľa: „JA“/Die neue Kirchenzeitung, č. 4/2011, s. 3, 23.1.2011, preložil z nem. a voľne spracoval Peter Žaloudek.)

Wie geht´s, Herr Pfarrer? (Ako sa máte, pán farár?)

Autor: Július Marián Prachár
(Podľa knihy: P. M. Zulehner, Ergebnis einer Kreuz&Quer Umfrage, Kňazi sú za reformy, Styria, ORF, 2010; odznelo v rámci cyklu Besedy TF, 14. 12. 2010.)

Mše - muzeální relikt anebo vrchol víry?

Autor: Peter Žaloudek
(preklad z nem. a red. úprava)

Exodus z Egypta, súvislosti, použitie historicko-kritickej metódy pre texty Starého zákona

Autor: Jaromír Plch
Prednesené v rámci cyklu prednášok "Besedy TF" 9.11. 2010 v Bratislave

Kresťanstvo ako služba svetu

Autor: Karol Moravčík
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny étos ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.") 

Dialóg medzi náboženstvami

Autor: Ivan Lehotský
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Cirkev a Verejnosť - Pokus o teológiu verejnosti. Znakový svet médií a znakový svet cirkví.

Autor: Erwin Koller, teológ a dlhoročný šéfredaktor švajčiarskej televízie - redakcie pre spoločnosť a náboženstvo.
(Prednesené v Marianke dňa 25.-26.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Spiritualita dneška alebo spiritualita pre dnešok

Autor: Peter Cibira
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - H. Küng II."; XVI. ročník projektu "Európski myslitelia.") 

Čo priniesol "Kňazský rok"? - Kritický pohľad naň

Autor: Gisbert Greshake, nar. 1933; emeritný profesor dogmatiky a ekumenickej teológie vo Freiburgu. Preklad z nemčiny: Karol Moravčík. Originálny text: Herder Korrespondenz, Heft 7, Juli 2010.
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7