Dnes je 19.01.2019    meniny má: Drahomíra Mário Sára Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Spiritualita dneška alebo spiritualita pre dnešok

Autor: Peter Cibira
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - H. Küng II."; XVI. ročník projektu "Európski myslitelia.") 
1. Téma, prístup a ja

Nie som teológ, ani religionista, ani psychológ, ani sociológ. Som len človek postavený v prvej línii rozprávania a vzbudzovania duchovnosti. Prvá línia znamená aj to, že tu niet času a možností na systematické premyslenie vecí. Nedostatok systému sa preto pokúsim nahradiť výpoveďou skúsenosti človeka v praxi. Každodenne stretávam ľudí a každodenne nanovo musím premýšľať nad tým, čo je viera, náboženstvo a nakoľko sú veci „len rituálne pomôcky“ či placebo, kde je podstata, čo je skutočne patriace k náboženskému prejavu či spiritualite, čo je správna spiritualita. Hľadal som niečo v mojich skúsenostiach a zážitkoch, čo by naznačilo smer premýšľania. A tak by som chcel na úvod ponúknuť tri, pre mňa dôležité, veci.

2. Niečo zaráža

Prvý zážitok: Bolo to kedysi na začiatku mojej činnosti. Bol som na psychologickom výcviku spolu s viacerými slovenskými psychológmi, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu. Pri jednej aktivite sme si nevšimli, že úmysel vedúcich je dostať nás do hádky. A tak sa im to podarilo. Mali sme definovať lásku tak, aby každý v skupine súhlasil (čo je samozrejme nemožné). Zrazu sa tam ocitli veľmi kresťanské názory, ako Boh súvisí s láskou. Boli „také kresťanské“, že ako jediný kňaz v skupine som musel povedať, že nemôžem súhlasiť. Vo výmene názorov účastníci výcviku hovorili o tom, ako oni cítia Boha, keď sa modlia. Povedal som im, že takéto vyjadrenie môžem pripustiť v kostole, kde nemusí byť presne definovaná a vedecká reč, ale nie tu. Ak cítia pokoj, radosť, nemôžu povedať, že cítia Boha. Maximálne môžu povedať, že cítia pokoj a že oni si myslia, že je to dar či dotyk Boha. Táto skúsenosť zostala pre mňa ako základná v premýšľaní o viere a duchovnosti.  A na úvod priznávam, že do dnešných dní nie celkom zodpovedaná. Niečo sa v duchovnosti prepletá, zamieňa, nevyjadruje správne. Či dokonca očakáva nesprávne? Pápež Benedikt XVI. veľa hovorí o spojení rozumu a viery. Ale je táto moja skúsenosť takým prepojením, aké myslí on?

Druhý zážitok: Do mojej farnosti som pozval niekdajšieho vysokého cirkevného hodnostára. Pozval som ho preto, že tu má viacerých priateľov a fanúšikov, no súčasne si dokázal urobiť zlé meno na celom Slovensku, čiastočne aj vo svete. Jeho príhovor, prednesený s jemu vlastnou vitalitou, sa niesol v duchu: „Dôverujete Bohu, pozrite sa na mňa, čo všetko zlé na mňa rozprávajú a všimnite si, ako to nesiem všetko v dôvere v Boha“. Pretože jeho prešľapy pokladám za vážne a mnohé reči o nich za pravdivé, bol som prekvapený. Avšak ešte viac som bol prekvapený reakciou ľudí: „Áno, treba dôverovať, dobre to povedal, nič teda z toho zlého nie je pravdou!“ Bez skúmania, bez otázok bolo zrazu všetko jasné, len treba dôverovať Bohu. Opätovne som si uvedomil, že viera v Boha, náboženský zážitok sú pohybom na krehkom ľade. Môžu byť tak ľahko iba pocitom bez ponorenia sa, pokúsenia sa o hľadanie pravdy či hlbšieho pohľadu. Asi veľká skupina ľudí vie rozprávať o tom, že mali silný náboženský zážitok. Je to však skutočný náboženský zážitok?

Tretí podnet: Ide o prieskum na stredných školách v Prahe. Prieskum sa uskutočnil na vzorke niekoľkých stoviek študentov. Mali zostaviť zoznam názorových a postojových skupín, ktoré poznajú. Ku každej z týchto skupín mali potom vyjadriť svoje postoje: či do danej skupiny patria, či s ňou sympatizujú, či rozumejú jej cieľom, prípadne ktorá skupina ich odpudzuje, alebo sa jej boja. Študenti napísali asi tridsať skupín. Napríklad ku skinheadom sa prihlásilo 1,3% študentov, ale viac ako 60% napísalo, že rozumejú ich cieľom – i keď s nimi nemusia súhlasiť, alebo sa ich dokonca boja. Anarchisti alebo pankáči tvorili asi 1%, majú však skoro 10% sympatizantov. Kresťania tvorili jednu z najpočetnejších skupín, hlásilo sa k nim 7% študentov. Majú však len 8% sympatizantov, a asi 60% študentov vôbec nezaujímajú, pretože nevedia, o čo tejto skupine ide[1]. Opäť, tento raz na základe štatistických čísel, je jasné, že niečo podstatné nefunguje.

Pražský prieskum možno nastolil tú najdôležitejšiu, niekedy sa mi zdá radšej nahlas nevyslovovanú, otázku: O čo ide? O čo má ísť?

Okrem týchto príbehov zo života vieme všetci konštatovať:

- tradičná náboženská prax je na úpadku,

- kresťanský jazyk viery už vôbec nie je samozrejmý,

- celá západná spoločnosť stratila vieru v jednoduché vysvetlenia života,

- viera nie je jednoduchým spôsobom odovzdávaná ako prijatá múdrosť z generácie na generáciu,

- dogmatický jazyk je pre dnešných ľudí podozrivý, ak nie priamo neprijateľný,

- duši viacej rozumejú psychológovia ako kňazi,

- cirkev je podozrivá z nepoctivosti svojej praxe.

3. A predsa sa točí! Len trochu inak!

Predsa sa však hovorí o tom, že záujem o duchovnosť nezanikol. Ako kňaz v praxi to prežívam tak, že sa teším z ľudí, ktorí povedia, že v kostole nájdu pokoj a oddýchnu si (i keď som v pokušení dodať, že to nemôže byť všetko). Poteším sa, ak niekto povie, že sa započúval do slov a že niečo pre neho znamenali. Nesmejem sa z ľudí, ktorí hľadajú extázu, tranz, dokonca únik. Rozumiem a viem, že niekedy aj ten najjednoduchší rituál môže byť životne dôležitý (pomazanie chorého pred smrťou, manželstvo, vloženie ruky na ubiedeného človeka...). Naučil som sa, že treba s pokorou prijať aj zvláštne vyjadrenia, ktoré sú pre mňa nezrozumiteľné: napríklad materialisticky znejúce vyjadrenia o milosti, prozreteľnosti, svete po smrti, svete tam hore... Prijímam ich preto, že nesú v sebe niečo pod riadkami, niečo o nádeji či prežívaní človeka, ktorý ich hovorí. Rešpektujem svojich bratov a sestry vo viere či kolegov, ktorí kladú väčší dôraz na presné vyslovenie jednotlivých slov v dogme, v citovaní katechizmu či vo vysluhovaní liturgie, ako na podstatu a posolstvo. Naučil som sa počúvať spovede, ktoré sú neraz veľmi zjednodušené a neuroticky orientované na nepodstatné veci. Naučil som sa byť, dokonca byť rád, v chráme s ľuďmi, o ktorých viem, že ich viera je diametrálne posunutá od mojej. Udržujem kontakt s ľuďmi, ktorí sú v takých hnutiach, kde by som nevydržal. Tolerantne pozerám na ľudí, ktorí očakávajú od duchovnosti okamžité uzdravenia, dokonca v zhode s konzumnou dobou – teda bez námahy, trpezlivosti a práce na sebe.  A vždy som s úctou pozeral na ľudí, ktorí povedia, že neveria ničomu, a predsa zostali dobrými ľuďmi.  Vždy som aj ateizmus vnímal ako niečo, čo nám môže veľa povedať o našej duchovnosti. A dokonca aj sám sebe rešpektujem, že občas len ďakujem a premýšľam (a odvažujem sa dúfať, že je to moja modlitba), ale inokedy (aj napriek všetkej iracionálnosti) aj so slzami prosím.

Cez to všetko, možno i vďaka tomuto všetkému, je jasné, že náboženstvo nezaniklo. Stále je to „vozidlo“[2], ktoré pre mnohých ľudí a v mnohých chvíľach života „vezie“ človeka. A predsa tomu „vozidlu“ celkom nerozumieme a nie sme spokojní. Hľadáme a žijeme s ľuďmi, ktorým by sme možno mohli vytknúť, že ich hľadanie je len pseudonáboženské. Prežívame svoju duchovnosť s ľuďmi, ktorí netvoria celkom náš duchovný domov. Pražskí študenti by možno povedali, že je to hľadanie seba, tak ako u každého iného. Tak ako u záhradkárov či iných.

4. Vyjadrení je veľa

S témou spirituality dnešného sveta a spirituality pre dnešný svet sa zapodievame na Teofóre už niekoľko rokov, možno dokonca povedať, že viac ako desaťročie. Pozerali sme na spiritualitu z mnohých hľadísk. Pripomeniem niektoré veci: Sme si vedomí, že sme v postmodernej dobe (dokonca už aj po nej), čo znamená, že aj náboženstvo pripomína hypermarket názorov, kde si každý zákazník môže vybrať to svoje a zväčša sa netrápi niečím zaväzujúcim. Poznáme kritiku Feuerbacha, Marxa či Freuda. Sme si vedomí, že skutočne sa nedá ísť pred osvietenstvo, kde  „človek vystúpil so sebou zavinenej nedospelosti do dospelosti“ (I. Kant). Sme a chceme byť dospelými ľuďmi, i keď nie je isté, či sa nám to darí. Opätovne sa vraciame k bolesti J. B. Metza, keď si kládol otázku, ako je možné čestne veriť v Boha, keď videl všetky príkoria koncentrákov, vojny, keď načúval kriku z bolestí ľudstva. Veľa sme premýšľali nad zmenou hodnotových rebríčkov, nad pôvodným významom slova vykúpenie či spása[3]. Tiež nad potrebou mystiky pre kresťana budúcnosti[4]. S tým súvisí kritické rozprávanie o neomylnosti  a význame dogiem pre dnešného človeka[5]. Vieme tiež o podvedomom pokušení, že môže ísť len o zápas o teritórium a moc. Vieme o pozitívnom význame sekularizácie, i o jej zradných stránkach. Vieme o potrebe terapeutického náboženstva[6], o potrebe zdravých komunít, o možnosti byť alternatívou. Vieme o morálnych zlyhaniach cirkvi, ktoré upozorňujú na neopravdivosť[7] vlastnej viery. Sme zmierení s vedomím, že náboženstvo či cirkev nebude sociologickou zárukou na usporiadanie sveta a na rovnaké fungovanie jednotlivcov. Vieme tiež o tom, že čo sa na prvý pohľad javí ako ateizmus či neviera, môže v sebe niesť veľa cenného a vlastne duchovného. Vieme o tom, že náboženstvo nie je výklad sveta, pretože nájdeme aj zrozumiteľnejšie výklady. Nie je však ani súkromným projektom na uspokojenie svojich potrieb. Rozhodcom jeho významu a pravovernosti dnes nie je pápež či iná náboženská autorita[8], ale skôr občianska spoločnosť – teda ľudia a to, ako vidia prospešnosť náboženstva pre mier, pre život... Teda vieme aj o tom, že nechceme mať náboženské prejavy zatlačené do sakristií, stiahnuté zo sveta, nechceme odsúdiť svet, ale skôr vidíme miesto náboženstva a viery v dnešnom modernom, vedeckom, sekularizovanom i súčasne náboženskom svete. Nad tým všetkým sa akoby vznášal nadpis, že chceme porozumieť. Porozumieť spolu či v súčinnosti s tými, ktorí sa označujú ako „nábožensky nemuzikálni“[9], a predsa vidia, že uprostred náboženského ešte ide aj o náš svet, že je potrebné spolu hľadať.

Aj napriek všetkým týmto informáciám by to však asi nebola dostatočná odpoveď pre pražských študentov, aby mali jasno, o čo skupine veriacich ľudí vlastne ide. Pre mňa je to však dôležitá stopa, kde zmena spirituality, jej nedostatočnosť tlačí.

5. Posvätné profánno

Hľadanie podstatného pre náboženskosť, snaha vyjadriť, čo to vlastne v človeku bolo a je, je už dávno súčasťou hľadania religionistov. Odpoveď nie je jednoduchá. Hovoria o „numinóznom“, teda božskom, a charakterizujú ho ako to, čo naháňa hrôzu, ale súčasne fascinuje a priťahuje. Teda ide o skúsenosť, ktorá sa nás tak silno dotýka, že sa nemôže obísť.

Náboženské prejavy človeka, zdá sa, sú staršie ako sama predstava Boha. Často išlo o rituály jednotlivých rodín či kmeňov, o úctu voči predkom, o vedomie krehkosti pred vesmírom, o prírodu, o život, o vďačnosť. A samozrejme nemôžeme opomenúť, že tieto prejavy mali silný sociologický dopad, určovali spôsob života, udržiavali pokope a odlišovali od iných rodinu či kmeň. Stojí za opakovanú zmienku, že sú náboženstvá, kde sa nezdá, že by sa počítalo s bohmi, ale predsa sa nábožensky prejavujú. A s najväčšou pravdepodobnosťou nešlo o strach z blesku či niečoho iného, čo si človek nevedel vysvetliť. Veď úder blesku praveký človek prežil, teda na mieste by bola skôr vďačnosť. 

Priraďme k tomu, že náboženstvá menia svoju podobu aj v závislosti od zmeny životných podmienok a života. Iné je, keď sa ľudia živili lovom, iné, keď sa usadili, iné keď vytvorili kráľovstvo či štát. Dá sa v spleti tohto všetkého objaviť niečo spoločné, typicky nábožensky podstatné a vlastné človeku?

Religionisti to zväčša riešia rozdelením vecí na profánne a posvätné. Nevšedné, posvätné súvisí so slávením, prežívaním výnimočného. Akoby si chcel človek utvrdiť, že na chvíľu to bude inak. Na chvíľu vypneme, oddýchneme si. Na chvíľu to nebude rutina. Súvisí to tiež s ľudskou schopnosťou i potrebou komunikovať – komunikovať s ostatnými, ale dokonca aj s mŕtvymi, s iným svetom. Komunikácia však nie je len odovzdaním informácií. Mýty sa nerozprávali preto, že by ich ľudia nepoznali, ale preto, že produkovali solidaritu. Mýty, podobne ako ľudská reč,  nie sú len signálmi na odovzdanie informácie, ale aj vytváraním prepojenia. Je s tým spojené spomínanie (či na predkov, na biblické či iné časy), ale spomienky sú takmer automaticky spojené s premýšľaním nad budúcnosťou. Keď vie človek spomínať, môže aj snívať. Pre náboženský postoj je charakteristické, že je v ňom niečo citové, slávnostné a vážne[10]. Pri takomto zhrnutí treba asi pripomenúť, že ide vlastne o starostlivosť o život. Profesor Sokol vidí starostlivosť o život ako vec, ktorá je pri každom živom organizme. Náboženstvo teda úzko súvisí a vychádza zo starostlivosti o život.

Toto všetko sú veci, ktoré sú bežne známe. Možno z nich snáď vyvodiť otázky o tom, čo je dnes pre človeka skutočnou slávnosťou. Čo je tak fascinujúce, že aj keď to budí strach, tak to priťahuje. Môžeme sa pýtať, či sa dá ešte niečo robiť s tým, že západný človek premenil svoju nádej na budúcnosť na sen o raji na zemi. Ale hlavne: O aký život nám ide!

6. Súčasnosť

Od skúmania dávnych náboženstiev skúsme teraz  ísť do prítomnosti. Profesor Langdon Elsbree skúmal v roku 1982 súvis medzi životným príbehom a religioziotou. Podarilo sa mu vygenerovať päť hlavných tém, okolo ktorých sa odvíjajú životné príbehy. Je to: 1.) vytváranie domova, 2.) zaujatie zápasom, 3.) nutnosť vybrať sa na životnú cestu, 4.) zniesť nejaké utrpenie, 5.) dosiahnuť zavŕšenie[11]. Profesor Zulehner, ktorý sa roky venuje skúmaniu i interpretácii religiozity, nám na stretnutí pred niekoľkými rokmi hovoril o nových spirituálnych trendoch. Zoradím teraz jeho nadpisy bez bližšieho rozpisovania: ľudia hľadajú cestu do vnútra (k svojmu vlastnému ja), iní cestu do diaľav (zjednotenie s kozmom, prapôvodným počiatkom...), iní hľadajú celkové ozdravenie, iní prísnosť a poriadok, iní spoločenstvo etiky a lásky, iní nový svet a budúcnosť[12]. A k týmto dvom pánom ešte priradím niektoré nadpisy Marie Wild v knihe Křesťanství a esoterika[13]: Koniec náboženstva nenastal; Hnutie hľadajúcich; Životné šťastie; Zdravie; Úspech; Osud; Zasľúbenie; Pozdvihnutie ducha; Náboženstvá túžby;  Túžba ako predmet trhu... Ak sa pokúšam nájsť spoločného menovateľa všetkých moderných prieskumov a interpretácií a súčasne religionistickým popisom starých náboženstiev, prichádzam k jednému: Duchovnosť (spiritualita) podstatne súvisí s hľadaním kvality života. Toto slovné spojenie som prvý raz v súvislosti s duchovnosťou počul od Petra Križana a od tej doby som stále viac presvedčený, že je to cesta k hľadaniu jadra duchovnosti. Je isté a jasné, že pod kvalitou života si človek môže predstaviť aj zavádzajúce veci (narkoman si predstaví dostatok drogy), ale súčasne je to vec, nad ktorou treba premýšľať. Tu vidím prepojenie premýšľania o duchovnosti a súčasne premýšľania o živote.

7. Záver a zhrnutie

Aj dnes vezie „vozidlo náboženskosti“ ľudí. Sme tomu radi, i keď máme často pocit, že to nie je celkom zdravá náboženskosť  či duchovnosť.  Nevieme s jasnosťou povedať, kto presne patrí k našej duchovnosti. Nevieme jasne vysvetliť pojem náboženského, i keď sa zdá, že patrí k životu a k človeku. Vieme, že premýšľanie o duchovnosti je premýšľaním o živote. O zdravom živote, o nádeji, o zmysle, o správnych postojoch... Ak naznačujem, že nie je všetko v poriadku s dnešnou spiritualitou v kresťanstve, nie som z toho nešťastný. Skôr ma to robí pokornejším a nastaveným na hľadanie skutočnej kvality života.


A všetko mi to pripomína Ježišov výrok: „Prišiel som, aby ste mali život, život v hojnosti!“[14]


[1] Sokol, J.: Člověk a náboženství, Praha 2004.

[2] Pamätám si na situáciu, keď jeden z nás na Teofóre hovoril o dôležitosti porozumenia. Vtedy použil obraz, že pre neho je dôležitejšie porozumieť, ako funguje auto, ako samotné vozenie sa. Musím priznať, že som dieťa postmodernej doby. Chcem aj porozumieť, ako auto funguje, ale ak by som aj niečo nepochopil, dôležitejšie je pre mňa, že sa viem odviesť. A tak aj v téme duchovnosti a spirituality nadišiel pre mňa jedného dňa čas, kedy som si povedal, že nestačí analyzovať a popisovať. Že by som potreboval syntézu. Potreboval by som sa na „tom aute“ odviesť.

[3] Evanjelisti, každý inak, kladie akcent na to, čo znamená vykúpenie a spása. V skratke: U Matúša je akcent na vykúpení z viny, odpustenie hriechov; Marek to vidí skôr mytologicky ako oslobodenie od démonov; Lukáš ako novú cestu k pravému životu, ako pripomienku, že ľudia majú v sebe božské jadro; Ján naznačuje, že Boh sa stal človekom, aby bol človek zbožštený, ako hľadanie dostatočnosti lásky (porovnaj knihu Grün, A.: Biblické obrazy o vykoupení, Kostelní Vydří, 1998)

[4] Rahnerov výrok: Kresťan budúcnosti bude buď mystik, alebo nebude vôbec.

[5] Diskusia je podnietená hlavne Hansom Küngom a jeho kritickým i verným postojom.

[6] Eugen Biser a jeho rozhovor s Eugenom Drewermannom

[7] Termín opäť inšpirovaný Küngom a jeho výzvou na opravdivosť v Cirkvi.

[8] Je to predovšetkým dôsledok náboženských vojen, ale aj mnohých iných zlyhaní.

[9] Napr. Richard Rorty v knihe Budoucnost náboženství, Karolinum, Praha, 2007

[10] Spracované podľa knihy Sokol, J.: Člověk a náboženství, Praha, 2004

[11] Zborník príspevkov z 27. Psychologických dní, Stimul, Bratislava 2009

[12] Ročenka Teologického fóra, Zväzok 2, Bratislava 2010

[13] Wild, M.: Křesťanství a esoterika, Kostelní Vydří, 1997

[14] Porovnaj Jn 10, 10

Ježiš Kristus podľa Sobrina

24.3.2011 10:03:48
Autor: Karol Moravčík pre TF; Dolná Krupá, 21. 3. 2011

Nezomiera cirkev, len jej forma

(Podľa: „JA“/Die neue Kirchenzeitung, č. 4/2011, s. 3, 23.1.2011, preložil z nem. a voľne spracoval Peter Žaloudek.)

Wie geht´s, Herr Pfarrer? (Ako sa máte, pán farár?)

Autor: Július Marián Prachár
(Podľa knihy: P. M. Zulehner, Ergebnis einer Kreuz&Quer Umfrage, Kňazi sú za reformy, Styria, ORF, 2010; odznelo v rámci cyklu Besedy TF, 14. 12. 2010.)

Mše - muzeální relikt anebo vrchol víry?

Autor: Peter Žaloudek
(preklad z nem. a red. úprava)

Exodus z Egypta, súvislosti, použitie historicko-kritickej metódy pre texty Starého zákona

Autor: Jaromír Plch
Prednesené v rámci cyklu prednášok "Besedy TF" 9.11. 2010 v Bratislave

Kresťanstvo ako služba svetu

Autor: Karol Moravčík
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny étos ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.") 

Dialóg medzi náboženstvami

Autor: Ivan Lehotský
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Cirkev a Verejnosť - Pokus o teológiu verejnosti. Znakový svet médií a znakový svet cirkví.

Autor: Erwin Koller, teológ a dlhoročný šéfredaktor švajčiarskej televízie - redakcie pre spoločnosť a náboženstvo.
(Prednesené v Marianke dňa 25.-26.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Spiritualita dneška alebo spiritualita pre dnešok

Autor: Peter Cibira
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - H. Küng II."; XVI. ročník projektu "Európski myslitelia.") 

Čo priniesol "Kňazský rok"? - Kritický pohľad naň

Autor: Gisbert Greshake, nar. 1933; emeritný profesor dogmatiky a ekumenickej teológie vo Freiburgu. Preklad z nemčiny: Karol Moravčík. Originálny text: Herder Korrespondenz, Heft 7, Juli 2010.
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7