Dnes je 17.08.2019    meniny má: Milica Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Náboženské oživenie vo svete vo francúzskom videní

(Teofórum – september 2007, esprit 2007, Autor: Ivan Vojtaššák)
V decembri 2006 bol zverejnený na adrese http://ivan.v.szm.sk článok s názvom Náboženská problematika v revue Esprit. Tento pojednával o systematickom hodnotení tejto témy v menovanej revue. Tento článok, ako i preklad tu v ďalšom citovaných príspevkov je znova dostupný na uvedenej adrese. (1. - nab-prob1997)


V marci 2007 táto tematika pokračovala v časopise Esprit č. 333 - zborníkom s názvom Náboženské oživenie vo svete. Chcel by som vás dnes tu informovať o tomto zborníku.

Kompletná informácia je iste samotný zborník. Časť z neho je dostupná v slovenskom preklade na uvedenej adrese. 2 - (suhrn2007)

Tento môj príspevok sa bude zaoberať

  1. prehľadom vývoja francúzskeho myslenia v modernej dobe - najmä vo vzťahu k náboženskosti ; viacerými francúzskymi prehľadnými článkami - ktoré sa zaoberali vzťahu náboženskosti v modernom svete s cieľom pochopenia situácie vo Francúzsku pri vnímaní javu nábožnosti.
  2. stručnou informáciou môjho hodnotenia posledného zborníka -
  3. záverom


Prehľad stavu problematiky nábožnosti, posvätná, Cirkví... je vo Francúzsku sledovaný dlhodobo. Je mnoho štúdií, ktoré sa venovali komplexnej situácii duchovného života tak v rôznych krajinách, ako i v celosvetovej mierke.

Tak napríklad v roku 1974 vydal Jean-Luc Chalumeau knihu
La pensée en France de Sartre á Foucault
(Éd, Fernand Nathan-Aliance Francaise, 1974).

Táto kniha veľmi priehľadne rozoberala stav myslenia vo Francúzsku, rozoberala rôzne prúdy myslenia, ktoré v tej dobe ovplyvňovali verejnú mienku a boli podnetmi pre hľadanie odpovedí na aktuálne otázky spoločenskej praxe a určovali smer ďalšieho vývoja. Kniha má tento obsah:



  1. Myslenie koho? pre koho ? 
  2. Otázky ľudí vedy a neo-scientizmus  (F. Jacob, J. Monod)
  3. Tvorivý spontaneizmus a odmietnutie priemyselnej spoločnosti  (G. Bataille)
  4. Archeológia humánnych vied  (M. Foucault)
  5. Nová etnológia  (C. Lévi-Strauss)
  6. Psychoanalýza a schizo-analýza  (J. Lacan, G. Deleuze)
  7. Obnova marxizmu (L. Althusser)
  8. Nová literatúra, nová kritika  (R.Barthes, J. Derrida)
  9. Existenciálna interpretácia marxizmu  (J.-P. Sartre, R. Aaron)
  10. Myslenie a aktivita : André Malraux
  11. Od debaty o človekovi ku viere v Boha  (J.Danielou, J.M. Le Guillou) 


Posledný XI. príspevok je dostupný v slovenskom preklade na web stránke
2 - (theol/chalumeau-dan). V ňom kardinál Danielou vedie debatu s o. Cardonnel-om, o.p.
a o. Le Guillou o súčasných problémoch človeka vo Francúzsku, ako i v Západnom svete.

Zhodnotenie tejto knihy: udalosti v Paríži v 1968 silne ovplyvnili myslenie a prax vo Francúzsku. Marxizmus sa rozšíril v rôznych odtieňoch, z ktorých existencializmus bol najvýraznejší.

Pre orientáciu vo francúzskej filozofii posledných päťdesiatich rokov je veľmi užitočný prehľad Päťdesiat rokov francúzskej filozofie I - IV, ktorý redakčne pripravil Bernard Sichere (Cinquante ans de philosophie française, Ministere des Affaires étrangeres, adpf, Paris, júl 1996).
Táto príručka definuje filozofiu s jej dôstojnosťou, ktorá síce nie je slnkom, ktoré svieti sebou samým, ale nie je ani tieňom niečoho iného. Filozofia je neistou debatou, rozdelenou dvoma požiadavkami: chce to byť kritická úvaha a má byť na vyššej úrovni najvyššieho poznania.
Na jednej strane, filozofia sa predstavuje ako kritické uvedomenie toho čo sa povedalo a myslelo v minulosti : vychádzajúc z vôle po pravde, predpokladá pravdivú debatu, ktorej zásady ona určuje. Na druhej strane, v styku s novými pojmami, rituálmi sa ona predstavuje ako udržovateľka novej a vyššej múdrosti, ktorá môže byť dôvodom v krajnosti obetovať za ňu i najvyššiu cenu, ako držiteľku zjavenia, ku ktorému ponúka prístup tým, čo bolestne sa dávajú na cestu a namáhavo vystupujú k veľkému svetlu zjavenia až po zjavenie Opravdivého. str. 11 

Je to ontológia, ktorá sa pýta na štatút skutočnosti a «teológia», ktorá pozerá v smere toho čo je najvyššie bytie, ktoré tým riadi súčasne smer poznávania a smer bytia. Z toho vychádza požiadavka na debatu na druhom stupni, ako nebývalé náboženstvo, ktoré sa vyjadruje v troch oblastiach praxe a poznania:
v sfére umenia a poézie,
v oblasti politiky ako celkového bytia spoločnosti,
a v oblasti vied.

Dejiny západnej filozofie sú riadené externe vytvorenými pravdami a spôsobom nadvlády jednej pravdy nad ostatnými. Moderná doba priniesla obrat v nadvláde vedy. Jednotná skúsenosť bytia, ktorá poskytla model, je veľký projekt, ktorý sa víťazne potvrdil s Kantom a snažil sa pokračovať s Heglom.

Fenomenológia, s jej zakladateľom Husserl-om má z tohto aspektu najvyššiu dôležitosť : ona stelesňuje syntézu subjektu ako subjektu vedy a subjektu prežitej skúsenosti, medzi rovinou vedeckého poznania a rovinou bytia v prežívaní vo svete. Heidegger, žiak Husserl-a viedol vlastné uvažovanie v radikálnom popretí západnej metafyziky (ktorej Huserl bol posledný výhonok), čo ukazuje na šírku vnútorného vzdialenia sa od doby Kant-a, čo podmínovalo nárok nadvlády filozofie. Toto oddelenie sa vyjadruje okolo troch pólov možného prekročenia filozofického gesta, ktoré až po Hegel-a bolo dominantné:
prekonanie Hegel-a Marx-om,
jeho prekonanie Nietzsche-m,
a jeho prekonanie Heidegger-om.

Tieto tri prekročenia odpovedajú na zmenu vzťahu filozofie k trom režimom diškurzu:
režimu vied,
režimu poetiky a umenia
a režimu historickej a politickej skúsenosti.

V tom čase boli dve filozofické tendencie vládnuce : fenomenológia a existencializmus. Ostatné prúdy a vplyvy pokračovali v pôsobení v slabšej forme .

Existencialisti sa málo zaujímali o dielo, ktoré zanechali Nietzsche a Heidegger. O to viac o zakotvenie prvotnej skúsenosti bytia, smerom ku ktorej je legitímne viesť myslenie ku rozhodnejšej a hlbšej pravde - čo nie je ďaleko od učenia Bergson-a. Nasledujúca generácia, naopak, otvára dobu nazvanú štrukturalistickú. Je to prekonanie Hegel-a a doba Marx-a.

V dobe keď mnoho filozofov sa spájalo s vedeckosťou tej, alebo inej oblasti vedy (biológie, jazykovedy), rozvinulo sa hnutie o platnosti krokov vedy, či už v mene nietzscheovského vzdania sa vôle po pravde (Foucault), alebo v mene doktríny niečoho iného (Lacan), ktoré viedli vedy k nemysliteľnosti na ich subjekt. Hlásala sa nutnosť prekonania Hegel-a v mene marxizmu. Výrazné mena, ktoré poznačili celé obdobie sú Lacan, Althusser, Foucault, Deleuze ... .

Francúzska fenomenológia má isté zvláštnosti - tak s menom Merleau-Ponty súvisí filozofia tela, Levinas je spojený s meditáciou o intersubjektivite a pôvodným objavom toho «druhého - un Autre», Ricoeur s hermeneutikou, ktorá vychádza tak z diela Gabriel Marcel-a, Jaspers-a, ako i samotného Husserl-a, ktorá pokračovala v diele Michel Henry-ho, s jeho meditáciou vlastnou «prejavom» bytia.

Dielo P. Ricoeur-a poukázalo na jeden problém a ten spočíval v tom, že veľká časť francúzskej fenomenológie, s výnimkou diela Merleau-Ponty-ho, vyúsťovala do náboženských, katolíckych, alebo protestantských orientácii. Na tento fakt poukázal D. Janicaud vo svojej práci Teologický obrat francúzskej fenomenológie (Dominique Janicaud, Le Tournant théologique de la phénoménologie française, Éd. l´Éclat, 1991).

Tento prehľad v tretej časti (vydanej v máji 1998) uvádza na stranách 68 - 85 kapitolu s názvom Filozofia a náboženstvo.
Táto je dostupná v slovenskom preklade na web-stránke. 3 - (filos/filosofia/FilRelFran)

Vidíme, že vtedy aktuálna debata sa viedla okolo dialektického marxizmu, psychoanalýzy a existencializmu. Tento stav a zreteľné trendy dokumentoval i dlhoročný šéf redaktor revue Esprit Jean-Marie Domenach v knihe Anketa o súčasných ideách (Enquete sur les idées contemporaines, Éd. du Seuil, 1981) keď na str. 19 píše o troch veľkých syntézach, ktoré v danom čase dominovali :

stalinský (leninský) marxizmus, sartreovský existencializmus, a kresťanský personalizmus.

Napriek tomu hovorí o rozklade marxizmu, freudizmu a o znakoch návratu náboženskosti (str. 21).



Táto aktuálna esej má tieto časti
Myslitelia a novinári
Ídee pre koniec storočia
To čo zostalo po marxizme
Noví historici
Od Freud-a po Lacan-a
Noví filozofi
Noví libertári
Nová pravica a sociobiológia
Systémovosť
René Girard, Hegel kresťanstva
Koniec modernosti?
Na dne tejto priepasti

Ukážky z týchto kapitol je možné tiež konzultovať na stránke: ...excerp/domenach........

Z literatúry vidíme, že hlavné problémy, s ktorými sa vyrovnávajú jednotlivci a spoločenstvá v Európe, ale i v globalizujúcom pohľade vo svete, to je vyrovnávanie sa s modernosťou a všetkým čo ona doniesla.

Jej začiatok sa obyčajne kladie do doby, ktorú poznamenal N. Machiavelli. Celý ďalší vývoj európskych národov a myslenia vrcholí vo Francúzsku vo Veľkej revolúcii z 1789 a v dvadsiatom storočí, ktoré výrazne poznamenali strašné utrpenia dvoch svetových vojen. Ľudia, ktorí poznačili myslenie sú tzv. majstri podozrievania - je to Nietzsche, Marx, Freud.

Vo Francúzsku to boli aj iní, napríklad Maine de Biran, M. Blondel a H. Bergson. Je príznačné, že verejná mienka vníma to, čo im podávajú formovatelia verejnej mienky, a tak mnohí myslitelia, hoc boli vo svojom čase a vo svojom prostredí výrazným prínosom sa nedostávajú do širokého povedomia a tak mnohé podnetné myšlienky zapadávajú do pozadia, ale mnoho krát sa podarí nájsť mnoho cenného i v archívoch. O vplyve Bergsona bol v časopise Le Debat v marci 2006 uverejnený článok, ktorého autor je Azouvi  ...filos/azouvi..s názvom Anatómia jedného filozofického úspechu. Jedná sa o bergsonizme a vplyvne diela Bergsona L´Évolution créatrice. Autor tu analyzuje známy vplyv tohto filozofa na náboženské oživenie vo Francúzsku v dobe na začiatku dvadsiateho storočia.

Vidíme, ako sa francúzskej myslenie vyrovnávalo s hlavnými nosnými prúdmi svetového myslenia. Po smrti Lukacs-a sa zistilo, že nejestvuje viac žiaden veľký filozof marxista. Ostal len Nietzsche a jeho dedičia. Nietzsche s jeho výkrikom "smrti Boha" najviac ovplyvňuje západné myslenie s veľkými a výraznými dôsledkami na životný štýl miliónov ľudí na celom svete. Hlásanie nerovností - elitarstva, anti-kresťanstva, odvahy postaviť sa proti pôsobiacej morálke, velebenie hrdinstva, chrabrosti, smrti, ....

S jeho myslením sa viacerí myslitelia konfrontovali v diele Prečo nie sme nietzscheovskí -

Pourquoi nous ne sommes pas nietzscheéns , Le College de philosophie, Éd. Grasset, Paris, 1991. Tento zborník má tieto príspevky

Alain Boyer . Hierarchia a pravda
André Comte-Sponville : Škaredý, sofista, estét : «Umenie v službe ilúzie»
Vincent Descombes : Francúzsky moment Nietzsche-ho
Luc Ferry a Alain Renaut : «To čo je treba dokázať za veľa nestojí»
Robert Legros : Nietzscheovská metafyzika života
Philippe Raynaud : Nietzsche vychovávateľ
Pierre-André Taguieff : Nietzsche v reakcionárskej retorike

Kresťanstvo pochopilo svoju úlohu vyrovnávať sa s modernosťou. Centrum Tomáša Mora vydalo v roku 1990 zborník s názvom Kresťanstvo a modernosť (ved. Ducret Roland,

Hervieu-Léger Daniele, Ladriere Paul, Christianisme et modernité, Les Éd. du Cerf, 1990).
Už vtedy sa hovorilo o ťažkosti určiť hranice modernosti, najmä keď sa objavil pojem post-modernosti.

Obsah tohto zborníka je tento :
P. Ladriere, Kresťanstvo vo weberovskej teórii modernosti ;
G. Vincent, Od teórie štyroch zmyslov Písma ku kalvinovskej exegéze ;
J. Segui, Racionalita, modernosť, apokalypsa ;
J.P. Josua, Umenie, neúspešné stretnutie medzi kresťanstvom a modernosťou podľa M.-A. Couturier ;
B. Reymond, Hľadanie laickej teológie ;
J. Moingt, Kristológia a modernosť ;
C. Geffre, Teológia výstupu z modernosti ;
J. Ladriere, Kresťanstvo a budúcnosť racionality ;
J.M. Ferry, Starodávny, moderný a súčasný ;
J.L. Schlegel, Neo-ezoterizmus a modernosť ;
D. Hervieu-Leger, Súčasné prejavy kresťanstva a modernosť .




Náboženské oživenie vo svete videné časopisom Esprit

Revue Esprit v 333 čísle tohto roku (marec-apríl) znova sa vrátil k problematike náboženskosti. Toto číslo - zborník s názvom "Náboženské oživenie vo svete" - je rozdelený do týchto častí :


  1. Európa na konci sekularizácie
  2. Evanjelikálna a letničná vlna
  3. Sekularizácia, viera a ateizmus.
Zborník, na rozdiel od prechádzajúceho z 1987, je zameraný na analýzu celosvetového obrazu pohybov a prejavov náboženskosti. Úvody do jednotlivých častí napísal J.-L. Schlegel a Olivier Mongin.

Zborník začína citátom známeho filozofa kultúry - A. Dupront-a, kde sa zvýrazňuje mimoriadnosť vnútornej energie, ktorá je spojená s vierou a náboženskými vyznaniami.
Otázka konca sekularizácie prináša záujem o to, čo bude nasledovať po sekularizácii. Zborník si nekladie cieľ robiť prognózy, či vynášať proroctva o ďalšom vývoji náboženskosti a duchovnosti v globalizujúcom sa svete. Úlohou je objaviť čo v Európe a vo svete vytvára väzby na náboženskosť.



1.
Európa je vykreslená ako istá výnimka v pohyboch - v dynamike náboženskosti. Na rozdiel od ostatných častí sveta, kde sa javí oživenie náboženskosti a duchovných prejavov, v Európe pretrváva v tejto sfére stagnácia a odpor. Toto je zreteľné pri problémoch budovania "spoločnej Európy" - pri nejasnostiach týkajúcich sa zmyslu, formy a obsahu spoločnej aliancie. Odmietnutie návrhu ústavnej zmluvy ukázalo neprekročiteľné prekážky, ktoré ohrozujú budúcnosť celého podniku. Všetko v znamení plurality. Spomína sa historická pamäť obetí a tak zvaných vín Európy, pripisovaných predovšetkým kresťanstvu a katolicizmu zvlášť. Preto sú pokusy návratu a štartu od nuly. Ale je to vôbec možné a želateľné ? Úloha v tomto je objaviť novú Európu náboženstiev.

Profesor P. Prodi hovorí v rozhovore o dôležitosti dualizmu Cirkev - Štát v celých dejinách Európy a o tom, že tento je príčinou veľkosti Západu. Tu spomína inštitucionalizovaný dualizmus XI. storočia pod názvom "pápežská revolúcia"- čo bola podľa neho prvá európska revolúcia - desakralizácia politickej moci. Hoci v dejinách sa model monarchie prekonal, pozitívny výsledok moderného pápežstva je v uchovaní univerzalizmu a tohto dualizmu.

Dnes, v dobe globalizácie a budovania európskeho súštátia je dôležité vytvoriť vhodný funkčný model - dôležité je zabezpečiť súdržnosť a motiváciu jednotlivých zložiek a jednotlivcov pre angažovanie sa a obetavosť v prospech spoločných cieľov a spoločného dobra a otázka suverenity takých jednotiek.
Katolícky prístup k javom moderného sveta, k sekularizácii, liberalizmu treba rozlišovať v prístupe Magistéria, vyjadrení oficiálnych dokumentov jednotlivých pápežov a prístupom jednotlivých biskupov v príslušných diecézach v jednotlivých krajinách. Tu je veľmi podnetný rozhovor Philippe Portiera na tému Ján Pavol II a Európa. Portier napísal knihu s názvom Myslenie Jána-Pavla II, ktorá vyšla vo francúzštine v 2006. Spomína sa kľúčová otázka, či Magistérium sa môže, má, alebo musí zmieriť s modernými javmi vo svete, tak ako to uvádza Syllabus z 1864. Tieto vedú k otázke na zotrvanie jusnaturalistického modelu spolužitia, alebo prijatie pozitívneho práva, tak ako sa o tom hovorilo v dialógu kardinála Ratzinger-a s J. Habermas-om.

Magistérium vidí jasne krízu ľudstva a navrhuje ako liek návrat k skutočným hodnotám, čím je kultúra a čím je kult. To sú dva faktory, na ktorých Cirkev stavia a ktoré priniesla ľudstvu na celom svete.

Cirkev sa zamýšľa i nad tým, ako postupovať v tomto prípade výnimky, pri pastorácii v Európe ako misijnom území.
Hodnotenie sekularizácie vo svete nie je možné bez prihliadnutie na postavenie politického liberalizmu a jeho vplyvov na náboženskosť. Je známe prijímanie tohto myšlienkového prúdu historicky od počiatku v protestantskom prostredí. Rovnako je známy jeho kritické hodnotenie v prostredí katolíckej a ortodoxnej kultúry. Napriek tomu dá sa povedať, že súčasná situácia sa prejavuje ako víťazstvo náboženského liberalizmu, napriek odporu a šíreniu sa silne antiliberálnych hnutí vo všetkých kultúrnych prostrediach v celom svete. Liberalizmus ako zobecnená «subjektivizácia» postihuje tiež sekulárne viery a inštitúcie. V tom spočíva riziko roztržiek a rozporov v rámci spoločnosti.

Európska Únia nemá tradíciu v budovaní vzťahov náboženstvo-politika. Preto tieto vzťahy sa snaží budovať. Postupuje po upozornení J. Delors-a, že ak sa v najbližšej dobe nepodarí dať spoločnému úsiliu zmysel, dušu, Európa tento zápas prehrá.

Európske budovanie "spoločenstva" je dobrým katalyzátorom zmien, ktoré ovplyvňujú vzťahy medzi náboženskosťou a tým, čo je politikum v patričných krajinách. Brusel musí vytvoriť nové formy väzieb medzi týmito krajinami. B. Massignon to hodnotí vo svojom článku formuláciou "Ani Boh, ani Cisár". V podstate ide o vybudovanie novej identity - po uvedomení si straty svetového vodcovstva, vyzýva k definovaní svojej špecifičnosti - univerzalizmu. Potom, ako sa odmietajú pripomienky na spoločné minulé dedičstvá, sú tu isté univerzálne hodnoty v pluralite zdroja práv človeka a jeho dôstojnosti. Delors vyzýva náboženstvá, aby dali "dušu" Európe. Ak sa to behom najbližších rokov nepodarí, je pesimistická vízia, že tento zápas sa prehrá. Väzby medzi náboženstvami a politikou v Európe sú výsledkami kompromisov medzi transcendentnosťou a imanentnosťou.
Pri budovaní novej Európy sa stretávajú dva modely vychádzajúce z dvoch prístupov budovania národnej identity: model nemecký a francúzsky. Jeden sa zakladá na spoločnom dedičstve a jeho odkaze v kultúre, druhý stavia na právnej kultúre vyjadrenia spoločného projektu. Prvý vyúsťuje do využitia náboženskosti ako ukazovateľa civilizácie dávajúcej istú identitu, druhý vyzdvihuje ústavný patriotizmus. Jedná časť budovateľov sú prívrženci spomienky kresťanských koreňov Európy, druhá skupina vidí európsku identitu v spoločných hodnotách, ktorých jadrom sú práva človeka.
Európske ustanovizne nie sú Cisárom. Ich vytváranie ako polycentrické a nadnárodné, a medzištátne poukazuje na stratu ústrednosti štátu a objavenie sa faktora skupinových verejných aktérov, ktoré sa prizývajú ku formulovaniu európskej politiky. Vzťahy medzi európskymi inštitúciami a náboženstvami svedčia o prekonaní prvého štádia sekularizácie a prechodu do druhého. Väzby medzi náboženstvami a politikou sú výsledkami kompromisu medzi transcendentnosťou a imanentnosťou. Náboženské a humanistické skupiny sú prizývané do verejnej sféry ako zdroj zmyslu, mať funkcie, ktoré demokratický štát nemôže sám napĺňať. Buduje sa vzťah uznania, kde pôsobia súčasne spojenectvo a neutralita Štátu s náboženstvami.
Modernosť európskeho spoločenstva prechádza do hypersekularizácie ultramodernosti. Dá sa povedať, že Európu je možné nazvať post-kresťanskou a post-sekulárnou. Tu je dominantný jav prerušenie vzťahov na inštitucionálnu náboženskosť - na ustanovené, tradičné Cirkvi. Náboženskosť sa prejavuje viac v logike individualizácie a globalizácie. Individuálna viera akoby bola vedená heslom DO IT YOURSELF. Veriaci tomto prostredí dávajú prednosť individuálneho výberu  a skladby a odmietajú klasické ponuky Cirkví. Náboženská identita jednotlivcov je neistá a menlivá. Mení sa i funkcia a postavenie Štátu pri rozdelení funkcií medzi globalizáciou - europeizáciou a funkciami regiónov a miestnymi spoločenstvami. Teda je to prechod od náboženstva získaného zdedením, ku náboženstvu osobného výberu. Moderná doba bola charakterizovaná istotou, kdežto ultramodernosť je poznačená neistotou.
Ultramodernosť sa javí ako desabsolutizácia všetkých sekulárnych ideálov, ktoré v kritickom vzťahu k náboženstvám sa vynorili ako nové istoty a boli silnými vektormi sociálnej mobilizácie. Ultramodernosť to je sekularizovanie modernosti.
Vývoj sekularizovanej modernosti prechádza do sekulárnej ultramodernosti i vo sfére politična. Táto situácia sa prejavuje poklesom dôvery v politiku a vzrastom nedôvery v náboženstvo. Spoločenstvo občanov je ohrozované pôsobením individualizácie a globalizácie.
V ultramodernosti sa nachádzame na bode zvratu, kde náboženskosť sa javí ako možný symbolický bod, ktorý prispieva k tomu, že politično sa nehýbe k prostému riadeniu individuálnych ašpirácií, ani k tomu, aby modernosť sa rozplynula v zobecnenom relativizme.

2
Evanjelikálna a letničná vlna
V prednáške Benedikt XVI. v Regensburgu poukázal na dvojitý jav v Európe: zvýšenie váhy faktora islamu v Európe a napätie v rámci "kresťanskej" Európy medzi "kantovským" protestantizmom a katolíckym učením. Globalizácia preniká i do náboženskej sféry.
Hodnotenie globálnych trendov v náboženskosti prejavuje niektoré prekvapujúce javy. Je to univerzálny návrat praktík nábožnosti, predpovede o dominancii kresťanstva a nie islamu, ako sa to predvídalo v minulosti a skutočnosť presunu "ťažiska kresťanstva" do Afriky a Latinskej Ameriky. Kresťanstva, ktoré je poznačené rozvojom evanjelikálnych Cirkví letničiarskeho charakteru.
Tu sa popisuje horlivosť konvertitov - znovuzrodených born again kresťanov. Hovorí sa o náboženskej privatizácii s ekonomickým charakterom, s charizmatickým vodcom - kazateľom - podnikateľom. Nové komunity sú poznačené novým myslením, kde sa často používa slovník sebarealizácie, úspešnosti, prospešnosti, funkčnosti a súťaživosti. Komunity sú plastické, obracajú sa na nespokojných pre nespravodlivé rozdeľovanie zdrojov, žijúcich v katastrofických podmienkach, trpiacich rôznymi neduhmi a preto potrebujúcich starostlivosť i o telo prostredníctvom tanca, hudby, tranzu, slova. Tieto spoločenstva pomáhajú telám, menia stav mysle vďaka obráteniu pôsobením Ducha svätého zázrakom, čo je veľmi rozhodujúce.

3
Sekularizácia, viera a ateizmus
Modernosť odčarovala svet a postmoderna spôsobila druhotné rozčarovanie zo samotného odčarovania. V náboženských otázkach prevládla neistota a znakom postmoderny by mohla byť tak "smrť Boha", ako i jeho návrat. Pozoruje sa radosť z nových náboženstiev, ako i pesimizmus z estetizujúceho nihilizmu. Taká diagnostika z pred desiatich rokov nestratila nič z aktuálnosti. Vtedy sa videlo aktuálne hovoriť o "náboženstvách bez Boha", dnes je to akýsi hmlistý "monizmus" prostredia. Vtedy aktuálna otázka bola rozširovanie "ateistického" náboženstva - budhizmu vo Francúzsku, dnes je to náboženská globalizácia s neuveriteľným úspechom evanjelikálnych Cirkví.

Pre Európu je príznačná debata vzťahu rozumu a viery. Je to stará téma, ktorej ohniskom je "veriť v prospech pochopenia a chápať v prospech viery".
Z debaty, ktorá vznikla po prednáške Benedikta XVI. v Regensburgu 12. Septembra 2006 sa dá usudzovať, že ide o hodnotenie prerušenia väzieb medzi vierou a rozumom, ktoré priniesla Reformácia a Osvietenstvo, a o pokus návratu dôvery, ktorú ľudskému poznaniu je schopné poskytnúť náboženstvo a viera. Benedikt XVI. navrhuje návrat k jednote viery a rozumu z doby pred rozdelením kresťanstva.

Vzťah medzi vierou a rozumom môžeme si predstaviť v troch modeloch:
v modele dopĺňania sa (komplementárita) (Tomáš, Leibniz),
v modele oddelenia v prospech viery (Luther, Pascal), alebo v prospech rozumu (Bayle, antináboženské Osvietenstvo),
a nakoniec v modele vzájomnej indiferentnosti (Spinoza, Kant).

Benedikt sa vyslovil proti druhému modelu (v mene "prirodzeného vzťahu" medzi rozumom a vierou), hoci tretí model je najvzdialenejší katolíckej koncepcii, pretože sa prosto snaží vytrhnúť vieru z registra pravdy. To je ťažké pochopiť každému vyznaniu, hoc akú dôveru by priraďovalo rozumu. Málo veriacich filozofov to uznalo (výnimkou je P. Ricour), že filozofia môže byť len agnostická, to znamená musí sa oddeliť od zjavenej i racionálnej teológie. Viera sa potom vracia späť do subjektívneho uvedomenia hľadania zmyslu (ale nie pravdy), alebo do exegézy textov.

Modernosťou sme vstúpili do éry "čistej imanencie", ktorú evanjelikáli nezakrývajú. "Noví bohovia" sú inakosť, neprítomný Druhý, «vonkajškosť» ... Je to pohanstvo, jeho panteón a mýty, ktoré oponujú monoteizmu, pohodlný ateizmus, ktorý hreší prebytkom ľahkosti, alebo falošnou jasnosťou. Je to víťazstvo imanencie v čase pluralizácie, čo robí ťažký život monoteizmom. Dlhotrvajúce napätie medzi vierou a rozumom v tomto zborníku predstavujú Pascal na strane viery a Spinoza na strane ateizmu.

Pre moderného Francúza, či už agnostika, alebo ateistu je blízka cesta, ktorú priniesol B. Pascal. Na rozdiel od v minulosti rozšírenej ceste k Bohu, ktorú predstavuje Bernard z Clairvaux, Pascal s jeho poriadkom srdca a paradoxami ľudskej situácie je veľmi blízko mysleniu súčasníkov. Pascal očarováva a prináša inšpiráciu. Popisuje ľudskú situáciu s jej protirečeniami - veľkosťou, ale i biedou.

V dnešnej dobe nie je v kurze hovoriť o hriechu, o vine, zle. Je toto vylúčenie odvolávania sa na zlo pre spoločnosť prínosom ? Odvolávanie sa na niečo ako zlo, hriech nechce sa javiť ako tmárstvo, ale chce si posvietiť na sociálnu skúsenosť našej doby. Tak kresťanská tradícia môže prejaviť aktuálnosť a zdroj uvoľnenia vzhľadom na oslepenia, ktoré sa môžu zdať za oslobodzujúce.
Nemožno zabudnúť na pokus zbaviť sa zla totalitárnym prístupom, v našich skúsenostiach marxisticko-leninskou revolúciou a zbavením sa koreňa zla - vykorisťovania a odcudzenia človeka v buržoáznej spoločnosti. Toto vyháňanie zla politicko-ekonomickými prostriedkami sa prejavilo v policajnom terore. Z týchto pokusov mnoho ľudí si odnieslo dobre ponaučenia, ale mnohí napriek tomu pokračujú v skúšaní (viď Kuba, Severná Kórea, Irán atď.).
M. Revault d´Allonnes priraďuje absolútne zlo pôsobeniu národno-socialistických ideí (nacizmu) v prístupe k nie germánskym (nie árijským) ľuďom vo vojnových časoch
2. Svetovej vojny. Tieto obete sú zaznamenávané a evidované menom. Niekto, kto zažil Gulag by mohol povedať, že absolútne zlo - to sú bezmenné masové hroby nevinných roztrúsené bolševikami všade, kde pôsobili. Ja mám názor, že absolútne zlo je pestovaná hrôza a strach, ktorú ľudia sú schopní šíriť, keď sú plní nenávisti voči iným. Taká nenávisť môže sa zrodiť v každom z nás, ak si neuvedomíme vlastnú veľkosť a dôstojnosť v tom, že sme spolu s druhými Bohom milovaní a vyvolení milosťou. Moderný sen nevinnosti rovná sa vzdania sa ľudskosti .

Zoslabenie pocitov viny a hriechu v súčasnom svete súvisí s postupom imanentizmu, tak ako je ním posun do popredia ateizmu a jeho prejavov.

Prúd fenomenológie akoby robil ateizmus povinným. Do tejto istoty však skoro sa pridáva zvláštnym, problematickým spôsobom kresťanské a židovské myslenie. Rovnako i pozitivistická racionalita Russel-a, Wittgenstein-a necháva značný priestor mystickému prvku a necháva otvorenú otázku vzťahu rozumu a viery. Nakoniec aj francúzski "nietzscheovci", vyjadrujúci popieranie Boha, vyjadrujú hľadanie niečoho, ako je "vnútorná skúsenosť" (Bataille), alebo niečo, čo je "z vonka" (Blanchot, Deleuze, Foucault), alebo nejaký "obrat" (Lyotard), ktoré prejavy sú blízke "mystickému príbehu". Autor Zaoui popisuje ateizmus súčasného francúzskeho myslenia ako "poškuľujúci", lacný, pretože si neuvedomuje svoj dlh voči kresťanstvu.

V takej perspektíve vidíme, že takýto "lacný" ateizmus sa musí vyrovnávať s týmito filozofickými prístupmi k ateizmu:

  1. Spinoza: dvojitý etický a politický faktor nemožnosti vzdania sa požiadavky spásy, alebo blaženosti, ktoré nám prisľubujú veľké monoteistické náboženstvá a politicky nestarať sa o "spásu nevedomých", ktorá sa nedá dosiahnuť bez minimálneho "kréda" spravodlivosti a lásky, ktoré Spinoza nazýva "duchom Krista". Tento faktor vplýval na althusserlovcov a Deleuze-a.
  2. Aristokratický estetizujúci ateizmus pochádzajúci od Nietzsche-ho, ktorý formuje štýl autorov Bataille, Foucault, Derrida, ale i Deleuze. Tento prístup zdôrazňuje, že byť ateistom má zmysel len vtedy, ak sa dostane na vyššiu, krajšiu úroveň, akú dosahujú veriaci - potom ako sa uvedomia nádhery, ktoré prinášajú náboženstvá (ich umenie, etika, ktoré robia nové ľudstvo zaujímavejším, ich sila obdiv a nadšenie).
  3. "Pozitivistická čestnosť" Wittgenstein-a, ktorá ovplyvní predovšetkým de Certeau-a, Lyotard-a. Pozitivizmus vedy nie je sláva, je to zúženie legitimity diškurzu na tautológiu a takto to nie je viac ako opak prázdnej apológie všetkého toho, čo táto debata vylučuje - všetkého čo Wittgenstein nazýva "mystický prvok".
  4. Zákaz lacného ateizmu, ktorý vyžaduje Lacan v počiatku, kam sa vracia Deleuz-om, alebo Foucault-om v jemnosti teologického diškurzu. Analytický prístup nás učí, že všetci sme spontánne kreacionalistami, čím naopak autentický ateizmus môže byť istým regulatívnym horizontom istej skúsenosti.
  5. Prístup Levinas-a v rešpektovaní našej "náboženskej skúsenosti" nebráneného otvorenia sa transcendentnosti a jej smerovanie na jedinú skúsenosti Druhého. Levinas ju nazýva etikou, v obrátenom zmysle ako Spinoza.
Záver je taký, že nejestvuje skutočný ateizmus, ktorý by si nenechával rezervu na možnosť uznať Ideu Boha, pripomínajúc možnosť užitočnosti, ceny a zodpovednosti v konfrontácii s dobrom idei Boha. Na druhej strane sú možnosti vyhlasovať sa za ateistov a poškuľovať po prípadnom návrate idei Boha v náboženskosti, alebo v etike a politike ako potvrdenia možnej transcendencie.
Pierre Manent hovorí o dôležitosti poznania základov liberalizmu a demokratického usporiadania spoločnosti z hľadiska budúceho napredovania náboženskosti. Dôležitá je jeho analýza doterajších dejín Európy, postavenia kresťanstva a jeho úlohy. Je vhodné poznať túto analýzu a robiť kroky k náprave chápania kresťanstva a postavenia veriacich v spoločnosti.

Záver
Skúmanie náboženstva, náboženskosti, nábožnosti je späté s hodnotením globálnych trendov, ktoré priniesla moderná doba a jej premena do ultramodernosti. Tak to prebieha na celom svete, včítane Slovenska, krajín a spoločenstiev východnej Európy.
Pri uchovávaní tradičných foriem vnímania posvätná, je zreteľná pretrvávajúca formálna identita, ktorá však rýchlo sa mení pri zmene životného prostredia. Malý dôraz sa kladie na pestovanie hlbších koreňov kresťanskej identity, najmä pri absencii podnetnej kultúrnej zložky, tak v národnom prostredí, ako i vidiac ju v Európe.
Nie je pozorovateľný prienik moderných prístupov k formovaniu opravdivých, moderných, otvorených spoločenstiev, ktoré by vytvárali plodné prostredie pre objavenie sa kresťanských osobností.
Napriek tomu dôveru kladieme na Ducha Svätého, ktorý vanie kde chce a dáva v pravý čas objavenie sa toho, čo sa najviac potrebuje a očakáva. Len o to je potrebné prosiť.
Otázka ostáva, či sa snažíme úporne poznávať znamenia doby, aby sme vedeli o čo prosiť ?


web stránka:  

  • Náboženská problematika v revue Esprit - /nab-prob (51 str.)
  • preklad Náboženské oživenie vo svete - ET/2007/03-4/suhrn (122 str.)
  • theol/chalumeau-dan 
  • filos/filosofia/FilRelFran
  • excert/domenach
  • filos/azouvi

Ježiš Kristus podľa Sobrina

24.3.2011 10:03:48
Autor: Karol Moravčík pre TF; Dolná Krupá, 21. 3. 2011

Nezomiera cirkev, len jej forma

(Podľa: „JA“/Die neue Kirchenzeitung, č. 4/2011, s. 3, 23.1.2011, preložil z nem. a voľne spracoval Peter Žaloudek.)

Wie geht´s, Herr Pfarrer? (Ako sa máte, pán farár?)

Autor: Július Marián Prachár
(Podľa knihy: P. M. Zulehner, Ergebnis einer Kreuz&Quer Umfrage, Kňazi sú za reformy, Styria, ORF, 2010; odznelo v rámci cyklu Besedy TF, 14. 12. 2010.)

Mše - muzeální relikt anebo vrchol víry?

Autor: Peter Žaloudek
(preklad z nem. a red. úprava)

Exodus z Egypta, súvislosti, použitie historicko-kritickej metódy pre texty Starého zákona

Autor: Jaromír Plch
Prednesené v rámci cyklu prednášok "Besedy TF" 9.11. 2010 v Bratislave

Kresťanstvo ako služba svetu

Autor: Karol Moravčík
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny étos ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.") 

Dialóg medzi náboženstvami

Autor: Ivan Lehotský
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Cirkev a Verejnosť - Pokus o teológiu verejnosti. Znakový svet médií a znakový svet cirkví.

Autor: Erwin Koller, teológ a dlhoročný šéfredaktor švajčiarskej televízie - redakcie pre spoločnosť a náboženstvo.
(Prednesené v Marianke dňa 25.-26.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Spiritualita dneška alebo spiritualita pre dnešok

Autor: Peter Cibira
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - H. Küng II."; XVI. ročník projektu "Európski myslitelia.") 

Čo priniesol "Kňazský rok"? - Kritický pohľad naň

Autor: Gisbert Greshake, nar. 1933; emeritný profesor dogmatiky a ekumenickej teológie vo Freiburgu. Preklad z nemčiny: Karol Moravčík. Originálny text: Herder Korrespondenz, Heft 7, Juli 2010.
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7