Dnes je 23.02.2020    meniny má: Roman Romana Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Medellin – 40 rokov po biskupskej konferencii, opcia pre chudobných, almužna či spravodlivosť?

Autor: Peter Žaloudek; katolícky teológ; citáty v texte sú doslovným prekladom z nahrávky podľa ORF. 
Takmer bez povšimnutia cirkevných médií si roku 2008 pripomenuli kresťania na celom svete, hlavne však kresťania Južnej Ameriky, 40. výročie medzinárodnej biskupskej konferencie, ktorá sa uskutočnila od 24. augusta  do 6. septembra 1968 v kolumbijskom meste Medellin. Zúčastnilo sa jej 140 biskupov a k prominentným hosťom patril i pápež Pavol VI. Táto konferencia bola považovaná v tom čase za senzáciu, za „povstanie“, prelom a začiatok novej éry. Mnoho historikov ju označilo po II. vatikánskom koncile za najdôležitejšiu udalosť v Cirkvi nielen 20. storočia, ale v cirkevných dejinách vôbec. S pribúdaním rokov sa však o tejto konferencii v cirkvi čoraz viac mlčí. Prečo? Na to sa pokúsil dať odpoveď rakúsky rozhlas ORF Ö1, ktorý v rubrike RELIGION dňa 25. augusta 2008 odvysielal veľmi fundovanú, historicky podloženú, fascinujúcu reláciu. Tá i mňa natoľko zaujala, že som si celú reláciu v rozhlase objednal a na jej základe voľne napísal tento článok.

Výraz „opcia pre chudobných“ (dalo by sa to preložiť ako starosť o chudobných, stotožniť sa, byť solidárny s chudobnými) použil po prvýkrát v jednom rozhlasovom príhovore pápež Ján XXIII. Bolo to v  roku 1962. „Jednoduchosť a chudoba sú najdôležitejšími predpokladmi pre vierohodnosť poslania cirkvi“ - zneli vtedy slová pápeža. V záverečnom dokumente synody v Medelline sa nachádzajú podobné myšlienky: „My biskupi by sme si priali, aby náš spôsob bývania, náš životný štýl bol skromný, náš odev jednoduchý, naše aktivity a inštitúcie funkčné, bez pompéznosti a túžby vyniknúť. Svoje svedomie musíme vychovávať k solidárnej pomoci s chudobnými. Nesmieme ustať v žalobe proti neznesiteľnej situácii, ktorú denne zakusujú na vlastnej koži chudobní, musíme sa neustále angažovať za ochotu k dialógu s tými, čo nesú za túto tristnú situáciu zodpovednosť a zároveň im pripomínať ich povinnosti.“ Než synoda skončila, vyjadril sa podobným veľmi silným spôsobom i sám pápež Pavol VI. Na adresu chudobných a vykorisťovaných v Latinskej Amerike povedal: „Budeme neustále obhajovať vaše práva a zároveň obžalúvať nespravodlivé hospodárske rozdiely medzi vami a bohatými.“ Tieto sugestívne a odvážne slová pápeža vychádzali celkom určite ako rezultát diskusií na II. vatikánskom koncile, ktoré boli spečatené v dokumente „Gaudium et Spes“ - Radosť a nádej: „Musí sa zabrániť škandálu, že niektoré krajiny, ktorých obyvatelia sa vo väčšine honosia menom kresťania, vlastnia dobrá v nadbytku, zatiaľ čo ľudia iných krajín nemajú čo jesť a sú denne bičovaní chorobami a biedou. Je to povinnosťou celého Božieho ľudu, pričom biskupi musia ísť slovom a príkladom napred, musia podľa svojich možností a síl čo najviac zmenšovať biedu dnešnej doby a to hlavne na základe starej cirkevnej tradície, nie z dôvodov nadbytku, ale zo svojej podstaty.“

Nie náhodou padli tieto a mnohé iné prorocké slová práve v Medelline na juhoamerickej pôde, na pôde tzv. Tretieho sveta. Kresťania Južnej Ameriky si v druhej polovici minulého storočia začali uvedomovať sami seba, svoju situáciu, a v procese  znovu získavania vlastného sebavedomia začali prichádzať k názoru, že žiť podľa evanjelia znamená pre nich niečo iné, ako to bolo v krajinách Európy. „Odísť z Európy. Pre obyvateľov Latinskej Ameriky to nič dobrého neprináša, byť neustále naviazaný na Európu, treba nájsť novú cestu“ - hovorí Dolores Bauer, rakúska žurnalistka a dlhoročná spolupracovníčka ORF pre krajiny Južnej Ameriky. Iný rakúsky znalec juhoamerickej problematiky, profesor a kňaz Franz Helm, ktorý dnes prednáša misijnú teológiu v St. Gabrieli v Mödlingu pri Viedni, si takto spomína na svoj dlhoročný pobyt misionára v Brazílii: „Na celom juhoamerickom kontinente sa vytvorili tzv. bázové spoločenstvá, malé zoskupenia kresťanov, ktoré sa snažili vniesť do svojho praktického života a prostredia živé evanjelium. Typické pre tieto spoločenstvá bolo to, že žili podobným spôsobom ako prvotní kresťania. Ľudia týchto spoločenstiev sa cítili zodpovední jeden za druhého, navzájom si pomáhali, bola to akoby jedna veľká rodina. Táto vzájomná starostlivosť jedného o druhého mala samozrejme konkrétnu podobu i čo sa týka pracovných skúseností ľudí, ktorí boli utláčaní, či nedostávali pravidelnú a spravodlivú mzdu. Vo svojich „bázach“ si vytvorili niečo, čo by sme mohli nazvať ako „skupinu pastorácie práce“ ktorá sa podobala tomu, čomu tu v Európe hovoríme „odbory“. Ich  funkcia spočíva v dohliadaní na to, či na pracovných miestach fungujú zásady sociálnej spravodlivosti. Také niečo ako odbory totiž v prostredí Južnej Ameriky, kde vládne vykorisťovanie, dovtedy neexistovalo. Bola to úžasne odvážna a revolučná realizácia niečoho, čo by malo byť samozrejmé a bola to zásluha bázových spoločenstiev.“ V tomto kontexte je zrejmé, že oficiálna cirkevná politika sa dostala na pranier cirkevných predstaviteľov a teológov Južnej Ameriky. „Cirkev by sa mala zamyslieť sama nad sebou a rozjímať nad tým, že Kristovi nešlo o založenie cirkvi (na prvom mieste). On hlásal predovšetkým Božie Kráľovstvo“ hovorí Leonardo Boff, jeden z najznámejších teológov Južnej Ameriky, spoluzakladateľ tzv. Teológie oslobodenia. V jednom rozhovore pre rakúsky rozhlas v roku 1990 povedal Leonardo Boff  tieto slová: „V Treťom svete bojujeme za rešpektovanie minimálnej ľudskej dôstojnosti. Európa stojí v kauzálnom vzťahu k našej zaostalosti. Bohatstvo, luxus a nadbytok Prvého sveta je financovaný našou zaostalosťou. Najväčším hriechom súčasnosti je nespravodlivosť v tom, že milióny ľudí zomierajú od hladu spôsobeného agresivitou kapitalistického sveta.“ Na adresu cirkvi potom dodal: „Cirkev sa prispôsobila svetským štruktúram kapitalistického sveta. Malá vládnuca trieda si privlastnila náboženské produkčné prostriedky a široká masa veriacich nemá k nim prístup.“ Túto tvrdú kritiku sa pokúsil komentovať prof. P. Franz Helm takto: „Je to samozrejme tvrdá formulácia, pripomínajúca jazyk na vyjadrenie triedneho napätia v kapitalistickej spoločnosti. Táto veta však odkrýva niečo podstatné. Chce povedať jedno: Evanjelium – ako Radostná Zvesť – patrí všetkým ľuďom na svete bez rozdielu. V priebehu vekov sa však cirkev natoľko prispôsobila svetským mocenským systémom, že spravila i z evanjelia podobný nástroj moci, akú majú napríklad rôzne zákony či politické nariadenia. Duch skutočného evanjelia tak vyprchal...“

Po II. svetovej vojne došlo k rozpadu kolónií a k vytvoreniu samostatných štátov, ktoré sa stali súčasťou krajín OSN. Vo väčšine týchto štátov však chýbali zákony, infraštruktúra, samostatné myslenie, fungujúca ekonomika, pluralitné a demokratické zmýšľanie. Takmer všade v Južnej Amerike sa dostali k moci vojenské diktatúry. Bolo potrebné získať zahraničný kapitál. Ten síce prichádzal, ale hospodárske záujmy zahraničných koncernov šli ruka v ruke so strachom vojenských diktatúr z možností straty ich moci v prospech ľavicovo orientovaných skupín. Vojsko sa považovalo za legitímneho antikomunistického obhajcu a ako také bolo silno podporované USA. V tejto falošnej predstave spravodlivého obhajcu stratilo vojsko súdnosť. Používalo násilie mimo rámec akéhokoľvek právneho systému. (Augusto Pinochet – Chile, Jorche Vidal – Argentína) Desiatky tisíce ľudí zmizlo z jedného dňa na druhý alebo boli mučení a zavraždení. Rímskokatolícka cirkev konala v tomto období veľmi rozpačito a nešťastne. Nedokázala pomenovať veci správnym menom a raz stála na strane vojenskej diktatúry, inokedy na strane utláčaných. Medzi najznámejšie obete tohto konfliktu patril arcibiskup Oscar Arnulfo Romero zo San Salvadoru. V roku 1977 bol menovaný za arcibiskupa. Čoskoro po vymenovaní dostal prívlastok „komunista“, pretože zastával práva utláčaných. Pri jednej návšteve Ríma mu to veľmi tvrdým spôsobom vytkol pápež Ján Pavol II. Verejne ho vyzval, aby nepodporoval komunizmus. Romero sa proti tejto výčitke ohradil, že „komunizmus v Latinskej Amerike je úplne iný ako komunizmus vtedajšieho Poľska.“ Arcibiskup Romero však nebol žiaden komunista, stal sa len obhajcom práv svojho utláčaného ľudu, ktorý toľko trpel pod nadvládou vojenskej diktatúry. 23. marca 1980 vyriekol počas kázne tieto prorocké slová: „ Nikto nie je povinný rešpektovať nemorálne nariadenie. V mene Božom a v mene tohto utrpením skúšaného ľudu, ktorého žaloby každým dňom vystupujú k nebesám, vás vyzývam, vás prosím, vám rozkazujem, skončite už raz navždy s prenasledovaním...“ Nasledujúceho dňa bol počas slúženia omše v jednej rehoľnej nemocnici zavraždený najatým vojenským ostreľovačom. Jeho smrť dala príčinu k rozpútaniu občianskej vojny v San Salvadore, v ktorej prišlo o život viac než 75 000 ľudí, väčšinou civilistov. Paradoxom zostáva, že za pontifikátu  toho  istého pápeža, ktorý mu vyčítal, aby sa nestal komunistom, bol začatý proces blahorečenia arcibiskupa Romera a v roku 2000 ho pápež v rámci predstupňa svätosti povýšil  k zástupu mučeníkov. Výraz – komunizmom ovplyvnená teológia – vznikol ako produkt myslenia Vatikánu v 70-ych rokoch minulého storočia. 

Na konferencii v Medelline vystúpila skupina mladých juhoamerických teológov. Väčšina z nich boli absolventi európskych katolíckych univerzít, hlavne belgického Louvenu, Paríža a Ríma. Ich prednášky boli prijaté s veľkým nadšením, medzi ich obdivovateľov patril vtedy i mladý nemecký profesor teológie Jozef Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI. Mnohí z týchto teológov boli jeho žiakmi, medzi najznámejších patril Leonardo Boff a Ratzinger bol korektorom jeho doktorskej práce. Leonardo Boff sa stal spoluzakladateľom teológie oslobodenia. Táto bola však Vatikánom v 80-ych rokoch minulého storočia odsúdená ako teológia ovplyvnená marxistickou ideológiou. Leonardo Boff naďalej prednášal a publikoval. Po tom, čo vyšla jeho kniha „Cirkev, moc a charizma (1986), všimol si ho Vatikán. Najskôr mu bol odňatý učiteľský úrad a po ďalších šikanovaniach, vyhrážkach a nariadeniach zo strany Vatikánu sa v roku 1992 zriekol kňazskej činnosti. Dnes pôsobí ako celosvetovo uznávaný profesor pre etiku. Medzi iné významné osobnosti cirkvi Južnej Ameriky označené titulom „komunista“ patril i známy biskup, otec chudobných Helder Camara. Podobne ako Boff i on bol donútený zriecť sa oficiálneho pôsobenia v cirkvi. Než odišiel, vyriekol tieto slávne slová: „Keď dávam chudobným chlieb, nazývajú ma svätcom. Keď sa však pýtam, prečo hladujú, nazývajú ma komunistom.“ Leonardo Boff či Helder Camara mali však oproti mnohým iným významným predstaviteľom teológie oslobodenia „šťastie“ – za svoje názory zaplatili stratou povolania, zamestnania, a museli si hľadať inú prácu, lebo oficiálna cirkev ich odmietla naďalej zamestnávať. Mnohí iní teológovia, kňazi, biskupi a rehoľníci museli za svoje názory v obrane chudobných voči vykorisťovateľom zaplatiť cenu najvyššiu – dať svoj život.

Situáciu, ktorá napomohla tomu, že cirkev v Latinskej Amerike sa stala po synode v Medelline čoraz populárnejšou a milovanou, lebo stála otvorene na strane chudobných a utláčaných, výrečným spôsobom popisuje Leonardo Boff v jednom unikátnom rozhovore, ktorý poskytol roku 1992 rakúskemu rozhlasu ORF: „Osoby na dôležitých postoch v cirkvi sa zmenili. (Zaujímavé, že nepoužíva slovo cirkevná hierarchia.) Spriatelili sa čoraz viac s ľudom. Od toho okamihu sa stala cirkev flexibilnejšou, populárnejšou a demokratickejšou. Tým nastala nová éra, nový spôsob ako čítať a chápať Evanjelium. Pritom došlo k poznaniu, že Kristova prax nebola žiadnou hierarchickou praxou, žiadnou autoritatívnou praxou. Práve naopak. Bola to prax zblíženia a vytvorenia čohosi nového za účelom povstania z agónie a z biedy. Cirkev mala totiž predtým v priebehu celých stáročí tendenciu spájať sa s autoritatívnymi štruktúrami. Teraz začala konečne vnímať a vysvetľovať evanjelium v kontexte krajiny, v ktorej pôsobí.“ 
 

Hlavná výčitka proti teológii oslobodenia, tak ako ju ústami pápeža Jána Pavla II. a prefekta Kongregácie pre vieroučné otázky Jozefa Ratzingera formuloval Vatikán, spočívala v tom, že vplyvom komunistickej ideológie sa vraj skreslil obraz o živote a poslaní Ježiša Krista. „Kristus ako človek stojí až príliš v popredí“ – znela kritika. Avšak kritici, nech už to bol ktokoľvek, zabúdali na jedno: V žiadnom inom obraze sa nenachádzajú chudobní tak dokonale stotožnení, ako práve v obraze ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Latinská Amerika je označovaná hlásateľmi teológie oslobodenia často ako miesto utrpenia, miesto hladu, násilia, predčasnej,  násilnej smrti. Na žiadnom inom kontinente sveta nie je konkrétne utrpenie také všadeprítomné, ako práve v Latinskej Amerike. Výstižne o tejto skutočnosti hovorí Jon Sobrino, jezuita, profesor systematickej teológie na stredoamerickej univerzite v San Salvadore. Vie veľmi dobre o čom hovorí, lebo len o vlások unikol smrti, keď bol na neho a na ďalších šiestich jeho spolubratov spáchaný v roku 1989 atentát. Všetci okrem neho zahynuli, tak ako koniec - koncov zahynulo mnoho iných kňazov a rehoľníkov Južnej Ameriky, ktorí si túto teológiu osvojili a bránili verejne práva chudobných: „Pre nás je to nesmierne dôležitá téma, zatiaľ čo Vatikán nie je ochotný zamyslieť sa nad tým, čo to pre nás znamená, žiť na tomto kontinente. Vo Vatikáne sa pritom nachádza dostatok dokumentov, ktoré dopodrobna vysvetľujú, čo znamená výraz „opcia pre chudobných“. Vatikán uznáva výraz chudobný človek, ale „chudobný“ v prenesenom zmysle ako „teologické miesto“ Vatikán neuznáva. Pamätám si, ako Ratzinger píše v jednej inštrukcii „Pravda vás oslobodí“. Verím tomu. Avšak verím tiež a som o tom presvedčený, že kresťanská viera spočíva predovšetkým na „radostnej zvesti“. To sú predsa dve rozličné skutočnosti. Čo je pravda a čo je radostná zvesť? Ratzinger a jemu podobní si robia starosť nad tým, ako zdôrazniť na prvom mieste pravdu a až potom položiť ťažisko na radostnú zvesť. U nás v Latinskej Amerike to však chápeme inak. V našom ponímaní kresťanskej teológie kladieme dôraz na lásku. Je samozrejme dôležité, aby sme popri radostnej zvesti nezabúdali na pravdu. Je veľmi ťažké realizovať a žiť radostnú zvesť v prostredí, v ktorom vládne anarchia, právo mocnejšieho, násilie, každodenné vraždy. V tomto prostredí,  ktoré neustále deptá a ubíja ducha, je našou jedinou útechou a povzbudením evanjelium - radostná zvesť. Ten, kto v našom prostredí nežije a nedokáže sa vžiť do našej situácie, to môže naozaj len veľmi ťažko pochopiť. Rím nie je určite tým správnym miestom, kde je možné posúdiť, čo sa u nás deje. Rím, to je jednoducho protiklad sám v sebe.“ 
 

Už v roku 1984 kritizoval Ratzinger Sobrinove spisy. V minulom roku vydala Kongregácia pre vieroučné otázky Sobrinovi zákaz vyučovať a publikovať. Paradoxné je, že v tom istom roku počas návštevy pápeža Benedikta XVI. v Brazílii v príhovore k veriacim na mariánskom pútnickom mieste Aparecida zazneli z jeho úst slová o „opcii pre chudobných“. Pápež však už nevysvetlil, čo má pod tými slovami na mysli, či mu pritom išlo o almužnu alebo o skutočnú  solidárnu pomoc s chudobnými Latinskej Ameriky... Guatemalská teologička a poetka Julia Esquivell v jednej zo svojich básní - „Otče náš“ - píše: „Otče náš, Otče 119. zavraždených sedliakov v Panzós, Otče ich vdov a sirôt. Otče 35. sedliakov z Ixcán, ktorí boli 7. júla 1975 odvlečení a už nikdy sa nevrátili domov... Otče 25. sedliakov z Olopy, ktorí boli zastrelení a ich mŕtve telá boli hodené ako žrádlo zdiveným psom... Otče všetkých týraných a zastrašených, Otče všetkých robotníkov, ktorí boli prenasledovaní za to, že sa domáhali svojej spravodlivej mzdy, Otče všetkých zmiznutých, uväznených, vyhnaných, Otče náš, ktorý prebývaš medzi miliónmi hladujúcich južnej pologule sveta, Otče náš, ktorý si v živote všetkých tých, čo hľadajú spravodlivosť, pretože milujú svojich bratov, Otče všetkých tých, čo ti slúžia tým, že sa starajú o tých, čo nemajú žiaden príbytok, žiadne jedlo, žiaden odev, žiaden liek, Otče náš, ktorý si tu na tejto zemi.“

Na inom mieste, pre jedno rozhlasové vysielanie, povedala Julia Esquivel tieto slová: „Európsky obraz Boha sa musí zmeniť. Dovoľte mi poukázať na teológiu moci ako bola prezentovaná po celé stáročia. Jedna pani zo Švajčiarska prehlásila po návšteve Guatemaly tieto slová: Nemôžem veriť v Boha a modliť sa k Bohu, ktorý dopúšťa takúto nespravodlivosť, ktorý dopúšťa, že polícia v mene zákona a spravodlivosti, ba dokonca v službe Bohu týra deti skôr než ich popraví. V takéhoto Boha nemôžem veriť. Je to Boh akého pred 500 rokmi importovali Európania do Južnej Ameriky. Dodnes ho ohlasujú v mnohých kostoloch. Vlády ho zneužívajú, kedykoľvek sa im to akokoľvek hodí. Počas vojny v Iraku sme denne počúvali z médií o dvoch štátnikoch, ktorí sa každý svojim vlastným spôsobom odvolávali na Boha. Bol to však zdeformovaný Boh, ktorého si sami vykonštruovali vo svojej  chorej fantázii. Neverím v takéhoto Boha, symbol bohatých utláčateľov, kolonizátorov včerajška a dneška. Príkladov, ktoré nám potvrdzujú, že uctievajú Boha smrti,  je viac než dosť. To je ten Boh, ktorý spôsobuje, že dobrá sveta sa nachádzajú v rukách niekoľko málo osôb. Na úkor chudobných a núdznych. Týka sa to viac ako troch štvrtín ľudstva...“

Medellin – to bol symbol. Bol akoby čerstvý vánok, čistá voda horského prameňa, ranné papršleky teplého hrejúceho a práve vychádzajúceho slnka... Bola to nádej, šanca, túžba vrátiť evanjeliu jeho pôvodné poslanie, pôvodný odkaz, vrátiť mu jeho moc. Bola to adekvátna odpoveď jednej časti Cirkvi vo svete na riešenie problémov v rámci historicko-kultúrno-geograficko-sociálneho prostredia. Bola to odpoveď na II. vatikánsky koncil, bola to snaha uviesť jeho dokumenty, jeho nového ducha do konkrétneho života. Bola to nepriama snaha o decentralizáciu Cirkvi, snaha, vrátiť Cirkvi jej laické poslanie, snaha žiť evanjelium ako radostnú zvesť, ako zvesť, ktorá povzbudí, poteší a dodá silu tým, čo sú slabí z dôvodu choroby, nedostatku peňazí, nedostatku základných materiálnych potrieb, absencie demokratickej a humánnej spoločnosti... Čo zostalo dnes z tejto „radostnej zvesti“, ktorou Medellin bol? Spomienka? Výzva? Už 2000 rokov sa hlása na celom svete Kristovo evanjelium. Ale koľko bolo za tieto roky období, kedy sa hlásalo bez použitia násilia, bez znásilňovania a vyvražďovania kultúr, civilizácií a osôb?

Prial by som si, aby napriek tejto do neba volajúcej krivdy, ktorú Cirkev voči Medellinu zaujala a tiež napriek nezáujmu verejnoprávnych médií písať o jeho odkaze, pri jeho 40. výročí sa stal Medellin znovu trvalou VÝZVOU začať dnes na prahu tretieho tisícročia hlásať, ale hlavne žiť evanjelium ako symbol radosti a pokoja, ako symbol a návrat k ozajstným hodnotám, ako RADOSTNÚ ZVESŤ! „Mučeníkov, ktorí boli a sú dodnes denno-denne vraždení v Latinskej Amerike je obrovské množstvo. Avšak až zásluhou hlásateľov teológie oslobodenia vzniklo odhodlanie postaviť sa proti tomuto organizovanému násiliu. Hlásatelia teológie oslobodenia dodali ľudom odvahu politicky sa vyjadrovať a angažovať, lebo v minulosti to nedokázali. Ľudia Latinskej Ameriky žili ešte nedávno v permanentnom strachu a nedokázali pozdvihnúť svoj hlas. Skrze teológov oslobodenia im bola naočkovaná odvaha podľa motta: I vy máte právo slobodne vyjadriť svoj názor. Je to zároveň vaša veľká šanca odovzdať toto právo i vašim deťom. K slovu sa dostal nespočítateľný zástup úžasných teológov, ktorí dnes prednášajú a publikujú na celom svete“ (Dolores Bauer).

Ježiš Kristus podľa Sobrina

24.3.2011 10:03:48
Autor: Karol Moravčík pre TF; Dolná Krupá, 21. 3. 2011

Nezomiera cirkev, len jej forma

(Podľa: „JA“/Die neue Kirchenzeitung, č. 4/2011, s. 3, 23.1.2011, preložil z nem. a voľne spracoval Peter Žaloudek.)

Wie geht´s, Herr Pfarrer? (Ako sa máte, pán farár?)

Autor: Július Marián Prachár
(Podľa knihy: P. M. Zulehner, Ergebnis einer Kreuz&Quer Umfrage, Kňazi sú za reformy, Styria, ORF, 2010; odznelo v rámci cyklu Besedy TF, 14. 12. 2010.)

Mše - muzeální relikt anebo vrchol víry?

Autor: Peter Žaloudek
(preklad z nem. a red. úprava)

Exodus z Egypta, súvislosti, použitie historicko-kritickej metódy pre texty Starého zákona

Autor: Jaromír Plch
Prednesené v rámci cyklu prednášok "Besedy TF" 9.11. 2010 v Bratislave

Kresťanstvo ako služba svetu

Autor: Karol Moravčík
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny étos ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.") 

Dialóg medzi náboženstvami

Autor: Ivan Lehotský
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Cirkev a Verejnosť - Pokus o teológiu verejnosti. Znakový svet médií a znakový svet cirkví.

Autor: Erwin Koller, teológ a dlhoročný šéfredaktor švajčiarskej televízie - redakcie pre spoločnosť a náboženstvo.
(Prednesené v Marianke dňa 25.-26.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Spiritualita dneška alebo spiritualita pre dnešok

Autor: Peter Cibira
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - H. Küng II."; XVI. ročník projektu "Európski myslitelia.") 

Čo priniesol "Kňazský rok"? - Kritický pohľad naň

Autor: Gisbert Greshake, nar. 1933; emeritný profesor dogmatiky a ekumenickej teológie vo Freiburgu. Preklad z nemčiny: Karol Moravčík. Originálny text: Herder Korrespondenz, Heft 7, Juli 2010.
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7