Dnes je 05.07.2020    meniny má: Cyril a Metod Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

80-ročné jubileum teológa Johanna Baptistu Metza

Autor: K. Moravčík
(Prednesené v rámci cyklu „Besedy TF“ dňa 09. 12. 2008 v Bratislave.)

Dňa 5. augusta 2008 oslávil Johann Baptist Metz, doktor filozofie a teológie, emeritovaný profesor fundamentálnej teológie na univerzite Münster/Westfalen, svoje osemdesiate narodeniny. Roku 1954 bol vysvätený za kňaza; od roku 1963 do roku 1993 pôsobil na univerzite v Münsteri. Okrem tejto univerzity hosťoval v Bostone a po svojom emeritovaní pôsobil niekoľko rokov na univerzite vo Viedni; bol jedným z hlavných autorov záverečného textu Synody katolíckych diecéz SRN (1971-1975) „Naša nádej/ Vyznanie viery v našej dobe“, ktorá v nemeckej katolíckej cirkvi mala uviesť do života uzávery II. vatikánskeho koncilu; je spoluzakladateľom medzinárodného teologického časopisu „Concilium“.

Metz a jeho teologická generácia 
Metzov rovesník a univerzitný kolega, teológ Hans Küng, pochádzajúci zo Švajčiarska, študoval po 2. svetovej vojne na najpoprednejšej škole katolíckej cirkvi – na pápežskej univerzite Gregoriáne v Ríme, aby potom vedome odmietol robiť cirkevnú kariéru, na ktorú boli títo študenti pripravovaní; ďalší Metzov rovesník a kolega, teológ a súčasný pápež Joseph Ratzinger, šiel na teológiu a do kňazského seminára okrem iného podľa vlastného vyjadrenia aj preto, lebo v cirkvi našiel alternatívu k životu za nacistického Nemecka; J. B. Metz šiel študovať teológiu a vstúpil do kňazského seminára so skúsenosťou 17-ročného vojaka nemeckej armády, ktorý sa musel dívať do tvári svojich mŕtvych spolužiakov v posledných dňoch vojny. Ako spomína, študovať šiel teológiu nie preto, aby ušiel pred reálnym svetom, ale aby Bohu i ľuďom kládol otázku: Prečo? Prečo toľké utrpenie nevinných?

Hans Küng sa stal známym ako najmladší profesor teológie na svete, ako poradca na II. vatikánskom koncile, a potom ako kritik cirkevnej praxe, najmä ako kritik rímskeho katolíckeho centra – takpovediac vatikánskej vnútornej politiky. Preto za pontifikátu Jána Pavla II. mu bolo odňaté právo viesť katedru katolíckej dogmatiky v Tübingene a začal sa viac venovať teológii vo vzťahu k etike, ktorá by umožnila zmier medzi náboženstvami a kultúrami. Joseph Ratzinger sa tiež pomerne mladý stal profesorom teológie, tiež bol ako progresívny teológ poradcom na II. vatikánskom koncile, ale nestal sa kritikom, naopak, stal sa obhajcom ortodoxie cirkevnej viery. Za pápeža Jána Pavla II. viedol viacero rokov Kongregáciu pre náuku viery (bývalú inkvizíciu) a potom sa stal sám pápežom ako Benedikt XVI. 

Johann Baptist Metz sa usiloval o katedru fundamentálnej teológie v Mníchove, keď tam pôsobil Joseph Ratzinger ako arcibiskup, ale sa mu to nepodarilo. Dlhé roky potom vyučoval ako profesor fundamentálnej teológie v Münsteri. Nikdy nemal vnútorný problém v cirkvi ako napr. Hans Küng, ale nepatril ani k obľúbeným vatikánskym teológom. Jeho kritika na rozdiel od Hansa Künga nesmerovala na jednotlivé cirkevné praktiky a formulácie dogiem, ale zásadnejšie na grécke ideové dedičstvo v kresťanstve, čo podľa neho spôsobilo, že sa z biblického posolstva nádeje pre trpiacich stalo posolstvo útechy pre malomeštiakov, pre ľudí, ktorí kresťanstvo zredukovali na zabezpečenie sa na tomto i na onom svete.

Vzťah ku Karlovi Rahnerovi 
V katolíckej teológii 20. storočia tvorí najvýznamnejší pomník predovšetkým dielo Karla Rahnera. J. B. Metz bol azda jeho najlepší žiak. Paradoxne sa stal aj jeho najznámejším kritikom. Metz pritom stále vysoko hodnotí K. Rahnera a pripomína jeho mimoriadny vklad do teológie II. vatikánskeho koncilu. Rahnerovu vernosť tomuto koncilu nazýva „ofenzívnou vernosťou hľadiacou do budúcnosti“. „Ak je dnes katolícka teológia už inde ako v Rahnerových časoch, tak nie proti Rahnerovi, ale vďaka nemu“, hovorieva Metz. Dnešná katolícka teológia sa zvlášť vďaka Rahnerovmu dielu a tomu, čo sa nazvalo „antropologický obrat“, dostala vo svojej reči o Bohu na úroveň filozofickej problematiky doby, a tým aj do produktívno-kritického sporu s modernou. Metz nazýva K. Rahnera „klasikom“ modernej katolíckej teológie a dodáva, že Rahner je teológom, od ktorého sa učíme aj vtedy, keď mu v niečom protirečíme.

V čom protirečil Rahnerovi jeho najlepší žiak J. B. Metz? Išlo najmä o filozofické východiská Rahnerom iniciovaného „antropologického obratu“ v teologickej reči o Bohu. Hoci bol tento obrat ku konkrétnemu človeku v teológii nevyhnutný, Metz pokladá jeho čisto filozofické, transcendentálne zavŕšenie za nedostatočné. „Antropologickému obratu“ v Rahnerovej teológii chýbal podľa Metza pohľad na človeka ako na subjekt, ktorý jestvuje v kontexte dejín a spoločnosti. Túto svoju dejinno-spoločenskú požiadavku Metz kedysi označil pojmom „politická teológia“, čím si privolal veľa nedorozumení. Táto požiadavka po „politickej teológii“ však nemala iný cieľ ako ten, aby biblická a kresťanská reč o Bohu mohla byť v súčasnom svete vnímaná aj pre dnešnou „svetskou“ verejnosťou ako reč obhájiteľná a relevantná.

Atény alebo Jeruzalem
S touto ambíciou súvisí téma, ktorá sa vyjadruje otázkami: Atény alebo Jeruzalem? Čo je určujúce pre kresťanstvo: židovská viera alebo grécky rozum? A v akom pomere či v akej následnosti? 

J. B. Metz poukazuje na skutočnosť, že kresťanstvo stráca silu ovplyvňovať beh dejín. Príčinu vidí v tom, že radikálne posolstvo evanjelia pre svet sme zamenili za terapeutické súkromné náboženstvo. Hľadáme dôvody na záchranu hriešnikov vo večnosti, ale málo sa zaujímame o spravodlivosť pre nevinne trpiacich v súčasnosti. S tým súvisí, že sa dáme ľahko nalákať, aby sme požehnali mocipánom a chvíľu sa mohli vyhrievať v ich prepychu a sláve. Podľa Metza týmto prístupom učinila cirkev svoje kresťanstvo polovičatým. Táto polovičatosť spočíva v tom, že cirkev zabudla na svoje židovské dedičstvo, na to, že Ježiš bol umučeným a ukrižovaným Židom. Tým, že cirkev chápe kresťanstvo ako syntézu medzi „vierou“ Izraela a „duchom“ Atén, redukuje židovský podiel v kresťanstve len na „vieru“. Zabúda na ideové dedičstvo starého Izraela, ktoré Metz označuje ako memoria passionis čiže pamätanie si na utrpenie a násilné neprávosti.

Týmto Metz nechce presadzovať nejaké inakšie kresťanstvo, ale chce zdôrazniť to „iné“ na kresťanstve, čiže pripamätanie si zabúdaného židovského dedičstva. Myslenie Atén – to je platónska anamnéza, ktorá sa krúti okolo prazákladu všetkého a o človeku premýšľa mimo času a dejín; Jeruzalem – to je židovská anamnéza, memoria, ktorá myslí na obete v dejinách, na osud nevinne trpiacich. Keďže je katolícka cirkev, ba celá západná racionalita priveľmi poznamenaná gréckym myslením, stali sme sa podľa Metza hluchí na „krik nevinných obetí“, stali sme sa nevnímaví na „autoritu trpiaceho“. Podľa neho sme v našich dejinách aj preto zatlačili do úzadia odpor proti údajnej „normálnosti“ násilnej moci, lebo nás priveľmi určuje duch Atén a Ríma a primálo duch Jeruzalema. 

Nová politická teológia
Bol to opäť K. Rahner, ktorý začiatkom šesťdesiatych rokov priviedol Metza do „Internationale Paulus-Gesellschaft“, ktorá sa venovala diskusii medzi kresťanmi a marxistami. Patrili sem aj známi marxisti tzv. Pražskej jari. Metza zaujímal marxizmus najmä ako koncept „sekulárnej teodícey“, ako pokus o konečné riešenie nespravodlivosti vo svete – nie až vo večnosti. V tejto súvislosti sa začal intenzívne zaoberať témou utrpenia v dejinách, a to nielen utrpením dobrých, ale aj zlých, nielen utrpením súčasným, ale aj minulým (proti ktorému sa už nedá revolučne bojovať). Pre Metza boli dôležité aj osobné rozhovory s Ernstom Blochom, Theodorom W. Adornom a Jürgenom Habermasom. Celkom inak ako napr. Joseph Ratzinger zhodnotil Metz záver šesťdesiatych rokov. Tie udalosti, keď sa v západnej Európe z pohľadu bežného obyvateľa Československa nezmyselne búrili študenti proti demokratickému zriadeniu, Metz nehodnotil ako revoltu blahobytom pokazených detí, ale oceňoval ich otázky, najmä otázky kladené voči generácii rodičov, ktorá zlyhala nekritičnosťou k nacizmu, slepotou voči holokaustu a celkovou „neschopnosťou smútiť“. Toto ho viedlo k tomu, aby sa viac konfrontoval s konkrétnymi dejinami a aby to, čo bolo v týchto dejinách najtragickejšie, pomenoval menom „Osvienčimu“ (Theologie nach Auschwitz): „Odvtedy som sa vždy znova a znova pýtal seba samého, prečo je naša reč o Bohu temer celkom hluchá a slepá k takej katastrofe, prečo je v nej tak málo miesta pre do neba volajúce utrpenie ľudí.“ Čoraz viac sa usiloval o teológiu, ktorá by vnímala katastrofy, ale neupadla by do snívania o konci sveta a pod., lež by „odhaľovala“ to, čo sa naozaj deje v dejinách.

Takéto teologické myslenie prepojené na udalosti dejín nazval Metz „Novou politickou teológiou“. Dosť často musel vysvetľovať, čo tým vlastne myslí. Základný význam toho prívlastku politická je teológia ako vec „verejná, verejne významná“. Verejný rozmer teológie sa zdôrazňuje oproti tzv. privatizácii viery v kresťanstve, ku ktorej prišlo v reakcii na novoveký vývoj, na známe moderné oddeľovanie náboženstva od spoločnosti. V zásade chce byť táto politická teológia predovšetkým fundamentálnou teológiou, čiže teológiou, ktorá premýšľa zmysluplnosť a odôvodnenosť reči o Bohu nielen zoči-voči rôznym filozofickým koncepciám, ale najmä voči „udalostiam“ dejín a utrpeniu nevinných, vrátane ich neuspokojených otázok – „ako sa na to všetko môže nejaký Boh dívať!?“ Metz hovorí, že ak encyklika pápeža Benedikta XVI. oprávnene hlása, že „Deus caritas est“, jeho politická teológia dopĺňa, že „Deus iustitia est“. 

Kresťanská teológia posunula podľa Metza priveľmi do úzadia otázku o spravodlivosti pre nevinne trpiacich a zamenila ju za otázku o vykúpení hriešnych. Ale predsa všetok ten hlad a smäd po spravodlivosti, ktorý sa nakopil v dejinách, nemá byť podľa kresťanstva jednoducho nebesky zabudnutý.., ale má byť riešený vo vzkriesení z mŕtvych (preto „z mŕtvych“, lebo nejde len o život duše), ako to napokon vyjadril aj Ježiš v podobenstve o poslednom súde v Matúšovom evanjeliu (Mt 25, 31-46). 

Ak J. B. Metz hovorí nielen o politickej, ale aj o „Novej politickej teológii“, chce sa tým zároveň dištancovať od teológií, ktoré v dejinách tiež boli politické, tiež si nárokovali verejnú platnosť, ale robili to najmä preto, aby nejakú moc ospravedlňovali večne daným posvätným poriadkom, a nie tak ako Metz v nadväznosti na Bibliu (na židovské ideové dedičstvo). Biblia totiž na rozdiel od iných teológií reflektuje skúsenosť s Bohom ako s tým, ktorý poriadok sveta mení a ktorý sa stavia na stranu tých, čo sú daným mocenským poriadkom zneužívaní a ponižovaní. 

Compassion a autorita trpiaceho človeka
Na otázku, čo znamená v praxi koncept teológie ako politickej teológie, Metz odpovedá slovom „compassion“. Týmto slovom, ktoré by sa dalo prekladať ako spolucítenie, ako súcit, ale podľa Metza by sa malo chápať najmä ako „osobné angažmán za trpiaceho človeka“, sa Metz pokúsil prísť s pojmom, ktorý by zoči-voči existujúcej pluralite náboženstiev a kultúr vystihoval to, čo je pre všetkých ľudí záväzné. Metz hovorí o „compassion“ ako o jedinej možnej univerzálnej kategórii, ktorá nám zostala po osvietenskej kritike náboženstva a každej ideológie, po marxizme, po Nietzschem, po postmodernej fragmentácii dejín. Je to kategória, ktorá nám umožňuje čítať svet ako dejiny utrpenia ľudstva. Táto do istej miery „negatívna teológia“ sveta ponúka možnosť uchopiť reč o biblickom Bohu nielen ako cirkevnú tému, ale ako tému ľudstva, pričom by sa (monoteisticky) veriacim ľuďom nedalo vytýkať, že sú totalitárni a antipluralistickí.

Výrok o elementárnej rovnosti všetkých ľudí má biblický základ. Jeho morálna aplikácia, ktorú prijalo kresťanstvo a ktorú ohlasuje spolu s posolstvom o nedeliteľnej jednote lásky k Bohu a blížnemu, znie približne takto: Na svete neexistuje utrpenie, ktoré by sa nás netýkalo. V tejto výpovedi nastáva posun od elementárnej rovnosti všetkých ľudí k uznaniu autority, ktorá je každému prístupná a pochopiteľná – k autorite trpiaceho. Ide o autoritu, ktorá zaväzuje všetkých, naozaj všetkých ľudí, či už náboženských alebo sekulárnych, a to ešte prv než u nich dôjde k akémukoľvek konaniu či dohode. Preto túto kategóriu podľa Metza nemôže obísť a relativizovať nijaká ľudská kultúra odvolávajúca sa na rovnosť všetkých ľudí, ani nijaké náboženstvo a cirkev. Uznanie autority trpiaceho by tak bolo tým kritériom, ktoré by udávalo smer náboženského a kultúrneho diskurzu v globalizovaných pomeroch a nakoniec by sa stalo základom mierového étosu striktne pluralistickej svetovej verejnosti. Potom by napr. európska politika, zaviazaná týmto „compassion“, znamenala omnoho viac ako dnes a nezužovala by svoje pôsobenie len na výrobu a trh, na techniku a výkonnú moc v dnešnej globálnej situácii.

Metz charakterizuje kresťanov ako mystikov „s otvorenými očami“, mystikov „compassion“, čo je podľa neho hlavnou náplňou nasledovania Ježiša. Táto mystika spravodlivosti nijako nie je mystikou utrpenia bez tváre, ako to pestujú základné formy východoázijskej mystiky. Je „tvár hľadajúcou“ mystikou, ako sa vyjadruje Benedikt XVI. Vedie ku stretnutiu s tvárami trpiacich. Skúsenosť, ktorá z takéhoto stretnutia vyplýva, sa stáva pozemským predobrazom Božej blízkosti v Kristovi: „Pane, kedy sme ťa videli trpiaceho? A on im odpovie: „Veru, hovorím vám, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. A čo ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili.“

Ježiš Kristus podľa Sobrina

24.3.2011 10:03:48
Autor: Karol Moravčík pre TF; Dolná Krupá, 21. 3. 2011

Nezomiera cirkev, len jej forma

(Podľa: „JA“/Die neue Kirchenzeitung, č. 4/2011, s. 3, 23.1.2011, preložil z nem. a voľne spracoval Peter Žaloudek.)

Wie geht´s, Herr Pfarrer? (Ako sa máte, pán farár?)

Autor: Július Marián Prachár
(Podľa knihy: P. M. Zulehner, Ergebnis einer Kreuz&Quer Umfrage, Kňazi sú za reformy, Styria, ORF, 2010; odznelo v rámci cyklu Besedy TF, 14. 12. 2010.)

Mše - muzeální relikt anebo vrchol víry?

Autor: Peter Žaloudek
(preklad z nem. a red. úprava)

Exodus z Egypta, súvislosti, použitie historicko-kritickej metódy pre texty Starého zákona

Autor: Jaromír Plch
Prednesené v rámci cyklu prednášok "Besedy TF" 9.11. 2010 v Bratislave

Kresťanstvo ako služba svetu

Autor: Karol Moravčík
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny étos ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.") 

Dialóg medzi náboženstvami

Autor: Ivan Lehotský
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Cirkev a Verejnosť - Pokus o teológiu verejnosti. Znakový svet médií a znakový svet cirkví.

Autor: Erwin Koller, teológ a dlhoročný šéfredaktor švajčiarskej televízie - redakcie pre spoločnosť a náboženstvo.
(Prednesené v Marianke dňa 25.-26.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Spiritualita dneška alebo spiritualita pre dnešok

Autor: Peter Cibira
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - H. Küng II."; XVI. ročník projektu "Európski myslitelia.") 

Čo priniesol "Kňazský rok"? - Kritický pohľad naň

Autor: Gisbert Greshake, nar. 1933; emeritný profesor dogmatiky a ekumenickej teológie vo Freiburgu. Preklad z nemčiny: Karol Moravčík. Originálny text: Herder Korrespondenz, Heft 7, Juli 2010.
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7