Dnes je 14.08.2020    meniny má: Mojmír Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Predslov k slovenskému vydaniu diela E. Bisera „Vyznanie viery a Otčenáš – Nová interpretácia“

Vyšlo vo vyd. Serafín, Bratislava 2007, preklad Katarína Klieštencová, autor predslovu: Karol Moravčík.
Prekladom textu Eugena Bisera predstavujeme našim čitateľom autora, ktorý na Slovensku i v Čechách nie je príliš známy, hoci patrí k najplodnejším spisovateľom a najpozoruhodnejším mysliteľom v katolíckej teológii pokoncilového obdobia. Zvlášť v nemecky hovoriacich krajinách jeho diela zapĺňajú regály odborných knižníc i kníhkupectiev a tešia sa pozornosti mnohých čitateľov.

E. Biser sa narodil r. 1918 v Oberbergene; teológiu vyštudoval vo Freiburgu. Po svojej habilitácii pôsobil ako profesor fundamentálnej teológie na univerzitách v Pasove a vo Würzburgu. Od r. 1974 do r. 1986 viedol katedru pre kresťanský svetonázor a filozofiu náboženstva na Mníchovskej univerzite, kde vystriedal také osobnosti, akými boli Romano Guardini a Karl Rahner. V rámci svojho akademického pôsobenia publikoval viac ako päťdesiat titulov a aj po skočení pôsobenia na univerzite je stále tvorivý a publikuje. V češtine a slovenčine mu zatiaľ vyšli len menšie preklady v časopisoch.

Biserovo dielo je svojbytnou teologickou školou, ktorá nesie aj prívlastok terapeutická teológia. Pod týmto označením si netreba predstavovať nijaké módne náboženské psychologizovanie. Teológia E. Bisera sa cibrí v neprestávajúcej diskusii s literatúrou a filozofiou, pričom si Biser kladie za cieľ, aby kresťanská viera a teológia pôsobili uzdravujúco - tak ako pôsobil Ježiš pri priamom kontakte s človekom. V tom spočíva aj Biserov teologický akcent: neohlasovať len učenie, ale Učiteľa, nehovoriť len o liekoch, ale priviesť človeka osobne k Lekárovi. Aby sa to podarilo, potrebujeme podľa neho zažiť trojaké obrátenie: 1. obrat od viery na základe autority k viere na základe porozumenia; 2. obrat od viery na základe formálneho vyznania k viere na základe skúsenosti; 3. obrat od viery na základe obsahových (spredmetnených) výpovedí k viere na základe stotožnenia sa s Ježišovým Bohom nepodmienenej lásky.

Slovenskému čitateľovi ponúkame jedno menšie Biserovo dielo, venované kresťanskému vyznaniu viery. Kresťanská tradícia chápe vyznanie viery dvojako. Zásadnejšie myslíme vyznaním viery svedectvo, teda náš život ako nasledovanie Ježišovho života: „Každého, kto má vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach" (Mt 10, 32). V užšom význame však vyznanie viery chápeme ako formuláciu niekoľkých základných výpovedí, ktorými definujeme obsah viery, čím vyhlasujeme, čo kresťan štandardne (ako člen cirkevnej komunity) verí, teda čo si o Bohu a jeho konaní vo svete myslí. Z dejín poznáme viacero súhrnných formulácií viery, najrozšírenejšie sú dve: Apoštolské a Nicejsko-carihradské vyznanie viery.

 

I.

Netreba tajiť, že s Vyznaním viery máme problém. Slovom a písmom uchovávaná náboženská tradícia uchováva predovšetkým to, čo sa dá zobjektivizovať, čiže spredmetniť. Len ťažko však udržiava to, čo je premenlivé, jedinečné a osobné. V takomto prístupe sa však môže ľahko stratiť osobný prístup veriaceho či vieru hľadajúceho človeka k výpovediam viery, ktoré si mnohí ľudia ani nevedia niekam zaradiť. S tým súvisí ďalší vážny problém. K formulácií najdôležitejších výpovedí viery prišlo pomerne dávno, vo štvrtom storočí kresťanského letopočtu, v období, keď kresťanská cirkev využila získanú slobodu a postupne aj mocenskú pozíciu v spoločnosti na usporiadanie svojich pomerov - nielen vonkajších, ale aj vnútorných. Toto obdobie malo, samozrejme, svoju filozofiu a teológiu, ako aj určitý dejinný kontext, ktorý je súčasnému človeku vzdialenejší ako predchádzajúcim generáciám, pričom nejde len o časové hľadisko. Viedenský kardinál Franz König často upozorňoval na skutočnosť, že mnohí dnešní kresťania nedokážu svoju vieru vnímať a žiť ako oslobodzujúcu pravdu, lebo pod vplyvom dejinných zmien nevedia svoju vieru priviesť do súladu s moderným poznaním o živote.

Približne od polovice 20. stor. sme opäť začali v kresťanstve rozlišovať vieru ako vzťah dôvery voči Bohu a vieru ako väzbu na určitý obsah viery. Oslobodzujúca a pomáhajúca je najmä prvá podoba viery. Druhá, tá obsahová, má slúžiacu funkciu voči prvej. V konečnom dôsledku totiž nejde o vieru vo výroky (dogmy), ale o vieru v Boha a v Ježiša Krista, na ktorého sa tieto výroky vzťahujú. Predsa sa však podľa Eugena Bisera pozornosť ľudí aj v našich časoch obracia k obsahu viery. Témy ako stvorenie, zmŕtvychvstanie či narodenie z Panny sa stali stredobodom vášnivých diskusií. Preto sa Biser vo svojom diele ustavične vracia k téme viery, pýta sa na jej zmysel a význam jej výpovedí. (Napr. v dielach: „Glaubensproblemen", „Glaubensverständnis", „Glaubenswende", „Glaubensimpulse", „Glaubenskonflikte", „Glaubensprognose"). Centrálnej postave kresťanskej viery, Ježišovi, sa venuje v ďalších dielach: „Der Helfer" a „Der Freund". Opakovane sa vracia aj k Pavlovi ako hlavnému interpretovi viery v Ježiša Krista: „Paulus für Christen" a „Paulus: Zeuge, Mystiker, Vordenker".

Biserov text, ktorý predkladáme našim čitateľom, vyšiel pôvodne pod názvom „Glaubensbekenntnis und Vaterunser" roku 1993. Určitý podnet zaoberať sa priamo vyznaním viery dostal Biser od teológov Eugena Drewermanna a Hansa Künga, ktorí začiatkom deväťdesiatych rokov reagovali na dopyt po novom výklade kresťanských vieroučných výpovedí (H. Küng: „Credo. Das Apostolische Glaubensbekenntnis - Zeitgenossen erklärt", München 1992; E. Drewermann und E. Biser: „Welches Credo?", Freiburg 1993.). Küngovo dielo „Credo" hodnotí Biser ako dielo približujúce moderným ľuďom cirkevné dogmy, on sám má však väčšiu ambíciu - nielen niečo vysvetliť, ale otvoriť. Drewermannove výklady viery opierajúce sa v mnohom o poznatky hlbinnej psychológie, hodnotí Biser ako pokus ukazujúci týmto smerom - staré výpovede viery nielen novým spôsobom vysvetliť, ale pokúsiť sa o novú interpretáciu viery. Podľa Bisera sa to však podarí len vtedy, keď sa veriaci človek znovu spozná v tom, čo (sa) verí, keď sa bude cítiť jadrom viery hlboko dotknutý, a to, čo verí, prijme ako odpoveď na otázku po zmysle. Odpoveď na túto otázku môže prísť v podobe modlitby, preto Biser svoj výklad článkov viery prepája s priblížením Otčenáša, modlitby Pána.

 

II.

E. Biser vidí jednu z hlavných príčin súčasného odcudzenia ľudí od kresťanskej viery v duchu ťažoby a depresie, ktorý obsadil cirkev. Dôsledky posadnutosti týmto zlým duchom sú zrejmé: sloboda sa obetovala poriadku, kreativita sa podriadila zákonu a spontánne vnuknutia sa potlačili vopred danými normami. Biser vyzýva, aby sme nasadili všetky svoje sily na uskutočnenie exorcizmu, ktorým spomedzi seba odstránime toto depresívne prežívanie. Aby sa to podarilo, Biser žiada obrat od spredmetneného prežívania viery k osobnému, od zvestovaného k Zvestovateľovi. Zvestovateľom je Kristus, on je zdrojom celého pohybu vo viere; subjektom viery je jednotlivý človek spojený v láske s ostatnými, teda nie osamelý do seba obrátený moderný subjekt, ani nie nejaké cirkevné stádo bez vlastného sebauvedomenia.

V protiklade s modernistami, ktorí by zrod viery radi videli v rozumnom vysvetlení, ale aj v opozícii voči tradicionalistom a moralistom, ktorí zrod viery vidia predovšetkým v dobrej vôli a ochote podriadiť vlastný rozum hlásaniu cirkvi, označuje E. Biser za zrod a dôvod viery zázrak. Tým mieni, že akt a možnosť viery sa deje ako zázrak a zjavenie. V debate s moderným myslením podopiera svoj prístup odkazom na Kantov výrok: „Musel som zrušiť vedenie, aby som vytvoril miesto pre vieru" a pokračuje s tvrdením, že v heglovskom chápaní pojmu Aufhebung (zrušenie ako pozdvihnutie) je viera naozaj aktom pozdvihnutého myslenia. Od pozdvihnutého myslenia vedie cesta k možnému zjaveniu. Zjavenie sa stáva viditeľným v činoch Boha, ktorého S. Kierkegaard pomenoval „Bohom v sluhovskej podobe". Tento Boh prichádza do sveta s ponukou Božieho kráľovstva. Tu podľa Bisera zasa nejde ani tak o to, že by Boh chcel vládnuť, ale o ľudí, ktorých Boh v Ježišovi volá za svojich synov a svoje dcéry. Toto synovstvo prioritne znamená prekonanie ambivalentného vzťahu k Bohu a blížnemu. Už nie na jednej strane túžba a na druhej opäť strach, ale láska bez podmienok. Kedy sa tento obrat k Božiemu kráľovstvu, k Božiemu synovstvu, k slobode a láske podarí? Biser si je istý, že len vtedy, keď namiesto posolstva necháme opäť prehovoriť Posla, namiesto učenia necháme prehovoriť Učiteľa - k nášmu vnútru obráteného Učiteľa.


III.

Problémy s oficiálnym Vyznaním viery aspoň čiastočne pochopíme, keď si uvedomíme, že formula Apoštolského vyznania viery sa v cirkvi definitívne presadila v časoch Karola Veľkého z politickej potreby uniformovať ríšu (aj pomocou náboženskej náuky), k čomu sa podľa Karla Rahnera pridal aj vnútrocirkevný dôvod - potreba ustanoviť rečové pravidlá pre vieru.

Apoštolské vyznanie viery sa ukáže z krajšej stránky, keď si pripomenieme, že svoje pôvodné miesto malo v starovekom cirkevnom rituáli krstu, kde odznievalo v dialogickej podobe. Pri krstnom rituáli krstený človek umiestnil svoje veriace „ja" do cirkevného „my", a to bez toho, aby sa jeho „ja" v tom „my" utopilo. Poradie otázok a odpovedí prezentovalo kresťanskú vieru ako živú spoluúčasť na Ježišovom príbehu, ktorá má umožniť, aby kresťan objavil svoju identitu cez Ježišov život a jeho duchovné nasledovanie. Keď sa z nášho vedomia vytráca tento dialogický charakter Vyznania viery, mení sa kresťanská viera na svoj najväčší protiklad - ideológiu, chápanú ako systém napísaných viet, ktoré platia ako nespochybniteľné. Zachovať dialogický charakter vyznania však značí aj to, že sa vážne berie úsilie človeka počuť odpoveď na jeho otázku po zmysle a jeho túžba po istote a posile.

V súvislosti s potrebou človeka po istote a domove robieva Biser narážky na pád „železnej opony". Zdá sa, že jeho odkazy na rok 1989 poukazujú na hlbšie chápanie bývalého „reálneho socializmu", a to ako pokusu o realizáciu veľkého ľudského sna - túžby po vykúpení. Tento sen nemožno vysmiať, po páde jeho socialistickej podoby ho len možno jasnejšie objavovať a uskutočňovať. Na naše snívanie o istote, pochopení a prijatí odpovedá Slovo, o ktorom hovorí apoštol Ján v úvode svojho evanjelia. Nie je to predovšetkým náuka, už vôbec nie zákon, ale Slovo, ktoré vťahuje do porozumenia. Slovo sa u Jána prelína s pojmom láska. Aj preto, že ani láska nie je možná tam, kde ju nesprevádza porozumenie, dohovor. Ide pritom o porozumenie, ktoré treba hľadať v smere známeho Rahnerovho výroku, že „kresťan budúcnosti buď bude mystikom alebo nebude vôbec". Takéto porozumenie preráža stenu spredmetnených výpovedí tým, že sa v nich vypovedané snažíme porozumieť, ba priam vdychovať, a tak si ho osvojiť ako vlastné imanie.

IV.

Čo sa týka samotných výpovedí viery dôležité je všimnúť si Biserov názor, že Apoštolské vyznanie viery musíme čítať a vysvetľovať nie chronologicky, ale od Ježišovho zmŕtvychvstania. Článok o Ježišovom zmŕtvychvstaní je medzi všetkými ostatnými centrálny; zároveň je i kľúčom k porozumeniu tých ostatných, ktoré ho predchádzajú, alebo po ňom v texte Vyznania viery nasledujú. Prínosný je aj Biserov návrh chápať a vyslovovať Apoštolské vyznanie spolu s modlitbou Otčenáša.

Ježišov Otčenáš má svoje pravé miesto vo vedomí jeho Božieho synovstva. Je to synovstvo, ktoré si takpovediac „nesprivatizoval", ale v ňom prežíval svoje povolanie ako úlohu zvolávať zachraňujúcu Božiu moc na svet. O čo Ježišovi išlo, to najvhodnejšie vyjadrila idea Božieho kráľovstva. Táto idea sa stala pre Ježiša akýmsi médiom, pomocou ktorého chcel odovzdať ľuďom, čo jemu samému bolo darované. Biser píše, že apoštol Pavol sa presne trafil do Ježišovho zámeru, keď namiesto Božieho kráľovstva hovoril o slobode, a Origenes zasa presne vystihol podstatu idey Božieho kráľovstva, keď napísal, že Ježiš je Božie personalizované kráľovstvo - autobasileia. V tejto súvislosti Biser hovorieva: Pomocník je pomoc.

Celej modlitbe dáva smer už Ježišovo oslovenie Boha. Ježišovo oslovenie možno chápať aj ako Ježišovu odpoveď Bohu na jeho oslovenie: „Ty si môj milovaný syn." Teraz on odpovedá: Abba, otecko, tatko... V tomto pre Ježišových súčasníkov priodvážnom oslovení nejde teda v prvom rade o bázeň a úctu, ale o opätovanú lásku, do ktorej chce Ježiš vtiahnuť aj svojich učeníkov. „Pretože s oslovením Boha ako Otca prerazil múr Božej skrytosti, premostil priepasť Božej cudzoty a vybojoval prístup k Božiemu srdcu," píše Biser.

Z dvoch známych verzií Otčenáša dáva Biser prednosť Lukášovej, ktorá pre mňa „metzovsky" vrcholí výkrikom: „A neuveď nás do pokušenia!" Hoci Biser necituje Johanna Baptistu Metza (aspoň nie vo svojom diele o vyznaní viery) končí svoje úvahy blízko Metzovi, ale aj Rahnerovi a Guardinimu: „Modlitba je, presne vystihnuté, celou existenciou položená otázka po Bohu. A zároveň je odpoveďou, ak sa realizuje v styku s Božou skutočnosťou." Biserovo posolstvo je však na rozdiel od Metza akési utešujúcejšie. Vyznanie viery a Otčenáš pokladá za dve ramená, s ktorými prichádzame k Bohu, vytrhávajúcemu nás z priepasti zúfalstva a prijímajúcemu nás za svoje deti. A odpoveďou na našu otázku - modlitbu - je už samo Ježišovo zjavenie ako konkrétne sebasprítomnenie Boha v čase a priestore.

Na záver svojho diela Biser naznačuje, že teológia a Vyznanie viery ústia do modlitby, ktorá je zasa vyznaním, tentoraz existenciálnym. V ňom sa hlásime k tomu, s ktorým a vďaka ktorému žijeme. Tak píše Biser: „Ten, v koho veríme, zostúpil z výšky svojej slávy, aby nás priviedol k viere v neho. To, čo nám povedal, je detsky dôverujúce oslovenie Boha, s ktorým nám dobyl nebesia a otvoril Otcovo srdce. Toto oslovenie („otecko") nám kladie na pery. Keď ho opakujeme, začíname už život s ním a v ňom."

Ježiš Kristus podľa Sobrina

24.3.2011 10:03:48
Autor: Karol Moravčík pre TF; Dolná Krupá, 21. 3. 2011

Nezomiera cirkev, len jej forma

(Podľa: „JA“/Die neue Kirchenzeitung, č. 4/2011, s. 3, 23.1.2011, preložil z nem. a voľne spracoval Peter Žaloudek.)

Wie geht´s, Herr Pfarrer? (Ako sa máte, pán farár?)

Autor: Július Marián Prachár
(Podľa knihy: P. M. Zulehner, Ergebnis einer Kreuz&Quer Umfrage, Kňazi sú za reformy, Styria, ORF, 2010; odznelo v rámci cyklu Besedy TF, 14. 12. 2010.)

Mše - muzeální relikt anebo vrchol víry?

Autor: Peter Žaloudek
(preklad z nem. a red. úprava)

Exodus z Egypta, súvislosti, použitie historicko-kritickej metódy pre texty Starého zákona

Autor: Jaromír Plch
Prednesené v rámci cyklu prednášok "Besedy TF" 9.11. 2010 v Bratislave

Kresťanstvo ako služba svetu

Autor: Karol Moravčík
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny étos ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.") 

Dialóg medzi náboženstvami

Autor: Ivan Lehotský
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Cirkev a Verejnosť - Pokus o teológiu verejnosti. Znakový svet médií a znakový svet cirkví.

Autor: Erwin Koller, teológ a dlhoročný šéfredaktor švajčiarskej televízie - redakcie pre spoločnosť a náboženstvo.
(Prednesené v Marianke dňa 25.-26.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - Hans Küng II.")

Spiritualita dneška alebo spiritualita pre dnešok

Autor: Peter Cibira
(Prednesené v Marianke dňa 25.6.2010 na sympóziu TF: "Globálny svet ako výzva pre európske kresťanstvo - H. Küng II."; XVI. ročník projektu "Európski myslitelia.") 

Čo priniesol "Kňazský rok"? - Kritický pohľad naň

Autor: Gisbert Greshake, nar. 1933; emeritný profesor dogmatiky a ekumenickej teológie vo Freiburgu. Preklad z nemčiny: Karol Moravčík. Originálny text: Herder Korrespondenz, Heft 7, Juli 2010.
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7