Zamyslenie nad slovom - 18.3.2012

Význam a dôležitosť slov a pojmov, ich obsahov, je daná aj situáciou, v ktorej sa nachádzame. Zvlášť to platí o biblickom slove záchrana, spása. Keď sa nám vodí dobre, keď nás prenasleduje jeden úspech za druhým, prirodzene necítime potrebu nejakej záchrany. Ale realita je trocha iná. Chcieť sa zachrániť, túžba po záchrane vyrastá z túžby po živote. Je tak mocná, že sme schopní ustupovať až do krajnosti, všetkého sa zriecť, obetovať všetko, len aby sme si život zachránili. Ale keď takto hovorím, tak hovorím o extrémnych situáciách, ktoré sa vďaka Bohu nestávajú každý deň. Ale my žijeme každý deň, každý deň nám prináša starosti i ohrozenia, obavy. A my sa učíme, musíme sa učiť zachraňovať sa každý deň. To znamená dávať zmysel každému nášmu dňu.

V rozhovore Ježiša s Nikodémom nám dnes zaznieva Ježišovo slovo o záchrane. Pre lepšie porozumenie používa Ježiš udalosť zo Starého zákona. Udalosť z doby Mojžišovej, udalosť, ktorá sa stala pri putovaní židovského národa z Egypta do zasľúbenej zeme cez Sinajskú púšť. Národ začal reptať proti Mojžišovi za to, že ich vyviedol z Egypta. Už sa im protivil pokrm, ktorým ich Boh sýtil na púšti. Prestali Mojžišovi i Bohu veriť, že im chce dobre, a že to všetko, čo pre nich urobil, urobil pre ich záchranu. Podľahli pokušeniu uveriť, že ich Boh i Mojžiš podviedli, že vyviedli na púšť, aby ich tam nechali zahynúť.

A biblický príbeh pokračuje: Boh poslal trest na reptajúci ľud v podobe jedovatých hadov. Tie štípali ľudí a poštípaní zomierali. Pochopili, že hady – to je trest Boží. Preto prišli k Mojžišovi a prosili o pomoc. Mojžiš sa modlil k Bohu a prosil o odpustenie a záchranu pre reptajúci  národ. Vtedy mu Boh prikázal urobiť medeného hada a zavesiť ho na palicu a to s prísľubom, že každý kto sa s vieru naňho pozrie, aj keď bude uštipnutý, nezomrie. A tak medený had vyzdvihnutý na púšti sa stal pripomienkou Božieho odpustenia, Božej ochoty zachraňovať človeka aj napriek jeho zlyhaniam.

Židia si tradovali, že Božia záchrana človeka ide skrze Boží trest. Na rozdiel od tohto  židovského myslenia Ježiš síce tiež hovorí o záchrane, o jej potrebe, ale nie skrze Boží trest, lež skrze Božiu lásku. (Boh tak miloval svet...) A tak v dnešnom evanjeliu sa Božia láska ponúka ako prostriedok k záchrane človeka. Takáto záchrana človeka je vtedy možná, keď človek v túto možnosť uverí.

Takto to nefunguje len medzi Bohom a človekom, ale aj medzi človekom a človekom. Vari to nie je tak, že viac dobra sme schopní vykonať z lásky, ako sme schopní vykonať zo strachu? Je smutné, že viac sme aj v cirkvi boli vychovávaní strachom, ako láskou. Boh bol pre nás temer strašiak nad strašiakov. A tam, kde je strach, nemôže byť  láska. A dnes už isto vieme, že strach nás nezachráni. Ak nás nezachráni láska, ktorej sa môžeme naučiť z Božieho postoja k nám, tak potom nás už nezachráni nič iné. Lebo to, čo nás môže zachrániť a zachraňovať, čo môže utvárať náš svet okolo nás tak, aby všetko, čo konáme, dávalo zmysel, to sa nemôže zrodiť zo strachu. A aj kresťanstvo stojace na strachu nemá budúcnosť. Až oslobodenie kresťanského presvedčenia od strachu otvára možnosť správneho porozumenia Božích vecí i Božej lásky tak, aby sme ich vedeli vnímať ako svoju vlastnú záchranu.

Skúsme sa zamyslieť, koľko je v našom vzťahu k Bohu a ľuďom strachu a koľko lásky. Lebo slovo záchrana nemusíme rozumieť len ako jednorazovú akciu, prejavujúcu sa napr. v krajnej životnej situácii. Prijaté a žité Kristovo slovo vytvára nové podmienky, také, ktoré nie sme sami schopní vytvoriť, ktoré nám pomáhajú správne sa rozhodovať, konať, vyhnúť sa situácii, z ktorej by nebolo cesty von – aj takto možno zažívať zachraňujúcu silu Kristovu. Ak nás láska nezachráni, tak nás už nezachráni nič! Máme dve možnosti: Vytvárať si životné podmienky strachom alebo láskou. Doma, v škole, na pracovisku, v spoločenskom živote, v obci, v cirkvi, v medzinárodných  vzťahoch. Na nás je, čo si vyberieme. A vyberieme si to, v čo uveríme.