H - 15.3.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 4. pôstnu nedeľu. Témou tejto nedele je správne videnie čiže správne poznanie a správna viera. Príbeh o slepom mužovi z dnešného evanjelia, ktorého Ježiš uzdravil, je vyjadrením situácie ľudí, ktorí spoznali a uverili, že Ježiš je poslaný od Boha a prináša svetlo a uzdravenie všetkým, ktorí sa stanú jeho učeníkmi. Čítanie zo Starého zákona rozpráva príbeh, ako Boh cez proroka našiel pre Izrael budúceho kráľa Dávida. Dôležité bolo poučenie, ktoré prorok od Boha dostal: „Človek vidí iba vonkajšok, ale Boh vidí do srdca.“ Apoštol Pavol v druhom čítaní nazýva dobro svetlom a kresťanov v tomto zmysle vyzýva, aby konali skutky svetla, nie skutky tmy.

Homília

Asi všetci máme skúsenosť, že veci a udalosti okolo nás sa dajú vidieť z rôznych uhlov pohľadu. Keďže každý z nás sa díva z iného kúta či konca, je normálne, že každý vidíme čosi iné a inak. Rôznosť pohľadov a názorov je do istej miery normálna, ale nemôže byť v poriadku, ak niekto vôbec nevidí to, čo má pred očami, alebo to, čo je čierne, vidí ako biele, a naopak.

Dlhšie rozprávanie v 9. kapitole Jánovho evanjelia končí krátkou výmenou názorov medzi farizejmi a Ježišom. Po tom, ako Ježiš uzdravil slepého človeka, namiesto vďačnosti za jeho uzdravenie, spustil sa celý prúd otázok a obvinení. Obviňovali farizeji, tými, kto sa mal obhajovať, bol Ježiš a ten uzdravený človek. Na záver sa niektorí farizeji obrátili na Ježiša ešte s jednou otázkou: „Či sme podľa teba aj my slepí?“ A Ježiš im zvláštne odpovedá: „Keby ste boli slepí, bolo by to ešte dobré a nemali by ste hriech. Ale vy hovoríte: Vidíme, a tak váš hriech zostáva." (Jn 9,41) Rozprávanie začalo uzdravením jedného človeka z jeho telesnej slepoty, zmyslom tohto rozprávania je však hľadanie správneho duchovného videnia a uzdravenie z duchovnej slepoty.

Rôznosť pohľadov na veci, ľudí a udalosti je pochopiteľná, keďže hodnotenie toho, čo vidíme a zažívame, závisí od rôznych okolností, počnúc našou povahou, vzdelaním, rozhľadom a pod. Jestvujú však situácie, pri ktorých sa nemôžeme vyhovárať na rôznosť pohľadov, ale žiadajú si rozumné a poctivé odôvodnenie. Múdro treba uvažovať pri rozhodovaní o hmotných veciach, aby sme si nespôsobili škodu alebo neprivodili ochorenie. Ešte viac musíme zvažovať, čo si myslieť a čo robiť vo vzťahových záležitostiach, a najviac by sme sa mali zamýšľať pri záležitostiach duchovných. Filozofi si kladú otázky, odkiaľ pochádza naše poznanie, čo je vôbec ľudský rozum, nakoľko je človek slobodný vo svojom rozhodovaní a mnohé ďalšie. V etike a morálke sa pýtame, čo je správne a čo hriešne, a ako to rozpoznať. V náboženstve je dôležitá otázka, komu veríme a čo veríme. Ľudia, ktorí tvrdia, že sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, nehovoria celkom pravdu, lebo aj oni niečo uznávajú za stredobod svojej existencie, ku ktorému sa vzťahujú a čím odôvodňujú svoje správanie. Ľudia, ktorí si hovoria humanisti, tvrdia, že veria v dobro človeka. Kresťania neveria v dobro človeka, aspoň nie všeobecne a nekonkrétne. Veríme v zjavenie dobrého Boha v človeku, a to v Ježišovi.

V rozprávaní o uzdravení slepého vidíme dva postupy pri odôvodnení správnosti konania. Farizeji označujú Ježiša za hriešneho, lebo uzdravil v sobotu. Nebolo pre nich dôležité uzdravenie, ale zákon, presnejšie, ich výklad zákona o svätení soboty. Bývalý slepec dobre odpovedal: „Neviem, či ten, čo ma uzdravil, je hriešny, ale viem, že Boh hriešnikov nevyslyší, ale vyslyší toho, kto je bohabojný a plní jeho vôľu. Keby Ježiš nebol od Boha, nemohol by ma uzdraviť.“ Pre muža uzdraveného zo slepoty nebol na prvom mieste zákon, ale uzdravenie, dar videnia. Pre farizejov bol však dôležitý zákon, lebo nechápali zmysel svätenia soboty. V knihe Deutoronómium o sobote čítame: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň.“ (Dt 5,15) Zdá sa to jasné, zákon o svätení soboty mal pomôcť, aby sa nezabudlo na oslobodzujúce Božie konanie, aby sme také Božie konanie rozpoznávali a sami aby sme aj oslobodzujúco konali.

Prečo to však niekedy nedokážeme a čierne vidíme ako biele a biele ako čierne? Ľahké je označiť tých, čo neprijímajú naše názory, za hlúpych, zaostalých, za akési ovce, čo niekoho slepo nasledujú – či už v osobnej morálke alebo v politike a náboženstve. Ježiš v odpovedi farizejom ponúkol inú možnosť vysvetlenia. Čierne vidíme ako biele, lebo si namýšľame, že sme vidiaci, lebo seba pokladáme za tých správnych a múdrych. Kto chce, nech sa chváli svojou múdrosťou, nech sa predbieha v diskusiách na všetky možné témy a nech sa nádeja, že mu niekto zatlieska za jeho múdrosť. Ježiš nás však nevedie k takejto múdrosti. Vedie nás k videniu, ktoré cíti a spolucíti, ktoré oslobodzuje a uzdravuje.

Ježišovmu videniu pomáha správna modlitba. Pápež Lev vyzýva po tieto dni na modlitbu za mier a odzbrojenie týmito slovami: „Pane života, ktorý si stvoril každú ľudskú bytosť na svoj obraz, veríme, že si nás stvoril pre spoločenstvo, nie pre vojnu, pre bratstvo, nie pre zničenie. Dnes k tebe dvíhame svoju modlitbu za mier vo svete a prosíme, aby sa národy a štáty zriekli zbraní a rozhodli sa vydať cestou dialógu a diplomacie. Odzbroj aj naše srdcia od nenávisti, pomstychtivosti a ľahostajnosti, aby sme sa mohli stať nástrojmi zmierenia. Pomôž nám pochopiť, že skutočné bezpečie sa nerodí z kontroly sýtenej strachom, ale z dôvery, spravodlivosti a solidarity medzi národmi...“

Ak si osvojíme podobnú modlitbu a budeme nasledovať Ježiša, prestaneme sa pýtať, kto je hlúpy a kto múdry, kto zlý a kto dobrý, ale uvidíme, kto trpí a kto uzdravuje. A potom možno s prekvapením zistíme, že aj vďaka nám je v našom svete menej tmy a viacej svetla.