H - 1.3.2026

Úvod do liturgie

Dnes slávime 2. pôstnu nedeľu. Témou tejto nedele je otázka správnej autority a správneho náboženstva. Pre veriacich Židov boli najväčšími autoritami Mojžiš a Eliáš. Podľa dnešného evanjelia im naďalej patrí úcta, ale správna cesta k Bohu sa odteraz zjavuje cez Ježiša. Kresťanstvo je založené na počúvaní a nasledovaní Ježiša. Čítanie zo Starého zákona spomína ďalšiu významnú postavu – Abrama čiže Abraháma. Na začiatku jeho cesty je počúvanie Boha, rozchod so starými istotami a spoľahnutie sa na Boží hlas. Správne náboženstvo sa nespozná podľa vonkajšej, ale postupne sa rodiacej vnútornej istoty. Apoštol Pavol v druhom čítaní povie, že je to milosť, ktorá premáha smrť a zjavuje život.

Homília

Keď čítame rozhovory s úspešnými športovcami alebo umelcami, môžeme si všimnúť, že títo ľudia často spomínajú niekoho z rodičov, trénerov a učiteľov, ktorí ich v detstve povzbudzovali, aby sa venovali športu alebo hudbe. Bez autority, od ktorej sa deti veľa naučia a ktorou sa nechajú nadchnúť, by mladý človek svoj talent nerozvíjal, na svojej ceste by pravdepodobne nepokračoval. V živote však nejde predovšetkým o úspech v nejakej výnimočnej oblasti. Našou prvoradou úlohou je zvládnuť život, objaviť svoje životné ciele, rozlíšiť podstatné od povrchného, a to nebýva vôbec jednoduché.

Rozprávanie z evanjelia na 2. pôstnu nedeľu spomína zvláštny zážitok s Ježišom kdesi na hore, pri ktorom traja jeho priatelia ho zažijú ako prežiareného svetlom a v tom svetle uvidia aj dve veľké autority svojej náboženskej tradície – Mojžiša a Eliáša. Ježišovi priatelia sa dostali do stavu, ktorý nazývame vytrženie, eufória, a Peter sa pritom vyznal, ako je mu v tej situácii dobre. Keď z neba zaznel hlas, zmocnil sa Ježišových priateľov strach. Zážitok skončil tým, že Ježiš svojich priateľov oslovil a vrátil späť do reality.

O čom je toto zvláštne rozprávanie? Keď som spomenul úspešných športovcov a umelcov, vieme si predstaviť, že títo ľudia v detstve niečo sledovali, niekoho obdivovali, ale že pre ich budúcu kariéru vôbec nestačilo nechať sa len niečím/niekým nadchnúť. Mladí ľudia všelikoho obdivujú, niektorí čosi výnimočné aj zažijú. Nadšenie zo zážitkov však nestačí, potrebné sú osobné schopnosti, osobná motivácia a dlhodobá práca na sebe. Aby mladý človek svoje schopnosti rozpoznal, aby sa vedel rozhodnúť a aby na zvolenej ceste vytrval, pri tom všetkom je temer vždy potrebná nejaká autorita, ktorá ide príkladom, ktorá radí a povzbudzuje.

O takejto autorite je dnešné rozprávanie z evanjelia. Na rozdiel od nejakej možnej úspešnej kariéry v tomto zážitku s Ježišom ide o samotný život, jeho zmysel, orientáciu v živote. Zážitok vyzerá výnimočne, to, čo predstavuje, týka sa však každodenného života. Ježišovi učeníci, veriaci Židia, pokladali to, čo voláme Starý zákon, za učenie a orientáciu pre svoj život. Za Božích hovorcov svojej náboženskej tradície pokladali zvlášť dve osobnosti – Mojžiša a Eliáša. Mojžiš reprezentoval Boží zákon prevedený do pravidiel pre život, Eliáš zasa viac proroka, kritický Boží hlas pre spoločnosť. Obaja boli autoritami aj pre Ježiša. Teraz Ježišovi priatelia vidia tie dve autority v rozhovore so svetlom prežiareným Ježišom. Ak im hneď nezasvietilo, čo to znamená, a vnímajú najmä príjemnosť chvíle, zatrasie nimi hlas z neba, ktorý sa prihlási k Ježišovi ako k milovanému Božiemu Synovi. Inak povedané, rozhodujúci pre život už nemajú byť Mojžiš a Eliáš, ani ich príklad a pravidlá, ale autorita Ježišova, jeho spôsob života, príklad jeho konania. Ježišovi priatelia majú odteraz prijať Ježiša, jeho posolstvo a konanie za svoju prvoradú inšpiráciu, za príklad pre svoje myslenie a konanie.

Že nasledovanie Ježišovej autority nie je omyl alebo iba vec prechodnej nálady potvrdí skúsenosť. Ako sa zo žiaka športovej alebo umeleckej autority pri primeranom úsilí stáva majster daného odboru, podobne sa z Ježišovho žiaka stáva majster. Nie nejakého odboru či remesla, ale majster samotného života a jeho základného vzťahu medzi Bohom a človekom. Čítal som rozhovor v českých katolíckych novinách s pomocným biskupom v Olomouci, Antonínom Baslerom. Keď bol chlapec a miništroval, díval sa na oltár, na ktorom bola zavesená plachta s vyšitým obrazom Ježišovho srdca a nápisom: „Majster je tu a volá ťa.“ Keď sa na to díval, napadlo mu, či to náhodou nie je aj pre neho a či sa nemá stať kňazom. Mal strýka, ktorý bol kňazom, a za komunistického režimu mal zakázané verejné pôsobenie. Pracoval ako robotník na nádraží a doma u nich niekedy slúžil sv. omšu. Na jeho príklade videl, že byť kňazom nie je niečo, čo sa žije predovšetkým v nejakom zvláštnom prostredí, v nejakej paráde. Neskôr mal Antonín iné predstavy, vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku, absolvoval dvojročnú vojenskú službu, a potom mu viacerí ľudia, ktorých si vážil, povedali, že by sa hodil za kňaza. Museli prejsť ešte nejaké roky, kým si bol istý a šiel študovať teológiu.

Keď sa my v našom kostole dívame na obraz Srdca Ježišovho, tiež sa môžeme cítiť oslovení. Zvlášť pred väčšími životnými rozhodnutiami. Ježiš nás neoslovuje predovšetkým výnimočnými zážitkami, ale ako hovorieval múdry nemecký teológ Eugen Biser, Ježiš je náš vnútorný učiteľ. Prihovára sa nám zvnútra nášho jestvovania podobne, ako sa jemu prihováral nebeský Otec: Si moja milovaná, si môj milovaný! Pomáhajme si navzájom počuť tento hlas a nasledovať ho!