Život so súcitom

„Splanchnizomai“ je jedno výrazné grécke slovo pre myslenie novozákonným štýlom. Vyjadruje súcitnú reakciu. Je použité v podobenstve o márnotratnom synovi a milosrdnom otcovi. Tento otec, keď uvidel syna, bol pohnutý vnútornou ľútosťou, bežal k nemu, objal ho a pobozkal. Ježiš mal tiež v sebe pohnútky takejto ľútosti, keď napríklad šiel uzdravovať chorých alebo keď videl veľký zástup ľudí ako oviec bez pastiera.

Toto grécke slovo vo svojej podstate poukazuje na vnútorné orgány človeka. Autori hovoria o tom, že keď Ježiš videl ľudí v núdzi, zasiahlo ho to v jeho vnútri, slovenský ekvivalent by mohol znieť – chytilo ho to za srdce. Dôležité je, že tieto Ježišove reakcie neboli reakciami na diaľku, ktoré by nikto nespozoroval, že neboli iba ľútostivé, že sa Ježiš nepozeral akoby zhora a povýšene.

Teológ Shawn Copeland to vysvetľuje: „To, čím je Ježiš konfrontovaný, čo vidí a čo počuje, voči tomu sa búri a protestuje celé jeho vnútro.“ Toto slovo nám oznamuje, že Ježiš mal hlboké citové prežívanie. Ježiša vnútorne zraňovalo to, čo okolo seba videl ako ľudskú biedu, a jeho odpoveď ho viedla k rozhodnému konaniu proti tomuto stavu ľudí. Ježiš bol samotným súcitom Boha medzi nami.

Súcit je čnosť, ktorá sa objavuje v rôznych náboženských tradíciách a hlásia sa k nej aj ľudia, ktorí nevyznávajú nejaké konkrétne náboženstvo. Je to teda prirodzená ľudská reakcia na ľudskú núdzu a príklad veľkej túžby, ktorá stojí za to, aby sa v nás prebúdzala.

Ján evanjelista píše: „Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ A tak navádza kresťanov, ktorí veria, ale nemilujú: „Milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha, a každý kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.“ Nech sme kresťania, židia, moslimovia alebo hinduisti, nech sme zbožní veriaci alebo presvedčení humanisti – keď milujeme, stretávame sa so svätým Tajomstvom. Slovami pápeža Františka: „Vždy, keď sa stretávame v láske s ľudskou bytosťou, stávame sa schopnými objavovať niečo nové o Bohu.“ 

V Jánovom evanjeliu pri poslednej večeri Ježiš dáva učeníkom nové prikázanie: Aby sa milovali navzájom, tak ako ich on miloval. Podľa toho ostatní spoznajú, že sú Ježišovými učeníkmi, podľa ich vzájomnej lásky. V tejto súvislosti sa v gréckom texte používa slovo „agapé“. Označuje lásku, ktorá sa plne sústredí na milovaného. Agapé je láska, ktorá dáva sama seba a nie je ničím podmienená a neočakáva nič naspäť. Je to čistý dar vlastného Ja.

Americký spisovateľ John Steinbeck napísal svojmu dospievajúcemu synovi Thomovi: „Je niekoľko druhov lásky. Jeden je sebecký, skúpy, lakomý, egocentrický a berie lásku len ako potvrdenie svojej vlastnej dôležitosti. To je ten škaredý a obmedzujúci druh lásky. Tým druhým je láska, ktorá vynesie na povrch  všetko, čo je v tebe dobré: láskavosť, ohľaduplnosť, úctu – a to nielen ako úctivé spoločenské správanie, ale úctu v širšom zmysle ako uznanie druhého, jeho jedinečnosti a dôležitosti. Ten prvý druh lásky ťa môže oslabiť, ochromiť a zmenšiť, ale vďaka tomu druhému v sebe nájdeš silu, odvahu, dobrotu a tiež múdrosť, o ktorých si ani nevedel, že ich v sebe máš.“

Keď v hoteli v Los Angeles umieral Robert Kennedy ako obeť atentátnika, zašepkal do ucha mladému čašníkovi, ktorý držal v náručí jeho hlavu: „Sú všetci v poriadku?“ Takáto je agapická láska.

Známkou milujúceho vzťahu je vzájomnosť. Dáva sa v slobode, ktorej sa tešia priatelia aj milujúci, ponúka samého seba pre dobro druhého, čo potom obom pomáha stať sa niečím viac, než by bol každý sám.

Teológ a kňaz Michael Himes sa staral o svoju matku, ktorá už dlhšie bojovala s demenciou. Raz sa jej opýtal: „Vieš, kto som?“ Odpovedala: „Je mi to ľúto. Neviem, nemôžem si spomenúť na tvoje meno. Ale viem, že si niekto, koho som veľmi milovala.“ 

Takýto pohľad z očí do očí nám hovorí o jednej dôležitej pravde: Boh nechce priateľstvo s ľudstvom všeobecne, ale so mnou, s mojím susedom atď. Vždy s konkrétnymi ľuďmi. Niečo také môžeme vidieť aj v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Môžeme milovať všetkých naokolo, ale na zemi pred nami leží jeden konkrétny človek. Niektorí sa domnievajú, že v tomto príbehu je zakomponované niečo, čo sám Ježiš prežil v detstve, keď nebolo miesta v hostinci. Tento zbitý a olúpený človek sa do hostinca dostane. Láska je pohostinstvo, ktoré víta všetkých.

Pápež František hovorí: „Kedykoľvek  sa stretneme s celou realitou alebo chaosom života iného človeka a zakúsime moc nehy, život sa nám vždy úžasne skomplikuje.“ Ako to, že komplikácia môže byť taká krásna, keď je tiež časovo náročná, nepraktická, únavná alebo frustrujúca? Jednoducho preto, že je to skúsenosť lásky, čo je najkrajšia vec na svete.

Naša povinnosť starostlivosti o ostatných sa neodvíja od toho, či ich poznáme alebo či patria k našej etnickej alebo sociálnej skupine. Je založená na tom, že iná ľudská bytosť je v núdzi, a my túto núdzu vidíme a máme povinnosť konať. Tento záväzok v tradícii katolíckej sociálnej náuky vyjadruje princíp solidarity. Ohlasuje nám, že sme všetci bratia a sestry spojení putom závislosti a vzájomnosti.

Pápež František hovorí: „Rozhodnutie prijať alebo zavrhnúť tých, ktorí ležia zranení na okraji cesty, môže slúžiť ako kritérium pre posudzovanie každého ekonomického, politického, sociálneho a náboženského projektu. Každý deň sa musíme rozhodovať, či budeme milosrdným Samaritánom alebo tým, kto v bezpečnej vzdialenosti ľahostajne prejde okolo.“

Reverend Martin Luther King si položil dve základné otázky pri tomto podobenstve. V tom je rozdiel medzi náboženskými predstaviteľmi a samaritánom, rozdiel medzi charitou a spravodlivosťou. Otázka kňaza je: Čo sa mi stane, keď zastavím a pomôžem tomuto mužovi? Samaritán sa pýta: Čo sa stane tomuto človeku, keď sa nezastavím a nepomôžem mu? Táto zmena perspektívy je súčasťou toho, čo pápež František nazýva revolúciou nežnosti. A hneď sa môžeme pýtať prečo. Pápež František hovoril o perifériách, kde máme ísť. Sme tam vyslaní nie preto, aby sme ich zmenili, ale aby nás zmenil pohľad na ich životné reálie.

V knihe Tetovanie na srdci, ktorá sa stala bestsellerom, autor Greg Boyle ukazuje na spriazneného ducha, sestru Elaine Rouletovú, ktorá vniesla nové prvky do programov pre uväznené matky v oblasti New Yorku. Keď sa jej pýtali: „Ako pracujete s chudobnými?“ Odpovedala jednoducho: „Nepracujem s nimi nijako. Žijem s nimi.“ Byť s, chodiť s, stáť pri, zdieľať s – toto naznačuje vzťah solidarity a spriaznenosti. Zdieľanie vlastného života s druhými, tak ako to robil Ježiš.

Posun z centra na periférie je tvrdá práca. V mnohých ohľadoch príde nám to draho. Je to časovo náročné, musíme byť trpezliví. Vyžaduje to pokoru, pretože nemáme nad tým úplnú kontrolu a musíme počítať i s prehrou. Môžeme prísť o priateľov a o povesť. Keď dopustíme, aby periférie zasiahli naše vnútro, stávame sa sami zraniteľnými, a to je vážna vec. Otvorené srdce to môže zlomiť. Láska, ktorú dávame druhému, môže byť odmietnutá. Pápež František hovorí o úkrytoch, ktoré nás môžu pred týmto ochrániť. Tieto úkryty nás ale môžu prísť draho. Namiesto toho, aby sme vytvárali kultúru stretávania, vytvoríme svojou morálnou slepotou kultúru ľahostajnosti.

Keď núdzu nevidíme alebo ju neriešime, ušetrí nás to možno vnútorného konfliktu alebo zlého pocitu, ale príde nás to omnoho drahšie. Srdce nám to nezlomí, ale ono naopak, zatvrdne. Budeme menej ľudskí. Naše srdce nebude zlomené, stane sa nezlomiteľným, nepreniknuteľným a nevykúpiteľným.

Je na nás, čo si vyberieme. Naozaj, láska nie je bez rizika.

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 18.11,2025; podľa článku: Collen Dulle, 30.10.2025, AmericaMagazine https://www.americamagazine.org/explainer/2025/10/30/from-pope-francis-to-pope-leo-the-future-of-synodality/