Prežívanie veľkých vášní

V mojom referáte sa sústredím na 5. kapitolu knihy jezuitu Kevina O’Briena, ktorá má názov: Prežívanie veľkých vášní, podtitul: Čnosť veľkodušnosti.

Dôležitou súčasťou každých duchovných cvičení, ktoré vychádzajú z jezuitskej (ignaciánskej) tradície je akási inventúra, sprehľadnenie tých vnútorných hnutí duše, ktoré označujeme pojmom túžba či vášeň. Žiaden človek sa nikdy v dôležitých a kľúčových momentoch svojho života nedokáže rozhodovať výlučne iba racionálne, mechanicky bez emócií či iných vnútorných či vonkajších vplyvov. Ak by sa o to aj pokúšal, mohlo by to skončiť veľmi zle. Žiaľ, dodnes sú aj na Slovensku hnutia či spoločenstvá, ktoré vo svojej spiritualite idú týmto nešťastným smerom...

Od pokušenia k oceneniu vášní

Kevin O’Brien pripomína, že kresťanská tradícia veľmi dlho označovala túžby a vášne ako pokušenie, ktoré nás zvádza na zlé cesty. Aj teológ Timothy Radcliffe pripomína, že dodnes väčšina ľudí uvažuje o náboženstve ako o nejakom systéme na kontrolu našich túžob: „Túžba je nebezpečná, rozptyľuje nás, a tak sa ju náboženstvo pokúša skrotiť.“ (Vidět srdcem, s. 113) Táto poznámka ma celkom zaujala, lebo (ako ďalej pripomína O´Brien) oficiálne učenie cirkvi (magistéria) nikdy takto striktne odmietavo a negatívne o téme vášní a túžob nehovorilo, prísne potláčanie vášní je skôr doménou rôznych siekt či heretických odnoží kresťanstva.

Zaiste, učenie o vášňach sa v kresťanskej mystike menilo a vyvíjalo počas celej kresťanskej histórie. Aj bez väčšieho teologického prehľadu dá sa vnímať vývoj – od postoja, že vášne a túžby človeka sú pokušením Zlého, dokonca až hriechom, a je dôležité ich kontrolovať a potláčať – až po opačný prístup sv. Ignáca z Loyoly, s ktorým prišiel v 16. storočí. Ako píše O´Brien, Ignác veril, že prostredníctvom našich túžob s nami komunikuje Boh. Tak ako vnútorný hlas svedomia, tak aj túžby a vášne sú v skutočnosti prostriedkom komunikácie Boha s človekom. „Túžby, ako dobre vieme, sú mocné a zložité, takže je múdre pýtať sa, odkiaľ vychádzajú a kam nás vedú. Túžby sú ďalším z prúdov rieky, ktoré nám pomáhajú postupovať ďalej.“ (Vidět srdcem, s. 114) Túžby patria k nepokoju každej ľudskej duše a je dôležité sa v nich vedieť orientovať, vyznať sa v nich.

Prchavé a hlboké túžby

O´Brien v ďalšom texte typicky jezuitským spôsobom rozlišuje túžby na dve skupiny – na túžby povrchné, prchavé či dočasné a túžby hlboké a trvalé. Tie prvé, povrchné a prchavé túžby, nemusia byť apriori zlé, tiež patria k nám a k našej identite, ale pomerne často sa musíme rozhodnúť, či sa ich nevzdáme v prospech hlbších túžob. Pretože tie hlbšie túžby sú oveľa mocnejšie späté s našou podstatou, odrážajú, kto sme a kým chceme byť, resp. kde nás chce mať Boh, a ich napĺňanie nám pomáha prijímať a plniť aj tie najťažšie životné výzvy.

Pokúsim sa o nejaký príklad: Dostal som počas tejto prednášky chuť na jednohubky s tou výbornou nátierkou, ktorú nám pripravili na malé pohostenie. Je to túžba, ktorá vôbec nemusí byť zlá, a keby som bol vyhladovaný a vyčerpaný po týždňovom pôste, mohla by byť aj prejavom pudu sebazáchovy. Zároveň mám však v sebe paralelnú túžbu – z úcty k tejto spoločnosti a z úcty k nášmu priateľstvu – dokončiť tento môj príspevok tak, aby ma poslucháči porozumeli a niečo si z môjho referátu odniesli bez toho, aby som sa strápnil. Tá prvá túžba po jednohubke mi nateraz život nezachráni, v skutočnosti ani nie som hladný, ide naozaj len o moju chuť... Oveľa hlbšie a dôležitejšie je budovanie našej dôvery, rešpektu a vzťahu.

Takže je jasné, že pre náš život sú oveľa dôležitejšie tie hlboké a trvalé túžby. Akou metódou ich však máme rozlišovať, kultivovať a využiť pre dobro seba a ostatných? Lebo to je vlastne konečný cieľ sv. Ignáca – naše vášne a najhlbšie túžby využiť v prospech lásky k Stvoriteľovi a stvorenstvu, vrátane nás a našich blízkych.  

O’Brien ponúka odpoveď vychádzajúc zo známeho jezuitského hesla „Omnia ad maiorem  Dei gloriam“ (všetko na väčšiu Božiu slávu). Skúmanie našich túžob a vášní nás nakoniec musí prinútiť odvrátiť svoj pohľad od seba smerom k Bohu a odpovedať si na otázku, v čom vidím väčšiu Božiu slávu, v čom je to magis (viac). O’Brien píše: „Nechceme uviaznuť v nekonečnom skúmaní seba samých; inak sa dívame len na vlastný pupok a ľahko môžeme skĺznuť k tomu, že sa prehnane rýpeme sami v sebe. Nakoniec sa musíme obrátiť navonok. Keď sme si priznali a skultivovali svoje najhlbšie a najopravdivejšie túžby, a keď konáme v súlade s nimi a slúžime tak Bohu a druhým: to je ignaciánsky obrat.“ (Vidět srdcem, s. 116) Toto zároveň súvisí s čnosťou veľkodušnosti, štedrosti, ale aj s pokorou. Veľkodušný človek je človek vďačný. „U veľkodušného človeka sa stretávame s veľmi rozvinutým zmyslom pre vďačnosť: vďačnosť za to, čo sme prijali, poháňa našu túžbu odplatiť sa, konať „veľké veci.“

Bartimejova túžba

Vrátim sa k otázke: Ako identifikovať naše skutočné hlboké túžby? O’Brien toto rozlišovanie ilustruje na príbehu o uzdravení slepého Bartimeja z 10. kapitoly Markovho evanjelia. Bartimej sedí pri ceste z Jericha, a keď sa dozvie, že okolo neho kráča Ježiš so svojimi priateľmi, dá sa do kriku: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.“ (Mk 10,47-52)

Za úžasne dôležitú považuje O’Brien Ježišovu otázku: Čo chceš, aby som ti urobil? Zdá sa, akoby bol Ježiš úplne mimo, veď všetci vnímali Bartimejovu slepotu, bolo to nanajvýš evidentné, čo ten človek potrebuje a aká je jeho túžba. Napriek tomu sa ho Ježiš opýta: Čo chceš...? Táto otázka je práve tou kľúčovou „rozlišovacou“ otázkou. Pretože pre Ježiša uzdravovanie nie je transakčné, nie je odmenou niečo za niečo, Ježiš neodmeňuje Bartimeja za jeho opovážlivosť. Ježišovo uzdravovanie je relačné, teda pomáha nadväzovať a vytvárať vzťah lásky. Bartimej síce odpovedá, že chce vidieť, je to však skutočne jeho najhlbšou túžbou? Ako telesne postihnutý bol tento slepec vyradený z vtedajšej spoločnosti – bol ostrakizovaný. Pôvod jeho slepoty bol v starozákonnom náboženskom kontexte odvodený od hriešnosti jeho predkov. Inými slovami, ak je niekto slepý, je to preto, že je prekliaty, je Bohom trestaný za hriechy svojej rodiny z minulosti, a s takým človekom ostatní nechcú mať nič spoločné. V tej dobe slepota znamenala úplné vylúčenie z náboženského aj svetského spoločenstva. Od takého človeka si všetci držali odstup a Bartimejovi v jeho situácii iba Ježiš ponúkol vzťah. Ak Bartimej na Ježišovu otázku odpovedá: chcem vidieť, nejde mu len o telesné uzdravenie. V skutočnosti zjavuje svoju najhlbšiu túžbu: „Túžim byť opäť súčasťou nášho spoločenstva. Vráť mi moju dôstojnosť.“ Pod jeho túžbou, aby mu Ježiš vrátil zrak, sa takto skrývala celá škála oveľa hlbších túžob.

Pre každého z nás je veľmi potrebné identifikovať práve tie svoje najhlbšie túžby, hovoriť o nich, jednoducho zistiť, čo vlastne v skutočnosti od života chceme, po čom túžime. Pretože naše túžby sú znamením Božej vernosti voči nám. Boh nám ich dáva, aby nás dostal tam, kam on chce. Ako píše O’Brien: „Tieto túžby sú pripomienkou toho, že na tejto ceste nie sme sami.“ (Vidět srdcem, s.131) Nutnou podmienkou pre poznávanie a realizáciu túžob je vnútorná sloboda človeka. Kľúčové hlboké túžby sa rodia zo slobody, iba v podmienkach slobody sa postupne odhaľujú a dokážeme ich identifikovať.

Nenaplnenie túžob

V ďalšej časti Kevin O’Brien pripomína, že tak ako v sebe túžby postupne odhaľujeme, môžeme zápasiť aj s ich nenaplnením.  Vo filme Miloša Formana Amadeus Antonio Salieri porovnáva svoje schopnosti priemerného hudobného skladateľa a muzikanta s genialitou Wolfganga Amadea Mozarta a v zúfalstve si kladie otázku: Boh vložil do mňa túžbu byť najlepším hudobníkom a skladateľom na svete. Bol som cisárov dvorný skladateľ a najdôležitejší a najvplyvnejší muzikant v impériu. Prečo je však moja hudba podpriemerná? Prečo ju dnes nikto nepozná a na mňa sa aj zabudlo, zatiaľ čo Mozartove diela poznajú všetci desaťročia po jeho smrti...

Teda túžby môžu byť dlhodobo nenaplnené, ba aj zmarené. Aký však zaujať postoj, aby sme v takejto situácii neskončili v zúfalstve ako Salieri? Na to ponúka O’Brien ako pravý jezuita päť podnetov k rozlišovaniu (Vidět srdcem, s.134): 

1. Je možné, že nám Boh v skutočnosti dáva to, o čo prosíme, avšak iným spôsobom. Problém je, že to buď nechápeme alebo ani nevnímame ako Božiu odpoveď.
2. Možno nedostávame to, po čom túžime, možno neprichádza to, čo chceme, ale Boh nám v danom okamžiku dáva práve to, čo aktuálne najviac potrebujeme. Síce Božia odpoveď nenapĺňa naše túžby, ale jeho voľba je pre nás oveľa dôležitejšia a užitočnejšia. Naučme sa dôverovať jeho múdrosti.
3. Je možné, že ešte nie sme pripravení na to, čo od nás Boh očakáva. Sv. Augustín konštatuje: „Boh, už len tým, že nás necháva čakať, posilňuje našu túžbu, ktorá zasa umocňuje schopnosti našej duše, uschopňuje ju prijímať, čo nám má byť odovzdané.“ Timothy Radcliffe k tomu dodáva: „Boh niekedy vyčkáva, aby nás naučil túžiť viac... Sme ako tašky, ktoré sa musia roztiahnuť, aby boli dostatočne veľké na to, čo si pre nás Boh praje.“   
4. Musíme byť realisti. Svoje vášne napĺňame v súvislosti s určitými záväzkami a skutočnosťami. Napr. mladý manželský pár roky plánuje viactýždňový horolezecký výlet, príde však prvé tehotenstvo, dieťa, svoje túžby musia korigovať a prispôsobiť realite... V tomto prípade sa však spoločnej túžby nemusia vzdať úplne, môžu ju na čas odložiť a neskôr sa k nej vrátiť.
5. Ak sa naše túžby týkajú aj iných ľudí, často nemusia byť zlučiteľné s ich túžbami. Mladý muž sa zaľúbi, avšak jeho city nie sú opätované. Keďže musí rešpektovať slobodu svojej milovanej, nezriedka mu neostáva nič iné, len sa takejto túžby vzdať.

Modlitba s pokorou srdca

Svoj referát o texte Kevina O’Briena končím modlitbou kardinála Johna Deardena, arcibiskupa v Detroite (1958-1980), ktorá nám pomôže uvedomiť si, ako je niekedy dôležité vzdať sa krátkodobých a prchavých túžob v prospech napĺňania dlhodobých cieľov, no zároveň pritom nestratiť vnútorný pokoj a harmóniu:

Niekedy pomôže ustúpiť o krok späť a hľadieť z odstupu.

Kráľovstvo nepresahuje len naše úsilie, ale tiež naše náhľady.

V živote dokážeme naplniť len nepatrnú časť onoho úžasného podniku, ktorým je Božie dielo.

Nič z toho, čo robíme my, nie je úplné.

Znamená to, že Kráľovstvo ide ďalej ako my.

Žiadne tvrdenie nepovie všetko, čo je možné povedať.

Žiadna modlitba nevyjadruje vieru úplne.

Žiadne vyznanie nezaručuje dokonalosť.

Žiadna pastoračná návšteva neprináša sama o sebe všetky riešenia.

Žiaden program úplne nenaplňuje poslanie cirkvi.

Žiaden cieľ či zámer nedosiahne úplnosť.

Ide o toto:

Sejeme semienka, ktoré jedného dňa vzklíčia.

Zalievame tie, čo už sú zasiate, s vedomím, že iní sa o ne postarajú.

Kladieme základy niečoho, čo sa bude rozvíjať.

Pridávame kvas, ktorý rozmnoží naše schopnosti.

Nemôžeme konať všetko, niečo začať však prináša pocit oslobodenia.

Dáva nám silu niečo urobiť a urobiť to dobre.

Vec môže zostať nedokončená, avšak je tu začiatok, krok na ceste.

Príležitosť, aby vstúpila Božia milosť a dokončila, čo zostáva.

Možno, že nikdy neuvidíme vec dokončenú, avšak v tom je rozdiel medzi majstrom a pomocníkom.

Sme pomocníkmi, nie majstrami, sme služobníkmi, nie Mesiášom.

Nie sme prorokmi budúcnosti, ktorá nám nepatrí. (Vidět srdcem, s. 136-137)

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 18.11,2025; podľa článku: Collen Dulle, 30.10.2025, AmericaMagazine https://www.americamagazine.org/explainer/2025/10/30/from-pope-francis-to-pope-leo-the-future-of-synodality/