Ricominciare

Čím bol pre mňa tento pápež? Čím ma oslovil? Aký odkaz mi zanechal? Ako môžem žiť jeho odkaz?

„Pápež František, bol podľa mňa prvý, ktorý si vo Vatikáne dovolil nebyť inštitúciou ale človekom,“ píše Tomáš Koloc (https://noveslovo.eu/osobnosti/nekrolog-jedineho-statnika-co-spojoval-valky-jen-s-kseftem). Z mnohých analýz a komentárov to asi najvýstižnejšie vyjadril. Bol to jeho láskavý prístup – ľudskosť, bezprostrednosť, otvorenosť a ústretovosť, s akou pristupoval k ľuďom. K bohatým či chudobným, starým i mladým, migrantom, rozvedeným, utrápeným, chorým, väzňom. Ku všetkým bez rozdielu postavenia. Nikoho neponížil, neodsúdil, každého sa snažil pochopiť a prijať. Oslovil ma svojím nemoralizujúcim  „sociálnym pontifikátom“ usilujúcim sa zdôrazniť, že Boh ide v ústrety všetkým. Myslím si, že aj naša slovenská cirkev a my veriaci by sme mali kráčať touto cestou.

T. Koloc pokračuje ďalej: „Smútim nad smrťou prvej hlavy Vatikánu, v ktorej som videl skutočného človeka, ohnivého zástancu prostých ľudí, ktorý sa v ére krvavých sociálnych nespravodlivostí odvážil povedať, že v dobách nedostatku by súkromné vlastníctvo nemalo byť ani bohatým sväté. Na prahu smrti zdôraznil: Nie je možný mier bez skutočného odzbrojenia. Oprávnená potreba každého národa zaistiť si obranu sa nesmie zvrhnúť na preteky v zbrojení!“

Pápež  František otvorene poukázal na sociálnu nespravodlivosť. Ako v tom môžem ja pokračovať? „Ricominciare“ – začať odznova a od seba.

A aký je jeho odkaz pre mňa ohľadom Cirkvi?

„František je prvým skutočným synom koncilu, ktorý sa stal pápežom. Vzal vážne to, čo hovoril 2. vatikánsky koncil – teda návrat ku Kristovej cirkvi, k prvotnej cirkvi. Na otázku novín, čo chce v cirkvi urobiť, odpovedal: Chcem vyviesť Krista zo sakristií do ulíc. To znamená vrátiť sa ku Kristovmu kresťanstvu,“ cituje Andrea Tornielli španielskeho spisovateľa Javiera Cercasa (https://www.vaticannews.va/cs/papez/news/2025-04/javier-cercas-frantisek-byl-predevsim-knez.html).

Staňme sa aj my kresťanmi všedných dní, nielen v nedeľu! Kresťanom v práci, obchode, autobuse, na ulici. Vyviesť Krista z kostola do ulíc. Samozrejme, nedarí sa to vždy, ale ako povedal František, „ricominciare“, začať vždy odznova.

Počas svojho pontifikátu často používal slovo „periféria“. Hovoril: „Jediným cieľom cirkvi má byť vyjsť zo seba a dať svetu dobré posolstvo o Ježišovi Kristovi, ísť na periférie, a to nielen geografické, ale aj tie, kde je hriech, bolesť, nespravodlivosť, nevedomosť a náboženská ľahostajnosť.“

František používal aj obraz Krista „uväzneného v kostole“, ktorý klope na dvere zvnútra a chce sa dostať von medzi ľudí. Ako jeden z mála pápežov otvoril „okná cirkvi“ nielen pre ozdravujúci prievan, ale aj pre to, aby všetci ľudia „zvonka“ mohli nahliadnuť dnu a mohli si tam nájsť medzi ostatnými svoje bezpečné miesto.

Čo znamená periféria pre mňa? Byť otvorený, prijímajúci, byť oporou pre hľadajúcich a snažiť sa vždy s každým človekom začať odznova. „Ricominciare.“

V marci 2024 pápež František k vojne na Ukrajine povedal: „Ukrajina by mala nájsť odvahu vyvesiť bielu vlajku a rokovať o ukončení vojny s Ruskom.“ František nemyslel kapituláciu, myslel na rokovania, ktoré sú vždy lepším riešením ako vojna. Ostro odsudzoval aj palestínsky konflikt a všetky ostatné vojenské konflikty. Vždy bol na strane trpiacich vojnových obetí a odmietal byť v pozícii „vojenského kaplána Západu“, do ktorej ho tlačili západní lídri (v knihe Nádej).

Koľko malých vojen a bojov vedieme aj my v našich farnostiach, rodinách, so susedmi... Vyvesme bielu vlajku a učme sa s ostatnými rokovať. Majme odvahu začať odznova. „Ricominciare.“

Vďaka Františkovi začíname pomaly chápať, čo znamená slovo synodalita. Synoda nie je cirkevný zjazd, študijné zasadanie ani politický kongres a ani parlament. Je to „ozdravný proces, akási púť, pri ktorej je človek otvorený prekvapeniam Ducha Svätého, a preto predovšetkým počúva. Je to pomalé, možno namáhavé cvičenie naučiť sa počúvať jeden druhého – počúvať biskupov, kňazov, rehoľníkov, laikov, všetkých pokrstených, a vyhnúť sa umelým a povrchným odpovediam. Duch nás vyzýva, aby sme počúvali otázky, obavy a nádeje ľudí každej cirkvi, každého národa. A tiež počúvali – vnímali svet i výzvy a zmeny, ktoré nám predkladá“.

„Pápež František bol mužom veľkých prekvapení a veľkej statočnosti. Ním premyslená a premodlená obnova cirkvi nemala viesť k znovuzavedeniu tuhej cirkevnej štábnej kultúry, ale k vnímaniu cirkvi ako domova, v ktorého bezpečí a nádeji všetci ľudia kráčajú v ústrety  vykúpeniu. Synodálna cesta, ktorú cirkvi František vytýčil, nezostane epizódou, ktorá by mohla skončiť voľbou nového pápeža. Premenu cirkvi zdola už nik nezastaví.“ (Z. A. Eminger, I díky tobě zvítezíme, Františku!; https://www.christnet.eu/clanky/7073/i_diky_tobe_zvitezime_frantisku.url)

Máloktorý pápež tak zdôrazňoval počúvať svet, resp. znamenia doby. Bolo to skôr naopak, svet mal počúvať (poslúchať) cirkev a prijať jej učenie bez podmienok, ak chce byť spasený... Synoda nám ukázala, že každý z nás v cirkvi, ale aj na jej okraji či mimo nej je pre Boha dôležitý. A že cirkev sa chce zaujímať o naše názory, pocity, bolesti i radosti. Toto konštatovali takmer všetky správy z národných synod.

Výzva pre mňa – vedieť počúvať, vypočuť si aj taký názor, s ktorým nesúhlasím. „Ricominciare.“ Začať odznova stavať mosty.

„Ďakujeme, František, bola radosť žiť v dobe, keď si kráčal na čele cirkvi a ukazoval smer. Keď si sa odvolával na Ježiša ako na svojho priateľa, ktorý odpúšťa a miluje a k odpusteniu a milovaniu povzbudzuje aj nás. Dohliadni, prosím, na každého z nás, nech sa staneme apoštolom tvojho diela a nech sa nikdy nebojíme  mocných, či už vo svete  alebo v cirkvi“ (Z. A. Eminger).