Za synodálnu cirkev

Rok po začatí synody o synodalite pristupuje katolícka cirkev k ďalšiemu kroku. Verejnosť ho môže vnímať vo vydaní dokumentu pre kontinentálnu etapu synody (DKE).[1] Oficiálne bol predstavený 27. októbra 2022 s názvom „Rozšír priestor svojho stanu“. Ide v ňom o zozbieranie ovocia z prvého roku synodálnych stretnutí, tak ako sa odohrávali na úrovniach lokálnych cirkví. Odborný tím biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníc, laikov a laičiek, ktorý na dokumente pracoval, vychádzal z asi 2000 strán podkladov, ktoré zaslali na sekretariát synody zo 112 biskupských konferencií, ďalej zo 17 dikastérií Rímskej kúrie a z 15 východných katolíckych cirkví. Talianska verzia textu je na 53 stranách a má 4 hlavné kapitoly.

Aj keď ide o významný dokument, nie je ešte konečným dokumentom v synodálnom procese, keďže ten pokračuje ďalej. Nie je to ani dokument učiteľského úradu Cirkvi a ani správa sociologického prieskumu. Dokument neponúka formuláciu nejakých operačných usmernení, cieľov či zámerov. Nenašli by sme v ňom ani úplné vypracovanie teologickej vízie. Je to však teologický dokument v tom zmysle, že je „orientovaný na službu poslaniu Cirkvi: ohlasovať Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre spásu sveta“ (čl. 8).

Dokument bol zaslaný všetkým biskupom sveta, ktorí boli vyzvaní vo svojich diecézach začať synodálny proces. Jeho cieľom je zoznámiť cirkevné komunity s myšlienkami, aké sa o synodalite s jej sprievodnými názormi a činnosťami aktivizujú v cirkvi. Dokument dáva najavo radosť, ktorú vytvárajú stretnutia, na ktorých ľudia nad Božím slovom diskutovali o budúcnosti Cirkvi, a zaznamenáva aj emócie mnohých, ktorí vyhlasujú, že to bolo po prvýkrát, čo sa Cirkev pýtala na ich názor. Toto nadšenie sa nepremieta do naivného a nekritického optimizmu. DKE si uvedomuje aj ťažkostí, ktoré postretli udalosť synodality.

„Niektoré z nich súvisia s tým, že konzultačná fáza prebiehala v čase pandémie, iné vyplývajú z ťažkosti pochopiť, čo synodalita znamená, z potreby väčšieho úsilia o preklad a inkulturáciu materiálov, z neúspešného pokusu zorganizovať synodálne stretnutia v niektorých miestnych kontextoch alebo z odporu voči základnému návrhu“ (čl. 18). Existujú aj pochybnosti o skutočných zámeroch a efektívnosti procesu, obavy z rizika, že synodalita povedie k uchýleniu sa k väčšinovému princípu, k napodobňovaniu demokratických režimov, a tiež sa ukazujú známky oddelenia medzi duchovenstvom a zvyškom Božieho ľudu. Dokument spomína odpor k angažovanosti zo strany kňazov a tiež ťažkosti pri skĺbení úlohy pastierov so synodálnou dynamikou. V mnohých krajinách sa synodálny proces musí vysporiadať s dôsledkami škandálu zneužívania spáchaného členmi kléru alebo ľuďmi zastávajúcimi cirkevné úrady. Je to otvorená rana, ktorá naďalej spôsobuje bolesť obetiam a pozostalým, ich rodinám a spoločenstvám“ (čl. 20) a vážne podkopáva dôveryhodnosť Cirkvi.

Na prvý štvrťrok 2023 je naplánovaných sedem kontinentálnych synodálnych zhromaždení: Blízky východ, na ktorom budú najmä zástupcovia východných katolíckych cirkví; Afrika a Madagaskar; Ázia; Oceánia; Latinská Amerika a Karibik; Severná Amerika; Európa.

Kontinentálne synody budú cirkevné a nielen biskupské. To značí, že ich zloženie má odrážať rôznorodosť Božieho ľudu a zabezpečiť prítomnosť biskupov, kňazov, diakonov, rehoľníkov a rehoľníčok, laikov a laikov. „Vo vzťahu k účastníkom kontinentálnych zhromaždení je dôležité venovať osobitnú pozornosť primeranej prítomnosti žien a mladých ľudí (laikov a žien, zasvätených mužov a žien vo formácii, seminaristov); ľuďom žijúcim v podmienkach chudoby alebo marginalizácie a tým, ktorí sú s nimi v priamom kontakte; delegátom z iných kresťanských denominácií; predstaviteľom iných náboženstiev a náboženských tradícií a niektorým ľuďom bez náboženskej príslušnosti“ (čl. 108). Biskupi sú tiež požiadaní, aby sa na konci kontinentálnych zhromaždení stretli a kolegiálne prehodnotili synodálnu skúsenosť, ktorú prežili, z perspektívy svojej špecifickej charizmy a úlohy. Biskupov predovšetkým žiadame, aby našli vhodné spôsoby, ako splniť ich úlohu, teda potvrdiť a schváliť záverečný dokument a zároveň sa ubezpečiť, že je ovocím skutočne synodálnej cesty, rešpektujúcej uskutočnený proces a vernej rôznym hlasom Božieho ľudu na každom kontinente.“

Úvodná kapitola nie je nejakou kronikou doterajších udalosti, ale vo svetle viery rozpráva o skúsenostiach synodality, ktorými Cirkev doteraz prešla. Hovorí sa v nej o konzultáciách s Božím ľudom v miestnych cirkvách i o rozlišovacích schopnostiach pastierov na konferenciách biskupov (čl. 9).

V druhej kapitole dokument ponúka biblický obraz stanu, ktorý je prevzatý z knihy proroka Izaiáša (Iz 54,2; Rozšír priestor svojho stanu). Obraz stanu „ponúka kľúč k výkladu obsahov dohodnutých v doterajších etapách synodality vo svetle Slova. Zaoberá sa najmä spojením konštrukčných prvkov stanu, na ktoré sa prorok odvoláva. Prvým konštrukčným prvkom je plátno, celtovina stanu. Ona chráni interiér pred slnkom, vetrom a dažďom. Pod celtovinou nájdeme priestor pre život a pohostinnosť. Plátno stanu je potrebné vztýčiť a roztiahnuť, aby mohlo chrániť aj tých, ktorí sú ešte mimo tohto priestoru. Pri tom však je potrebné byť povolaným vstúpiť do tohto priestoru pod plátnom“ (čl. 26). Druhým konštrukčným prvkom sú laná, ktoré držia plátna pohromade. Musia mať správne napnutie, aby zabránili prehnutiu stanovej celtoviny a zároveň aby tlmili pohyby, ktorým je stan vystavený pri pôsobení vetra. Táto metafora stanu pripomína potrebu jeho neustáleho rozlišovania. Nakoniec sú tu tyče a kolíky, ktoré ukotvujú stan do zeme. Predstavujú (kostru) „základy viery, ktorá sa nemení, ale možno ju presúvať a osádzať na stále novom teréne, aby stan mohol sprevádzať ľudí putujúcich dejinami“ (čl. 27).

Tretia kapitola preberá obraz stanu ako „priestoru spoločenstva“. Predstavuje tak miesto účasti a základ pre poslanie (čl. 11). Na tomto mieste ľud vyjadruje ovocie počúvania Božieho ľudu. Toto ovocie tkvie v kľúčových situáciách označených ako spoločenstvo, participácia a misia. Ich rozvíjaním a prehlbovaním utvára sa päť kľúčových prvkov (základných kameňov), okolo ktorých sa tvorí a rastie množstvo dynamických napätí, čo vznikajú počas procesu.

Nakoniec štvrtá kapitola sa zaoberá budúcnosťou synodálneho procesu. Skladá sa z dvoch rovnako nevyhnutných časových horizontov. Prvý je „dlhodobý, v ktorom má synodalita formu trvalej výzvy k osobnému obráteniu a k reforme Cirkvi. Druhý je v službách prvého, pričom sústreďuje našu pozornosť na uzávery kontinentálnych etáp synody, ktoré prežívame“ (čl. 98).

Päť základných kameňov

Život spoločenstva a misie kresťanov má päť nástrojov, nazvime ich základné kamene, okolo ktorých sa zhromažďujú napätia a tlaky. Niekedy sú napätia evidentné, inokedy latentné. Na jednej strane môžu predstavovať zdroje energie pre pokračovanie synodálneho procesu, na druhej strane nám umožňujú predvídať niektoré náročné situácie. Tak nám pomôžu sa na situácie pripraviť, aby sa mohlo úspešne pokračovať v práci. Z tohto dôvodu si všimnime dve hlavné pokušenia, ktoré sa tvárou v tvár rozmanitosti a napätiu vytvárajú v spoločenstve.

Prvým pokušením je zostať uväznený, zaseknutý v konflikte. Vtedy sa naše horizonty zužujú, stráca sa zmysel celku a človek je roztrieštený na čiastkové identity. Je to skúsenosť Babylonu, nie Turíc. Pokušenia sú ľahko rozpoznateľné v mnohých cirkevných spoločenstvách, ktoré riešia otázky svojich komunít.

Druhým pokušením je duchovné odpútanie sa od vytýčenej línie postupu, odstup od procesu a ignorovanie napätí, ktoré sú v stávke počas synodálneho diania. Je to pokušenie pokračovať vlastnou cestou bez toho, aby sme sa konfrontovali s tými, ktorí sú nám na ceste blízki“ (čl. 30).

Tretia kapitola spomína päť základných bodov, kameňov, okolo ktorých vznikajú napätia, pretože sú nástrojom komunikačnej praxe a diania. Vďaka ním možno artikulovať, vystihnúť napätie, presahujúce jednoduchý zoznam problémov a pomáhajú sa zamerať na súvislosti.

Prvým základným kameňom je „počúvanie ako otvorenosť voči prijatiu“. Potreba počúvania vychádza z túžby po radikálnej inklúzii – nikto sa z komunikačného spoločenstva nevylučuje! Potrebné je tomu rozumieť tak, že sme v perspektíve spoločenstva s bratmi a sestrami a s naším spoločným Otcom. Počúvanie sa tu nejaví predovšetkým ako nástrojová činnosť, ale ako prijatie základného postoja Boha, ktorý počúva svoj ľud. Z našej strany je počúvanie súčasťou nasledovania Pána, ktorého nám evanjeliá predstavujú. V Písme zachycujeme neustále počúvanie osôb, ktorí sa k Bohu približujú. Títo ľudia sa na svojej púti k Bohu spoznávajú, vzájomne sa počúvajú a snažia o začlenenie medzi Božích priateľov. Izaiášova výzva „rozšíriť stan“ reprezentuje snahu zameranú práve na široké publikum ľudí a skupín, čo z najrozmanitejších dôvodov zažívajú stav, ktorý DKE opisuje pomocou biblickej kategórie exilu. Dôsledky tohto stavu s charakteristikou vyhnanca sa týkajú celého Božieho ľudu. DKE ďalej poznamenáva, že: „ak Cirkev nie je synodálna, nikto sa nemôže cítiť ako doma“ (čl. 24). Pozornosť sa tu venuje práve tým osobám, ktoré sú vo svojej chudobe, vo svojom stave porovnateľné so situáciou exilu. Sú to „ženy i mladí ľudia, ktorí necítia uznanie svojich talentov, darov a schopností“ (čl. 38). Rovnako dokument upriamuje pozornosť na „mnohých členov kléru, ktorí sa necítia byť počúvaní, podporovaní a oceňovaní“ (čl. 34). Sem patria aj „tí, ktorí z rôznych dôvodov pociťujú napätie medzi príslušnosťou k Cirkvi a svojimi citovými vzťahmi. Takými môžu byť: rozvedení a znovu zosobášení, slobodní rodičia, ľudia žijúci v polygamnom manželstve, ľudia zo spoločenstiev LGBTQ a ďalší (čl. 39). Žiadosť o ich prijatie je výzvou pre kresťanské spoločenstvá. Pochopiteľne sa objavujú aj neistoty a otázky ohľadne toho, ako na nové výzvy reagovať. Žiada sa preto hlbšie rozlišovanie zo strany celej Cirkvi, ako postupovať voči rôznym typom problémov. V každom prípade je dôležitým počúvanie, ktoré je jednoznačne naliehavou potrebou. Nám sa treba zaviazať k tejto potrebe počúvania sa, bez čakania na záver synodálneho procesu.

Druhým základným kameňom je snaha vyjsť smerom k poslaniu, k misii. Tento krok sa realizuje prepojením dvoch napätí, ktoré vždy sprevádzali činnosť Cirkvi: Je to napätie medzi hlásaním kerygmy a dialógom so svetom. Inak povedané, je tu napätie medzi hlásaním viery a službou integrálnemu rozvoju človeka. Sú to napätia, ktoré sa nedajú vyriešiť, ani keby sme ich podelili na čiastkové. Encyklika Fratelli tutti dáva preto osobitný dôraz na medzináboženský a medzikultúrny dialóg. Kresťania takto žijú medzi ľuďmi inej viery alebo neveriacimi a vedú s nimi dialóg, ktorý tvorí každodenný život i spoločenstvo života“ (čl. 43). Do centra pozornosti sa musí vrátiť ekumenizmus. „Bez jednoty medzi kresťanmi neexistuje úplná synodalita“ (čl. 48). V otázkach dialógu s náboženstvami a kultúrami DKE zdôrazňuje niektoré problematické veci. Takou problematickou vecou je napr. kultúra, ktorá je čoraz viac poznačená sekularizáciou, individualizmom a konzumizmom. Zároveň pripomína, že existujú kontexty, v ktorých sa „svedectvo viery žije aj ako mučeníctvo“ (čl. 52), čo veľmi často spája kresťanov všetkých vyznaní. Synodalita je Božie vyzvanie kráčať spolu s celou ľudskou rodinou.

Tretím základným kameňom je volanie vložiť sa do diania celý. Je to štýl alebo spôsob, ktorý je synodálna cirkev povolaná prijať, a vychádza z predpokladu, že všetci pokrstení sú spoluzodpovední za poslanie Cirkvi. Naša spoluzodpovednosť za poslanie Cirkvi vyplýva zo spoločnej dôstojnosti krstu (čl. 11). Ak sa vložíme do diania celí, obnova nášho poslania (či už ho vykonávame zvonku alebo zvnútra náboženského organizmu) nám umožňuje preorientovať celý život Cirkvi v duchu misijnej zodpovednosti. Tu nájdeme aj kľúčový prvok pre správne pochopenie synodality, ktorá nie je organizačným nástrojom na rozdelenie úloh a právomocí... Povolania, charizmy a služby v Cirkvi treba rozumieť ako také, ktoré vychádzajú z logiky poslania (misie). Neodvodzujeme ich z organizačných inštrukcií, ani z vnútorných štruktúr cirkevného spoločenstva. Dokument napríklad poukazuje na „dôležitosť oslobodenia sa od klerikalizmu, aby všetci členovia Cirkvi, kňazi aj laici, mohli plniť svoje spoločné poslanie“ (čl. 58). V tomto svetle vyvstáva aj otázka laických služieb a predovšetkým miesta žien v Cirkvi. Myslíme aj na ich účasť pri rozhodovacích procesoch a v prístupe do riadiacich štruktúr Cirkvi. Zo všetkých kontinentov prichádzajú výzvy, aby sa na „ženy katolíčky nazeralo predovšetkým ako na pokrstené a rovnako dôstojné členky Božieho ľudu“ (čl. 61).

Štvrtý základný kameň je nová forma života v spoločenstve, v spoluúčasti a misií. Na budovanie konkrétnych možností prežívania spoločenstva, participácie a poslania potrebuje „Cirkev sama sebe dať synodálnu formu i pracovný spôsob postupovania svojim vlastným inštitúciám a štruktúram. Ide predovšetkým o inštitúcie, ktoré riadia jej život“ (čl. 71). V tejto veci bude potrebné zabezpečiť vhodnú inováciu kánonického práva. Treba povedať, že doterajšia cesta synody už umožnila objaviť niektoré veľmi dôležité štrukturálne ohniská na zmene ktorých treba ďalej pracovať. Pôjde o to, aby sa našiel „súlad medzi bežnými spôsobmi vykonávania biskupskej služby za predpokladu plne synodálneho štýlu cirkevného života“ (čl. 76). Pôjde teda o skĺbenie cirkevnej synodality a biskupskej kolegiality s cieľom revitalizovať cirkevné organizácie tak, aby sa stali autentickými miestami komunitného rozlišovania.

Avšak zmeny či prebudovanie „samotných štruktúr ešte nebudú stačiť. Bude potrebná nepretržitá formačná práca, ktorá chce podporovať rozšírenú synodálnu kultúru“ (čl. 82). Túto „novú víziu bude musieť podporiť spiritualita, ktorá poskytne nástroje na riešenie výziev synodality. Bude musieť postupovať tak, aby nezredukovala synodálne výzvy na technicko-organizačné otázky, ale aby spoločne prežila túto cestu v službe spoločnej misii, aby ju videla ako príležitosť na stretnutie s Pánom a na počúvanie Božieho Ducha. Aby sa v Cirkvi mohla zrealizovať synodalita, je potrebná prítomnosť Ducha a vieme že Ducha niet bez modlitby“ (čl. 72). Mnohí označujú metódu duchovného rozhovoru za kľúčový faktor plodnosti doterajšieho synodálneho procesu. Metóda rozhovoru sa musí stať „bežnou praxou života Cirkvi, tak ako to mnohí dlho žiadajú a aby sa vyvíjala ďalej v smere komunitného rozlišovania“ (čl. 86).

Napokon posledný piaty základný kameň tvorí liturgia, najmä eucharistická. Ona je prameňom a vrcholom kresťanského života. Spája veriace spoločenstvo, robí ho viditeľným a hmatateľným. Liturgia umožňuje realizovať spoločenstvo účasťou všetkých a živiť ich Slovom i sviatosťami. Tam sa dostáva  podnet k poslaniu“ (čl. 11). Práve v liturgii nachádzame tri kľúčové slová synodálneho procesu (spoločenstvo, participácia a misia), ktoré nachádzajú svoju plnú syntézu nielen v porozumení, ale aj v hlbokej skúsenosti kresťanského spoločenstva. Eucharistické slávenie je motorom apoštolskej dynamiky a miestom vzniku misijného synodálneho spoločenstva. Preto rozhodujúcim bude „uplatňovanie synodálneho štýlu pri liturgickom slávení tak, aby umožňoval aktívnu účasť všetkých veriacich, aby sa prijali aj eventuálne rozdiely, aké sa medzi nimi ukážu, aby boli oceňované všetky služby, ktoré budú potrebné, a ujali sa i uznali všetky charizmy, ktorými bude vybavené spoločenstvo“ (čl. 91).

Dokument nezabúda aj na niektoré limity a prekážky. Vidí ich v škále od prehnaného protagonizmu celebranta až po pasivitu veriacich. Vidí ich ďalej v kvalite homílií, najmä ak sú jednomyseľne spoznávané ako problematické. Vidí ich vo vzťahu k predkoncilovým obradom. Prekážky či limity vidí v rôznych formách sviatostnej deprivácie (strádania), ktorými trpia či živoria spoločenstvá žijúce vo veľmi odľahlých oblastiach, alebo ťažkosti vyplývajúce z „používania poplatkov za prístup k slávnostiam, čo diskriminuje najchudobnejších“ (čl. 94). Trápenia siahajú až po bolesť nad tými, ktorí nemajú prístup ku sviatostiam pre ťažkosti s narušenou disciplínou manželstva. Dokument zároveň zdôrazňuje, že „synodálny proces ukázal príležitosť znovu zažiť rozmanitosť vo formách modlitby a slávenia, čím zvýšil túžbu urobiť túto rozmanitosť aj dostupnejšou v bežnom živote spoločenstiev“ (čl. 95).

Záver

Synodalita  je  predovšetkým pokus, ktorý ma mnoho rezerv na zlepšenie života veriacich a do ktorého sa dá hneď investovať. „Synodalita tak, ako ju vnímame v doterajších krokoch, prestáva byť abstraktným pojmom a nadobudla tvár konkrétnej skúsenosti. Mnohí okúsili jej chuť a chcú v tom pokračovať: „Prostredníctvom tohto procesu sme ako veriaci zistili, že synodalita je spôsob ako byť Cirkvou. Je  to skutočná cesta“ (čl. 3). V naplánovaných etapách synoda ďalej pokračuje a nad tým všetkým pokračuje hľadanie ciest, ako byť stále synodálnejšou Cirkvou.