Dnes je 14.04.2021    meniny má: Justína Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Konverzia od klerikalizmu k evanjeliu. Výzva pre cirkev a rehole na Slovensku

Rozhovor s biblistom Jaroslavom Rindošom SJ viedol J. Š.; 24. 3. 2021.
V čom vidíš zmysel reholí a spoločenstiev zasväteného život?

Rehole a spoločenstvá zasväteného života majú zmysel len vtedy, keď nejako zvestujú blízkosť Božieho kráľovstva. Je pravda, že toto môžu robiť i jednotlivci, no rehole a spoločenstvá zasväteného života spájajú ľudí na základe istej charizmy do väčšieho ohniska. Vznik, ale i životnosť týchto ohnísk závisí od podnetov Ducha Svätého podľa potrieb tej-ktorej doby a situácie.

Čo ti napadne, keď počuješ hovoriť o kríze povolaní k duchovnému alebo zasvätenému životu?

Boh povoláva tak, že priťahuje. Ak sa povolania k osobitnému zasvätenému životu vytrácajú, môže to byť preto, že nedávajú dostatočný priestor príťažlivosti Božieho hlasu. Konkrétne v našom prostredí nadobudla cirkev za komunistickej diktatúry dobrú reputáciu aj istý status morálnej autority. Bolo to aj vďaka tomu, že mnohí kňazi a rehoľníci boli blízko ľuďom a odvážne vzdorovali totalitným snahám na potlačenie náboženskej slobody, slobody vyznania, slobody svedomia, a stavali sa aj na stranu tých, ktorých ľudské práva boli potláčané. Cirkev, ktorá vyšla z totality, sa tak prirodzene tešila priazni, bola príťažlivá. Stať sa kňazom alebo rehoľníkom, rehoľníčkou, znamenalo pre mnohých zaradiť sa do spoločnosti s istým renomé, s istým statusom. Toto však zároveň mohlo byť pokušením a príležitosťou pre ľudí so sklonom k samoľúbosti, k vytváraniu kasty tých, čo sa cítili byť čosi viac, až sa stali, ako hovorí jeden môj priateľ, kastou „dojatých vlastnou svätosťou“. Je to fenomén, ktorý pápež označuje ako klerikalizmus a ktorý sužuje celú cirkev, no u nás sa špecificky vyprofiloval. Navyše, za totality bola súčasťou komunistickej propagandy diskreditácia cirkevných autorít. Nečudo, že kritika popredného cirkevného predstaviteľa sa potom spontánne, niekedy aj prehnane a nekriticky, vnímala ako útok na cirkev. V novej situácii tento zdedený obranný postoj napomohol betónovaniu cirkevného elitárstva a odcudzovaniu sa cirkvi spoločnosti. Komplexnejšie túto problematiku rozobrali Karol Moravčík, Július Marián Prachár a Pavol Zaťko v knihe: František Mikloško – Karol Moravčík (eds.), Radosť evanjelia na Slovensku, na stranách 17 až 70.

Ako čeliť klerikálnym tendenciám, cudzím evanjeliu?

Dať väčší priestor Božiemu hlasu a svetlu evanjelia. Spomenutý klerikalizmus považuje dnes pápež František za jednu z hlavných prekážok evanjelizácie. Na stretnutí s jezuitmi v Mozambiku v roku 2019 ho označil za „ozajstnú perverznosť v cirkvi“. Hovoril, podľa čoho sa dá jasne rozpoznať klerikalizmus: podľa rigidnosti, a tiež, že „z hľadiska morálky sa zameriava výsostne na šieste prikázanie“. Pritom sa prehliada, že medzi „najväčšie hriechy patrí pýcha, arogancia, nadvláda.., že sa sústreďuje na sex a nedáva dôraz na sociálnu nespravodlivosť, ohováranie, pletky, klamstvá. V tomto bode dnes cirkev potrebuje hlbokú konverziu,“ hovorí pápež.

Čo to znamená pre rehole dovnútra?

Kultúra klerikalizmu je vlastne forma duchovného vyprázdnenia, zosvetštenia, keď sa svetlo Božieho slova a oheň Ducha Svätého pokúša nahradiť ľudská moc, lepšie nemohúcnosť. Je to druh autoritárstva, papalášizmu v rámci cirkvi, kultúra postavená na vonkajškovosti a ľudskej moci. V Liste Božiemu ľudu z roku 2018 sa pápež František obracia na všetkých: na biskupov, kňazov, rehoľníkov, laikov, aby prispeli k zmene tejto cirkevnej klímy.

Pápež teda oslovuje aj rehoľníkov. Nedávno pripravil Generálny prior Veľkej kartúzy Dysmas de Lassus knihu Risques et dérives de la vie religieuse (Cerf 2020). Všíma si v nej, že veľká dôležitosť, ktorá sa v rehoľnom živote dáva poslušnosti, ju robí zároveň zraniteľnou vzhľadom na riziko, že môže byť zneužitá. Pohnútkou k tomu, že generálny predstavený kartuziánov výnimočne prerušil ticho, bolo svedectvo žien a mužov, ktorí boli obeťami zneužitia autority. Úvod ku knihe napísal sekretár Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločností apoštolského života arcibiskup José Rodríguez Carballo, OFM. Prispeli do nej i niektorí benediktínski opáti a teológovia z rádu dominikánov. To, že vnútri reholí môže pri vyžadovaní poslušnosti ľahko dôjsť k zneužitiu autority, si uvedomovali veľké postavy kresťanstva. Sv. Benedikt, patrón Európy, označil vo svojej regule mníšsky život za „školu služby Pánovi“, preto má opát „skôr pomáhať než vládnuť“ a „skôr skutkami ako slovami zdôrazňovať, čo je dobré a sväté“. Známy, už nebohý jezuita a kardinál Tomáš Špidlík, majster spirituality, ktorú viac než štyri dekády prednášal na prestížnych školách v Ríme aj inde vo svete, prehľadne popisuje problém poslušnosti v kresťanskej tradícii v knihe Ignác - starec. V podstate ide o koordináciu Božieho hlasu, ktorý zaznieva v srdci rehoľníka, a tiež v cirkvi skrze predstaveného. V súvislosti s poslušnosťou a so zakladateľom jezuitov, sv. Ignácom z Loyoly, je populárne používať výrok „poslúchať ako mŕtvola, ako palica v ruke starca“, ktorý prevzal od sv. Gregora Veľkého.

Často dochádza k nepochopeniu tohto výroku, akoby sv. Ignác presadzoval strohú poslušnosť. K takémuto nesprávnemu chápaniu poslušnosti dochádza, keď sa diletantsky dáva do súvisu s Ignácovou vojenskou minulosťou alebo odtŕha od jeho života a konania. Za výrokom je však predpoklad, že starec je niekto, o kom sa dá povedať, že je hlasom Boha, že pred Bohom sa cíti povinný konať s úctou voči osobe a je slobodný od nezriadených náklonnosti. Tomáš Špidlík uvádza, že sám Ignác nebol ochotný podriadiť sa hocijakej autorite, ani cirkevnej, keď mu napríklad predpis zatváral ústa alebo bránil preukazovať dobro alebo, keď sa k nemu sudcovia inkvizície správali ako tí, čo majú právo mu vnútiť Božiu vôľu. Na druhej strane sa obracia na cirkev, keď hľadá pomoc pri vlastnom hľadaní Božej vôle. Ignác si neprial takú poslušnosť, pri ktorej by zo strany podriadeného išlo o zrieknutie sa vlastného úsudku iba kvôli jednote, a už vonkoncom si neprial „diktátorskú“ poslušnosť, pri ktorej predstavený myslí za druhých a ktorá sa vyžaduje v mene uniformity skupiny. Tomáš Špidlík podotýka, že práve tento typ poslušnosti „sa môže evidentne stať ťažko nemorálnym“.

Ignácovo chápanie poslušnosti je obdivuhodné vzhľadom na vojenské prostredie, z ktorého vzišiel, vzhľadom na mentalitu a teológiu, ktorá vládla v cirkvi v jeho dobe a vzhľadom na spoločenskú situáciu, v ktorej žil – pripomeňme si, že 15. a 16. storočie bola doba kráľov a poddaných. O to viac kontrastuje sklon k autoritárstvu, zneužívaniu moci v cirkvi dnes, po II. vatikánskom koncile, keď je obnovený dôraz na primát Božieho slova, na Božie pôsobenie vo svedomí a namiesto uniformity na jednotu v mnohorakosti, ktorú vytvára Duch Svätý. Pápež František opakovane zdôrazňuje poslušnosť prednostne vo vzťahu k Božiemu slovu, a čo sa týka „uniformity“ vo svojich exhortáciách a encyklikách ju zakaždým rázne odmieta ako nežiaduci fenomén. Uvediem dve miesta z exhortácie Evangelii gaudium. V časti o charizmách hovorí: „Rozdiely medzi osobami a spoločenstvami sú niekedy nepríjemné, ale Duch Svätý, ktorý vyvoláva rozdielnosť, dokáže... premeniť rozdielnosť na evanjelizačný dynamizmus, ktorý priťahuje“ (EG 131). A v časti Ľud mnohých tvárí hovorí: „Kultúrna rôznorodosť... neohrozuje jednotu cirkvi... Duch Svätý... vzbudzuje pestré a rôznorodé bohatstvo darov a zároveň buduje jednotu, ktorá nikdy nie je uniformitou, ale príťažlivou harmóniou“ (EG 117).

V reholiach by sa teda mal dávať do povedomia väčší dôraz na lojalitu voči Božiemu slovu, osobitne voči evanjeliu Ježiša Krista, a eliminovať každý sklon smerujúci k uniformite a uhášaniu Ducha. Vďaka klerikálnemu nastaveniu sa niekedy až príliš zdôrazňuje poslušnosť voči predstavenému a zabúda sa zdôrazniť lojalita voči Božiemu slovu. Generálny predstavený jezuitov Arturo Sosa, keď v lete 2019 v Rimini predstavil širokej verejnosti aktuálne univerzálne apoštolské preferencie jezuitov, neobišiel poznámku, že poslušnosť v latinčine sa odvodzuje od ob-audire, čo implikuje „počúvať pred“ – pred Iným. V jednej homílii v čase pandémie na jar 2020 pápež František trefne vystihol klerikálne nastavenie predstaveného, ktorý vie presne, ako má ten druhý myslieť a konať a nepotrebuje svoju predstavu konfrontovať ani s postojom Učiteľa Ježiša: „Nie, toto musí byť tak a tak“ – „Ale veď Učiteľ...“ – „Nechaj bokom Učiteľa: je to tak a tak. Ak to neurobíš tak a tak, sem nepatríš.“ František dodal: „Klerikalizmus, ktorý veriacich oberá o slobodu viery je choroba, škaredá choroba v cirkvi.“

Už formácia má byť školou slobody pre Božie slovo a pre oheň Ducha. Nemá to byť drezúra. Prichádza mi na um vtip z knihy, ktorú som čítal ako dieťa. Bol o tom, ako chlapček zviera šteniatko vo dverách. Mama ho karhá a pýta sa ho, čo vyvádza. Chlapček odpovie: „Robím psíkovi radosť.“ „Takto?“ – pýta sa mama. Chlapček: „Vieš akú má radosť, keď ho konečne pustím?“ Niekedy môže takto vyzerať formácia v ženských či mužských reholiach. Skúša sa, čo tá či onen dokáže zniesť, a namiesto toho, aby sa formácia zamerala na rozvoj charakterov zocelených Božím slovom, zameriava sa na selekciu tých, čo budú držať hubu a krok. Na zhromaždení Únie generálnych predstavených mužských reholí koncom roku 2013 v Ríme, pápež František povedal: „Nemožno formovať človeka za rehoľníka a pritom nebrať do úvahy jeho život, skúsenosť, mentalitu a kultúrny kontext... Nesmieme prerábať charizmu na čosi strohé a uniformné... problémy sa nevyriešia jednoduchým zákazom robiť to či ono. Je veľmi potrebný dialóg, konfrontácia. V niektorých formačných domoch kvôli vyhnutiu sa problémom zatnú mladí zuby a snažia sa nerobiť viditeľné chyby, vzorne sa držať pravidiel a mnoho sa usmievať v očakávaní, že jedného dňa začujú: ‚Dobre, formáciu si skončil.‘ Ide o pokrytectvo... Vystihnem to na pozadí rady, ktorú som dostal za mlada: ‚Ak sa chceš posúvať, mysli jasne, hovor nejasne.‘ Bola to otvorená výzva k pokrytectvu... Formácia je umelecké dielo, nie policajné... Inak formujeme malé monštrá. Tieto malé monštrá potom formujú Boží ľud. Keď si na to pomyslím, nabieha mi husia koža.“

Nuž celá formácia by mala byť zameraná tak, aby v prvom rade pripravovala zrelé osobnosti, ktoré sú vnímavé na Božie slovo, na podnety Ducha Svätého, a ktoré v príhodnom čase vedia zaujať aj postoj prorockej odvahy.

Čo máš na mysli pod postojom prorockej odvahy?

V širokom slova zmysle žité rehoľné sľuby sú prorockým znamením, lebo upriamujú pohľad na Božie kráľovstvo. Pre prorokov je v Biblii príznačná spätosť s Božím slovom a odvaha ísť proti prúdu, keď ohlasujú Božie cesty. Pápež František v exhortácii Evangelii gaudium (čl.180) píše, že v akej miere bude môcť Ježiš kraľovať medzi nami, „v takej miere bude spoločenský život priestorom bratstva, spravodlivosti, pokoja, dôstojnosti pre všetkých“. Sociálny rozmer je v línii starozákonných prorokov dôležitou súčasťou ohlasovania Božieho kráľovstva pre Ježiša. Svoje verejné účinkovanie predstavuje pod značkou proroka Izaiáša, keď o sebe hovorí, že Pán ho pomazal, aby priniesol radostnú zvesť chudobným, zajatým, slepým, utláčaným (Lk 4,18). Počas verejného účinkovania sa Ježiš vyznačuje prorockou odvahou ísť aktívne proti prúdu, či už sa prednostne ujíma tých, čo potrebujú telesnú alebo duchovnú pomoc, alebo bráni tých, čo sú vystavení nepriazni a bremenu, najmä duchovnému zo strany tých, čo požívajú moc. Keď napríklad Ježiša varujú, že Herodes Antipas ho chce zabiť, necúvne, ale odvážne pokračuje v misii. Odkazuje: „Povedzte tej líške: Hľa, vyháňam démonov a uzdravujem, dnes i zajtra.“ Ježiš, ktorý je ústretový voči slabým a hriešnikom, aj keď opakovane zlyhali, je veľmi prísny a zahorí spravodlivým hnevom voči zákerným ľuďom, čo sú nastavení škodiť alebo bránia v pomoci. Ježiš si napríklad s hnevom premeria farizejov, ktorí v synagóge striehnu, či uzdraví v sobotu, aby ho potom mohli obžalovať, a ktorí sa hneď s herodiánmi radia, ako ho zahubiť (Mk 3,5-6). Takisto je Ježiš veľmi prísny voči tým, čo skrivodlivosť systémovo pestujú, najmä keď z náboženstva vytvárajú systém svojich záujmov či duchovného zotročovania. V dome farizeja sa Ježiš vyhranil voči vonkajškovosti farizejov, keď navonok pôsobia vzorne a maskujú neprávosť. Hovorí: „Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro?“ (Lk 11,40) a „Beda vám... lebo... spravodlivosť a Božiu lásku obchádzate“ (Lk 11,42). A keď sa jeden zákonník cíti byť urazený, Ježiš mu vraví: „Aj vám, zákonníkom beda! Lebo zaťažujete ľudí neúnosnými bremenami“ (Lk 11,46).

Ježišov postoj prorockej odvahy vystihuje pápež František v exhortácii Christus vivit (čl.31): „Ježiš... súcitil s najslabšími, zvlášť chudobnými, chorými, hriešnikmi a vylúčenými. Mal odvahu čeliť náboženským a politickým predstaviteľom svojej doby, vedel, čo znamená byť nepochopený a odmietnutý.“

Je odvaha k aktívnemu prorockému vzdoru dnes dôležitá?

Cesta nasledovania Krista je cestou proti prúdu a teda predpokladá stret. Nie je to cesta falošného pokoja (napr. Mt 5,6.10; 10,26-36; Lk 12,51-53;13,31-33; Sk 4,13-31; 9,28-29; 1Kor 15,32; Ef 6,20; 1 Sol 2,2). Byť ochotný ísť proti prúdu a vystaviť sa stretu si vyžaduje odvahu v každej dobe.

Osobitný priestor venuje pápež František odvahe v exhortácii o povolaní k svätosti Gaudete et exsultate. Radí ju medzi črty svätosti dôležité práve dnes. Charakterizuje ju ako „postoj, ktorý vzbudzoval Duch Svätý v apoštoloch“ (GE 129), ako „pečať Ducha“, ako „svedectvo autenticity ohlasovania“ (GE 132). Hovorí, že o odvahu treba prosiť, „aby sme neboli paralyzovaní strachom a vypočítavosťou a privyknutí kráčať len v bezpečných hraniciach“ (GE 133).

Keď v tejto exhortácii František komentuje výrok „blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť“, hovorí: „Sám Ježiš zdôrazňuje, že táto cesta ide proti prúdu až natoľko, že z nás robí osoby.., ktoré obťažujú... koľkí sú prenasledovaní a boli prenasledovaní len preto, že bojovali za spravodlivosť, že žili svoje záväzky voči Bohu a voči druhým. Ak sa nemienime ponoriť do tmavej priemernosti, nechcime pohodlný život, pretože „kto by si chcel život zachrániť, stratí ho“ (Mt 16,25 a GE 90).

Odvahu ísť aktívne proti prúdu vyzdvihol pápež František už v programovej exhortácii Evangelii gaudium (čl. 263). Za príklad dáva prvých kresťanov a tých, čo v priebehu dejín boli „nabití odvahou“ a „schopní veľkého aktívneho odporu“. Hovorí: „Ani kontext Rímskej ríše nebol naklonený ohlasovaniu evanjelia, boju za spravodlivosť či obrane ľudskej dôstojnosti... A tak nehovorme, že dnes je to ťažšie.“ Slovenský preklad KBS i viaceré oficiálne verzie majú namiesto „aktívneho odporu“ slová „aktívnu vytrvalosť“, avšak talianske znenie má doslova resistenza attiva, „aktívny odpor“; aj španielčina, materinská reč pápeža, má resistencia activa.

Nemá zasvätená osoba skôr vynikať v trpezlivosti a tichosti než v odvahe k prorockému vzdoru?

Svoje miesto má jedno i druhé, trpezlivosť s tichosťou aj odvaha. Z istého hľadiska však treba zdôrazniť odvahu. Totiž v kultúre, kde sa zahniezdila mentalita moci, je vo zvyku odkazovať poškodeným, nie škodcom, že majú byť tichí, trpezliví, čo za istých okolností môže byť pekná vec, ale nech si to radšej dáva každý pre seba, prípadne, podľa okolností to môže diskrétne odporučiť poškodenému ako jednu z možností. Nie je pravda, že jediným správnym postojom voči krivde je trpezlivo ju znášať. Niekedy sa interpretujú jednotlivé Ježišove výroky fundamentalisticky: bez ohľadu na konkrétny spôsob vyjadrovania a bez ohľadu na iné Ježišove výroky a konanie. Výzva: „Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé“ (Lk 6,29; porov. Mt 5,39) nie je proti domáhaniu sa spravodlivosti; je výzvou zrieknuť sa čo i len náznaku pomstychtivosti, revanšizmu (1Pt 2,23). Podobenstvo o kúkoli a pšenici (Mt 13,24-30) nie je proti angažovaniu sa za spravodlivosť; hovorí nám, že vzhľadom na večnosť nemáme nikoho zatracovať ako zlého; totiž, keď na tomto svete je zlo neraz s dobrom pomiešané, aj v nás samých. Nuž, ak je Ježišov nasledovník vystavený nespravodlivosti osobne, má dve možnosti. Buď krivdu trpezlivo a v tichosti znáša alebo podľa okolností sa domáha spravodlivosti. I Ježiš, keď na výsluchu pred Annášom dostal po tvári, nenastavil druhé líce, ale sa ohradil: „Ak som zle povedal, dokáž.., ak dobre, prečo ma biješ?“ (Jn 18,23) Podobne reagoval Pavol pred Ananiášom (porov. Sk 23,3). Keď je však Ježišov nasledovník svedkom skrivodlivosti ako tretia osoba, má mať odvahu postaviť sa na stranu poškodeného, nie škodcu. Už starozákonní proroci mali v tom jasno, že s krivdou sa netreba nečinne zmieriť. V knihe Izaiáša proroka v 59. kapitole sa píše: „Vystala poctivosť, kto sa stráni zla, býva olúpený. Pán to videl a nepáčilo sa mu, že práva niet... užasol, že nikto nezakročí.“

Keď sa pápež František venuje trpezlivosti s tichosťou v Gaudete et exsultate, a keď vraví, že niekedy je dobré „zniesť nespravodlivosti“, jedným dychom pre jasnosť dodáva: „Neznamená to chodiť so zvesenou hlavou... Niekedy... slobodný od egocentrizmu, môže sa niekto odvážiť... dovolávať sa spravodlivosti alebo brániť slabých pred mocnými, aj keď to prinesie negatívne dôsledky pre jeho imidž“ (GE 119). A keď František rozoberá Ježišovo „blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti“, vôbec nechváli tých, čo „sa vzdajú boja za skutočnú spravodlivosť, a radšej sa rozhodnú naskočiť na voz víťaza“ (GE 78).

Kresťanská odvaha je pečať Ducha, vnútorné nastavenie, ktoré nám pomáha vyjsť z bezpečného pohodlia a falošného pokoja, aby sa pod rúškom trpezlivosti a tichosti neskrývala ľahostajnosť, servilnosť, vypočítavosť a zbabelosť. V podstate na takýchto vlastnostiach ľudí parazitujú diktátorské režimy a korupčné záujmové skupiny. Svätý pápež Ján Pavol II. v exhortácii Reconciliatio et paenitentia (čl.16) hovorí o tzv. „sociálnych hriechoch“. Hovorí, že pri nich ide o koncentráciu mnohých osobných hriechov. O hriechy „toho, kto vyvoláva a napomáha nespravodlivosti“ alebo „kto môže čosi urobiť, aby zabránil či odstránil alebo aspoň obmedzil niektoré sociálne zlá, a on to neurobí, či už z lenivosti alebo zo strachu alebo v dôsledku dohodnutého mlčania, či už z ľahostajnosti alebo preto, že je maskovaným spoluvinníkom“. V tomto zmysle sú pre zasvätených veľkým príkladom odvahy úprimní investigatívni novinári alebo politici či verejní činitelia, keď neváhajú obetovať svoje súkromie, pohodlie a podstúpiť rôzne riziká, aby sa vzopreli sociálnym zlám, ktoré sužujú našu spoločnosť. Pochopiteľne, že neraz pri tom treba použiť expresívny a provokačný jazyk, i keď časť spoločnosti sa dá ľahko ohúriť uhladeným jazykom skorumpovaných a vypočítavých. Biblickí proroci sa nepárali s uhladeným jazykom. Pápež František napísal 30. septembra 2020 apoštolský list k 16. storočnici úmrtia sv. Hieronyma. Píše o ňom: „V línii Eliáša, Jána Krstiteľa a tiež Pavla apoštola rozhorčenie zoči-voči lži, pokrytectvu a falošným doktrínam zapálilo reč Hieronyma natoľko, že sa stala provokačná a viditeľne ostrá.“

Kde sa v našom cirkevnom priestore okato zviditeľnila mentalita, ktorá má ďaleko od evanjelia a blízko ku klerikalizmu – kultúre moci a vonkajškovosti?

Reforma cirkvi pod vedením pápeža Františka odhalila, že kultúra klerikalizmu sa aj vďaka ignorovaniu skrivodlivosti, zahmlievaniu a umlčiavaniu usadila v cirkvi natoľko, že sa niektorí (aj ťažkí škodcovia) mohli cítiť nedotknuteľní, chránení, dokonca mohli postúpiť na vysoké cirkevné posty, vrátane kardinálskeho, zatiaľ čo na druhej strane sa poškodeným a tým, čo ich zastávali, odkazovalo, že majú znášať krivdu, že majú byť ticho. Pápež zvykol vypichnúť tri druhy zneužívania vo vnútri cirkvi, vždy previazané na mentalitu moci: zneužívanie autority, ekonomické machinácie a pedofília.

Čo sa týka Slovenska, pedofilné kauzy u nás neprepukli tak silno ako inde vo svete. V posledných rokoch však na Slovensku veľmi zarezonovali netransparentné spôsoby okolo odvolania arcibiskupa Róberta Bezáka z pastoračného riadenia Trnavskej arcidiecézy. Arcibiskup Bezák bol odvolaný len tri roky po nastúpení do úradu. Bol odvolaný, keď ako nový pastier musel riešiť vážne finančné nezrovnalosti a nejasnosti, ktoré v diecéze zdedil. Náhle odvolanie bez udania dôvodu a dodatočne akože vysvetlené zo strany KBS, že sa tak deje „v záujme ochrániť osoby zainteresované vo vyšetrovaní a kvôli rešpektovaniu pastiera diecézy“, postavili arcibiskupa do nepríjemnej situácie: dostal nálepku, že musel spáchať niečo závažné. Jeho neprajníkom bol tak vytvorený priestor na to, aby mohli hýriť svojimi diskreditujúcimi teóriami, prečo musel byť odvolaný. Doteraz stretám kňazov, vrátane rehoľníkov, ktorí majú svoju vlastnú diskreditujúcu verziu, prečo arcibiskup Bezák musel byť odvolaný.

Chránené sú tzv. „zainteresované osoby“, ale v postupoch absolútne chýbal rešpekt a vládla hrubá bezohľadnosť voči pastierovi arcidiecézy Róbertovi Bezákovi. On sám pritom nemá problém so zverejnením dôvodu, dokonca opakovane o to žiadal. Takáto diskreditácia je neprípustná už z ľudského hľadiska a nemá nič spoločné s evanjeliom. Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi „rešpektovanie dobrého mena osôb zakazuje každý postoj a každé slovo, ktoré im môže zapríčiniť nespravodlivú škodu“ (2477). Tu nejde o neakceptovanie rozhodnutia pápeža Benedikt XVI. Rozhodnutie pápeža vzhľadom na biskupa treba vždy rešpektovať, ináč by zavládla anarchia. Avšak zjednodušené odkazovanie na poslušnosť Svätému Otcovi v debate o odvolaní arcibiskupa Bezáka vnímam ako neférové prehadzovanie výhybky a, dokonca, akoby podpásovku voči pápežovi Benediktovi XVI., ako by on mal byť iniciátorom odvolania, aj zodpovedným za všetky postupy okolo. On sám však odkázal našim biskupom, že arcibiskupa Bezáka majú sprevádzať „v pravde“. Rozhodnutie Benedikta XVI. nehatil ani arcibiskup Bezák, ani tí, ktorí sa ozvali proti netransparentným krokom v pozadí. Mám na mysli netransparentné kroky, ktoré na linke medzi Slovenskom, hlavne Trnavou, Bratislavou, a zodpovednými vatikánskymi úradmi či funkcionármi, boli nasmerované k tomu, aby bol Róbert Bezák zbavený pastoračného riadenia arcidiecézy, aj následné úradné vyhlásenia poznačené nejasnosťami, nezodpovedanými otázkami, nezrovnalosťami a prekrúcaním faktov. K tomuto sa pridružili aj neoficiálne Bezáka diskreditujúce písomnosti, ku ktorým sa prihlásili niektoré cirkevné autority. Takéto maniere škodia i evanjelizácii, pretože sú mediálne ostro sledované a poskytujú veľmi zlý obraz o tom, ako sa v cirkvi zaobchádza s človekom.

Proti netransparentným postupom okolo odvolania sa ozvali známe morálne autority v Čechách i na Slovensku. Ozval sa biskup Václav Malý, symbol boja proti nespravodlivosti za komunizmu, sám bez súdu väznený a mnohokrát vypočúvaný: upozornil, že v prípade Bezáka ide o „nešťastný“ prípad a že tento „krok zanechá jazvu, zanechá stopy... prinesie znepokojenie“. Arcibiskupa Bezáka sa doteraz opakovane zastáva. Ozval sa aj dnes už nebohý kardinál Miloslav Vlk. Povedal, že to nebolo „ani podľa kánonov ani podľa bratskej lásky“ a že prípadu sa podrobne venoval, pretože „akékoľvek pošliapavanie evanjelia, jeho prekrúcanie a nedostatok lásky vnútri cirkvi je zlým posolstvom do dnešnej doby“. Ozval sa verejnosti dobre známy profesor Tomáš Halík, salezián Anton Srholec, a tiež kapucín Peter Savara, ktorý bol na arcibiskupstve u Bezáka ekonómom a ktorý celú situáciu dôverne poznal. Stojí za to pozrieť si na yutoube jeho vstupy do debaty na Levočskom fóre. Ozval sa charizmatický kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák, ozvali sa Patrik Kovaľ a Marcel Kovaľ, rodní bratia, prvý jezuita, druhý redemptorista, a ozvali sa aj ďalší kňazi, rehoľníci a vplyvní laici, napríklad František Mikloško alebo prírodovedec Miloslav Müller, ktorý zriadil a spravuje webovú stránku m.robertbezak.eu.

Keď som sa po pár rokoch od odvolania Bezáka rozprával s jedným z kardinálov, ktorí boli aktívne zapojení do vizitácie, a keď sa po výmene názorov aj sám presvedčil, že do vecí dosť vidím, povedal som mu: „Eminencia, ale dostali sme sa do situácie, že nevinný je obeťou, a tí čo škodu spôsobili, sú chránení.“ Odpovedal mi: „Je to tak.“ Povedal som mu: „Veriacich máme usmerňovať tak, že ak niekto spôsobí niekomu škodu, má ju napraviť. Nemalo by byť takéto konanie samozrejmosťou na najvyšších postoch v cirkvi?“ Odpovedal: „Nedá sa.“

Konferencia vyšších rehoľných predstavených a Konferencia vyšších predstavených ženských rehôľ na Slovensku 4. júla 2012 napísali vtedajšiemu nunciovi Mariovi Giordanovi list. Róberta Bezáka vyzdvihli ako „muža hlbokej viery, pravdivosti a bezúhonnosti“ a vyjadrili „vážne znepokojenie nad dopadom, aký má na cirkev na Slovensku oznámenie tohto závažného rozhodnutia bez uvedenia zrozumiteľného dôvodu odvolania“. Jedným zo signatárov listu bol vtedajší provinciál jezuitov Peter Bujko. Od roku 2010 mali rehoľníci cez svojich zástupcov možnosť zúčastňovať sa na pravidelných zasadnutiach KBS. Od júla 2012 prestali byť pozývaní.

Istý rehoľník, ktorý sa vrátil s doktorátom z Paríža, mi pár dní po Bezákovom odvolaní povedal, že vo Francúzsku alebo v inej vyspelej európskej krajine by sa také dačo a takým spôsobom nemohlo stať. Narážal na to, že je to preto, lebo cirkev u nás pôsobí v malej krajine a je charakteristická klerikálnym nastavením. Udalosť odvolania Róberta Bezáka pomohla len odhaliť, ako hlboko sa v našom cirkevno-verejnom priestore zakorenila mentalita klerikalizmu, čo aj vysvetľuje, prečo celý prípad mohol uviaznuť na mŕtvom bode.

Hlavne debata, ktorá nasledovala v cirkevno-verejnom priestore po arcibiskupovom odvolaní zviditeľnila klerikálnu, evanjeliu na míle vzdialenú mentalitu. Uvediem niektoré postrehy: Spomeňme napríklad predpojaté nadržiavanie vysokým cirkevným a vatikánskym funkcionárom a solidarita s nimi za každú cenu. U nás mohol byť tento obranný postoj udomácnený aj vďaka komunizmu, ktorý sa svojho času snažil tendenčne diskreditovať Vatikán a ďalšie cirkevné špičky. I jeden dosť rozhľadený a mediálne známy kňaz, ktorý viac rokov strávil v Ríme, napísal v júli 2012 pre Vatikánsky rozhlas komentár, v ktorom odmietol kritiku postupu, čo viedol k odvolaniu arcibiskupa Bezáka. Pritom idealisticky tvrdil, že „vie“, ako „pracujú vatikánske kongregácie“ a že „pápežská vizitácia má presné pravidlá“. Veci, ktoré vyšli na povrch s reformou cirkvi za pápeža Františka nás však varujú, aby sme boli opatrnejší. Spomeňme na situáciu napríklad v súvislosti s pedofilnými kauzami, pri ktorých sa postupovalo netransparentne: ignorovaním, zľahčovaním, ututlávaním, umlčiavaním. Kauza ututlávania pedofilných skutkov v Čile sa začala nanovo riešiť až po Františkovej návšteve tejto krajiny v januári 2018, pričom sa potvrdili vážne zlyhania v predošlom postupe zo strany personálu na kľúčových miestach Vatikánu a medzi členmi Čilskej biskupskej konferencie, ktorá ešte predtým navštívila Vatikán. Tých, čo volali po prehodnotení predošlých rozhodnutí zo strany cirkvi, pápež František neumlčiaval ani nenazval neposlušnými. Naopak, dal im za pravdu, za predošlé cirkevné postupy sa ospravedlnil, a 34 čilskí biskupi mu podali demisiu.

Podobne sa ako vážne zlyhania vatikánskych úradov ukázali rozhodnutia, vďaka ktorým McCarrick v uplynulých dekádach napredoval v kariére. To sa vzťahuje aj na jeho menovanie za washingtonského arcibiskupa v r. 2000 a o rok neskôr za kardinála. S netransparentnosťou sa pápež František borí aj vo finančnej oblasti. Prakticky počas celého pontifikátu ho stojí veľa energie riešenie finančno-ekonomických problémov, ktoré zdedil vo Vatikáne a za posledný rok musel robiť poriadky s finančnou situáciou priamo na Štátnom sekretariáte. Práve z vtedajšieho Štátneho sekretariátu a priamo od vtedajšieho štátneho sekretára, vyšiel pokyn k vykonaniu vizitácie v arcibiskupstve Róberta Bezáka na podnet žalôb, ktoré boli pripravené na Slovensku.

Klerikálno-mocenskou kultúrou sa dali uniesť aj niektorí vzdelaní a rešpektovaní laici. Zaznel napríklad názor, že jednoducho sa treba zmieriť s danými postupmi, že aj v bežných firmách to tak chodí, o to skôr treba prijať postupy v cirkvi, ktorá je prísne hierarchická. Na konanie v cirkvi sa takto chcela aplikovať mocenská logika panujúca vo svete zisku a záujmov a zabudlo sa na Ježišove slová: „Medzi vami to tak nebude“ (Mt 20,25-26). Pri konaní cirkvi by sme sa však nemali zmieriť s tým, že tak to chodí vo firmách. Postup a správanie v cirkvi by mali byť také, aby odzrkadľovali princípy Božieho kráľovstva a boli inšpiráciou pre transparentné a férové správanie kresťanských podnikateľov.

Nepatrí však k princípom Božieho kráľovstva aj ochota prijať kríž a trpezlivo ho niesť? Alebo, ako rozlíšiť, kedy máme kríž prijať a kedy nie?

V prípade arcibiskupa Bezáka zaznievali odkazy jemu a jeho zástancom, že majú byť pokorní a zostať ticho – že aj Kristus prijal kríž. Vraj prijať všetko bez vzdoru je jediná správna kresťanská cesta. Práve do kultúry moci dobre zapadá odkazovanie poškodeným, že majú byť ticho, že majú prijať kríž ako Kristus, ako keby pokora a tichosť neplatila pre tých, čo majú moc. Je za tým aj absurdná spiritualita, ktorá Ježiša prijímajúceho kríž dáva do kontrastu s jeho verejným účinkovaním. Ako keby Kristus s krížom bol v rozpore s tým, čo robil počas zvyšku svojho života. Na jednej strane, akoby sme mali Krista, ktorý počas verejného pôsobenia mal odvahu ísť proti prúdu a do stretu s politickými a náboženskými autoritami, a na druhej strane Krista s krížom, ktorý celú svoju angažovanosť nakoniec oľutoval, teda Krista, ktorý sa doslova musel obrátiť a pasívne prijať krivdu a nespravodlivosť. Kristus však prijal a visel na kríži aj preto, že počas celého verejného účinkovania bral na seba kríž, bremeno angažovania sa v prospech chudobných, trpiacich a gniavených, bremeno angažovania sa za spravodlivosť ako súčasť ohlasovania Božieho kráľovstva. Kristus s krížom a na kríži je ten istý, ktorý už vo všedných dňoch pozýval: „Kto chce ísť za mnou, nech... vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8,34).

Zaznel tiež názor, že kňazi a rehoľníci sa nemajú vyjadrovať, že to majú nechať na angažovaných laikov, pretože u nich platí poslušnosť. Tento názor odráža klerikálne myslenie. Ako keby kňazi a rehoľníci mali mať menšiu zodpovednosť voči Božiemu slovu a menej Ducha než pokrstení laici. Kňaz či rehoľník formovaný Božím slovom musí pri pohľade na krivdu cítiť niečo ako Jeremiáš v 20. kapitole: „Kedykoľvek hovorím, len kričím: Násilie a lúpež!... Pánovo slovo mi slúži na hanbu a výsmech... I myslel som: ... nebudem viac hovoriť v jeho mene, ale v srdci mi bol sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach.“

Okrem odporúčaní znášať kríž sa niektorí snažili umlčať prorocké hlasy na obranu Róberta Bezáka „zbožným“ odvolávaním sa na jednotu. Vraj treba mlčať kvôli jednote. Stalo sa dokonca, že predstavený zakázal rehoľníkovi čo len spomenúť arcibiskupa Bezáka. Ako to zdôvodnil? Vraj to niektorých vyrušuje, keď sa meno Bezák spomína. Spomenúť možno bárskoho, len Bezáka nie. Namiesto toho, aby sa v duchu evanjelia takýto predstavený zasadil za spravodlivosť a napravenie krivdy voči arcibiskupovi, pácha ďalšiu skrivodlivosť, keď sa diskriminačne správa. Pristupuje k arcibiskupovi Bezákovi, akoby bol vyvrheľom, delikventom. Ak by však malo platiť, že Bezáka neslobodno spomínať kvôli jednote, potom sa ukázal ako najväčší rušič jednoty pápež František. Spomeňme si len, ako priamo cez prezidenta Kisku pozdravil arcibiskupa Bezáka a poslal mu darček tak, aby to videlo celé Slovensko. Svojím počinom dal pápež „na frak“ všetkým, podľa ktorých v záujme jednoty neslobodno Róberta Bezáka pripomínať.

Okrem toho, ak vadí, že niekoho meno Bezák vyrušuje, oveľa viac by malo vadiť, že drvivú väčšinu Božieho ľudu na Slovensku vyrušuje práve to, ako celý prípad uviazol. Napríklad v r. 2019, sedem rokov po odvolaní Bezáka, vyšla kniha Radosť evanjelia na Slovensku II. (editori: Karol Moravčík a Jozef Žuffa). V knihe sa uvádza prieskum agentúry Polis. Z prieskumu vyplýva, že až 92 % katolíkov má rôzne výhrady k tomu, že sa odvolanie Bezáka riadne nevysvetlilo, a len 3% katolíkov nepotrebuje nijaké vysvetlenie. V Evangelii gaudium (čl.218) pápež František hovorí: „Dôstojnosť ľudskej osoby a spoločné dobro stoja nad pokojom jednotlivcov, ktorí sa nechcú vzdať svojich privilégií. Keď ide o tieto hodnoty, je potrebný hlas proroka.“

Aby nezneužívali svoje postavenie tí, čo používajú v cirkvi autoritu, mali by mať pred očami, že poslušnosť nikdy neslobodno použiť na prekrútenie evanjelia a obrátenie spravodlivosti naruby. Boh rozhodne nikomu nedal mandát ubližovať ani napomáhať skrivodlivosti, vrátane umlčiavania. Poslušnosť predstaveným v rámci cirkvi je vzácna vec, no ak predstaviteľ cirkvi či predstavený vyžaduje niečo, čo neladí s evanjeliom, s Božím slovom, jeho požiadavka stráca akúkoľvek legitimitu. Dobre je pamätať na slová Písma: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29); „Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty!“ (Gal 1,9); „Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte!“ (1 Sol 5,19-20; Joel 3,1-5; Sk 2,14; 10,47).

Každého, kto si doteraz myslel, že napríklad spôsobmi, aké tu boli opísané, slúži cirkvi, vyvádza dnes z omylu sám pápež František. Kým v kultúre zneužívania moci sa nosí solidárnosť s mocnými za každú cenu, pápež František dnes vyzýva prekonať túto kultúru solidaritou s ukrivdenými. Kým v kultúre zneužívania moci je vo zvyku skrivodlivosť ignorovať, ututlávať, a tých, čo sa zastávajú ukrivdených, umlčiavať, dnes pápež takéto postoje nazýva „upadnutím do spoluviny“. František sa obracia na všetkých: na biskupov, kňazov, rehoľníkov, laikov, aby v tomto duchu všetci prispeli k zmene cirkevnej klímy (List Božiemu ľudu, 2018). Generálny predstavený jezuitov Arturo Sosa v rámci predstavenia štyroch apoštolských preferencií jezuitov na roky 2019-2029 im kladie na srdce, aby sa v tomto smere činili: „Nespravodlivosti treba rozoznať a nazvať po mene, ich príčiny treba študovať.“ Špecifikuje, že misia spravodlivosti a zmierenia znamená pre Spoločnosť Ježišovu „kráčať podľa Ježišovho štýlu s chudobnými“ a „prispieť k odstráneniu každého druhu zneužívania moci vo vnútri i mimo cirkvi“.

Nazdávaš sa, že jestvujú nejaké možnosti, ako by sa situácia okolo prípadu arcibiskupa Róberta Bezáka dala ešte napraviť?

Situácia Róberta Bezáka, tak ako uviazla na mŕtvom bode, je signálom toho, že spôsoby v cirkvi na Slovensku potrebujú radikálnu reformu. Tí, čo túto situáciu spôsobili alebo jej napomohli, majú pred Bohom povinnosť ju napraviť. Je to požiadavka spravodlivosti, nie milosrdenstva. Nejde o to dať arcibiskupovi nejakú cirkevnú funkciu. Napokon, sotva by o to stál. Ide o to: 1. oficiálne sa mu ospravedlniť; 2. zrozumiteľne vysvetliť, čo sa stalo, a očistiť jeho meno; 3. pre dobro evanjelizácie sa verejne dištancovať od spôsobov použitých v súvislosti s jeho odstránením, aby bolo celej spoločnosti jasné, že nereprezentujú evanjelium, a teda štýl cirkvi, akú chce mať Ježiš.

Nehovorím, že to, čo sa stalo Róbertovi Bezákovi, je jedinou skrivodlivosťou, ktorá si u nás zaslúži pozornosť. Zameral som sa na udalosti okolo tohto prípadu a na súvisiacu verejnú diskusiu, ktorá sa z času na čas vynára, pretože poskytujú vhodný materiál na ilustráciu scestných, evanjeliu cudzích tendencií, ktoré sa v cirkvi na Slovensku zahniezdili. Je tu ešte iný aspekt: Pre mediálnu sledovanosť sa u nás celá udalosť stala akousi výkladnou skriňou toho, ako sa v cirkvi postupuje, a cirkvi to robí veľmi zlú reklamu. Postaviť sa čelom k týmto netransparentným postupom a dať všetko na pravú mieru je jediným riešením v duchu Biblie. Takéto vysporiadanie sa s celou záležitosťou je dôležité tiež preto, aby sa cirkev na Slovensku aj ako inštitúcia na čele s biskupmi rehabilitovala v očiach verejnosti a mohla rátať s tým, že jej hlas bude vypočutý, ak sa pri plnení svojho prorockého poslania ozve v prospech utláčaných a poškodených. Každý takýto prejav pozornosti je totiž súčasťou jej poslania a už sám osebe ohlasovaním Božieho kráľovstva v štýle Ježiša Krista. Možno v Roku rodiny Amoris laetitia bude vhodné pripomenúť si, že cirkev-rodina (Ef 2,16), „aby naplno pochopila svoje tajomstvo, pozerá na kresťanskú rodinu, ktorá ho predstavuje autentickým spôsobom“ (AL 67). Ako povedal pápež František na audiencii 7. októbra 2015, všade je potrebná „injekcia rodinného ducha“, „rodinný duch je pre cirkev ústavou“.

Hans Küng (*1928 - +2021)

Autor: Karol Moravčík

Konverzia od klerikalizmu k evanjeliu. Výzva pre cirkev a rehole na Slovensku

Rozhovor s biblistom Jaroslavom Rindošom SJ viedol J. Š.; 24. 3. 2021.

Pápež František a kapitalizmus

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 9.3.2021.

Politická relevancia teológie

Autor: Július Marián Prachár; spracované podľa: Heiner Geißler, in: Einmischungen, I. Gabriel/Ch. Schnabel/P. M. Zulehner, Schwabenverlag 2001, 92-104. Autor pôvodného textu bol právnik a filozof, minister za CDU v SRN, zomrel v r. 2017.

Chudobná cirkev (aj pred Františkom)

Autor: Tomáš Jendruch; 9.3.2021.

Povzbudenia a otázky z Amazónie

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Prvé tri sny pápeža Františka o Amazónii

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Idem a som vedený

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha – inšpirácia textom J. Pocka, 22.1.2021.

Úloha cirkvi a súčasná situácia

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 13.1.2021.

Cirkev v podmienkach korony - Referát k prednáške Johanna Pocka

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 13.1.2021.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7