Teológia a covid-19

Dilema zdravie alebo biznis je, samozrejme, žurnalistická skratka. Potrebné je vždy klásť ďalšie otázky: aké zdravie, za akých podmienok, aký biznis, pre koho atď. Zdá sa mi, že s predlžovaním pandémie sa v diskusiách menej objavujú experti (lekári, vedci), akoby si už svoje povedali a politikom robiť krovie nepotrebujú. Teológovia či zástupcovia cirkvi nie sú v takýchto diskusiách prítomní vôbec. A mali by byť? A keď, mali by čo povedať?

Dúfam, že aspoň medzi niektorými ľuďmi bude po teologickej reči dopyt. Ako by taká reč mala vyzerať, ukazuje rozhovor s prof. Kurtom Apellom, vedúcim Inštitútu fundamentálnej teológie na Katolíckej teologickej fakulte Viedenskej univerzity. V rozhovore sa venuje aktuálnym otázkam: čo hovorí teológia, reflexia náboženskej viery, na krízu vyvolanú covidom, aký obraz Boha sme si priniesli do tejto krízy a v čom aj vďake tejto kríze vidíme zmysel dejín, našich dejov, našich ľudských príbehov (Text rozhovoru: http://www.teoforum.sk/index.php?id=46&view_more=2003) .

Hneď vo svojej prvej odpovedi K. Appel spomína pojem zraniteľnosť. Z jedného prúdu kresťanskej tradície sme totiž zdedili predstavu všemohúceho (nezraniteľného) Boha, na ktorú nástupom osvietenstva negatívne reagovala časť intelektuálnych elít a postupne aj širšej verejnosti, aby túto predstavu (aspoň v tzv. západnom svete) začala nahrádzať predstavou nezraniteľného človeka, emancipovaného od akejkoľvek podriadenosti (prírode, bohom, iným ľuďom). Ako hovorí K. Appel, pandémia nám nečakane pripomenula, že aj v našom tzv. Prvom svete sme veľmi zraniteľní.

Situáciu krízy využili niektorí kresťania s konzervatívnym až fundamentalistickým videním, aby pandémiu vyhodnotili ako Boží trest na súčasný svet a žiadali pokánie. Od vyšších predstaviteľov cirkvi na Slovensku počas dlhodobej krízy nezaznelo slovo, ktoré by zarezonovalo v širšej spoločnosti; viac-menej sa obmedzili na odobrenie štátnych opatrení, odporúčanie internetových bohoslužieb a dišpenz z povinnej účasti na sviatočných sv. omšiach. Občas poprosili o dovolenie sláviť bohoslužby.

K. Appel dáva otázku Boha a človeka do súvislosti so smrťou. Pripomína, že podľa paradoxného kresťanského presvedčenia „zomiera aj smrť a len to zdanlivo Zraniteľné je dokonalé a zachraňujúce“. Nezraniteľný všemocný Boh ako bábkar ťahajúci za nitky je čoraz viac pre ľudí nepredstaviteľný a neveriteľný. K. Appel: „Evanjelium nám dáva vedieť, že v sprevádzaní, v spolubytí s Iným sme napokon kvôli sebe samému tí Prijímajúci, a tento dar, ktorý je vždy väčší ako všetko, čo si možno vynútiť a kúpiť, je nakoniec Boh sám... Jediný Logos, ktorý má naozajstnú cenu, je empatia... Príspevok Boha k dobru sveta spočíva v tom, že nám vždy nanovo dáva schopnosť milovať... Čo dnes potrebujeme, je solidarita s tými mnohými, ktorí ponesú hospodárske následky vírusu. A potom je nutné rozvíjať pokoru a rozvážnosť. Nie sme nesmrteľní a ako takým nám Boh dáva ducha obetavosti a lásky. Nepotrebujeme sociálny dištanc, ale zdieľanú ľudskosť, odvahu a dôveru.“

K. Appel očakáva, že z tohto úsilia sa časom môžu objaviť nové formy života, ktoré zblížia ľudí navzájom, človeka s Bohom i prírodou: „Moc znamená lásku voči Inému, slobodu a život pre Iného... Čo je otvorené pre Iného, je zraniteľné. Inak nie je možné milovať.“ 

Myšlienky K. Appela nie sú len jeho. Predstavujú prístupy, za ktorými je veľké vzdelanie, pozornosť voči dejinám, ale aj viera vychádzajúca z evanjelia. Ide vlastne o samotné jadro kresťanstva, ktoré je však, žiaľ, často prekrývané intelektuálnymi a kvázi-duchovnými skratkami. K takým skratkám z jednej strany patrí nádejanie sa, že náš problém možno redukovať na čísla a že sa vyrieši technicky (vakcínou), alebo na druhej strane, že nejaké vážnejšie trápenia, napríklad súčasná pandémia, privedú ľudí západného sveta späť ku kresťanskému náboženstvu. Iste, zo sociologického hľadiska je za sekularizáciou (vytrácaním kresťanstva) aj pohodlie a prosperita ľudí v bohatších krajinách našej kultúry. Ako ale ukazuje priebeh súčasnej krízy spôsobenej covidom-19, ani kríza nemotivuje ľudí k tomu, aby čakali odpovede na svoje otázky od kresťanskej teológie alebo aby sa utiekali k Bohu kresťanov.

K. Appel nám pomáha pochopiť, prečo sa návrat k viere nekoná: Svetu sme dlžní pravé kresťanské svedectvo o moci empatického Boha. Práve na Vianoce ho máme plné ústa a vidíme ho ako chudobného medzi chudobnými v betlehemoch a na mnohých iných obrazoch. Apoštol Pavol to kedysi vystihol slovami: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8,9). Aké podoby má mať teda aktuálne kresťanské svedectvo? Ako zostať navzájom blízkymi alebo akú blízkosť riskovať? Aké by mohli byť tie nové formy života, ktoré nás zblížia navzájom, tiež s Bohom a prírodou?

Ostáva na nás, aby sme si kládli tieto i ďalšie otázky a uprostred reálneho sveta si vzájomne dosvedčovali zmysel svojich životov vo všetkej ich zraniteľnosti a kráse.