Dnes je 19.09.2019    meniny má: Konštantín Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Boh? Náboženská otázka dnes

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF FK, 14. 5. 2019.
Johannes Röser zostavil obsiahlu publikáciu pod názvom Boh? Náboženská otázka dnes (Herder, Freiburg i. Br., 2018), ktorá sa venuje otázkam: Čo stratí konkrétna kultúra, spoločnosť, štát, ak sa Boh potichu vytratí z vedomia ľudí? A čo by mohla získať, ak by zmysel pre otázky po Bohu u ľudí narastali?

Michael Neumann hovorí, že hlavnou úlohou cirkvi je udržiavať pri živote otázku po Bohu alebo ju znova prebudiť. Kresťanstvo môže byť pre modernú spoločnosť znovu atraktívne, len ak bude schopné u ľudí uspokojiť túžbu po tajomstve. Centrálnou úlohou cirkvi nie sú sociálne služby, ale omnoho viac príprava človeka na eschaton (uskutočnenie spásy), ktorý začína už tu a teraz. V knihe nájdeme 135 príspevkov od rôznych autorov, ktorí sa vyjadrujú k tomu, čo sa pravdepodobne týka každého človeka.

Uvádzam niekoľko príkladov.

Dr. Gotthard Fuchs, kňaz a publicista: Boh je námaha a bôžikovia sú zábava

Autor vidí ako zlé a tragické, že sa téma Boh a náboženstvo vo svete ešte stále vníma ako niečo nadnesené, ako niečo mimo, ako z iného sveta. Všetky formy ateizmu sa tak oprávnene stavajú proti takto vnímanému transcendentnu. Ak máme zmysluplne hovoriť o tajomstve, ktoré menujeme „Boh“, či už ho prijímame alebo odmietame, musí mať do činenia s celou skutočnosťou. Nemôže vzbudzovať dojem, že ide len o nejaký druhý svet alebo iný, mimoriadny svet. Ale o to, čo zdôrazňovali všetci veľkí teológovia, keď hovorili o absolútnom bytí alebo najvyššom bytí, či bytí mimo bytia. Boh, ako skutočnosť, mimo ktorej a nad ktorú nejestvuje nič väčšie.

Po druhé, Boh dnes nie je už viac žiadnou exkluzívnou cirkevnou témou. To je pre kresťanov pozitívny a radostný fakt. Ak chceme zmysluplne hovoriť o Bohu, tak ide o otázky prežitia, ktoré sa týkajú každého človeka a ktoré majú do činenia s budúcnosťou Zeme a sveta vôbec. Napríklad ako nastoliť poriadok, v ktorom by mohol spravodlivo žiť každý jedinec bez toho, aby sme zničili planétu? Čo s nevinnými obeťami v histórii ľudstva a s ich vrahmi? Čo s dosiahnutím lásky vzhľadom na existenciu smrti? Na čo je tu napriek pominuteľnosti dobro a krása? Prečo existujú násilie a zlo? Aký osud má jednotlivec v našom vesmíre?

Každé scirkevnenie kresťanstva (prílišná inštitucionálna kontrola viery) viedlo v minulosti do zjednodušovania a zúžených predstáv. Sťažnosti moderného človeka, ktorý nevie čo robiť s vierou v Boha, odzrkadľujú snahu človeka oslobodiť sa od takéhoto cirkevného a náboženského zajatia. Prázdno, ktoré tým nastalo, priťahuje najrôznejšie formy duchovna a náboženstiev, ktoré si nárokujú právo na pravdivosť. Táto konjunktúra názorových foriem postsekulárneho vysvetľovania seba a sveta sa v dejinách náboženstva nazýva polyteizmus. V postmoderne teda nejde o nedostatok náboženstva. Spomínal to už sv. Augustín: Na čom bude visieť tvoje srdce, to bude tvoj Boh alebo bôžik. Chesterton: Kto neverí v Boha, neverí v nič, ale vo všetko možné.

Otázka po Bohu sa potom odrazu javí ako otázka o mocnostiach a moci, od ktorých sa nechá ovládať jednotlivec, alebo sú na nej závislé skupiny a celá spoločnosť. Dnes sa síce často hovorí o náboženstve, spiritualite, dokonca mystike, za čím sa ale skrývajú polyteistické štruktúry, ktoré Biblia nazýva „bôžikmi“. V kníhkupectvách, v oddelení ezoteriky a duchovnej literatúry, sa napr. priamo netématizujú peniaze. Zatiaľ už dávno platí, čo v r. 1921 vyslovil Walter Benjamin: V kapitalizme je možné vidieť druh náboženstva. Lebo esenciálne slúži na uspokojenie tých istých starostí, prameňov a nepokoja, na čo dávali pôvodne odpovede klasické náboženstvá. Nehovorí sa ani o tom, že jestvovala aj tzv. hnedá mystika nacistov a čierna mystika fašistov, rovnako ako jestvuje mystika súčasného konzumu.

Rozdiel medzi otázkou  po Bohu a bôžikoch voľakedy lapidárne vystihol vo svojej knihe Jozef a jeho bratia spisovateľ Thomas Mann.: Boh je námaha a bôžikovia sú zábava. Boh v Biblii je pre jednotlivca výzvou a náročnou cestou, ktorá prináša jedinečné šťastie, blaho, ale aj stres. Polyteizmus je jednoduchší. Ponúka síce dostatok možností a lákadiel, ktoré sú príťažlivé, ale jednotlivec ostáva nakoniec opustený. Najväčším nedostatkom ateistu je, že nevie na koho sa obrátiť so svojou vďačnosťou. To isté sa týka aj prosieb a žaloby či sťažnosti. Mať jednu „adresu“ patrí medzi poklady biblickej skúsenosti s vierou a Božou praxou.

V tzv. prvom pohanskom storočí po Kristovi, ako to ktosi dnes nazval, je nutné sa na Pána Boha viac pýtať, než odpovedať. Boh znie niekedy ako odpoveď. A to je to, čo toto meno kazí. Pričasto sa používa ako odpoveď. Meno Boh by malo byť skôr menom, ktoré znie ako otázka. Filozofka Simona Weil sa o to pokúšala, keď napísala: Bezprostredné cesty k dotyku tajomstva Božej prítomnosti sú zážitok krásy a šťastia. Alebo iný spisovateľ: Boh nám šepká v našich radostiach, hovorí v našom svedomí a hlasno kričí v našich bolestiach. Ony sú Jeho megafónom na prebúdzanie hluchého sveta.

V zmysle kresťanského krstného sľubu dnes nie je centrálnou otázkou či Boh je, lebo svet je plný bôžikov a každý človek potrebuje niečo veriť, ale ktorý je to Boh.

Dr. Andreas Batlogg, jezuita, bývalý šéfredaktor časopisu Christ in der Gegenwart: Mať odvahu viac spomínať Boha

V r. 1979 hovoril Karl Rahner o nespotrebovateľnej transcendencii Boha a našej starostlivosti o budúcnosť. 75 ročný teológ varoval pred tým, aby sme Boha používali ako prostriedok pri našich starostiach o budúcnosť a ako analgetikum v strachu o život. Skôr máme byť schopní chápať Boha ako nespotrebovanú transcendenciu.

Autor priznáva, že Boh, o ktorom hovoril Rahner, mu bol ako mladému kňazovi dosť cudzí. Jeho výroky ako „bezmenný“, „vzdialený“, „nepochopiteľný“, Boh ako „absolútne, nepochopiteľné tajomstvo“, mu boli príliš abstraktné. Ježiš mu bol bližší. O to viac, že aj v jednej knižke u Rahnera (Čo znamená milovať Ježiša?) našiel prekvapený krátku vetu, že človek musí mať odvahu sa Ježišovi „hodiť okolo krku“. Až neskoršie objavuje Boha, pred ktorým stojí spolu s Ježišom a ku ktorému sa modlí tak ako On, keď sa cítil byť opustený. Ten ktorý je vzdialený a zároveň blízky. Tento obrat k Bohu spôsobil, že Boha už nevedel viac chápať ako zúžený objekt našich náboženských predstáv. Niečo ako „maznavý“, „plyšový“ Pán Boh, bol pre neho neprijateľný. Pre autora sa stáva Boh viac tajomstvom, zážitkom prekvapenia a úžasu.

Jeden autor inej knihy píše: Na nejakej párty môžete ľahšie hovoriť o sexe, než o Bohu. Ak spomeniete Boha, nastane odrazu trápne ticho a pokazíte zábavu. Prezrádza to fakt, že náboženstvo a viera sú ešte stále súkromnou záležitosťou.

Rahner na konci svojho života vyzýval k intenzívnejšiemu spomínaniu a hovoreniu o Bohu. Najdôležitejšie problémy sú tie, ktoré súčasní ľudia za dôležité vôbec nepovažujú. Napríklad základná otázka po Bohu. Väčšina by vám pri svojom bežnom dennom uvažovaní odpovedala, že to vôbec nie je taká podstatná otázka. A ak vôbec ide o nejakú otázku, tak sa možno len pýtať, že prečo a v akom ohľade by mal byť Boh pre ľudí dôležitý. Túto antropocentrickú otázku po Bohu považujem za prekrútenú. A myslím si, že zvláštny spôsob zabudnutia na Boha je asi najfundamentálnejším problémom súčasnosti. Netvrdím, že ľudia nehovoria dostatočne o Bohu a že sa netlačí dostatočné množstvo filozofických a teologických kníh. Ale myslím si, že jestvuje málo ľudí, ktorí sú presvedčení, že v konečnom dôsledku tu nie Boh je pre nich, ale oni sú pre Boha... Chcem byť teológom, ktorý hovorí, že Boh je to najdôležitejšie a my sme tu na to, aby sme ho znova – tak ako sme na to zabudli – milovali, boli tu pre Neho a vedeli sa vrhnúť z nášho tu-existujúceho prostredia do hlbočiny nepochopiteľného Boha... Že to takto nechápeme, sa mi zdá byť najväčším problémom súčasnosti.

Rahnerove tvrdenia pripomínajú príbeh trojročného dievčatka, ktoré prosí rodičov, aby mohlo ostať na pár minút samo v izbe so svojím novonarodeným bračekom za zatvorenými dverami, čo u rodičov vzbudilo veľké obavy. Pretože mali babyfón, svojej prvorodenej to dovolili a o chvíľu počuli, ako sa nástojčivo pýta svojho novonarodeného brata: „Porozprávaj mi o Pánu Bohu. –ja si ho už sotva pamätám.“

Zábudlivosť na Boha je podceňovaný problém súčasnosti. Rahner hovorí nielen o nespotrebovanej transcendencii Boha, ale aj o „nespotrebovateľnej transcendencii človeka“ vzhľadom na Boha. Preto sa už vtedy pýtal, či by cirkev nemala dbať najviac na to, aby sa u nej, v jej zvestovaní, prednášaní a učení nestratila posledná maxima, ktorú treba ohlasovať: Počúvaj Izrael, Pán a náš Boh, je náš jediný Pán, a ty máš svojho Pána a Boha milovať z celého srdca, z celej sily a schopností... Kresťanstvo by sa vzdalo samo seba, ak by stratilo odvahu hlásať túto pravdu.

Pápež František o tom píše podobne vo svojom apoštolskom liste Gaudete et exultate: Ak naozaj veríme, že Boh existuje, nemôžeme sa vzdať toho, že sa k Bohu modlíme a s Ním hovoríme. Môžeme sa všetci pýtať, či sa to deje dostatočne a či tak robím aj ja.

Profesor Otto Betz, Passau

Že sa dá hovoriť o fakte, ako Boh potrebuje nás, hovorí aj nasledujúci autor príspevku v knihe, prof. Otto Betz z Passau. Spomína známy príbeh vojakov z II. svetovej vojny, ktorí na zničený kríž v kostole napísali: Odteraz mám už len vaše ruky. Ak sme Ježišovo „telo“ a patríme k nemu, máme znášať aj z toho vyplývajúce konsekvencie. Chápať sa ako účinné a aktívne údy Krista.

Od mladej holandskej židovky Etty Hillesum, zavraždenej v Osvienčime, sa zachoval text, kde píše približne nasledovné: Sú to zlé časy, veľa ľudského utrpenia. Chcem Ti, Bože, pomôcť, aby si ma neopustil, ale za nič sa neviem zaručiť. Len jedno mi je stále jasnejšie, že Ty nám nemôžeš pomôcť, ale my musíme pomôcť Tebe, a tým pomôžeme aj sami sebe. To je to jediné, o čo ide. Kúsok z Teba samého zachrániť v nás, Bože. A možno Ti môžeme pomôcť vstať z mŕtvych v umučených srdciach iných. Ver mi, Bože, budem sa snažiť naďalej pôsobiť namiesto Teba a ostanem Ti verná a nikdy Ťa neodoženiem zo svojho srdca.

Predstava, že máme Bohu len dôverovať a vzývať ho, a potom príde pomoc, sa stáva stále viac nevierohodná. Etty Hillesum: Boh chce pôsobiť cez naše ruky. Je odkázaný na nás. V nás sa jeho sila môže stať účinná. Ak sa nám to podarí, bude môcť aj „umretý Boh“ v srdciach mnohých ľudí znova ožiť.

Ak prosíme Boha o jeho pomoc, neočakávame jeho priamy zásah z neba, ale že sa niekde nájde človek, ktorý svoje ruky premení na Ježišove, aby mohol pomôcť, liečiť a zachraňovať. Medzi ľuďmi treba hľadať Boha. V ľudských schopnostiach, myšlienkach, vnímaní, tam sa zjavuje Duch neba najjasnejšie (Fridrich von Hardenberg, nazývaný Novalis).

Profesorka Barbara Zehnpfennig, Passau: Ja, ja – len ja?

Moderná spoločnosť nie je neveriaca. Ľudia sú minimálne plní viery v moc a význam individuality. To, že individualita získala tak veľa na význame, súvisí aj z dejinami kresťanstva.

Význam indivídua, rešpekt voči jednotlivcovi a jeho svedomiu boli jedným z centrálnych posolstiev kresťanstva. Ježiš vyzval k nasledovaniu, k čomu nestačilo formálne rešpektovať nejaké zákony, ale ich ducha. Napríklad, išlo by o zradenie ducha, ak by sme bez ohľadu na situáciu otrocky poslúchali zákony. Ježiš to ilustroval na porušení zákona o sobote, keď boli jeho učeníci hladní. Odvrátením sa od čisto zákonníckeho náboženstva, výzvou starať sa najmä o ducha posolstva, nielen o jeho formálne znenie, pozýva Ježiš jednotlivca k jeho vlastnej zodpovednosti. V tom spočíva vysoké ocenenie jednotlivca a dôvera v neho, že je schopný sa sám správne a zodpovedne rozhodovať.

Sekularizácia ale zabudla, ako hlboko má jej myslenie korene v kresťanstve. Nie náhodou sa demokracia a sloboda ujali len v tých krajinách, kde predtým náboženstvo zdôverilo rozhodovanie o sebe jednotlivcovi. Kresťanský individualizmus je ale niečo iné ako predpismi zavalený islamský kolektivizmus.

Aj fakt, že osvietenstvo dokázalo od seba znovu oddeliť politiku a náboženstvo, má veľa spoločné s kresťanstvom. Orientovalo sa na spásu jednotlivca a nie na politickú moc. V získanej slobode sa mohol jednotlivec, ak chcel, rozhodnúť, že sa oslobodí od jedného alebo druhého. Aj vo fenoméne poklesu počtu veriacich v súčasnosti je možné vidieť dôsledky kresťanstva.

Individualizmus teda pretrváva v západnej spoločnosti, ibaže sa úplne osamostatnil. Odtrhnutím od transcendentna ostal jednotlivec odrazu úplne sám. Odpútal sa nielen od svojho Boha, ale aj svojich blížnych, lebo chýbal spojovateľ – ten Tretí. Kresťanský individualizmus zameraný na Ježišove posolstvo vytváral zároveň spoločenstvo veriacich. Namiesto toho nastúpilo liberálne chápanie individuality. Orientácia na ja, jedno ja, ktoré sa príliš ľahko a rýchlo zredukovalo na osobné potreby. Odtiaľ bol už len logický krok k chápaniu života ako boja. Každý každému je od prirodzenosti nepriateľom, lebo želania jedného narážajú na želania iného. Až politika je schopná nastoliť medzi ľuďmi znovu mier. Tým sa ale politike priradil až spásny význam. Hoci liberálne chápanie politiky sa zasa snažilo moc štátu čo najviac minimalizovať.

Čo nás dnes ovplyvňuje, je teda individualizmus silno koncentrovaný na osobné ja. Autorka ale tvrdí, že slúžiť v tejto kultúre individualizmu predsa nie je jedinou možnosťou ako žiť individualitu. Na základe slobody, ktorú garantuje demokracia, je možné individualitu prežívať aj ako vieru, prácu pre spoločné dobro až po sebaobetovanie pre iných.

Momentálne ide o výnimky. Väčšina našla uspokojenie v prekonaní materiálnej biedy ako v najvyššej miere svojho sebaurčenia. Len na seba zameraná existencia však izoluje. Spoločenstvo sa nevytvára spontánne, ale namáhavo, a ustavične je ohrozené rozpadom, akonáhle sa želania a potreby druhého zmenia. Problém je, ako v tomto dosiahnuť rovnováhu  a pevné spoločenstvo. Ostať odkázaný sám na seba mnohých preceňuje. Riešia to potom útekom do masového konzumu, zábavy. Masovosť je paradoxným opakom individualistickej modernej spoločnosti.

Napriek tomu mnohí tvrdohlavo zastávajú svoj individualizmus. Väzby na iných a spoločenstvo sa majú stále prispôsobovať individuálnym potrebám  a želaniam. Doplácajú na to všetky organizácie – počnúc najväčšími, aj cirkvi, aj manželstvá. Spoločenstvo vyžaduje mať zmysel pre kompromisy. Tolerancia chýba už aj v manželstvách, preto sa mnohé rýchlo rozpadajú, podobne ako politické strany a cirkvi, z ktorých mnohí odchádzajú.

Akú šancu má viera v Boha v takejto spoločnosti? Túžba po trvalom vzťahu a spolupatričnosti tu ostáva aj v dobe najväčšej slobody. Prepad do konzumu, zábavy, drog a závislostí je len opačnou stranou túžby človeka po zmysle života. Ostáva tu snaha po niečom, čo presahuje hranice vlastného osobného ja. Fakt, že to mnohí hľadajú mimo kresťanstva, svedčí o nedostatku poznania vlastného. Dôsledkom môže byť hlasnejšie hlásanie kresťanstvo a šírenie pravdy, že poznať kresťanstvo je nevyhnutnou spoločenskou úlohou. Nedá sa nikomu nanútiť. Ale presvedčovať vlastným príkladom, že viera nesie človeka, že mu dáva zmysel a cieľ, môže každý z nás. Rozhodnúť sa musí každý sám. Tu má naša spoločnosť dosť čo doháňať.

Profesor Klemens Klünemann, Ludwigsburg: Chvála sekularizácie

Autor spomína dávnejšie stretnutie v jednom francúzskom vydavateľstve, kde stála kniha s nadpisom: Načo je nám Pán Boh? Nadpis, ktorý charakterizoval tzv. funkcionalistické zmýšľanie o náboženstve. Takéto zmýšľanie pochádzalo ešte z čias pred Francúzkou revolúciou. Voltaire sa nadchýnal, ako je náboženstvo užitočné. Ak by nebolo Boha, museli by sme si ho vymyslieť. Samozrejme, vychádzal z predpokladu, že Boh existuje, ale z predstavy „boha hodinára“, ktorý svoje stvorenie pozoruje viac z diaľky. Počas revolúcie, keď šialenstvo jakobínov v ich hrôzostrašnom vyvádzaní kulminovalo, Maximilián Robespierre vyhlásil, že kto by chcel odstrániť Boha, dopustil by sa najväčšej hlúposti. Kto ale dokáže v rámci spoločnosti vymyslieť za neho náhradu, bude najväčším géniom... Keď sa potom Napoleon snažil nastoliť nový poriadok, tiež sa nemienil vzdať náboženstva ako faktoru podporujúceho poriadok. Koniec koncom náboženstvo „zabraňuje chudobnému zabiť bohatého“. Začiatkom 19. stor. sa formuje idea tzv. užitočného náboženstva. Okrem Karla Marxa, ktorý to sarkasticky otočil, keď hovoril, že ide o „ópium ľudstva“.

Nehovorilo sa teda o otázke Boha, ale len o užitočnosti alebo potrebe náboženstva. Redukcia otázky po Bohu, ktorá má svoje echo až po dnešok. Napríklad, keď sa v Nemecku hovorí o tom, či islam patrí k Nemecku alebo nie. Kresťanstvo podľa nich áno. Ktovie, ako by tí istí rečníci a dohadujúci sa odpovedali na otázku, či vôbec nejaké náboženstvo patrí do spoločnosti.

Joseph Ratzinger hovoril voľakedy paradoxne o tom, že v súčasnej debate o náboženských otázkach chýba ateizmus. Pripisoval mu dôležitú úlohu protestovať proti bytiu, o ktorom tvrdíme, že je identické s Absolútnom. Tieto protesty vymizli a namiesto toho zavládla benevolentná ľahostajnosť vzhľadom na fenomén, ktorí sa od mnohých považuje už len za užitočný alebo vzbudí pozornosť, len ak sa v ňom odohrajú nejaké škandály. Namiesto náboženstva sa hovorí o difúznom systéme hodnôt. A medzi nimi sa dá citeľne rozlišovať. Možnosť smiať sa z náboženstva je v modernej spoločnosti garantované hodnotou tolerancie. Možno sa ale opýtať, kto by si dovolil verejne sa smiať z tolerancie alebo z ľudských práv.

Stratu významu a hodnoty náboženstva jedni vítajú a iní ľutujú. Spoločne sa ale zhodnú, že to patrí k základným atribútom novoveku, označovanému ako sekulárny. Medzi veriacimi má toto slovo negatívny význam. Rozumejú pod tým odmietanie viery v Boha. Proti prílišnému zdôrazňovaniu sveta pomôže len odklon od sveta, návrat k podstatnému, brániť sa vtiahnutiu len do denného, svetského, do kompromisov, ktoré veriaceho neskôr skompromitujú. Len vtedy si môže byť istý zachovaním si svojej čistej viery a veriaceho života. Lenže na „čisté učenie cirkvi“ sa v tomto prípade odvolávať nedá. Pretože sekularizácia, posvetštenie náboženstva je pôvodným elementom samotného kresťanstva. Teológovia ako Ratzinger upozorňujú, že náboženstvo, ktorému sa pripisovala identita s absolútnom, bezpochyby spočíva na odluke časných a duchovných dobier a vecí. Výrok Ježiša: dajte cisárovi, čo je cisárovo, nie je dôkazom úpadku náboženskej otázky, ale začiatkom židovsko-kresťanského zmýšľania. Hlas stvorenia a hlas Mesiáša stoja voči sebe v recipročnom vzťahu. Podobne hovorí aj sv. Pavol o podriadení sa svetu alebo sv. Augustín, keď rozlišuje medzi Božím a svetským štátom. Neskoršie je to konkurencia pápeža s cisárom, emancipácia štátu od kléru až po novodobú odluku cirkvi od štátu.

Ak by celý svet, jednotlivec, politika a všetko svetské mali byť presýtené náboženskou dogmou, ak by sa všetko chápalo ako Boží štát, museli by sme sa pýtať, aký zmysel by mala nádej na spásu, privolávanie Mesiáša, a vôbec náboženská otázka. Vierou motivujúci odstup od svetskej spoločnosti a zároveň ten istý dôvod na jej kritiku, ale aj pozitívne angažovanie sa v tejto spoločnosti, sú možné len za predpokladu rozlišovania svetského a náboženského. Šanca náboženstva v modernom svete spočíva v tom, že sa rozumie ako jeho kritický partner. V tom spočíva dar sekularizácie. Kresťania by to mali s radosťou uvítať.

Prof. Volker Gerhardt, Univerzita Berlín: Prítomnosť Boha alebo o aktuálnosti viery

Kozmická prítomnosť Boha

Dnešný veriaci je presvedčený, že napriek všetkému je Boh naozaj prítomný aj v dnešnom svete. Toto presvedčenie si nedá vziať ani osvietenstvom, sekularizáciou, rozumom či modernými vedami, katastrofami alebo vojnami. Autor to dokazuje nasledovným textom.

Začína Imanuelom Kantom, autorom, ktorý ako mladý píše v jednej knihe, že Boha vlastne vôbec nepotrebujeme. Mal vtedy 30 rokov, písal sa rok 1755. Vydavateľstvo vtedy skrachovalo, knihy sa nestačili vyexpedovať. Až o pol storočia sa stala známou, ako pionierska novodobá kozmológia. Svoje nové objavy opisuje v niektorých tézach, ako napr. vznik kozmu z rotujúcej plynovej hmly, pravdepodobné pulzovanie vesmíru v stálom vznikaní a zanikaní svetov, akým je aj naša mliečna dráha. Pre Kanta dôkaz, že aj náš slnečný systém je len čiastkou „kopca tisícov ďalších“ sĺnk.

Tu Kant vysloví tézu, že pre ďalšie vysvetľovanie kozmu už Boha viac nepotrebujeme. Boh sa mal postarať len o to, aby vôbec niečo vzniklo a odrazené od tohto počiatku sa matéria vyvíja už len podľa daných zákonov. Celý ďalší vývoj, vznik svetov, zániky prebiehajú už samostatne.

Kant ale vie, že okrem materiálneho sveta sú tu napr. aj ľudské schopnosti vnímať krásu a dokonalosť veľkého vesmíru a nakoniec aj zdanlivo nepotrebného Boha, ktorý to ale na začiatku všetko zapríčinil. Hoci má človek svojím životom len krátku chvíľu účasť na tomto Božom celkovom stvorení, je to pre človeka dostatočný dôvod na to, aby sa aj sám vnímal čiastkou celku, v ktorom je Boh prítomný. Myšlienky o vznikaní a zanikaní svetov, zhltnutých hlbočinou večnosti, aby „povstali omladené zo svojho popola“, pripomínajú rôzne predstavy o cirkulácii ľudského života. Ale aj ľudskej biedy, ktorú Kant ako mladý sám zakúsil. Napriek kozmickým a ľudským zmenám je presvedčený o stálej prítomnosti Božej. O tú sa opiera aj neskoršie a vyzýva človeka, aby sa neuspokojil so zlom a mal odvahu s dôverou si poslúžiť aj vlastným rozumom. Čo neskoršie v záujme osvietenstva odporúča zrelým jednotlivcom.

Sekularizácia je pre vieru ziskom

Vo verejných debatách, napr. o rôznych kultúrach, požiadavke spravodlivosti, zaručenia práv, odstránenia terorizmu, až po eutanáziu sa to točí okolo starých zásad a téz, ktoré majú náboženskú minulosť. Osvietenskému Európanovi sa to zdá ako relikt minulosti, voči čomu prejavuje rešpekt len v prípade, ak by mal zraniť city veriaceho partnera. Pod vplyvom zákona o tolerancii jedná Európan diplomaticky. O Bohu je presvedčený, že v civilizovanej spoločnosti nemá miesta. Namiesto toho, aby v sekularizácii objavil oslobodenie viery, ktorá bola absolutistická, všetko vie a nad všetkým vládne, vidí v nej koniec epochy náboženstva a Boha vyhlasuje za mŕtveho.

To je ale epochálny omyl, v ktorom sa prezrádza nielen neporozumenie viery, mylné ohodnotenie náboženskej tradície, ale aj nepochopenie samotného osvietenstva. Tento omyl oslabuje odvolávanie sa na starý európsky rozum a zmenšuje vierohodnosť viery v ideu ľudstva a ľudskosti. Zasadzovať sa za práva všeobecne a ľudské práva, je možné aj bez odvolávania sa na náboženské motívy. Aj nároky na morálku sú možné bez odvolávania sa na vieru, kým nejde o existenčne extrémne situácie. Keď ale ide o otázky života a smrti, potrebujeme k tomu zdroje a argumenty, ktoré nám len ľudský rozum ťažko poskytne. V takých prípadoch potrebujeme mať oporu v niečom, čo sa týka celku, celého bytia a existencie. V hlbokom presvedčení, o ktorom môžeme svedčiť našim konaním. Nie náhodou sa pre slovo „svedectvo“ používa v angličtine slovo „belief“, čo je zároveň aj „viera“.

Dôvera vo svet v dôvere v nás samých

Človek si sotva môže dovoliť žiť v ústrety náhode. A to preto, lebo sa vždy snaží dať svojmu konaniu a životu zmysel. V spomienkach a očakávaní má život časovú dimenziu, ale v našich obavách, starostiach, nádejach, cez privátne a politické, presahuje ďaleko vlastnú smrť.

Platí, že dôvera vo vlastné sily sa spája s dôverou voči svetu. A v našom prostredí sa táto dôvera nedá oddeliť od viery v božskú základňu nášho bytia. Ak sa teda odvolávame na výkony, ktoré majú korene v kresťanskej tradícii, nemali by sme prehliadať podmienky, z ktorých vyrástli. To sa týka napr. vážnosti, s akou diskutujeme o morálnych otázkach i rozhodnosti, s akou sa škriepime o politických otázkach.

Boh ako základ

K veľkým výdobytkom európskej kultúry patrí schopnosť rozlišovať medzi morálnymi, politickými a náboženskými cieľmi. Ale toto diferencovanie spochybníme, akonáhle stratíme cit pre skutočnosť, ako v týchto elementoch aj naďalej pôsobí viera. Všeobecne rozšírené hlásenie sa k sekularizovanej západnej civilizácii má črty módneho nedorozumenia. Pochádza to zo zbožného priania vedy, ktorá by rada ostala len pri svojich metódach. Je to však tak, že veda spočíva na základoch a príčinách, ktoré sa nedajú vysvetliť len vedecky. Nietzsche hovoril, že všetky motívy sú „motívy viery“. To isté platí aj o morálke a politike. Nedajú sa odôvodniť samé zo seba. Zato viera sa pohybuje v regióne poznania, v ktorom objavuje dôvody seba samej a sveta.

Biblia má pravdu, ak zakázala človeku robiť si obraz Boha. Akýkoľvek by sme ho spravili, ostal by neúplným. Platí to aj o pojmoch Boha a artikulácii viery. Hovoriť o Bohu ale treba najmä vtedy, keď si spoločnosť začne myslieť, že môže vieru odložiť ako prežitok minulosti.

Skrat z nedostatku dôkazov

Autor spomína Nietzscheho, ktorý hovoril o literárnej smrti Boha, lebo sa mu všetky filozofické dôkazy zdali príliš abstraktné. Preto hľadal iného Boha, ktorý by bol človeku tak blízky, ako Boh v Starom zákone so svojím hnevom a v Novom zákone so svojou láskou. Pohyboval sa tak na pôde starej kresťanskej tradície. Aby sa od Neho predsa mohol odpútať, odvoláva sa nedostatočné filozofické dôkazy, a tým na nemožnosť veriť vo vyššiu bytosť.

A to bol veľmi triviálny skratový záver. Na jeho ospravedlnenie možno povedať, že chyba bola už v samotných dôkazoch „jestvovania“ Boha. Lebo „jestvovať“ je možné len na spôsob nejakého predmetu. Akokoľvek sa potom o ňom vyjadrujeme, že je duch alebo život. Ak má byť dokázateľným „jestvujúcim“, tak to vyžaduje nejaký látkový substrát na spôsob fyzikálnej skutočnosti, na ktorú sa dá poukázať. Zo zlyhania dôkazov pre quasi fyzikálnu existenciu Boha možno naozaj uzatvárať, že potom je aj nezmyselné vôbec v neho veriť. To môže ale platiť, len ak by mal byť Boh vecou, a to vecou medzi ostatnými vecami.

Boh ako prítomnosť celku

Už veľkí antickí myslitelia boli vzdialení od takéhoto moderného zvecňovania Boha. Realita nebola pre nich zúžená na oblasť fyziky. Išli hlbšie a poznali hĺbku v človeku, ktorá je mimo časových a priestorových koncepcií. Vedomie vnútra, byť sám v sebe, sebou, cítiť a myslieť sa spája s tradičnými pojmami duše, ducha a chcenia. Veľkosť antických mysliteľov je v tom, že hovorili o Bohu ako prítomnosti celku v celku človeka: Tak ako si človek nevie predstaviť sám seba bez duše, ducha a vôle, nevie si ani celý kozmos predstaviť bez duše, ducha a vôle. Tak ako by bol pojem človeka nezmyselný, ak by sme ho nevzťahovali na jeho celok, aj pojem sveta by bol nezmysleným bez chápania ako celku. Pričom aj pojem celku je obmedzený len na naše vnímanie a chápanie, a aj to najcudzejšie v predstavách si prispôsobujeme na svoj svet. Ale svet je aj naším svetom, realita aj našou skutočnosťou a bytie vieme pochopiť, len ak zahŕňa aj naše bytie. V tom spočíva „zmysel bytia“. A Boh je potom duša, duch a vôľa celého. Je mysliteľne to najväčšie. Ale ako Platón hovoril: našej duši najbližší.

Svedectvo viery

V tejto kapitole autor povzbudzuje ku svedectvu viery v modernom svete, lebo nejde len o individuálny zážitok a presvedčenie, ale o celý vývoj civilizácie od antiky po dnes. Kto v tejto tradícii chce vedome žiť, nemá dôvod, nech sa deje čokoľvek, prestať byť kresťanom. A to aj napriek tomu, že nie všetci cirkevní učitelia uznávali individuálne a sociálne otvorenú svetovosť kresťanstva. Dogmatizmus nie je len hriechom mladosti, ale aj choroba staroby, k čomu je katolícka inštitúcia veľmi náchylná. Našťastie sa žitá viera vždy presadila voči skleroticky obmedzeným klerikom.

Predsa sa v súčasnosti málo hovorí o pojme Boha, čo je chybou, hoci sú k tomu rôzne dôvody. Pripisovať náboženstvu hoci užitočnú sociologickú užitočnosť na tom nič nemení. Ak sa dnes aj teológovia hanbia hovoriť o Bohu, nemá to veľa spoločné s Mojžišovým zákazom vytvárať si obrazy Boha, ale skôr so sv. Petrom, ktorý sa nechcel dať spoznať ako priateľ väzneného Ježiša. Skrývame sa za sociálne a politické výkony cirkvi a zabúdame na vieru. Možno je dobré pripomenúť si starú trivialitu: Cirkev nie je ničím bez viery a viera ničím bez Boha.

Profesor Bernd Irlenborn, Paderborn: V „polotieni“ o pravosť viery

Začiatkom 18. stor. sa Leibnitz pýtal, či žijeme v najlepšom z možných svetov? Ako všemohúci Boh mohol stvoriť rôzne svety. A z mnohých možností si mohol vybrať tú najlepšiu. Leibnitz nepopiera utrpenie a zlo. Ale svet bez utrpenia nepovažuje za možný, inak by ho Boh stvoril, ale ani za žiadaný, lebo by v ňom neexistovalo ani dobro.

Ale sa aj pýta: Nebol by kresťanský Boh cynikom, keby mohol stvoriť lepší svet a napriek tomu by to nespravil? Možno potom Bohu vôbec dôverovať, ak v tomto nemáme jasno? História otázky Boha v našej kultúre je aj históriou pochybností a straty dôvery v Boha. Ateistická kritika osvietenstva, popieranie Marxom, Nietzscheho téza o smrti Boha. Potom hrozné utrpenia v 20. stor. a túžba po Bohu, ktorý zachraňuje a utešuje.

To všetko ale otázky po Bohu nemohlo umlčať. Aj v modernej spoločnosti, zatvorenej často do seba, Boh nevymizol. Prejavuje sa to napr. v častom verbálnom prejave, kde sa Boh spomína, vo zvolaniach, vzdychoch „o môj Bože“, „Bohu vďaka“, „chvála Bohu“, „Bože chráň“... Výroky, z ktorých sa obsah u mnohých stratil. Ak sa ale Boh z týchto slov vytratil, na koho a na čo sa potom predsa len vzťahujú?

Vývoj sa uberal ale aj opačným smerom, keď práve utrpenie a zlo viedli človeka k tomu, aby viac hľadal Boha. Sociológovia sa nečudujú, že sa v ich výskumoch na otázku, či veria v Boha (napr. v Nemecku) mnohí k nemu hlásia. S tým rozdielom, že predstava Boha sa od osobného presúva k predstave vyššieho, nepochopiteľného Bytia a mimoriadnej Moci. Aj medzi katolíkmi a evanjelikmi je veľké percento podobných, ktorí s osobným Bohom majú svoje problémy.

Sociológovia to nazývajú „difúzne kresťanstvo“ alebo „viera bez príslušnosti“, o čom hovoria v sekulárnom storočí viacerí. Že „polotieň“ okolo jadra kresťanskej viery bude stále širší a veriaci ľudia na svojej ceste hľadania spirituality sa budú stávať stále viac „heterodoxní“ aj preto, že sa moralizovaním a autoritarizmom vlastnej cirkvi cítia byť odstrčení. Aj medzi odborníkmi a teológmi jestvuje diskusia, či sa viera v Stvoriteľa vôbec má ešte chápať personálne. Jestvujú viaceré teologické úvahy, ktoré hovoria o „postteistickom“ alebo „transpersonálnom“ chápaní Boha a personálne-teistický obraz Boha ponechávajú minulosti.

Pre nás to znamená, že je tu veľa pokusov Boha hľadať a rozumieť mu po novom. Je tak veľa ciest k Bohu, ako je ľudí – hovorí Ratzinger. Možno aj toľko obrazov Boha, koľko je ľudí. Dá sa pýtať, či tu nie je nebezpečenstvo straty personálneho Boha. V akého Boha budú môcť veriaci kresťania veriť? Či toto všetko nesúvisí s dnešnou individualistickou spoločnosťou?  Alebo či to nie je opačne: Dôkaz životaschopnosti a aktuálnosti otázky po Bohu, ak sa okolo obrazu Boha toľko hovorí, dohaduje a bojuje? Bolo by asi naivné očakávať, že všetci budú veriť rovnako.

Diskusie okolo Boha treba vydržať a kresťansky v nich pokračovať, ak chceme aby bola viera v budúcnosti živá a schopná sa zrozumiteľne vyjadrovať.

Profesor Ludger Schwienhorst-Schönberg, Wien: Čo sme v minulosti nazývali pobožnosť

Autor sa tiež prihovára za to, aby sa v dnešnom prostredí hovorilo o Bohu jasnou a zrozumiteľnou rečou. A to aj napriek tvrdeniu otcov minulosti, že ak má Boh naozaj prehovoriť, všetko ostatné musí mlčať. Austrálsky teológ: Niekedy mám dojem, že cirkev sa slovami zaplavuje. Aj liturgii hrozí, že sa utopí v mnohom rečnení. Sila hlasu sa zdá byť dôležitejšia než obsah. Za elitné sa považuje prekonať úroveň detských jasieľ. Lenže mnohí dnes hľadajú dospelú vieru, a to skôr v tichu, v rozumnej diskusii a spoločnom premýšľaní.

Pripomína, že nejde len o individualistickú vieru. Sme vo svete a svet máme s vierou meniť. Panuje predstava, že sekulárna spoločnosť ponúka neutrálnu platformu, na ktorej si náboženstvá slobodne a rovnocenne propagujú svoje. Tento dojem klame. Sekulárna spoločnosť je všetko iné, len nie neutrálna. Prezentuje spôsob života, a to s mocou. A ten sa radikálne odlišuje od kresťanského. Samotná sekulárna spoločnosť je náboženstvom, hoci to niekedy nechceme priznať. Tak vzniká paradoxná situácia, že kresťanská viera stráca na plausibilite práve v tých krajinách, kde nie je prenasledovaná a kde sa môže slobodne rozvíjať.

Je to možné vysvetliť. Môže sa dieťa v škole učiť anglicky? Samozrejme. Popri tom sa ale v škole učí aj určitému štýlu a forme života. Na hodinách cudzej reči sa rozprávajú príhody. Stretávajú sa s mládežou, ktorá navštevuje diskotéky, v nedeľu vyspávajú zo zábavy, cez sviatky sú v obchodoch. Učia sa životnej kultúre a ponúka sa im model života, ktorý nie je kresťanský. Navyše, tieto formy sa neponúkajú agresívne, ale subtílne ako samozrejmosti.

Autor sa pýtal učiteľky v škole, prečo na francúzštine nečítajú aj príbehy napr. z knihy Exodus. Sú veľmi napínavé. A narazil na nepochopenie. Kanadský filozof Charles Taylor hovorí, že veriaci budúcnosti bude konvertita. Konvertita je človek, ktorý zmenil náboženstvo. V kontexte k sekulárnej forme životného štýlu sa konvertita odvráti od tohto štýlu a prijme štýl kresťanského života. Najmä u akademickej mládeži sa tieto zmeny a postoje už dajú sledovať.

Otázka po Bohu ostáva. Kresťania stoja pred výzvou ju znova objaviť a pozývať ľudí, aby išli spoločne cestou, ktorá vedie k odpovedi. Prvé slovo, ktoré hovorí Ježiš v evanjeliu podľa sv. Jána, je otázka: Čo hľadáte? Oni mu odpovedali: Rabbi – v preklade Majster – kde bývaš? On im odpovedal: Poďte a pozrite sa!

Heslovite ešte niekoľko príkladov:

Profesor Wolfgang Bretschneider, Köln: Meno, ktoré znie skôr ako otázka

V jednom kostole inštalovali zvon bez srdca. Keď mal zvoniť, hýbal sa, ale nič nebolo počuť. Jednoznačné posolstvo: Z pôvodného kresťanského posolstva ostali len forma a rám. Produkujeme veľa cirkevných aktivít, ale Boh tam nie je prítomný.

Už v r.1967 v jednom verejnom liste sa píše: Zarmucuje nás, že otázka Boha pre mnohých ľudí nie je žiadnou témou. Má to iste veľa dôvodov. Mnohí boli šokovaní napr. aj pri pohrebe Matky Terezy, keď spomenuli, že aj ona veľmi trpela neprítomnosťou Boha. Vždy znova prežívali ľudia temné chvíle a obdobia neprítomnosti Boha.

Jedným z dôvodov bola aj tzv. inštrumentalizácia Božieho mena v minulosti, ale aj v súčasnosti. Martin Buber: Meno Boh je najzaťaženejším slovom vôbec. V mene Boha sa na jednej strane zabíjalo a na druhej zomieralo. Navzájom sa zabíjali a tvrdili, že je to v mene Božom. Je otázne, či tomuto menu vieme dať znovu pôvodnú veľkosť a fascináciu.. Ukázať pred ním skôr úctu a bázeň, v skromnosti padnúť na kolená a skôr ostať bez slov. Čo mnohým chýba, je fakt, že „skôr by namiesto mena malo meno Boha znieť ako otázka.

Umelci hovoria niekedy o Bohu výraznejšie. V návštevnej knihe v jednom kostole našli zápis: Som ateista. Keď som tu ale včera počul Matúšove pašie od Bacha, začal som tušiť, v akého Boha asi kresťania veria. Umením je možné sa u človeka dotknúť hĺbok, ktoré slová nedosiahnu. Treba ponúkať priestory takým zážitkom, pri ktorých sa budeme dotýkať Boha. Od cirkvi to vyžaduje skromnosť, múdrosť, zrieknutie sa poučovania, nemať na všetko konečné odpovede. Môže potom platiť výrok teológa: Nádej je schopnosť počuť hudbu budúcnosti. A viera je odvaha v prítomnosti podľa tejto hudby tancovať.

Dr. Lorenz Wachinger, München: Svetlo Ničoho

V knihe „Tao-te-king“ (kniha o zmysle života) u Lao-ceho sa píše:

Tridsať špajglí sa stretne v jednej oske.

Na ničom medzi tým spočíva užitočnosť voza.

Na otočoch sa robia hlinené nádoby.

V ničom vo vnútri spočíva využiteľnosť nádob.

Vynechaním medzier pre dvere a okná sa stavajú domy.

Vo vynechanom nič spočíva užitočnosť domu.

Preto: Existujúce je síce potrebné,

ale nič je efektívne a účinné.

Hovoriť o Bohu dnes nie je samozrejmé a nie je to ani štátne, cirkevne či kultúrne zastrešené. Po vyprázdnení náboženského obrazu sveta treba znovu začať od ničoho. Od ničoho, čo môže byť zároveň novým svetlom. Pri smrti, konečnom zhasnutí svetla, je možné zažiť ničotu – nič aj ako „svetlo ničoho“.

S Ničím sa človek stretáva ale už oveľa skôr. Napr., čo nie som ja, ale iní. Alebo všetko čo mi chýba. Alebo už nie-viac minulosť, nie-viac ovládateľné, až po nie–pochopiteľné a uchopiteľné. Všetko čo je pevne uchopiteľné – vlastniť, vedieť, moc, aj viera –, je málo oproti tomu, čo je nad tým.

Keď vydržíme v živote Nič, tak môžeme niečo zažiť z nekonečného, niečo, čo je mimo akejkoľvek viazanosti na tento svet, čo je za naším horizontom. S prázdnotou „ničoho“ prenechávame priestor tomu, čomu nerozumieme a rebelujeme voči uzatvorenému názoru na svet.

Dr. Sebastian Peinadath, ašram v južnej Indii: Vo vibrácii ducha

Ľudia vnímajú dvomi spôsobmi: Mentálne a intuitívne. Na mentálnej rovine hovoríme o Pánu Bohu ako o Niekom, kto nám stojí oproti. Pre túto rovinu vnímania potrebujeme mená, slová, symboly, tak ako ich sprostredkuje náboženstvo. Na intuitívnej rovine prekračujeme dualitnú štruktúru Ja-Ty. V priestore srdca sa spája ľudské ja s Božím Ty.

Na jednej strane teológie všetkých náboženstiev obhajujú svoje spôsoby vyjadrovania sa o Bohu a na druhej mystika ide ponad hranice rečových vyjadrení a poukazuje na fakt, že Boh je vždy väčší. Čo povedal už sv. Augustín: Ak pochopíš Boha, nie je to už Boh. Svetom sa prevaľuje mystický vietor. V stretnutí mystických prameňov iných náboženstiev by mohol kresťan po novom objavovať aj mystické korene vlastného kresťanstva.

Na mentálnej rovine sa snažíme Boha uchopiť v obrazoch a dogmách. Mnohých to ale neoslovuje. Božské spoznávajú skôr ako Ducha. Božské je pohyb, vibrácia, svetlo, láska. Všetko poukazuje na dynamiku Ducha: viac prítomnosť ako osoba, viac súčasnosť ako postava. Súčasná reč teológie sa točí okolo symbolov viery. Na otázku, kde sa treba modliť k Bohu, položenej na rovine náboženstva, odpovedal Ježiš na rovine spirituálnej: Boh je Duch, kto sa chce modliť k Bohu, má to robiť v duchu a pravde.

Prof. Norbert Scholl, Heidelberg: Náuka bledne a zvedavosť rastie

Prof. Scholl spomína knihu dogmatiky z r. 1952. Autor v nej píše o Bohu, o ktorom vie všetko. O jeho vnútornom živote, o tom, čo Boh vie a môže, absolútne a relatívne, logické a morálne, reálne a od seba oddelené bytia, jeho relácie, prítomnosť a identita atď. Učili sa z nej celé generácie teológov.

Jestvovali aj niektorí iní teológovia, ktorí pod takouto slovnou ekvilibristikov kolegov trpeli. Jeden z nich si v r. 1972 zaznamenal v notese glosu: Pýtali sa ho pred kardinálom a inkvizítorom, či verí v Boha, a on odpovedal: Nie, vo vášho Boha neverím. Potom sa ho to isté pýta ateista. Zase hovorí: V Boha, ktorého vy popierate, neverím. Obaja: Tak predsa veríte v Boha? Verím v Boha, ale nie na takého ako vy.

Najmä dnešné vedecké odbory v mnohom odčarovali zabehnuté učenie o Bohu. Odkryli fakt, že niektoré boli len konštrukciou ľudského mozgu. Priestory, ktoré sme pri poznávaní sveta a kozmu zapĺňali odkazom na Boha, odkrýva stále viac veda. Dogmaticky fixovaná predstava Boha naráža stále viac na nepochopenie. Nie ale otázka po Bohu, ktorá narastá o to viac, čím viac sa pýtame na pôvod, vznik, podstatu a pôvod všetkého bytia.

Konečnou nie je odpoveď tzv. veľkého tresku. Čo keď ich je stále veľa, ako aj zánikov. Veda objavuje mnohé otázky, za ktorými sa najmä tým múdrejším objavuje aj otázka po samotnom Bohu. A nedá im pokoja.

Napr., kam sa uberá celý kozmos? Čo je v skutočnosti matéria? Odkiaľ a kam speje príťažlivosť zemská? Čo je energia? Čo je život samotný? A odkiaľ pochádza? Čo je vedomie? Atď.

Otázka po Bohu nie je nikdy vybavená. Práve opačne, začína byť stále zaujímavejšia a napínavejšia. Len reč o Bohu sa mení a má zmeniť. Scholastická teologická „múdrosť“ a „akrobatistickí teológovia“ asi už doslúžili. Menej budeme o Bohu vedieť a viac sa budeme na neho pýtať. Menej o ňom učiť a viac Ho žiť. Viac bázne, rozumnosti a skromnosti.

Majster Eckhart: Všetko, čo si o Bohu myslíš a hovoríš, si viac ty sám než Pán Boh. Boh je vždy väčší.

Na vyše 400 stranách píšu aj iné známe osobnosti, napr. teológovia: Armin Grünwald, Klaus Müller, Jochen Teufell, Jakob Paula, Jürgen Moltmann, Ingeborg Gabriel, Josef Epping, Wunibald Müller, Michael Seewald, Franz Kaufmann, Jan-Heinrich Tück a ďalší.

Dôvody hovoriť na tému Boha, ako o všetkom ostatnom (napr. na Slovensku )

A)    Tretím najväčším Slovákom sa stal, najmä vďaka hlasovaniu mládeže, A. Srholec. Výrok jedného z poroty: Nebojím sa o budúcnosť Slovenska, ak naša mládež takto zmýšľa. Obišli Jánošíka, Husáka, atentátnika, aj športovca, čo by malo byť mladým veľmi blízke, a rozhodli sa pre postoje, hodnoty a vlastnosti, ktoré charakterizujú kresťanskú osobnosť kňaza a saleziána Antónia.

Jeden z dôvodov na Slovensku verejne, bez ostychu hovoriť o Bohu.

B)    Požiar na chráme Notre Dame v Paríži. Téma kultúrnej pamiatky, materiálnej škody, dokonca financií na opravu, ostali v pozadí. Za pár dní sa nazbieralo viac peňazí, než bude oprava stáť. Diskusia išla o moc hlbšie. Na tému, čo tento chrám reprezentuje, čoho je symbolom, ako sa to týka každého človeka a celého Francúzka či Európy. Odrazu sa hovorilo o duchovnom, mystike, viere, kresťanskej kultúre a Bohu. Ani liberalizmus, sekularizmus, moderný kapitalizmus nestačia... Demokracia a sloboda sú málo bez posolstva a zvesti Ježiša o láske a večnosti. Ako sa zahaľujú sochy, obrazy, kríže pred Veľkou Nocou, aby ich človek objavil v nových farbách, objavili mnohí tému Boha po zakrytí a odkrytí tragédiou ohňa v chráme.

C)    Erózia malých a veľkých spoločenstiev bez „tretej nohy“. Aj manželstvá sa rozpadajú, ak ide len o zmluvu medzi ľuďmi. Človek nemusí byť navždy dôvodom, ani hodným vernosti a lásky. Až dohoda a zmluva s Tretím môže byť dôvodom a silou, aby sa dvaja neopustili. To isté platí aj pre väčšie spoločnosti. Zdrojom solidarity, zmyslu pre spravodlivé podelenie sa a vzájomný pokoj tiež nemusia a nestačia k tomu len ľudské predpisy, zákony a demokraticky odhlasované pakty o vzájomnom neútočení. Dosť málo vzhľadom na slabosť a sklony človeka. Až prijatím do spoločenstva Tretieho, v zodpovednosti voči Bohu, má človek väčšie predpoklady ostať humánnym a ľudským.

Boh? Náboženská otázka dnes

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF FK, 14. 5. 2019.

Br. David Steindl-Rast - záznam z prednášky v Bratislave

TF FK a vydavateľstvo Petrus pripravilo návštevu a prednášku brata Davida Steindl-Rasta dňa 12. 6. 2019 v Bratislave.

Stred života a viery – obraz Brata Klausa z Flüe

Autor: Karol Moravčík; Úvod do besedy TF FK, 9.4.2019.

Prieskumy a trendy

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 8. 1. 2019.

Cesta pokoja - texty Henriho Nouwena

Podľa knihy: Henri Nouwen, Cesta čekání, Cesta pokoje, Cesta moci, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996.

Cesta pokoja - Henri Nouwen

Autor: Karol Moravčík; Úvod do adventného stretnutia TF FK, 11. XII. 2018.

Synoda o mladých

Autor: Karol Moravčík; referát na besede TF FK, 13.XI.2018.

Mladí ľudia a náboženská viera

Autori: Matej a Martina Vagačoví; referát k téme: Synoda o mladých, TF FK, 13.11.2018.

V čo veria a dúfajú mladí ľudia dnes

Autor: Elena Bakošová; referát k téme: Synoda o mladých, TF FK, 13.11.2018.

Postoj mladých ľudí k cirkvi a náboženskej viere

Autori: Ivan Ružek, Monika Ružeková; referát k téme: Synoda o mladých, TF FK, 13.11.2018.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7