Nebyť defenzívny

Aká je na to vhodná odpoveď? Hoci je ľahké sa uraziť, musíme si dávať pozor, aby sme nereagovali prehnane, pretože nás ako cirkev by nás to nemalo zásadne ohrozovať. Prečo?

Po prvé preto, že určitá miera tejto kritiky je dobrá a užitočná. Pravdupovediac, máme niekoľko veľmi reálnych chýb. Celý ateizmus je parazit živiaci sa zlým náboženstvom. Naši kritici sa živia našimi zlyhaniami a môžeme byť vďační, že na naše chyby poukazujú – aj keď niekedy až príliš hojne. Kritika cirkvi nás zdravo pokoruje a tlačí k odvážnejšej vnútornej očiste. Okrem toho sme sa príliš dlho tešili zo situácie privilégií, ktorá nebola pre cirkev nikdy dobrá. Vo všeobecnosti žijeme ako kresťania zdravšie v čase ne-privilégií ako v období výsad, aj keď to nie je také príjemné. Okrem toho sú tu v stávke niektoré dôležité veci.

Musíme si dávať pozor, aby sme nereagovali prehnane na súčasnú anticirkevnú klímu, pretože to môže viesť k prílišnej defenzívnosti a môže nás postaviť do nezdravého nepriateľského postavenia zoči-voči kultúre, a to nie je to, čo od nás evanjelium žiada. Našou úlohou je skôr absorbovať túto kritiku, aj keď je bolestivá, jemne poukázať na jej nespravodlivosť a odolať pokušeniu brániť sa. Prečo? Prečo sa agresívne nebrániť?

Pretože sme dosť silní, aby sme to nerobili, a to je dostatočný dôvod. Dokážeme to vydržať bez toho, aby sme sa museli stať tvrdými a defenzívnymi. Napriek súčasnej kritike cirkvi sa v dohľadnej dobe cirkev nechystá pominúť alebo zaniknúť. Je nás dve a pol miliardy kresťanov na svete, stojíme v rámci dvetisíc ročnej tradície, máme všeobecne uznávané Písmo, máme dvetisíc rokov náukového ukotvenia a zdokonaľovania, máme mohutné stáročné inštitúcie, sme vsadení do samotných koreňov západnej kultúry a technológie, tvoríme možno najväčšiu nadnárodnú skupinu na svete a náš počet celosvetovo rastie. Sotva sme trstinou, ktorá sa chveje vo vetre, ani sa zraniteľne nepotácame, nie sme loď, ktorá sa chystá potopiť. Sme silní, pevní, Bohom požehnaní, sme „staršina“ v kultúre, a práve to kultúre dlhujeme – byť vzorom zrelosti a porozumenia.

Okrem toho ešte dôležitejší je fakt, že máme Kristov prísľub: Bude s nami, a skutočnosť, že jeho vzkriesenie nás podrží. Vzhľadom na to všetko si myslím, je čestné povedať, že dokážeme absorbovať nutnú dávku kritiky bez strachu, že stratíme svoju identitu. Okrem toho nesmieme dovoliť, aby nás táto kritika prinútila stratiť zo zreteľa to, prečo v prvom rade vôbec existujeme.

Cirkev neexistuje pre seba, pre svoje prežitie, ale pre dobro sveta. Môžeme na to ľahko zabudnúť a stratiť zo zreteľa, čo od nás evanjelium žiada. Porovnajte napríklad tieto dve odpovede: Na tlačovej konferencii sa raz kardinála Basila Huma pýtali, čo považuje za najdôležitejšiu úlohu, pred ktorou dnes stojí cirkev. Odpovedal jednoducho: „Pokúsiť sa zachrániť túto planétu.“ Porovnajte túto odpoveď s odpoveďou iného kardinála, ktorému v nedávnom rozhlasovom rozhovore položili rovnakú otázku (Aká je dnes najdôležitejšia úloha cirkvi?). On odpovedal: „Ochraňovať vieru.“ Kto má pravdu?

Všetko, čo vieme o Ježišovi, naznačuje, že Humov pohľad je bližšie evanjeliu ako ten druhý. Keď Ježiš hovorí: „Moje telo je pokrmom pre život sveta,“ jasne potvrdzuje, že prvoradou úlohou cirkvi nie je brániť samu seba, zabezpečovať jej kontinuitu, ani sa chrániť pred tým, aby nás svet nerozdrvil. Cirkev existuje pre svet, nie pre samú seba. Preto je taká bohatá symbolika v tom, že hneď po narodení uložili Ježiša v maštaľke do jaslí, na miesto, kam prichádzajú zvieratá jesť; preto sa vydáva na stôl v eucharistii – aby bol zjedený. Nechať sa „zjesť“ svetom je do značnej miery to, o čo Ježišovi ide, konkrétne o riziko zranenia pred bezpečnosťou a dôvery pred obranou.

V samom srdci evanjelia sa nachádza volanie, aby sme riskovali, že sa nebudeme brániť a zniesli nespravodlivú kritiku bez odplácania: „Odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Cirkev sa má vydávať ako potrava pre svet. Ako všetky živé tvory sa občas potrebuje brániť – ale nikdy nie za cenu straty zmyslu svojej existencie.