Nová encyklika pápeža Františka

Fratelli tutti uvádza dôvody, prečo je v našom svete toľko nespravodlivosti, nerovnosti a rozpadu spoločenstiev, a ako by sa to dalo riešiť vo viere a láske. Mojím zámerom nie je poskytnúť prehľad celej encykliky, iba povedať, že text je odvážny a hovorí pravdu o moci. Skôr chcem zdôrazniť niekoľko osobitných výziev v encyklike.

Ponajprv je tu výzva, aby sme videli chudobných a aby sme videli, čo s nimi naše súčasné politické, hospodárske a sociálne systémy robia. Pri pohľade na náš svet encyklika tvrdí, že v mnohých ohľadoch je to rozbitý svet, a pomenúva pre to niekoľko dôvodov: okrem iného globalizáciu vlastných záujmov, globalizáciu povrchnosti a zneužívanie sociálnych médií. Toto umožnilo prežitie tých najdravších. 

Zatiaľ čo situácia je zlomová pre všetkých, chudobní trpia najviac. Bohatí sa stávajú bohatšími, mocní silnejšími, ale chudobní čoraz chudobnejšími a strácajú aj tú malú moc, ktorú mali. Medzi bohatými a chudobnými neustále narastá nerovnosť bohatstva a moci a náš svet sa čoraz viac stáva nevšímavým zoči-voči situácii chudobných. Nerovnosť je dnes prijímaná ako normálna, ba aj morálna, a často je zdôvodňovaná v mene Boha a náboženstva. Chudobní ľudia sa stávajú využiteľnými: „Zdá sa, že niektoré časti našej ľudskej rodiny môžu byť ľahko obetované kvôli iným. Bohatstvo narástlo, ale spoločne s nerovnosťou.“  Hovoriac o nerovnosti encyklika dvakrát zdôrazňuje, že táto nerovnosť platí pre ženy na celom svete: „Je neprijateľné, aby niektorí mali menej práv z toho dôvodu, že sú ženami.“

Encyklika používa podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi ako svoju základnú metaforu. Porovnáva nás, dnešných ľudí – individuálne i kolektívne –, s kňazom a levitom v tomto podobenstve, ktorí z náboženských, sociálnych a politických dôvodov nevšímavo prechádzajú okolo toho, ktorý je chudobný, zbitý, krvácajúci a potrebuje pomoc. Naša ľahostajnosť a naše náboženské zlyhanie podobné zlyhaniu kňaza a levitu v podobenstve, má korene v osobnej morálnej slepote, ako aj v sociálnom a náboženskom étose našej spoločnosti, ktorá napomáha takejto slepote.

Encyklika ďalej varuje, že tvárou v tvár globalizácii musíme odolávať tomu, aby sme sa stali nacionalistickými a kmeňovými, aby sme sa starali len o svoje a démonizovali, čo je cudzie. Ďalej hovorí, že v čase trpkosti, nenávisti a nepriateľstva musíme byť nežní a láskaví, vždy hovoriť z lásky a nie z nenávisti: „Láskavosť by sa mala pestovať; nie je to žiadna povrchná buržoázna cnosť.“

Encyklika uznáva, ako to ide ťažko a ako je to proti dnešnej kultúre obetovať vlastnú agendu, pohodlie a slobodu pre komunitu, ale vyzýva nás, aby sme túto obetu priniesli: „Rád by som spomenul najmä solidaritu, ktorá je morálnou cnosťou a sociálnym postojom zrodeným z osobného obrátenia.“

V jednom bode encyklika predstavuje veľmi explicitnú (ďalekosiahlu) výzvu. Jednoznačne (s plnou cirkevnou váhou) uvádza, že kresťania sa musia postaviť proti a odmietnuť trest smrti a postaviť sa proti vojne: „Sv. Ján Pavol II. jasne a pevne vyhlásil, že trest smrti je z morálneho hľadiska neprimeraný a už nie je potrebný z hľadiska trestného práva. Z tejto pozície nemožno ustúpiť. Dnes jasne tvrdíme, že trest smrti je neprípustný a cirkev je pevne odhodlaná požadovať jeho zrušenie na celom svete. Všetci kresťania a ľudia dobrej vôle sú dnes vyzývaní, aby pracovali nielen na zrušení trestu smrti, či už zákonného alebo nezákonného, vo všetkých jeho formách, ale aby tiež pracovali na zlepšení podmienok vo väzniciach.“

Čo sa týka vojny: „Nemôžeme už dlhšie považovať vojnu za riešenie, pretože jej riziká budú pravdepodobne vždy väčšie ako predpokladané výhody. Z tohto hľadiska je v dnešnej dobe veľmi ťažké odvolávať sa na racionálne kritériá vypracované v predchádzajúcich storočiach, ktoré hovorili o možnosti tzv. spravodlivej vojny.“

Encyklika vyvolala silnú kritiku zo strany niektorých ženských skupín, ktoré ju označili za „sexistickú“, hoci táto kritika je takmer výhradne založená na názve encykliky a na skutočnosti, že sa nikdy nezmieňuje o žiadnych autorkách. Kritiku ohľadne voľby titulu označujem za spravodlivú. Názov, hoci je krásny v starom klasickom jazyku, je nakoniec mužský. To by malo byť odpustiteľné; až na to, že som žil v Ríme dosť dlho, aby som vedel, že jeho častá necitlivosť na inkluzívny jazyk nie je nejakým "nevinným“ nedopatrením. Ale tento lapsus je ako uštipnutie komárom, malá vec, ktorá by nemala ublížiť veľkej veci, konkrétne veľmi prorockej encyklike, ktorej leží spravodlivosť a vec chudobných na srdci.