Veda a kresťanská viera – priatelia, nie nepriatelia

Počas väčšiny z tých dvetisíc rokov svojej existencie kresťanstvo nebolo priateľom vedy a veda nebola jeho priateľkou. Od cirkvi, čo odsúdila Galilea, až po osvietenských mysliteľov, ktorí vyhlasovali vieru za „zastaraný projekt“, veda a kresťanská viera boli viac nepriateľmi ako priateľmi. Našťastie sa to zmenilo. Dnes kresťanská teológia nielenže dokázala akceptovať legitímne vedecké poznatky, ale ich bola schopná aj zdravo integrovať do vízie dejín spásy.

Ako výstižný príklad môžeme uviesť teologickú syntézu, ktorú nám poskytol Pierre Teilhard de Chardin (1881-1955). Teilhard bol významný vedec, medzinárodne uznávaný paleontológ za svoju vedeckú prácu. Bol tiež človekom výnimočnej viery, mystikom, jezuitským kňazom a nadaným duchovným spisovateľom. V čase, keď sa venoval vedeckej práci a písal svoje prvé teologické traktáty, bol koncept evolúcie stále temer jednotne odmietaný všetkými kresťanskými cirkvami, ktoré ho vnímali ako protiklad k príbehu o stvorení v knihe Genezis. Rímskokatolícke úradné autority dokonca zakázali Teilhardovi publikovať jeho teologické spisy a počas niekoľkých desaťročí tieto jeho spisy kolovali iba súkromne medzi jeho jezuitskými kolegami. Napokon s príchodom II. vatikánskeho koncilu a všeobecným (kultúrnym a náboženským) zmiernením odporu voči konceptu evolúcie, cirkevné úrady povolili publikovanie Teilhardových teologických traktátov, aj keď s varovným označením ako dogmaticky nebezpečné.

Aký je tento svetonázor? Z môjho pohľadu ide o jednu z najväčších syntéz vedy a kresťanskej viery, aká bola kedy napísaná. V podstate Teilhard zobral poznatky vedy, najmä koncept evolúcie, a spojil ich s kresťanskou víziou dejín spásy, aby vytvoril rámec, v ktorom možno hlbšie pochopiť vedu, kresťanskú vieru a miesto Krista v dejinách. Stručne povedané, dokonale spojil vedeckú predstavu o stvorení a evolúcii (to, čo by sme dnes mohli nazvať hypotézou Veľkého tresku) s kresťanskou víziou dejín spásy a miestom Krista v týchto dejinách.

Tu je v skratke jeho syntéza: Boh je láska a pred pätnástimi miliardami rokov Boh z lásky stvoril (ex nihilo) univerzum. Boh ho však nestvoril ako hotový produkt, ako je opísané v knihe Genezis, ale ako kozmické dieťa, ktoré sa bude vyvíjať a rásť niekoľko miliárd rokov, kým nedosiahne dospelosť. Biblicky predstavené počiatočné dielo, ako je opísané v knihe Genezis, bolo akousi „beztvarou prázdnotou“. Z evolučného pohľadu trvalo viac ako šesť dní, kým sa objavili ľudské bytosti; trvalo to štrnásť až pätnásť miliárd rokov. A stvorenie sa odohralo takto: Po počiatočnom stvorení (Veľkom tresku) začal Boh, ktorý bol stredobodom všetkého, priťahovať všetky veci k sebe láskou a počas miliárd rokov, ako stvorenstvo reagovalo na toto pozvanie, neustále rástlo v komplexnosti, vedomí a jednote a slobodne sa pohybovalo v láske k Bohu.

A toto (celé) prechádzalo štyrmi fázami, vždy v centre s Bohom, vťahujúc stvorenstvo do tajomstva lásky: Ponajprv sa formovala geológia, pevnina, horniny a voda („geogenéza“). Po druhé z nich nakoniec vzišiel život („ biogenéza “). Po tretie o niekoľko miliónov rokov neskôr sa objavili ľudské bytosti so sebareflexívnym vedomím a slobodnou vôľou („noogenéza “). Ale pre Teilharda existuje ešte štvrtá fáza, príchod Krista („ kristogenéza“). Pre Teilharda je narodenie Krista predposledným vyvrcholením (duchovným aj kozmickým) evolučného procesu. Odvíjanie sa evolučných dejín nám nakoniec prináša Krista, nielen ako historického Ježiša, ale aj ako kozmickú realitu. Pre Teilharda je Kristus osobou aj kozmickou štruktúrou vo vesmíre, ktorá, podobne ako Ježišova osoba, pozýva všetko (ľudí, zvieratá, rastliny, skaly, vodu) do „bodu Omega“, do spoločenstva  lásky vo vnútri Boha.

Môže to znieť zložito, ale možno sa to dá vysvetliť jednoduchšie, ak sa Teilhardova vízia stvorenia zakomponuje do ranokresťanského hymnu v Liste Efezanom. Tu sa veda a kresťanská viera (v neposlednom rade o centrálnom postavení Krista) bezproblémovo prelínajú: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi.“ (Ef 1,3-10)

Dejiny spásy aj evolučné dejiny poukazujú na odhaľujúce sa tajomstvo toho, ako Boh zjednocuje všetky veci skrze Krista. Teilhard úžasne zakomponoval kozmické dejiny tejto planéty do tajomstva Krista. Veda a kresťanská viera sú priatelia, nie nepriatelia.