Homília - 2.4.2010

Podobne ako na Kvetnú nedeľu aj dnes počúvame dramaticky vyspievaný príbeh Ježišovho umučenia. Na Veľký piatok znie  v našich kostoloch vždy podľa Jánovho evanjelia. Z neho sme počuli, že Ježiš pred svojou smrťou vyslovil zvolanie: „Žíznim“, a potom vydýchol so slovami: „Dokonané je.“ Možno sme nikdy o týchto slovách neuvažovali. Brali sme ich ako informáciu. Ale Ježišove slová nie sú pre nás informáciou. Tak ako celý jeho život a jeho umučenie sú pre nás aj tieto slová z kríža najmä formáciou, formovaním čiže utváraním nášho života, nášho postoja k životu, a isteže i ku smrti, ktorá vždy so životom súvisí.

Ježišovo slovo „dokonané“ neznamená, že je jednoducho koniec. Tieto slová znamenajú, že je to dobrý koniec, a to v zmysle zavŕšenia toho, čomu človek chce byť verný. Dokonané je to, čomu človek žil, čomu veril. Evanjelista Ján pri rozprávaní o „poslednej večeri“ píše, že Ježiš miloval svojich učeníkov až do krajnosti. Teraz na kríži je táto túžba dokonaná, dospela ku svojej krajnosti.

Dominikánsky kňaz Timothy Radcliffe vo svojej knihe o Ježišových slovách na kríži píše, že dokonalosť Ježišovej lásky sa zjavuje v jeho slove „žíznim“. Preto, lebo tu Ježiš prosí nás. Ba prosí o nás a tým zjavuje prekvapujúci Boží záujem: Boh sa akoby ponižuje, prosí o nás, o našu lásku. Pochopil to dávno autor 63-eho žalmu, ktorý Bohu tým žalmom odpovedal: „Bože, ty si môj Boh! Už od úsvitu ťa hľadám. Po tebe žízni moja duša. Po tebe prahne moje telo ako suchá a pustá zem bez vody.“

Po čom my žíznime, po čom my túžime? Máme asi svoje obyčajné túžby, obyčajné životné plány a žízeň po obyčajnej ľudskej láske. Ale máme asi aj skúsenosť, ako sa nám nedarí naše túžby naplniť a našu žízeň uhasiť. Svoje obyčajné ľudské túžby však nemusíme vymeniť za jednu veľkú túžbu po Bohu. To nie je človeku primerané. Potrebné a primerané je ísť poctivo za svojimi malými túžbami a postupne si všímať, ako nás naše malé túžby vedú k tej väčšej túžbe po Bohu, ktorý takpovediac žízni v nás. Niektorí ľudia sa nazdávajú, že kresťanská viera je tu na to, aby skrotila a prekonala naše ľudské vášne. To však nie je pravda. Tradičná spiritualita cirkvi neučí odstrániť, ale prehĺbiť naše túžby a dopracovať sa až k poznaniu toho hladu a smädu, ktorý neuspokojí nová vec, nový priateľ, nová priateľka, nové zdravie.., ale len konečný, dokonaný cieľ nášho života.

V túžbe po tomto pochopení sa o chvíľu budeme dívať na Ježišov kríž. Najprv ako na zahalený, keďže mu často nerozumieme, a svojich bolesti a zlyhaní sa bojíme. Ale potom ako na odhalený, poznaný kríž, ktorý sa aj pre nás môže stať znakom zavŕšenej lásky. Zadívajme sa dobre, aby sme v ňom a cez neho poznali hodnotu našich malých ľudských túžob a raz dospeli aj k tej túžbe najväčšej, ktorá sa uhasí v konečnom, dokonanom cieli nášho života.