Homília - 14.9.2008

Na dnešnú nedeľu pripadol sviatok „Povýšenia sv. Kríža“, ktorý dostal v katolíckej liturgii prednosť pred bežnou nedeľou, a tak dnes počúvame z Biblie zvláštne vyjadrenia o hadovi pribitom na drevo a o podobne vyzdvihnutom „Synovi človeka“. Podľa historikov tento sviatok súvisí s posvätením baziliky Kristovho hrobu v Jeruzaleme, čo sa udialo za cisára Konštantína dňa 13. septembra roku 335. Na druhý deň, 14. septembra, priniesli slávnostne do chrámu kríž, na ktorom mal zomrieť Ježiš, a ukázali ho prítomným ľuďom; kríž bol teda „povýšený“, vystavený k úcte. 

Či išlo naozaj o pôvodné drevo, na ktorom Ježiš zomrel, a kde sa to drevo nachádza dnes, o tom sa už od historikov veľa nedozvieme. Ale stojí za povšimnutie, že kresťania v prvých storočiach kríž nezobrazovali ani neuctievali a až neskôr sa zo symbolu smrti stal symbol záchrany a postupne sa rozšíril ako znamenie, ktorému sa prejavuje úcta. Ako evanjelium sa na dnešný sviatok nečíta niektorý známy text o Ježišovej smrti, ale úryvok z tzv. rozhovoru Ježiša s Nikodémom (Jn 3, 1-21). Viac ako skutočným rozhovorom medzi Ježišom a Nikodémom je tento text literárno-teologickým spracovaním otázok kresťanov z konca 1. stor. n. l., ktorí sa hlásili ku škole apoštola Jána. Východisková otázka v tomto prostredí znela: Za čo pokladať ľudskú existenciu? Ďalšia otázka bola: Čo zachraňuje človeka z jeho smrteľnej existencie? A zasa ďalšia: Je bolesť a smrť dôkazom nezmyselnosti ľudskej existencie, alebo, naopak, môže byť smrť bránou k väčšiemu životu? Kresťania zo školy apoštola Jána žili v helenistickom kultúrnom prostredí. Okrem náboženského kultu rímskeho štátu, ktorý slúžil najmä udržaniu politickej moci, poznali aj vtedajšie módne gnostické a ezoterické kulty, ktoré videli riešenie ľudskej existencie vo vyššom osvietení, čiže v poznaní „zhora“ a následnom znovuzrodení. Samozrejme, kresťania poznali aj hebrejskú tradíciu riešenia ľudskej existencie cez poslušnosť voči Zákonu, ktorý dal Boh svojmu ľudu, aby prežil útrapy dejín. V rozhovore Ježiša s Nikodémom máme svedectvo o tom, ako kresťania reagovali na oba tieto koncepty riešenia otázok ľudskej existencie.

Kresťanská odpoveď podľa Jánovej školy v opozícii voči gnostikom hlása presvedčenie, že nik nemôže vystúpiť do neba a pozdvihnúť sa vyšším poznaním (gnózou) nad hranice ľudskosti a zachrániť sa akýmsi nazretím do večných tajomstiev, ale že, naopak, to božské sa nám osobne dáva v ľudskom údele, ktorý žil Ježiš Nazaretský, a to zvlášť vtedy, keď toto ľudské kruto zomieralo. Voči židovskej tradícii kresťania pripomenuli mýtickú udalosť, zaznamenanú vo Štvrtej knihe Mojžišovej (Numeri), podľa ktorej pri ceste púšťou Izraelitov ničili jedovaté hady, a až pohľad na medeného hada, pribitého na stĺp, ich mal uzdraviť. Čo sa skrýva za týmto rozprávaním zo Starého zákona presne nevieme, ale vieme, že kresťania v helenisticko-gnostickom prostredí si tento mýtus prerozprávali ako predobraz Ježiša a jeho smrti, a to v tom význame, že toto ukrižovanie, najväčšie poníženie, sa u Ježiša stalo najvyšším pozdvihnutím. Kto sa naň díva s vierou, bude zachránený, čiže ten, kto v tomto človekovi a jeho smrti objaví zachraňujúci význam. Vysvetlenie je zhrnuté do viet, ktoré podnes prekvapujú všetkých, čo sa nazdávajú, že Boh sa nevie dočkať, kedy nás bude trestať: „Boh neposlal svojho Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet zachránil.“ 

Záchrana je, samozrejme, proces a nedeje sa lacno. Teológ Karl Rahner by nám povedal, že záchrana jestvuje v podobe ponuky sebadarovania Boha, čomu sa priblížime nie tým, že pohrdneme svojou smrteľnou, hriešnou ľudskosťou, ale že sa do nej ponoríme a pritom sa nezľakneme jej priepastí. Nezľakneme sa vtedy, keď s prekvapením uprostred svojej biedy zistíme, že sme milovaní. Nakoľko sa to deje tým, že sa dívame na kríž alebo na obraz Piety – bolestnej Madony? Anselm Grün zaujímavo píše, že keď sa vnímavo dívame na kríž alebo na obraz Márie s mŕtvym Ježišom v náručí, tieto obrazy prelamujú náš emocionálny pancier, ktorým sa obklopujeme pred cudzou i vlastnou bolesťou, a my môžeme prijať postoj toho, na ktorého sa dívame, jeho bolesť i jeho nádej. Vtedy sa prestávame skrývať pred svojimi bolesťami a dotýkame sa možnosti svojej nádeje. Anselm Grün doslova napísal, že obraz Piety je obrazom, ktorý nám oznamuje: „Naposledy vydýchneš do milujúcej náruče materského Boha.“ (A. Grün/ P. Reitzová, Mariánské svátky, Kostelní Vydří 2006, 68.)

Kvôli tejto skúsenosti má význam chodiť pred obrazy bolesti, ako je kríž a Pieta, ale aj pred také obrazy, ako je napr. pamätník zasvätený obetiam komunistického režimu v Devíne či pamätník holokaustu, obetí z radov slovenských židov, pri Dóme sv. Martina v Bratislave. Samozrejme, samotné obrazy nestačia, ak by mali len akýsi politický, či dokonca konfliktný obsah. Dôležité je, čo v obrazoch, ktoré meditujeme, vidíme, alebo, čo sa pri nich učíme. Nádejam sa, že sa učíme aj poznávať kríže naše i ostatných ľudí a za tým všetkým uvidieť nielen to, čo bolesť spôsobuje, ale najmä to, čo od nej zachraňuje a čo ju prekonáva.