H - 26.10.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 30. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie pochádza z knihy Starého zákona, ktorá vznikla ako poučná literatúra asi roku 180 pred Kr. V dnešnom úryvku sa zdôrazňuje, že Boh sa zastáva chudobných a stojí na strane pokorných. Na tieto myšlienky nadväzuje evanjelium podobenstvom o farizejovi a mýtnikovi. Farizej bol naozaj nábožný a mýtnik naozaj hriešny. Problém farizeja však bol, že nebol pred Bohom pokorný a príliš si zakladal sám na sebe. Oproti nemu si mýtnik vedel priznať svoje hriechy a prosiť o milosť. V druhom čítaní dnes počujeme vyznanie apoštola Pavla zo záveru jeho života: Viedol dobrý boj viery, Pán stál pri ňom a posilňoval ho.

Homília

Pri pohľade na udalosti v súčasnom svete a zvlášť na ich hodnotenie si často môžeme uvedomiť, ako sme rozdelení až znepriatelení. Nejde len o názory. V mnohých prípadoch ide o namyslené súdenie iných ľudí. Kto má vôbec právo označovať seba za slušného a iných za hlúpych a zlých? Možno niekto povie, že hodnotenie udalostí a aj ľudí je nielen naše právo, ale aj povinnosť. Po vypočutí dnešného úryvku evanjelia možno nad tým naším právom súdiť aspoň zaváhame.

Pri Ježišovi sme zvyknutí, že zaužívané veci často obracia naruby: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Toto konštatovanie bolo dodatkom ku krátkemu vykresleniu dvoch postáv v chráme – farizeja a mýtnika. Mýtnici boli ľudia, čo vyberali poplatky pre nenávidenú rímsku správu a ostatní Židia ich za to odsudzovali. Ten mýtnik z Ježišovho podobenstva si bol toho vedomý, preto zostal v kostole celkom vzadu a v modlitbe ľutoval svoje hriechy. Naopak farizej mal viac dobrých dôvodov pokladať sa za spravodlivého. Ježiš napriek tomu farizeja nepochválil, ale o mýtnikovi sa zaujímavo vyjadril, že „odišiel domov ospravedlnený“.

Farizeji boli náboženskí horlivci, aktivisti, a ľudia si ich vážili. Mýtnici alebo colníci boli Židmi odsudzovaní za spoluprácu s Rimanmi a podozrievaní aj z korupcie. Ak si dáme otázku, prečo napriek tomu Ježiš farizeja nepochválil a mýtnika označil za spravodlivého, pravdepodobne vieme odpovedať: Farizej sa povyšoval, ale mýtnik pred Bohom svoje hriechy ľutoval. Poučenie by potom z rozprávania bolo, že aj keď správne konáme a morálne žijeme, nepovyšujme sa, nebuďme namyslení. A na druhej strane, ak už hrešíme, aspoň si to priznajme a oľutujme. Takéto poučenie však nebolo hlavným Ježišovým zámerom. Ježiš nám chcel svojím rozprávaním ukázať cestu k spravodlivosti. K spravodlivosti pred Bohom i v spoločnosti.

Niekto si môže myslieť, že spravodlivosť pred Bohom spočíva v jednoduchom zachovávaní niekoľkých pravidiel a povinností. Ale nie je to tak. Farizejova modlitba vyznela ako podanie správy o splnení povinností: Bože, toto som urobil, mám to vybavené a čakám na pochvalu. Boh však nie je vedúci nejakého úradu a my nie sme jeho zamestnanci. Predstava vzťahu s Bohom ako vzťahu medzi vedúcim a zamestnancami je od základu mylná. Ježiš nehovoril Bohu „veľký šéf“, ale Otec. On sám sa dal poznať ako spoľahlivý priateľ, dobrý pastier alebo ako veľké srdce, s ktorým je Ježiš znázornený v našom kostole. Byť spravodlivý pred Ježišovým Bohom znamená nadviazať s ním osobný vzťah, vzťah takpovediac rodinný, priateľský. V takom vzťahu nie sú namyslení a ponížení, ale vďační a – ak treba – ľútostiví. Pred veľkým šéfom si dávame pozor, prípadne si robíme svoje za jeho chrbtom. Na dobrého otca, dobrú mamu, dobrého priateľa sa však tešíme, a ak robíme dobre, je to dôsledok toho, čo sme sami pekné zažili a za čo sme vďační. A ak sme niečo pokazili, konali zle, tak oľutujeme to skôr pred tým, kto nás pochopí a nezahanbí, ako pred tým, čo nás posúdi a často aj odsúdi.

Takže spravodlivosť pred Bohom nie je spravodlivosť šéfa a jeho zamestnancov, ani veliteľa a jeho vojakov, ani obchodníka a jeho klientov. Spravodlivosť pred Bohom sa rodí zo skúsenosti porozumenia, priateľstva i lásky. Medzi Bohom a nami, a tiež medzi nami navzájom. Kto nenasiakol takouto skúsenosťou, správa sa odťažito, sucho a chladne. V horšom prípade, ak má k dispozícii mocenské prostriedky (financie, zbrane, funkciu, úrad), odvažuje sa na iných vyvíjať nátlak, trestať a súdiť. Naopak, kto skúsil pochopenie a milosrdenstvo, sám sa dokáže správať chápavo a milosrdne. V rodine, spoločnosti, cirkvi. Ktorú možnosť si vyberieme? Najlepšou možnosťou je postoj Ježišovho učeníka, druhou dobrou možnosťou je situácia ľútostivého hriešnika, treťou možnosťou je postoj farizeja. Áno, aj to je možnosť, lebo taký farizej aspoň nerobí zle. Len, žiaľ, zostáva neplodný.

Pred týždňom bol vysvätený za biskupa pre vojakov a policajtov na Slovensku Pavol Šajgalík. Novinári sa ho pýtali, aké výzvy pred sebou vidí. Okrem iného povedal: „Veľkou výzvou je mier vo svete. Je to veľká výzva, veď za našimi hranicami sa bojuje. Navyše bojujeme aj sami so sebou. Na voľbách vidno, ako sme rozdelení. Naprieč rodinami, spoločenstvami. Pandémia ukázala, že sme rozdelení aj v cirkvi, spomínali sa dezoláti a nedelozáti, tí, čo prijímajú na ruku a čo neprijímajú, čo veria v rôzne zázraky  a podobne. Na Slovensku máme aj nemálo kňazov, ktorí sa považujú za polospasiteľov, že len oni majú správnu náuku. Aj s tým súvisí moje biskupské heslo, ktoré som si dal – Verte evanjeliu. Už prestaňme s tým, kto je lepší ctiteľ, taký a onaký, a v čom iný od druhého. Všetci sme služobníci evanjelia, jedného Boha. Toho sa držím.“

Držme sa aj my evanjelia. Nenasledujme farizeja, pokiaľ sa dá ani mýtnika. Nasledujme Ježiša, ktorý nesúdi, ale priťahuje svojím priateľstvom, pochopením a láskou. Vždy znova, nenechá sa našimi slabosťami odradiť.