Homília - 27.4.2025

Dnes slávime 2. veľkonočnú nedeľu. Táto nedeľa sa slávi aj ako nedeľa Božieho milosrdenstva. Prvé čítanie zo Skutkov apoštolov spomína počiatočné spoločenstvo kresťanov v Jeruzaleme, ktoré sa pravidelne stretávalo pri modlitbe a bolo známe svojou ochotou pomáhať a uzdravovať. Druhé čítanie je z Knihy zjavenia, z poslednej knihy Nového zákona. Autorovi knihy menom Ján, sa zjavil vzkriesený Kristus, ktorý ho poveril, aby napísal o budúcich udalostiach. Tie budú ťažké, ale zároveň zachraňujúce – Boh nedovolí zahynúť svojim verným. Podľa dnešného čítania z Jánovho evanjelia sa vzkriesený Ježiš zjavuje učeníkom. Prináša im pokoj, poukazuje na svoje rany a pomáha im prekonať ich strach a pochybnosti.

Homília

Keď sme pred týždňom videli pri tradičnom požehnaní Urbi et orbi pápeža Františka, videli sme, že je zoslabnutý, ale netušili sme, že ho živého vidíme naposledy. Celý uplynulý týždeň komentáre a spomienky na pápeža zapĺňali všetky médiá. Viacerých zaujalo nielen to, čo František urobil a povedal, ale že k Bohu odišiel ako Ježiš práve na Veľkú noc. Apoštol Pavol v Liste Rimanom kedysi napísal, že kto „s Kristom zomrel, s ním bude aj žiť“ (Rim 6,8). Ak je to tak, môžeme očakávať, že teraz, keď je František s Kristom v nebi, príde nás tiež pozdraviť, ako prišiel pozdraviť Ježiš po svojom vzkriesení svojich učeníkov?

V Jánovom evanjeliu čítame, že Ježišovi učeníci v dňoch po jeho smrti, žili v strachu. Pred cudzími ľuďmi sa zamykali, zatvárali dvere. Pre vzkrieseného Ježiša to nebolo prekážkou. Prišiel medzi svojich učeníkov, zaželal im pokoj a ukázal im ruky a bok. Hneď ich aj poveril úlohou, aby pokračovali v jeho poslaní: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Osobitne sa v Jánovom evanjeliu spomína Tomáš, ktorý sa dožadoval vlastnej skúsenosti, pričom chcel na Ježišovi vidieť najmä jeho rany. Ježiš mu vyhovel a pri ďalšom zjavení ho vyzval, aby bol veriaci, nie pochybujúci.

S Tomášom sa azda aj my dožadujeme toho, aby sme nielen verili, ale aj videli. Evanjelium však dáva dôraz na to, že šťastnejší sú tí, čo nevideli a uverili. Vhodné je uvedomiť si, že slová vidieť a veriť majú viacero významov. Najčastejšie sa dáva do protikladu fyzické videnie a tzv. slepá viera čiže nerozumnosť. Skutočné poznanie sa však len málokedy spája so samotným videním. Pred desaťročiami, keď nejestvovali súčasné médiá, nebolo napríklad možné sledovať priamy prenos z nejakej dôležitej udalosti (napr. z pápežovho pohrebu), ale to neznamenalo, že ľudia nedokázali oceniť dôležitosť tej udalosti alebo význam nejakého človeka. Ten význam predsa poznávame na základe našej skúsenosti a jej osobného spracovania.

Rozprávanie Jánovho evanjelia o zjavení Ježiša učeníkom je odpoveďou na otázku, ako možno zažiť vzkrieseného Pána, ak ho priamo (fyzicky) nevidíme. Prvoradá je tu skúsenosť premenenia. Ježišovi učeníci prepadnutí obavám o seba boli jeho zjavením premenení. Evanjelium pripomína pokoj, ktorý im priniesol Ježiš. Naše slovo pokoj len približne prekladá hebrejský pojem šalom. Ten vo Sv. písme znamená aj dobro, šťastie, porozumenie i Božie požehnanie. Zároveň je pri zjavení Ježiša pokoj sprevádzaný poukázaním na Ježišove zahojené rany. To je zvlášť zdôraznené: „Ukázal im ruky a bok.“ Povedali sme si, že vidieť fyzicky nestačí. Potrebné je zažiť, že tie rany mali zmysel, že bolesť sa zmenila na radosť. Tomášovo vyznanie „Pán môj a Boh môj“ je potom vyjadrením viery, ktorá vie, klania sa a teší sa. Ide o skúsenosť, ktorá premieňa toho, kto zažil a uveril.

Deje sa to aj dnes, môžeme to zažiť aj my? Áno, deje sa. Predpokladom je túžba, hľadanie, tak ako hľadal apoštol Tomáš, ktorého by sme nemali nazývať „neveriaci“, ale skôr hľadajúci, trápiaci sa. Hľadal a trápil sa pre toho, ktorého si zamiloval ako svoj životný ideál, a keď mu o Ježišovi rozprávali priatelia, nechcel byť len utešený, chcel mať vlastnú skúsenosť. Táto skúsenosť môže sa niekedy zažiť ako mimoriadna, „zázračná“ udalosť, ale omnoho častejšie sa zažíva cez ľudí, ktorí sú už Ježišom premenení. Pred rokmi som si kúpil prívesok na kľúče s obrázkom pápeža Františka. Niekam sme ho založili a náhodne objavili včera pri triedení papierov. Na kartičke k tomu prívesku je citát od Františka: „Musíme sa nechať denne Kristom premeniť, aby sme boli ako on; to značí snažiť sa žiť ako Kristus, pokúšať sa nasledovať ho, aj keď poznáme svoje slabosti a hranice. Len, keď sa správame ako Božie deti a nedáme sa znechutiť svojimi pádmi a hriechmi a keď sa cítime ním milovaní, stáva sa náš život novým, ľahkým a radostným.“

V ostatných dňoch sa povedalo a napísalo veľa pekného o pápežovi Františkovi. Osobne ma povzbudili najmä vyjadrenia z necirkevného prostredia. Je to dôkaz, že svedectvo tých, čo úprimne nasledujú Ježiša, funguje aj dnes. Jedna novinárka vo svojom článku venovanom pápežovi Františkovi ho cituje: „Jediným cieľom cirkvi má byť vyjsť zo seba a dať svetu dobré posolstvo o Ježišovi Kristovi, ísť na periférie, a to nielen geografické, ale aj tie, kde je hriech, bolesť, nespravodlivosť, nevedomosť a náboženská ľahostajnosť.“ Ďalej píše: „Pre mnohých ľudí sveta na Veľkonočný pondelok nezomrel predovšetkým pápež, ale najmä radostný, statočný človek so šibalskou iskrou v očiach a s odvahou byť odmietnutým vo svete, ktorý ľudí nevidí.“ Na záver napísala: „Viem, že nie som katolíčka, ale viem aj to, že je mnoho takých, ktorí mali radi tohto pápeža.“ (S. Ruppeldtová, Gauchito František, gauchito Jorge, in: Pravda, 25.4.2025, 14-15.)

Apoštol Pavol nám povedal: „Kto s Kristom zomrel, s ním bude aj žiť.“ Verím, že František žije s Kristom a dá nám pocítiť, že nič z toho krásneho, čo sme s ním zažili, sa nestratí, ale prejaví sa a prinesie úrodu.