Homília - 7.4.2024

Dnes slávime 2. veľkonočnú nedeľu. Táto nedeľa sa slávi tiež ako sviatok Božieho milosrdenstva. V širšom chápaní je prejavom Božej lásky a milosrdenstva samotné vzkriesenie Ježišovo. Boh sa nikoho neponáhľa súdiť. Ako budeme čítať z dnešného evanjelia, Boh nás vo vzkriesenom Ježišovi vyzýva podobne ako Tomáša: „Pozri na moje rany a nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Prvé čítanie zo Skutkov apoštolov pripomína solidaritu medzi prvými kresťanmi. Viera v Krista ich pohýnala, aby cítili s chudobnými a delili sa s nimi o majetok. Druhé čítanie je z 1. listu apoštola Jána. Podľa autora listu láska pochádza z oslovenia Bohom. Božie slovo prináša zmenu, a keď je prijaté, vedie ku skutkom lásky.

Homília

Na druhú veľkonočnú nedeľu čítame každý rok ten istý úryvok z Jánovho evanjelia o zjavení vzkrieseného Ježiša Tomášovi. Označenie „neveriaci“ Tomáš pozná každý. Pritom ľudia ani nevedia, o čom rozprávajú. Istý francúzsky spisovateľ vydal nedávno román o sebe a Ježišovi. Píše, že v mladosti sa stal až fanatickým kresťanom, potom vieru zanechal, a dnes píše, ako nechápe, že pred 20 rokmi mohol veriť, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ťažko sa to dá posúdiť, ale jeho viera i neviera majú divnú podobu – azda je úprimný, ale hádže ho to z extrému do extrému. 

O čom je rozprávanie o zjavení vzkrieseného Ježiša Krista Tomášovi? Rozprávanie nezačína Tomášom. Prvá veta znie: „Učeníci zo strachu pred Židmi boli za zatvorenými dverami.“ Vieme to pochopiť. Krátko po Ježišovom ukrižovaní nevedeli, čo robiť. S Ježišom zažili niečo veľmi krásne, ale potom bol odsúdený a ukrižovaný. V židovskej viere nešlo len o zlo spôsobené ľuďmi. Vysvetlili si to tak, že Boh to dopustil, lebo pravdu mali Ježišovi odporcovia, nie on. Ježišovo zjavenie je opísané ako upokojujúce, zbavujúce strachu a odpúšťajúce. Učeníci dostávajú úlohu rozlišovať dobro a zlo. Ako Ježiš odpustil a priniesol pokoj im, majú aj oni pokoj prinášať. Tomášovi, ktorý nebol prítomný, sa učeníci pochválili, že videli Pána. Tomášovi ich videnie nestačilo, dožadoval sa hmatateľnej skúsenosti. Po ďalšom zjavení Tomáš vyznal aj za ostatných: „Pán môj a Boh môj!“

Pri počúvaní tohto rozprávania máme sklon dávať do protikladu Tomáša a ostatných učeníkov – oni veriaci, on neveriaci. Evanjelium to tak nevidí. Všimnime si malú poznámku, že aj po Ježišovom zjavení učeníci zostávajú za zatvorenými dverami (Jn 20,26) Akoby ich to zjavenie nezmenilo. Tomášova požiadavka dotknúť sa naznačuje potrebu osobnejšej skúsenosti. Nestačí „vidieť“, treba „zažiť“. Toto „zažiť“ je vyjadrené dramatickým obrazom: Treba sa dotknúť Ježišovho tela s jeho ranami. Treba sa takpovediac vložiť do Ježišových rán. Len, keď do tých rán vojdeme, spadne z nás strach z utrpenia a s prekvapením zistíme, že určité utrpenie môže byť premieňajúce, môže obnovovať a kriesiť život.

Z dejín kresťanstva poznáme viacero prístupov k zvládaniu utrpenia. Netreba si robiť ilúzie, pod veľkým tlakom podľahnú aj veľmi veriaci ľudia. Pred kata sa ponáhľajú len fanatici. Mnohí skôr zaprú tak, ako zaprel Peter na veľkňazovom dvore. Oplačú to, ale zaprú. Ďalší odídu, odsťahujú sa z domova, kde im ubližujú, ako v ostatných rokoch odišli tisíce kresťanov z Iraku, Sýrie, Palestíny. A potom sú takí, ktorí – hoci sú v strachu a zamykajú sa – sa neopustia. Viera v Ježiša v nich horí ako malý plamienok. Neopustili ten plamienok v sebe a – čo je veľmi dôležité – neopustili ani spoločenstvo spolu veriacich, spolu trpiacich. Ak sa neopustíme a neopustíme spolu veriacich, stane sa nám, že nás navštívi vzkriesený Kristus. Dá nám skúsiť, že jeho rany sú skutočné, ale už nebolia, stali sa jeho značkou, jeho vyznamenaním.

V dnešnom evanjeliu zaznelo upozornenie: „Blahoslavení, čo nevideli, a uverili.“ Nejde o to, aby sme verili ako slepí. Ide o to, aby sme nezostali pri videní. Ak len vidíme, ešte nevidíme naozaj. Milujúci sa ľudia, spoľahliví priatelia, sa nielen vidia, musia aj nazrieť do seba, vojsť do vnútra svojej skúsenosti. Láska i priateľstvo overujú sa najlepšie v skúškach, často ťažkých, v tom, ako vieme jeden druhému uznať a ošetriť svoje rany. Dvojité zjavenie vzkrieseného Ježiša učeníkom (bez Tomáša a s Tomášom) opisuje skúsenosť, ktorá je nielen o videní, ale je zjavením zvnútra. Že nesnívame, zistíme podľa svojej zmeny. Tú zmenu vidíme na sebe a zažijú to s nami aj druhí. Vtedy nielen vidíme, ale veríme, a že veríme, poznávame podľa pokoja, radosti a moci, ktorou nás Ježiš obdaroval.

Ten francúzsky spisovateľ po rokoch hovorí: „Nie, neverím, že Ježiš vstal z mŕtvych. Neverím, že nejaký človek sa vrátil z ríše zosnulých. Ale fakt, že tomu niekto môže veriť, mi vŕta v hlave, fascinuje ma, mätie, nenecháva ma ľahostajným...“ (Emmanuel Carrére, Kráľovstvo, vyd. Absynt.) Problém u takto neveriacich je v tom, že si myslia, že máme veriť v návrat Ježiša spomedzi mŕtvych. Nie, nemáme veriť, že Ježiš sa vrátil do života pred svoju smrť. Naopak, veríme, že Ježiš vystúpil smrťou k Bohu a nám vstúpil do života zvnútra. Obrazne povedané: Z ľudí, čo boli v strachu za zatvorenými dverami, urobil ľudí, ktorí dvere otvorili. Tomu spisovateľovi, ktorý si nateraz myslí, že je neveriaci, stalo sa to, čo sa stáva ľuďom, ktorí odídu znechutení z cirkvi a zostanú sami. Často sa to stáva práve fanatikom. Keďže nevstúpili do viery zvnútra, nevojdú do rán Kristových ani do svojich. A keď sa zo svojho fanatizmu prebudili, videli len rozprávku, nie skutočnosť, a tú rozprávku opustili.

Ak nám Tomáš môže byť v niečom príkladom, tak jeho ochotou zostať, vždy znova prísť medzi priateľov, medzi spolu veriacich, spolu trpiacich. Kto zostane, dostane sa mu zjavenia. Začne vidieť, vidieť zvnútra. Je premenený a sám dokáže premieňať – zo strachu do pokoja, zo smútku do radosti, z neviery do viery.