Homília - 22.10.2023

Dnes slávime 29. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie zo Starého zákona spomína kráľa menom Kýros. Bol to perzský vladár, ktorý v roku 538 pred Kr. dovolil Židom vrátiť sa do vlasti. Prorok ho chváli ako nástroj Boží, čím zároveň dosvedčuje, že aj pohania môžu slúžiť pravému Bohu. V evanjeliu sa dnes spomína iný kráľ, rímsky cisár, v súvislosti s otázkou farizejov, či mu treba platiť dane alebo nie. Dane, samozrejme, platiť treba, ale Ježiš zdôrazňuje najmä to, že Boh je ten, kto je nad všetkým a všetko mu má byť podriadené. Druhé čítanie je začiatok Listu apoštola Pavla Solúnčanom. Pavol v úvode listu chváli kresťanov v Solúne a ďakuje za ich vieru, lásku a nádej.

Homília

Žijeme vo svete, v ktorom sa rôznymi prostriedkami bojuje o moc. Bojuje sa zbraňami, informáciami, peniazmi. Dá sa pred týmto bojom nejako uniknúť? A mali by sme vôbec unikať, nemali by sme sa skôr zapojiť na tej správnej strane? Vieme však rozpoznať tú správnu stranu?

Ježiš na záver svojho pôsobenia prišiel do Jeruzalema. Neponáhľal sa do sporov s hlavnými predstaviteľmi svojho národa a náboženstva, ale cítil, že ak má svoje poslanie zavŕšiť, nemôže pred spormi s týmito ľuďmi uniknúť. Matúšovo evanjelium v 21. a 22. kapitole spomína viacero sporov Ježiša s najvyššími kňazmi, so zákonníkmi a opakovane s konzervatívnymi farizejmi. Z dnešného úryvku Matúšovho evanjelia sa dozvedáme, že k Ježišovým protivníkom sa pridali aj tzv. herodiáni. Na rozdiel od farizejov títo ľudia neboli náboženskou skupinou, ale skôr politickou stranou, ktorá podporovala vládnucu rodinu Herodesovcov. Všetkých Ježišových protivníkov spájala obava, že Ježiš ohrozuje ich záujmy. Keď vyčerpali voči nemu rôzne náboženské námietky, prišli s politickou otázkou: Je dovolené platiť cisárovi daň alebo nie? Pri tejto otázke išlo o tzv. chyták, lebo sa zdalo, že na otázku nie je dobrá odpoveď. Pri nepozornom počúvaní sa nám môže zdať, že Ježiš to, čo treba dať, rozdelil pol na pol – dajte svetskej moci i Pánu Bohu. Pri pozornom počúvaní je však význam jasný: Nad všetkým je to, čo treba dať Bohu.

Určitý chyták je aj z Ježišovej strany. Lebo: čo nie je Božie? Ježiš sa vôbec nepotreboval vyjadrovať k daniam. Judea s Jeruzalemom bola na rozdiel od Galiley rímskou provinciou, používali sa v nej preto rímske mince. Vyzvať na neplatenie dane by znamenalo vzburu, niektorým Židom by sa to páčilo, ale Ježiš sa tým nemal prečo zaoberať: „Tie peniaze máte vo vreckách, používate ich, tak teda z nich plaťte cisárovi aj dane. Ale, ak sa hlásite k Bohu, dávajte predovšetkým Bohu, čo je Božie!“

Keď rozprávam s priateľmi o dnešnej politickej situácii, jeden priateľ sa občas spýta: A v čom je to iné ako za komunizmu? Zdá sa, že rozdiel je veľký. Vtedy bola jedna strana, dnes mnohé. Ale keď sa zamyslíme, hlavná otázka je rovnaká. Ide o to, kto má posledné slovo, teda, kto má skutočnú moc. Majú moc figúrky na šachovnici alebo hráči, ktorí tými figúrkami ťahajú? Ak nad sebou vidíme len toho, kto nám dáva mzdu – alebo vyššie: kto tlačí peniaze a razí mince –, sami sme len figúrky na šachovnici. Niekto si zafilozofuje a povie, že „posledným pánom je smrť“. Nuž, niečo na tom je, ale tu je potom namieste iná otázka: Veríme tomu, chceme tomu veriť, že naším posledným pánom je smrť?

Naším pánom je ten alebo to, čoho sa bojíme, alebo z opačnej strany: koho a čo milujeme. Niekedy sa ľudia smejú, že niekto sa oženil a teraz je otrokom svojej ženy. Asi sú také vzťahy, kde jeden druhého vodí za nos – ale prečo to zovšeobecňovať? Je predsa normálne, že ak sa niekto ožení, jeho žena a deti sú mu odteraz prednejší než kamaráti. V kresťanstve však nehovoríme, že najvyššiu moc nad nami má mať iný človek, hoci by to bola aj vlastná žena, vlastný muž. Najvyššiu moc nad nami má mať Boh. Preto: Dajte Bohu, čo je Božie! Lebo, naozaj, čo nie je Božie? Žalm 24,1 ohlasuje: „Pánova je zem i to, čo ju napĺňa, svet, i tí, čo v ňom bývajú.“ V tomto zmysle patriť, byť podriadený, však neznamená niečo zotročujúce, ale oslobodzujúce. Podobne ako v peknom priateľstve a peknej láske medzi ľuďmi. Také vzťahy zaväzujú, ale nezotročujú. Keď Ježiš hovoril, že máme dať Bohu, čo jeho je, vychádzal zo skúsenosti veriacich ľudí v Izraeli, ktorí Boha zažili ako svojho najlepšieho ochrancu, ktorý sa ich zastal, keď boli najslabší. Z toho si odvodili: Niečo dať Bohu z našej strany znamená, že sa klaniame iba jemu a nie iným silám, ktoré nemajú moc nás oslobodiť, ale ľahko si nás vedia podmaniť. Dať Bohu, čo mu patrí, tiež znamená, že sa sami snažíme robiť to, čo robí Boh, teda zastávať sa slabších, ich ochraňovať a oslobodzovať. A vo svetských veciach merať tie veci poznaním, ktoré nám pre tie veci dáva Boh. Vtedy často tie veci odsúhlasíme, napríklad, že je správne platiť dane. Ale v žiadnom prípade nemôžeme odsúhlasiť systém, ktorý priznáva peniazom (vlastníkom najväčších peňazí) najvyššiu moc.

Pred pár dňami dal pápež František rozhovor argentínskej agentúre Télam. Keď sa ho novinárka pýtala na dôvody vojny, odpovedal: „Vykorisťovanie je jedným z prameňov vojny. Druhý dôvod je snaha o nadvládu nad územím.“ Na otázku, čo chýba dnešnému ľudstvu, František povedal: „Presadzovanie skutočných hodnôt, chýbajú predstavitelia ľudskosti. V súčasnosti je najväčšou zradou ľudskosti vykorisťovanie. Keď o tom hovorím a píšem, nadávajú mi do komunistov. To nie je pravda. Len potvrdzujem evanjelium a hovorím to, čo hovorí evanjelium. V Starom zákone sa vyzývalo k starosti o vdovu, sirotu a cudzinca. Pokiaľ sa spoločnosť stará o toto troje, vedie sa jej dobre.“

Zapojme sa aj my do boja o moc. Nie však ako rozhádaní ľudia, ktorí nadŕžajú jednej alebo druhej mocnosti, jednému alebo druhému politikovi či médiu. Zapojme sa ako tí, čo za konečnú moc nad sebou prijali len moc Božiu. Spoznáme ju podľa toho, že je to moc, čo nás nesie, ochraňuje a oslobodzuje.