Homília - 15.10.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime 28. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Z dnešného evanjelia si vypočujeme ďalšie Ježišovo podobenstvo, ktoré je odsúdením vedúcich predstaviteľov starého Izraela a zároveň pozvaním podceňovaných ľudí do Božieho kráľovstva. Nie je náhoda, že po obraze vinice Ježiš tentoraz používa obraz hostiny, aby predstavil svoje chápanie sveta a náboženstva. Obraz Božieho sveta ako hostiny si vysníval už prorok 700 rokov pred Ježišom. Už vtedy ten prorok nevidel Jeruzalem a jeho sväté miesta ako určené len pre Židov, ale ako miesto požehnania pre všetky národy. V druhom čítaní sa apoštol Pavol vyznáva z toho, že sa naučil žiť aj v ťažkých podmienkach, a zároveň ďakuje za pomoc, ktorú mu poskytli kresťania z mesta Filipy.

Homília

Pri čítaní dnešného evanjelia spomenul som si na jednu scénu zo slávneho muzikálu Jesus Christ Superstar, ktorý vznikol v r. 1969 a o pár rokov bol sfilmovaný. V tej scéne bola konštrukcia veľkej budovy bez stien, po ktorej chodili hore-dolu židovskí kňazi a zákonníci vo svojich dlhých rúchach a čapiciach. Prázdna konštrukcia nie je budova, je to len kostra bez života. V muzikáli o poslednom týždni Ježiša v Jeruzaleme vyjadrovala židovský systém rituálov a zákonov, ktorým sa umne preplietali kňazi a znalci náboženského práva, ale bez toho, aby ten systém mal život a slúžil životu.

V posledných týždňoch sme pri nedeľnej liturgii čítali z Matúšovho evanjelia niekoľko podobenstiev, v ktorých Ježiš dával do protikladu svoju predstavu Božieho sveta a sveta jeruzalemských kňazov a právnikov. Dnes je to podobenstvo o svadobnej hostine kráľovského syna. Na svadbu takého človeka sú pozývaní vznešení hostia a je temer nepredstaviteľné, aby sa pozvaní na takej svadbe nechceli zúčastniť. Podľa Ježišovho rozprávania však títo pozvaní neprišli ani po opätovnom pozvaní, venovali sa len svojim záujmom a niektorí dokonca kráľových sluhov zabili. Kráľ potom týchto ľudí potrestal a na svadbu dal pozvať obyčajných ľudí z ulice – zlých aj dobrých.

Ježišove podobenstvá sú umelecké obrazy. Podobenstvo o vinohradníkoch, ktorí mali vinicu v prenájme a majiteľovi odmietli odovzdať jeho podiel úrody, a podobenstvo o svadbe, na ktorej sa pozvaní odmietli zúčastniť, sú obrazmi náboženského systému, ktorý sa stal neplodný a prázdny. Presne o tom je aj prázdna konštrukcia v modernom muzikáli. Ježiš neodsúdil židovské náboženstvo ako také, on sám bol jeho súčasťou. Neodmietal ani kostru toho náboženstva čiže rôzne poučenia, rituály a zákony. Odmietal však, aby sa tieto pravidlá tvárili, že si vystačia samy o sebe. Kostra, konštrukcia má slúžiť životu. Čo znamená slúžiť životu, nachádzal Ježiš najmä u prorokov. Keď hovoril o neodovzdaní úrody z vinice, myslel na proroka Izaiáša, ktorý prirovnal konanie kňazov a zákonníkov v Jeruzaleme k vinici, čo namiesto toho, aby prinášala úrodu, rodí len plánky, lebo tí kňazi nechránili chudobných a nezastávali sa slabých (Iz 5,1-2). Keď Ježiš hovoril o neprijatí pozvania na svadbu, myslel zasa na Izaiášovo proroctvo, že Pán pripraví v Jeruzaleme hostinu pre všetky národy, teda že zo židovského náboženstva má vyjsť skúsenosť oslobodeného a radostného života (Iz 25,6). Keďže však predstavitelia národa a náboženstva neslúžili tomuto Božiemu plánu a z náboženstva si urobili len svoj súkromný podnik, do spolupráce s Bohom sú pozvaní noví ľudia, najmä podceňovaní a prehliadaní.

Ako sa nám páči Ježišovo prirovnanie Božieho kráľovstva k hostine, na ktorú sme pozvaní? Má naše náboženstvo, naše žitie viery, podobu niečoho radostného, chutného, bohatého, o čo sa dá a o čo sa aj chceme podeliť? Zdá sa, že dosť ľudí v politike i v náboženstve vidí veci čierno-bielo. Seba pritom vidia vo svetle a tých druhých v temnote. Takéto nábehy boli a sú aj medzi nami. Poznáme vyjadrenia: pravda a blud, kultúra života a kultúra smrti, dobro kontra zlo... Iste, niekedy treba aj takto technicky rozmýšľať, ale nesmieme sa tým dať uniesť. Počítajme s tým, že niekto chce robiť zlo, ale neverme, že je to prvoradé. To prvoradejšie je túžba po domove, po prijatí. Odpoveďou na túto túžbu je v evanjeliu obraz Božieho sveta ako hostiny pre všetkých, predovšetkým pre tých, čo sa cítia najmenej pochopení a prijímaní.

V našich rodinách je veľa problémov. Rodičia a starí rodičia sa občas sťažujú, ako sa trápia nad všeličím v živote ich detí, ale boja sa s nimi o tom aj hovoriť, aby sa nepohádali. V mnohých rodinách sa však udržiava dobrý zvyk, že mama či stará mama pripravuje aspoň občas nedeľný obed pre širšiu rodinu. Ak takýto zvyk jestvuje, ak sa rodina rada zíde, vážme si to, je to tiež malé napodobenie toho, o čom hovoril Ježiš. Udržiava sa rodina, pohostíme sa, azda sa aj tešíme. Nezabúdajme, túžba po domove je prvoradá. Kde sa ponúka nefalšovaný, nehraný domov, príde raz čas aj na riešenie problémov. Možno inak, ako sme si pôvodne predstavovali, ale príde. Kde sa však domov neponúka, zostane len kostra bez života.

Ako som videl na fotografii z práve prebiehajúcej synody v Ríme, účastníci sedia vo veľkej sále pri okrúhlych stoloch, rôzni ľudia rôzneho postavenia, biskupi i laici, ženy i muži. Nezasadajú ako vojaci, oddelení podľa hodností jedni od druhých, ale ako rodina a priatelia. Niekde som čítal, že pápež sa stretol v jednej synodálnej skupinke aj s bezdomovcami, čo prespávajú okolo Vatikánu. Vraj sa ich pýtal, čo čakajú od cirkvi, a oni odpovedali, že „lásku, iba lásku“. Znie to vznešene, možno si povieme, že títo bezdomovci sú akási bezdomovecká elita, ale možno je to z ich strany úplne normálna odpoveď na to, čo sa odborne nazýva inklúzia. Povedané obyčajne: pozývajúci prístup.

Ak s Ježišom veríme, že sme Bohom pozvaní – a ak sme aj vďační – dokážeme pozvanie prijať i sami pozývať, Potom po nás nezostanú len prázdne konštrukcie, ale domovy, lebo už vieme, čo je podstatné.