Homília - 30.7.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime 17. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V čítaní zo Starého zákona budeme počuť o slávnom kráľovi Šalamúnovi. Na začiatku jeho kraľovania nebola túžba po bohatstve a moci, ale prosba k Bohu, aby dostal chápavé srdce. V evanjeliu dnes Ježiš opäť hovorí v podobenstvách o nebeskom kráľovstve. Jeho kráľovstvo je veľká vzácnosť, ale nie je poznateľné hneď. Aby sme ho získali, viac ako šťastie potrebujeme trpezlivosť, obetavosť a chápavé srdce, ktoré nám pomôže rozoznať pravé hodnoty. Apoštol Pavol sa v druhom čítaní vyznáva zo svojej dôvery pred Bohom: Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.

Homília

Jestvuje viacero príbehov, v ktorých niekto hľadá poklad. Určite sme čítali také príbehy v knihách alebo videli vo filmoch. Poklady sa v týchto príbehoch zväčša skrývajú v ťažko prístupných horách alebo na ďalekých ostrovoch. Hľadači pokladov idú za svojím cieľom podľa nejakého plánu či rozprávania. Vopred vedia, kde majú hľadať, pričom sa úspech môže, ale aj nemusí dostaviť.

Keď Ježiš prirovnal nebeské kráľovstvo pokladu skrytému na poli, ktoré šťastný objaviteľ kúpi za všetko, čo má, ide o inakší prípad. Nálezca našiel poklad, ale nevybral ho, nechal ho v poli, len kúpil to pole. Akoby išlo o dlhodobú investíciu, ako to poznáme z našej súčasnosti. Mnohé pozemky sa na Slovensku lacno predali, lebo ich majitelia nevedeli o ich skutočnej hodnote. Nevedeli, čo vedeli kupujúci, že pozemky čoskoro získajú vyššiu bonitu, že z obyčajnej pôdy sa zmenia na pozemky stavebné alebo na dôležitú infraštruktúru. Ježišovo prirovnanie k pokladu, o ktorom každý nevie, a ktorý sa ani nevyberie, aby sa hneď začal užívať, poukazuje na charakter nebeského kráľovstva: Nerozpozná ho každý, objaviteľ je ako znalec, ktorý vie oceniť skrytú hodnotu; poklad môže zostať naoko skrytým, neužívaným, aj tak je cennosťou, a to s celým prostredím, v ktorom sa nachádza.

Ako si máme tento poklad predstaviť, aby sme po ňom túžili a sami ho hľadali? Pripomeňme si, čo sa v Ježišovej dobe nazývalo nebeským alebo Božím kráľovstvom. Medzi veriacimi Židmi sa postupne rozvinula predstava o spoločnosti, ktorá bude podľa Božích pravidiel a kde sám Boh bude kráľom. Môže to znieť ako čistá utópia, ale židovská spoločnosť s tým mala určité skúsenosti. Jeden malý odkaz sme dnes mohli zachytiť v čítaní zo Starého zákona, z Prvej knihy kráľov. Mladý kráľ Šalamún má sen, dostáva od Boha ponuku želať si čokoľvek chce, a on si nepýta dlhý vek, bohatstvo ani víťazstvo nad nepriateľmi, ale prosí o chápavé srdce, aby „vedel spravovať ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým“ (1 Kr 3,9). Podľa tejto prosby je nebeské kráľovstvo spoločnosť, v ktorej vladár uznáva nad sebou Boha a od neho si neprosí veci, ale chápavé srdce, rozlišovanie medzi dobrým a zlým. Táto predstava sa medzi Židmi častejšie nedarila ako darila, ale zostala ako program. To, čo nazývame Mojžišovým zákonom a výrokmi prorokov nemalo dôsledky len do vnútra náboženského života, ale prinášalo aj konkrétne predstavy o spoločnosti. Napríklad kráľ Joziáš (640-609 pred Kr.) preniesol viaceré požiadavky prorokov do právnych noriem, ktoré sa týkali financií a hospodárstva. Po roku 465 pred Kr., po návrate časti Židov z babylonského zajatia, sa opätovne presadili zásady Mojžišových kníh, podľa ktorých sa mali prekonať vzťahy založené na peniazoch a ustanoviť sa mal demokratický poriadok, zohľadňujúci nielen majetných občanov, ale najmä ľudí zraniteľných. Tieto spoločenské zásady zrušili až noví vladári gréckeho pôvodu po roku 330 pred Kr. V tom období sa objavil pojem Božieho kráľovstva ako protiklad k podobe gréckej moci. Ježiš teda používal známy pojem a dal mu ešte hlbší obsah ľudskosti, solidarity a spravodlivosti. Neskôr po celej Rímskej ríši začali v Ježišovom mene vznikať alternatívne spoločenstvá, z ktorých ako z klíčiacich semienok rástli solidárne obce kresťanov, založené na novom chápaní ľudskosti.

Keď Ježiš hovoril o poklade skrytom na poli, hovoril teda o hodnotách, ktoré máme uprednostniť ako Šalamún pred akýmikoľvek vecami, pred zdravím a bohatstvom. Hovoril o viere a pochopení, v ktorom radostne uznávame Boha za svojho Pána a ľudí za sestry a bratov. Hovoril o pochopení života a sveta, ktoré iní ľudia nevidia a nemajú, ale tí, čo ho objavili, vymenia zaň všetko, čo majú, a kúpia celé pole, teda prijmú spoločnosť za svoje prostredie, v ktorom ten poklad viery a ľudskosti začnú žiť a uskutočňovať.

V tejto súvislosti pripomeniem príbeh, ktorý je v našej obci známy a dá sa v niečom prirovnať Ježišovmu skrytému pokladu. Náš rodák, pán biskup Michal Bubnič, dal pred r. 1940 jednému z najlepších slovenských architektov Františkovi Floriansovi postaviť na pozemku svojich rodičov kalváriu s kaplnkami a oltárom sv. Michala. Celý pozemok dal zapísať na našu farnosť. Neskôr sa na túto vzácnosť zabudlo, pozemok spustol a po roku 1990 bola časť kalvárie predaná súkromnému vlastníkovi, ktorý ho predal ďalšej záujemkyni. Keď sa nová vlastníčka predrala húštinou, ktorú kúpila, s prekvapením zistila, že nekúpila spustnutú záhradu, ale kaplnky krížovej cesty. Keďže mala úctu pred týmto pokladom, za 1 euro darovala kúpený pozemok obci v nádeji, že sa ku skrytému pokladu niekto raz prihlási a postará sa oň.

Nebeské kráľovstvo, o ktorom hovoril Ježiš, je ako naša kalvária. Jej cenu vidí len ten, kto si prosí o chápavé srdce, poznávajúce pravé hodnoty. Samozrejme, pri Ježišovom kráľovstve nejde na prvom mieste o sväté stavby, omnoho viac ide o nás, o spoločnosť, spoločenstvá ľudí, ktoré budú solidárne a spravodlivé. A tak sa pozrime do seba i okolo seba a pýtajme sa: Kde vidím svoje poklady? Čomu mám dať prednosť vo svojom živote, v mojej rodine, v spoločnosti i v mojej cirkvi? Pravý poklad spoznáme podľa radosti, ktorú nám prináša, a to bez toho, aby som sa ho zmocnil a na ňom zarobil.