Homília - 23.7.2023

Dnes slávime 16. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Dnešné čítanie zo Starého zákona oslavuje Božiu moc, ktorá sa prejavuje láskavo a zhovievavo. Preto aj spravodlivý človek, ktorý uctieva Božiu moc, nemá byť tvrdý, ale ľudský. V dnešnom evanjeliu počujeme ďalšie Ježišovo podobenstvo z prostredia na poli: Sejeme dobré semeno, ale žiť musíme s burinou. Tú nepremôžeme tým, že ju vyničíme, ale tým, že sami prinesieme dobrú úrodu. V druhom čítaní apoštol Pavol povzbudzujúco píše, že často sa nevieme ani modliť, ale sám Duch Boží nám prichádza na pomoc a modlí sa v nás.

Homília

K najobľúbenejším otázkam našich novinárov pred voľbami patrí pýtať sa predstaviteľov strán, s kým po voľbách pôjdu do vlády a s kým za žiadnu cenu nie. Vymedzovať sa voči súperom patrí k zápasu o moc, ale mať veľké reči, s kým áno a s kým nie, je neprezieravé a často aj falošné.

Ježišov príbeh o pšenici a kúkoli sme iste už viackrát počuli. Predsa nás opätovne prekvapí Ježišovo odôvodnenie, prečo nevytrhať kúkoľ spomedzi pšenice a nechať ho rásť až do žatvy. Zväčša pokladáme za správne – nielen v politike, ale aj v bežnom živote a náboženstve – vymedzovať sa voči tomu, čo je zlé. Napokon, máme dosť skúseností, čo sa stane, ak sa deťom priveľa dovolí, alebo, ak si spoločnosť zvykne na nemorálne správanie. Ježiš vo svojom vysvetlení sa ale nevenuje nebezpečenstvu, ktoré môže vyplynúť zo spolužitia s tým, čo je zlé, a odstránenie neprávostí prenecháva (napodiv) anjelom: „Syn človeka pošle svojich anjelov a tí vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia i tých, čo páchajú neprávosť“ (Mt 13,41).

Kúkoľ je rastlina, ktorá rastie v obilí. V súčasnosti je na slovenských poliach údajne zriedkavá. Spočiatku nie je ľahko rozlíšiteľná od obilia, neskôr kvitne fialovými kvietkami a jej semená sú jedovaté. Ježiš pre ľudí znalých rastliny zvolil dobré prirovnanie. Vedeli, že kúkoľa sa treba zbaviť. Ale rozpoznať, ktorá rastlina je jedovatá – a podobne, čoho zlého sa zbaviť v našom živote –, nie je také jednoduché, ako sa zdá. Z Ježišovho podobenstva vyplýva, že podľa neho dobro a zlo sú zväčša premiešané, existujú spoločne. Dobro a zlo sú povedľa seba dokonca aj v nebeskom kráľovstve. Hoci Syn človeka, Kristus, seje dobré semeno, ktorým sú – ako Ježiš povedal – synovia a dcéry kráľovstva, teda ľudia, ktorí sa nechali Kristom osloviť a ktorí chcú vo svete budovať alternatívnu spravodlivú spoločnosť, sú aj medzi nimi synovia a dcéry Zlého. Úlohou tých dobrých nie je ukazovať prstom na zlých, ale prinášať dobrú úrodu. Podľa úrody sa spozná, kto je dobrý, kto patrí do Kristovho kráľovstva. Naopak, podľa jedovatých nestráviteľných plodov sa spoznajú ľudia Zlého. Úlohou tých dobrých nie je izolácia od tých zlých. Kresťania vo svojich počiatkoch, v prvých storočiach nášho letopočtu, žili v pohanskej spoločnosti, niekedy boli svojím okolím aj prenasledovaní, a tak si prirodzene vytvárali vlastné spoločenstvá, v ktorých sa chránili pred okolím. Ale v sociálnom, pracovnom, ba často aj v rodinnom živote sa od ostatných ľudí neizolovali. Podľa Ježiša to ani nie je možné, keďže nevieme hneď rozpoznať, kto je dobrý a kto zlý, a úlohu odstrániť tých zlých máme prenechať anjelom.

Môže byť zaujímavá otázka, čo si predstaviť pod anjelmi a či prídu vyzbierať páchateľov neprávostí naozaj až na konci sveta. Azda stačí zdôrazniť, že Ježiš to vyčistenie od zlých necháva na iné ako naše možnosti a sily. To neznamená, že sa nemáme snažiť čo najlepšie vychovať svoje deti alebo v občianskej spoločnosti nemáme presadzovať zákony, ktoré považujeme za správne. Určite to však znamená, že samých seba nebudeme označovať za jedine správnych, jedine slušných, nemafiánskych alebo nehriešnych. Kto to robí, vyvoláva škandály, šíri nenávisť a rozkladá spoločnosť. Slovenské príslovie o takých ľuďoch je dávno známe: „Pobúchal, pomlátil, navnivoč obrátil.“

Takže program inej, lepšej, Božím slovom tvorenej spoločnosti vzniká, rastie a dozrieva v spolužití so Zlým. To je nepríjemná, ale reálna skutočnosť. S tým, čo je zlé, nemáme podľa Ježiša bojovať pokusmi o jeho úplné vyničenie, lebo – ako Ježiš výslovne povedal – vytrhali by sme aj pšenicu. Bojovať so zlom máme skôr súťažou, pretekmi o dobro. V tej súťaži sa ukáže, z čoho sa rodí pšenica, kto melie múku a pečie chlieb. Kto to nevie rozlíšiť a chlieb zamieňa za otravu, tomu (ako sa vraví) „niet rady ani pomoci“. Ako kresťania, ako cirkev si preto klaďme otázku, či prijímame Ježišovo podobenstvo o kúkoli na poli, či chápeme jeho význam a či neprepadáme pokušeniu niekoho alebo niečo predčasne označiť za zlo, ktoré treba vyničiť.

Na internete sú aj slovenské stránky, ktoré sa výslovne hlásia ku katolíckej cirkvi. Niektoré z nich pravidelne prinášajú vlastné alebo zo zahraničia prevzaté články, v ktorých kritizujú súčasné vedenie cirkvi. Odnedávna spochybňujú nového prefekta významného úradu vo Vatikáne, ktorý sa nazýva Dikastérium pre náuku viery. Pápež do tohto úradu menoval svojho krajana Víctora Manuela Fernándeza. V menovacom liste napísal, že hlavnou úlohou jeho úradu je zachovať učenie vyplývajúce z viery, aby sme pred svetom „vydávali svedectvo o nádeji, z ktorej žijeme, ale nie ako nepriatelia, ktorí ukazujú prstom a súdia“. Pápež otvorene napísal aj to, že tento úrad pre náuku viery používal v minulosti nemorálne metódy, keď namiesto podpory poznania stíhal údajné omyly. V závere listu František píše: „Potrebujeme spôsob myslenia, ktoré dokáže presvedčivo predstaviť Boha, ktorý miluje, odpúšťa, zachraňuje, oslobodzuje, podporuje ľudí a povoláva ich do bratskej služby.“

S touto predstavou Boha súťažme o dobro pre seba a pre svet! Nasaďme v tejto súťaži všetky svoje sily a schopnosti, aby sme priniesli úrodu. A čo sa týka buriny vo svete – nechajme si poradiť a jej odstránenie prenechajme anjelom!