Homília - 18.6.2023

Dnes slávime 11. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V našej farnosti dnes po sviatku Najsv. Srdca Ježišovho, ktorému je od konca 19. stor. zasvätený náš kostol, slávime aj hodovú slávnosť. Čítanie zo Starého zákona pripomína udalosti z putovania Izraelitov do Bohom prisľúbenej zeme. Boh Mojžišovi oznamuje, že ľud Izraela pokladá za svoj národ, dokonca za národ svätý a kráľovský. Keď sa podľa evanjelia Ježiš díval na ľud, nevidel ich šťastných, boli na poľutovanie. Svojich učeníkov vyzval, aby sa o ľudí starali, aby ich uzdravovali a bojovali proti všetkému, čo ľudí zaťažuje a trápi. Apoštol Pavol v druhom čítaní zdôrazňuje jednu z hlavných tém Ježišovho posolstva: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.“ Najprv je Božie milosrdenstvo, potom môže nastať obrátenie, pozitívna zmena zo strany človeka.

Homília

Kedysi sa hovorievalo, že „každý je kováčom svojho šťastia,“ teda, že nejaký úspech, nejaké šťastie, či už v láske alebo práci závisí najmä od nás – že si to máme takpovediac ukuť, vyrobiť vlastným úsilím. Táto myšlienka má svoju pravdu, ale z iného pohľadu sme všetci aj závislí od iných, a tiež od rôznych okolností, ktoré sú mimo našej moci. Niekedy sú tie okolností ťažké a je ich toľko, že nás to zaťažuje, a vtedy vyzeráme ako ľudia, ktorí sa spomínajú v úryvku dnešného evanjelia: „Boli ako zmorené ovce bez pastiera.“

Pri našich bohoslužbách, stretnutiach v kostole premýšľame o Ježišovi, čo robil, o čo mu išlo, a opakovane počúvame, že okolo neho boli ľudia najmä zranení a problémoví. Naopak, ľudia morálni (aspoň navonok), ľudia na poriadku, sa nad Ježišom pohoršovali a kritizovali ho. Kto boli tí zmorení ľudia, ktorých spomína evanjelium? Na konci 9. kap. Matúšovho textu čítame, že Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, stretával sa s ľuďmi v synagógach, hovoril o Božom poriadku pre svet a uzdravoval všetky trápenia a neduhy. Kým farizeji a zákonníci ľudí poučovali a ustavične moralizovali, Ježiš pôsobil oslobodzujúco a liečivo. Jeho pôsobenie priťahovalo. A tak ho vyhľadávali najmä tí, čo to mali v živote ťažšie, čo nepatrili medzi tzv. elitu, ani spoločenskú, ani náboženskú. Takýchto ľudí bolo Ježišovi ľúto. Preto si aj vybral dvanástich apoštolov a poslal ich k ľuďom, aby robili presne to, čo robil on.

Počuli sme: „žatva je veľká,“ teda problémov je dosť. Táto žatva nie je iba Ježišova vec, preto volá ďalších, takých, ktorí s inými ľuďmi cítia, ktorým nie je ich osud ľahostajný. V cirkvi sa v minulosti presadila predstava, že Ježiš volá najmä do kňazskej služby. Kňazi samozrejme majú pracovať v „Pánovej vinici alebo na jeho žatve“, ale výzva nie je adresovaná iba im. Napokon, Ježiš povedal svojim učeníkom, aby „prosili Pána žatvy (Boha), aby poslal robotníkov na svoju žatvu“. Nepovedal, že stačí, ak oni pôjdu s ním, a tou prosbou nemohol myslieť ani to, že Boh sám si nevie nájsť ľudí do žatvy. Prosiť Boha v tomto prípade môže znamenať, že prosíme za seba, aby sme vedeli, čo je dôležité, aby sme neboli ako farizeji a zákonníci, ktorí za svoje poslanie považovali moralizovanie iných namiesto toho, aby uzdravovali, aby cítili so skleslými a zmorenými.

Podobne ako sa Ježišovo povolanie na žatvu často zužuje na povolanie nových kňazov, zúžila sa aj naša predstava, čo tou žatvou, tým zberom úrody, vlastne je. Ako sme čítali z evanjelia, Ježiš poslal svojich učeníkov hlásať, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo, a poslal ich aj konať. To konanie je pomenované ako „moc nad nečistými duchmi“ a schopnosť „uzdravovať každý neduh a každú chorobu“. Ak si úrodu, žatvu na Ježišovom poli predstavujeme len ako účasť na bohoslužbe v kostole, zamieňame si hostinu blízkych ľudí za všetko to, čo takej hostine predchádza. Prečo s niekým radi posedíme na hostine alebo aspoň chvíľu pri káve či pri nejakom poháriku? Lebo sme si blízki, lebo sme sa stali blízkymi, máme čosi spolu prežité a sme za seba aj vďační.

Keď Ježiš hovorí o pozvaní do žatvy, nehovorí len o hostine, ani len o účasti v kostole. Hovorí o ľuďoch, ktorí sú zmorení a on s nimi cíti. Minulý týždeň ma pozvali kresťania zo Stupavy na stretnutie s dvoma mladými mužmi z Moravy, ktorí prišli hovoriť a premietať na tému, ako „rozhýbať cirkevnú ekonomiku a udržateľné farské projekty“. Nevedel som, čo mám od toho čakať, ale bolo to dobré. Na začiatku premietli krátku prezentáciu, kde boli spomenuté štyri úlohy cirkvi: slúžiť, teda robiť niečo užitočné pre iných; ohlasovať Božie slovo alebo svedčiť o Ježišovom posolstve; vytvárať spoločenstvo, vzťahy, a ako štvrté sláviť bohoslužby. Spomenuli, že 30 rokov po páde komunizmu sa v Čechách i na Slovensku stále nevieme dostať z toho, do čoho nás zavreli komunisti. Teda z predstavy, že cirkev je len chodenie do kostola. Komunisti kostoly celkom nezavreli, ale zakázali všetku činnosť cirkvi vo svete a pre svet. V súčasnosti cirkev nemá zakázanú verejnú činnosť, ale mnohí katolíci sa stále nazdávajú, že činnosť cirkvi, to „Ježišovo ísť do žatvy“, je len kostol. Kostol máme radi, ale to je tak, akoby sa rodina stretla na nedeľný obed, ale inak by v tej rodine nič spolu nerobili. Ten pán z Moravy povedal, že vo farnostiach, kde ľudia prídu ako diváci do kina a nanajvýš pochvália kázeň alebo ju skritizujú, a to pokladajú za celú svoju činnosť v cirkvi, to nefunguje. O sebe spomenul, že od 6 rokov miništroval, chodil na náboženstvo, vyštudoval za stavebného inžiniera, má manželku a deti, ale spolu s priateľmi chce niečo pre cirkev urobiť. Tak založili nadačný fond a tvoria projekty, ktoré ľudí oslovia, a hľadajú aj spôsob ako ich finančne uživiť, nielen čakať, že niekto im peniaze daruje.

Dnes naša farnosť slávi hody, zasvätenie našej obce Najsv. Srdcu Ježišovmu. Prajem nám všetkým pekný a požehnaný deň. Prajem nám schopnosť vidieť ako Ježiš najmä tých, čo sú medzi nami zmorení, čo čakajú aspoň na malé zavolanie, tiež vidieť našu obec celú, i s tými, čo do kostola nechodia, a vidieť, čo môžeme robiť spolu, aby sme boli obcou, spoločenstvom srdca – či nábožnejšie povedané, obcou, spoločenstvom podľa Srdca Ježišovho.