Homília - 15.9.2019

Ako je známe, Panna Mária ako „sedembolestná“ sa na Slovensku uctieva zvlášť v Šaštíne. V minulosti sa kazatelia na šaštínskej púti radi venovali rozoberaniu siedmich bolestí Panny Márie. Aby ich bolo sedem, museli trochu umelo rozdeľovať jej bolesti. Napríklad, piata bolesť bola Ježišova smrť, šiesta uloženie mŕtveho tela do lona jeho matky a siedma samotný pohreb. Navyše, k týmto bolestiam zasa dosť umelo prirovnávali bolesti slovenského národa.

V takýchto úvahách nevidím žiaden zmysel. Slovko sedem vo Sv. písme napokon neoznačuje konkrétny počet, ale plnosť, mnohosť niečoho. Úcta k Ježišovej matke ako bolestnej vznikla koncom stredoveku. Mohlo to súvisieť so zvýšenou pozornosťou voči Ježišovi ako človeku a voči jeho smrti na kríži. V staroveku a ranom stredoveku bol totiž Ježiš uctievaný najmä ako do nebies pozdvihnutý Pán, ako Sudca a Vladár. Až neskôr sa začalo prežívať, čo to znamená, ak veríme, že Boh sa nám zjavil v Ježišovej ľudskosti, vrátane jeho smrti na kríži. Myšlienke o Ježišovom utrpení venuje sa text dnešného druhého čítania – zo 4. kap. Prvého listu apoštola Petra. List na tomto mieste nenazýva Ježiša jeho menom, ale titulom Kristus. Tento titul sa k nemu vzťahuje ako k oslávenému a vzkriesenému, a keď pripomína jeho predchádzajúce utrpenia, robí to preto, aby Ježišovi nasledovníci videli spojenie medzi svojím utrpením a svojím budúcim oslávením. Preto sa v liste píše: Kto trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha. List dokonca nabáda k radosti, ak kresťania budú mať účasť na Kristových utrpeniach.

Bežný človek má trápení dosť. Niekedy si ich radšej nepripúšťame, nemyslíme na ne – psychológovia povedia, že ich vytesňujeme. Medzi tie trápenia patria choroby, nedorozumenia, úmrtia blízkych, rôzne neúspechy, nespokojnosť so životom, a zaiste aj trápenia, ktoré pochádzajú zo širších okolností, ako sú vojna, chudoba, zlá politika a podobne. Mnohí ľudia majú taký ťažký život, že mudrovať pred nimi o bolestiach Panny Márie alebo bolestiach samotného Ježiša naozaj nemá význam. Potrebné je nie mudrovať, ale hľadať východisko. Tak sa dá porozumieť reči z Petrovho listu: Radujte sa, ak máte účasť na Kristových utrpeniach. Nejde totiž o utrpenie z vonkajšej stránky, nejde o to, aby sme boli rovnako ako Ježiš odsúdený, bičovaný a ukrižovaný. Ide o účasť na jeho utrpení z hľadiska príčin tohto utrpenia, z hľadiska Ježišovej vnútornej motivácie, ktorá ho doňho priviedla.

Aby to adresáti pochopili, autor listu jasne povie: Jedno je trpieť ako darebák a zločinec a niečo celkom iné je trpieť ako kresťan. Zdá sa, že list, ktorý sa označuje ako Prvý list Petrov, mohol byť napísaný v Ríme v období pred prenasledovaním kresťanov, ktoré vypuklo za cisára Neróna (pred r. 64 po Kr.). Kresťania v tej dobe žili vo väčšom počte aj v hlavnom meste ríše a ľudia si ich všímali, že žijú inak. Nežili izolovane, preto bilo do očí, že síce uznávajú vrchnosť, plnia si povinnosti, ale majú iný životný štýl. Nepatrí sa, aby sa kresťan chválil, že nikdy nezhreší. Ale patrí sa svojím životným štýlom dávať najavo, čomu verí. Napríklad, že veríme, že životný úspech spočíva v manželskej vernosti, nie v schopnosti očariť ďalšieho muža či ženu. Alebo, že pokladáme za správne plniť si povinnosti, ale nie vládnuť jeden nad druhým, napríklad muž nad ženou alebo pán nad otrokom. Kresťania v Ríme sa nezúčastňovali ani uctievania pohanských božstiev, čo bývalo spojené s orgiami násilia, obžerstva a sexu a bralo sa to ako bežná súčasť rímskeho životného štýlu. Aj z toho vznikali reči o čudáctve kresťanov a ich osočovanie. Preto autor listu napísal: Nehanbite sa za to, ak žijete ako kresťania.

V zásade však nejde o našu morálku, ale o našu lásku. O lásku, ktorej sa verí, a preto niekedy pre ňu aj trpí, aj zomiera. Hovorí sa, že najhoršie je, ak niet prečo žiť, ale tiež, ak niet prečo obetovať sa, a ak treba, i zomrieť. Vyznávam, že Kristus žije, a to mi dáva silu zvládnuť môj život. Takú myšlienku si dal jeden môj spolužiak na obrázok, ktorý sa rozdával na jeho primičnej sv. omši. Všimol som si to, lebo to bolo iné, a páčilo sa mi to. Po viac ako 40 rokoch sa všeličo zmenilo v jeho živote, dnes už nežije na Slovensku, ani nepracuje ako kňaz v cirkvi. Bol som pri tom, keď pochoval otca, ktorého zavraždili, aj pri tom, keď pochoval svoju milovanú sestru, ktorá zomrela na strašnú chorobu. Všeličo si pretrpel, všeličo sa nečakane zmenilo v jeho živote, ale tá myšlienka stále platí: Pretože je tu Kristus – vládze žiť. A ako je napísané v Petrovom liste: Aj sa radovať.

Napokon, aj na začiatku uctievania našej šaštínskej Panny Márie bolo jedno obyčajné ľudské trápenie. Grófku Angeliku Bakičovú nemiloval jej manžel Imrich Czobor. Angelika sa modlievala pred obrazom Panny Márie, ktorý bol umiestnený na strome v blízkosti zámku v Šaštíne. Keď sa manžel polepšil, dala grófka r. 1564 z vďačnosti vyhotoviť sochu Sedembolestnej a umiestnila ju do novej kaplnky. Vo viere v zmysel Kristovho utrpenia, presnejšie v osvojení si jeho lásky, a pri pohľade na účasť Ježišovej matky na láske jej syna, objavila grófka zmysel svojho trápenia a našla silu žiť. V jej prípade sa pomerne skoro dočkala aj radosti.

Neviem, kedy a kto z nás sa skoro dočká radosti namiesto trápenia, viem však dosvedčiť, že trpieť ako kresťan, milovať ako Kristus sa oplatí, a všetkým nám prajem, aby sme to spoznali podľa toho, že napriek všetkým prípadným prekážkam zistíme, overíme si, že máme silu žiť!